Føroyar – Faerské ostrovy

Prvý vizuálny kontakt s Faerskými ostrovmi sa mi “prihodil“ v lietadle pri návrate z krátkeho pracovného pobytu na Islande.

Nastupujúc v Keflavíku do lietadla sme si od letu nič nesľubovali, keďže počasie nás vyprevádzalo štandardnou hustou islandskou hmlou a oblačnosťou. Nám to bolo beztak úplne jedno, lebo sme sa nachádzali v stave bezbrehej eufórie z toho, že sme sa dotkli nohami, očami a srdcom Islandu. Ťažko opísať moje pocity, keď som nesebecky upelešená na sedadle pri okne pomedzi zrednutú oblačnosť v hĺbke zahliadla monotónnu morskú hladinu, ktorú jazvili mne veľmi dobre známe fliačiky, ktoré som toľkokrát predtým pozorovala na mape. Stotožniť kartografický priemet so strmými sopečnými kužeľmi nehostinných uspatých vulkánov mi nedalo veľa námahy. Oblačnosť nám milostivo uštedrila náhodný pohľad na Føroyar, ako sa Faerské ostrovy nazývajú vo faerčine, trvajúci sotva pár sekúnd. Vnímali sme to ako zázrak, určený len pre vyvolených, v tomto prípade pre nás. Zázrak zmizol tak rýchlo, ako sa zjavil, oblaky pod nami sa opäť spojili do kompaktnej bielej masy, akoby zatiahli oponu. Ani v najsmelších predstavách by mi vtedy nebolo napadlo, že Faerské ostrovy ešte niekedy uvidím a rozvíjať predstavu, že by som sa tam mohla nebodaj dostať, som pokladala skoro za drzosť.

Archipelág tvorí 18 ostrovov a zaberá plochu cca 1 400 km2. Najväčším i najľudnatejším je Streymoy, na ktorom leží i hlavné mesto Tórshavn. Na najbližší, východne ležiaci Eysturoy vedie most, ostatné blízke ostrovy sú prepojené sústavou podmorských tunelov a na najjužnejší ostrov Suðuroy a najzápadnejší Mykines premávajú trajekty. Severojužným smerom meria 115 km, z východu na západ 80 km. Obývané sú všetky ostrovy, ktoré to svojim tvarom umožňujú. Počet neuvediem, nakoľko ani dva zdroje neuvádzajú rovnaký.

Z geologického hľadiska sú Faerské ostrovy pozostatkom Thulského chrbta vytvoreného vulkanickou činnosťou po rozdelení Laurázie, kedy sa severoamerický kontinent vydal svojou vlastnou cestou. Skalné vrstvy ostrovov vzhľadovo pripomínajú tortové pláty prekladané plnkou. Sú výsledkom etáp výlevu čadičovej magmy a tenké čiernouhoľné sloje medzi jednotlivými vrstvami sú dôkazom prítomnosti živých organizmov medzi jednotlivými výlevmi. Podnebie ostrova je atlantické, nestále a búrlivé. Nevšedným zážitkom bol pohľad z južného okna hotelovej izby do krásneho slnečného dňa a vzápätí sme na severnej strane hotela vykročili do hustého dažďa. Ostatne, medzi bezoblačnou oblohou a “cumulonimbom“ pripraveným k jarnej sprche tu sotvakedy ubehlo viac ako 5 minút. Podľa slov miestnych obyvateľov sme mali šťastie, že nebolo príliš teplo, takže ostrovy ešte neboli ponorené do oparu, ktorý neumožňuje dobrú viditeľnosť.

Na Faerských ostrovoch nerastú stromy, preto jednou z najvzácnejších komodít vždy bývalo drevo, ktoré sa muselo dovážať, alebo ho naplavovalo more. Kmene patrili osadníkovi, na ktorého pozemku sa našli. V prípade verejného pozemku šli do kráľovskej dražby.

Celá krajina je pokrytá homogénnym zeleným porastom, ktorý je tvorený prevažne machmi, lišajníkmi, trávami a hubami. Vyskytuje sa tu okolo 1 600 rastlinných druhov, kvitnúce rastliny však iba v chránených lokalitách, kde nemajú prístup ovce, ktoré všetko spasú. Ovce žijú vo voľnej prírode počas celého roka a ich pohyb obmedzujú elektrické ohradníky. Na jedného obyvateľa pripadajú takmer dve ovce. Sú neuveriteľne pestrofarebné, ich vlna je impregnovaná prirodzeným lanolínom, ktorý ju premení na nepremokavú vrstvu a táto vlastnosť jej ostáva i po spracovaní.

Okrem neodmysliteľných oviec, podľa ktorých sú pomenované (faar oy – ovčí ostrov) a invazívnych hlodavcov, hniezdi na ostrovoch 49 druhov vtákov pravidelne a 30 druhov príležitostne. K najhojnejším a najzaujímavejším patria papuchalky, alky, čajky, kormorány a vtáčím maskotom ostrovov je ustričník veľký (tjaldur). Pobrežné jaskyne obývajú kolónie tuleňov, ktoré sa tu pária.

Vo vodách oceánu žije niekoľko druhov veľrýb, najobľúbenejšie je tzv. grind, čiže delfín guľatohlavý (Globicephala melaena). Vyskytuje sa v severnej oblasti Atlantického a Tichého oceánu, dosahuje dĺžku okolo 6,5 m a žije vo veľkých kŕdľoch. Zvyk slepo nasledovať vodcu býva príčinou zániku celého kŕdľa v situácii, keď vodca narazí na pieskovitý nános. Ostatné veľryby ho nasledujú a už nie sú schopné dostať sa späť do hlbokej vody. Táto vlastnosť privádza grindy aj k brehom Faerských ostrovov, kde sa každoročne stávajú obeťami tzv. “grindadrápu“, pri ktorom býva zabitých niekoľko stoviek týchto cicavcov, a kvôli čomu čelia Faerčania extrémnemu tlaku medzinárodných environmentálnych organizácií a bojkotu faerských výrobkov. Grindadráp je dobre organizovanou a rutinne prevádzanou akciou, pri ktorej za15 minút býva ulovených okolo sto zvierat. Po každom love nasleduje “grindevise“, spievanie nekonečne dlhej piesne (myslím, že Faerčania obľubujú iba dlhé piesne), oslavujúcou úspešný lov a víťazstvo nad nešťastnými zvieratami, ktoré sa nezmyselne priblížili k pobrežiu a boli ulovené. Na vysvetlenie je treba dodať, že to nie je komerčný lov, veľrybie mäso tvorí štvrtinu celkovej spotreby, spotrebujú sa však aj kože, tuk i kosti.

Føroyar je Dánmi považovaný za súčasť kráľovstva, ale jeho obyvatelia si radi udržujú ilúziu nezávislosti pod dánskou ochranou. V 80-tych rokoch dospela vtedajšia radikálna vláda k názoru, že dosahujú najvyššiu životnú úroveň na svete. Nízke dane a zdanlivo nekonečný úver tu viedol k mnohonásobne vyššej úrovni spotreby než v Dánsku. Obyvatelia postupne začali koketovať s nezávislosťou. K radikálnemu zvratu došlo začiatkom 90-tych rokov, keď v severoatlantických vodách náhle poklesli stavy rýb, ktoré tvorili 96 % exportu. Pôžičkami na modernizáciu zaťažený rybársky priemysel stratil platbyschopnosť voči národnej banke Sjóvinnubankin a tá musela požiadať o vysokú pôžičku a nútenú správu Dánsku národnú banku. Krajina sa prakticky vrátila do pozície kolónie. Účinnosť prísnych ekonomických opatrení však priniesla výsledky – 26 % nezamestnanosť z roku 1994 sa v roku 2000 ustálila na 5 %. Veľkú nádej Faerčania vkladajú i do ropných nálezísk medzi Faerskými a Shetlandskými ostrovmi. Ekonomickú situáciu komplikujú i nejednoznačné vzťahy s EÚ, ktorej nie sú členom, keďže im chýba ochota otvoriť svoje výsostné vody, čím si blokujú prístup na spoločný trh.

Dánske záujmy na Føroyar zastupuje “Rigsombudsman“. Svoje postavenie v Løgtingiðu (faerský parlament) vtipne prirovnal k vzťahu s manželkou, ktorej môže rozprávať čo chce a koľko chce. Ona ho pozorne počúva a nakoniec sa zariadi podľa seba. Dôležité je, aby krajina splácala dlh, čo sa deje. Faerčania recipročne volia dvoch zástupcov do dánskeho Folketingetu.

Zaujímavou skúsenosťou na ostrovoch je prohibícia. Alkoholická paranoja na ostrovoch má korene ešte v 19. storočí, keď úžerníci zistili, že pôdu hladujúcich farmárov získajú skôr, ak im výmenou za ňu ponúknu okrem potravín i alkohol. Keď sa farmári z eufórie prebrali, zistili, že sú už iba bývalými farmármi, lebo pôdu už vlastnili úžerníci. Silná luteránska cirkev sa pokúšala situáciu dostať pod kontrolu. Až do roku 1992 fungoval systém vydávania štvrťročného prídelu alkoholu na potvrdenie o zaplatení daní. V súčasnosti je možné alkohol konzumovať iba v licencovaných reštauráciách. Cena za polliter čapovaného piva je asi 50 Dkk. Navzdory všetkým opatreniam je miera alkoholizmu na ostrovoch pomerne vysoká.

Samotné pristátie na medzinárodnom termináli na najplochejšom ostrove Vágar býva hlbokým zážitkom. Na Føroyar lieta takmer exkluzívne spoločnosť Atlantic Airwais a všetci v lietadle sme verili, že kapitán by mal vedieť lietadlom trafiť na úzky pruh pristávacej dráhy, kvôli ktorej časť ostrova zarovnali do vodorovnej plochy a rovnako dobre by sa mu mohlo podariť lietadlo na konci útesu aj zastaviť. Na malom letisku nás čakal autobus, aby nás odviezol k lodi v prístave Sørvágur a tou sme sa vydali na celodennú vyhliadkovú plavbu okolo ostrovov.

Faerské ostrovy sú jedným z miest na mape sveta, ktoré sú zahalené rúškom tajomstva. Nie sú notoricky známou turistickou destináciou a návštevníci prichádzajú zvyčajne dobre teoreticky pripravení. Našťastie nesmierna krása videného zbaví daru reči aj najzhovorčivejších, a tak si po chvíľke hlučného nadšenia každý našiel svoj kútik na pozorovanie a mohol sa oddať len vnímaniu drsnej krásy ostrovov. Ako geografka som profesionálne deformovaná svoj pohyb v krajine ustavične konfrontovať s mapou. Po pár minútach som túto úchylku opustila a oddala sa do rúk kapitána lode, ktorý presne vedel, čo nám má ukázať a aký uhol na to zvoliť. Sledovanie polohy zbytočne odvádzalo moju pozornosť od divokých scenérií a beztak som už ani netušila, “v akom uhle sa práve nachádzam“. Študovanie mapy som odložila na neskôr. Okolnosti chceli, že až na teraz. Sedím v teple izby s pohárom vína, hľadím do mapy, pozerám fotografie, pátram v pamäti a píšem.

Plavili sme k sa najzápadnejšiemu ostrovu Mykines, ktorý má prívlastok “vtáčí raj“. Nachádzajú sa tu najzaujímavejšie vtáčie lokality. Mojím dávnym snom bolo zahliadnuť papuchalka. Aspoň jediného. Žiaľ, nepomohol mi ani ďalekohľad. Tento, vraj najrozšírenejší severský vták, sa práve predo mnou schovával. Po krátkej zastávke na konci ostrova kapitán loď otočil juhovýchodným smerom a maximálnou rýchlosťou vyrazil k ostrovu Suðuroy, nechajúc za sebou južné brehy Vágaru i ostrovy Koltur a Hestur. Suðuroy je najjužnejší ostrov a my sme na chvíľu pristáli v dedinke Sumba. Južnejšie by ste našli už len maják Akraberg.

Po krátkej prehliadke dedinky sme sa opäť nalodili a loď sa plavila pomedzi ostrovy. Oči sme mohli nechať na impozantných skalných útvaroch. Všetci zalezení v nejakom osobnom mikropriestore, v hlbokom súkromí a zamyslení, pozorujúci nádherné prírodné kulisy. Pokusy družnejších jedincov o párové vnímanie krásy končili taktným únikom napadnutého, konverzačné pokusy i menej taktným odmietnutím. Na mori sa zjavovali čoraz bizarnejšie útvary. Lítla Dimun, ktorý pripomínal padajúci podnos, zubatý ostroh Tindhólmur, ľadovcom obrúsená sopečná troska Gáshólmur, ľadovcové kotly, príkre fjordy, vodopády.

Závratné plynutie času nik z nás nevnímal a dvojhodinový časový posun v náš prospech sme prijímali ako dar. Zakotvili sme v Kirkjubøure, na juhu najväčšieho ostrova Streymoy, ktorý bol v stredoveku sídlom biskupskej rezidencie a duchovným centrom ostrovov. Zachovala sa tu malebná ruina gotickej katedrály sv. Magnusa zo začiatku 14. storočia, postavená na podnet biskupa Erlendura. O tom, či vôbec bola dostavaná, neexistuje žiadny doklad, napriek tomu je cennou pamiatkou neskorej gotiky a zaradená je do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V snahe zabrániť erózii a degradácii zachovaného obvodového muriva bola realizovaná kontroverzná metóda, ktorá bola ostro kritizovaná – obklad kovovými platňami, ktoré sú fixované lanami. Každopádne trvalo hodnú chvíľu, než sme pochopili, na čo sa vlastne pozeráme. Osobne zdieľam obavu, či je pamiatka pripravená na takú “ťarchu zodpovednosti“, akú na ňu naložili. Vedľa ruiny sa nachádza jeden z najstarších zachovaných drevených domov na súostroví, ktorý je stále obývaný a v jednej jeho časti je muzeálna expozícia.

Náš prvý deň sa zdanlivo chýlil ku koncu a nadmiera dojmov sa pomaly menila na únavu. Autobus šplhal serpentínami vysoko nad Tórshavn a viezol nás do hotela. Nič, čo by pripomínalo hotel aspoň vzdialene, však nebolo vidieť široko ďaleko. Konečne sme zastavili pred nízkou jednopodlažnou budovou, ktorá mi pripomínala barak pre stavebných robotníkov z doby nedávno minulej. Bolo mi to úplne jedno, hlavne aby bola v izbe posteľ, ktorú by som v tom okamihu nevymenila za všetky poklady sveta. Za možnosť nevyliezť z nej do budúceho rána by som bola aj čosi pridala. Pomyslenie na večerný program vo mne vyvolávalo depresiu už pár dní a uniknúť nebolo kam.

Ráno po prehýrenej noci býva krušné za každých okolností. My sme sa do postele dostali o jednej miestneho času (v Kodani o dve hodiny viac). Telo s pevne nastaveným biologickým budíčkom sa o siedmej ráno kodanského času (na ostrovoch o dve hodiny menej) aj prebudilo. Do raňajok ostávali tri hodiny. Našťastie, v máji na 60-tej rovnobežke trvala tma sotva 4 hodiny. Natiahla som na seba nevyhnutné oblečenie a vydala sa na prieskum okolia hotela.

V Dánsku človek rýchlo pochopí, čo je skutočná urbanistická kultúra. Na súlad architektúry s prírodným prostredím a krajinou a harmóniu detailov som už bola zvyknutá. Hotel Føroyar sa však dostal na pomyselný vrchol môjho osobného rebríčka okamžite, ako som ho videla z tej správnej strany. Objekt bol tak dokonale zakomponovaný a zladený s okolitou prírodou, že pôsobil ako jej súčasť vytesaná do skaly a zelené trávnaté strechy každého podlažia navodzovali ilúziu, že z okna izby sa dá vybehnúť priamo na trávnik, kde sa pásli ovce a kone. Počas slnečného dňa bolo možné hotel zbadať len z bezprostrednej blízkosti, v opare splýval s terénom. V noci ho prezrádzala línia osvetlených okien. Hotel je dielom známej dánskej architektonickej firmy “Friis & Moltke“ a do prevádzky bol uvedený v máji 1983.

Druhý deň sme mali stráviť v Tórshavne. Mesto síce nesie prívlastok “metropola“, ale svojimi 17 tisíc obyvateľmi je len bežným severským mestečkom s drevenými alebo kamennými domami. Má ideálnu polohu v strede krajiny. Názov sa prekladá ako “Tórov prístav“. Nositeľ mena Tór bol škandinávskym bohom hromu, vojny a poľnohospodárstva. Tunajší prístav bol vybudovaný až v roku 1937 a denne tu pristáva trajekt Norröna, patriaci spoločnosti Smyril – line, ktorý priváža cestujúcich z dánskeho Hanstholmu, čo je okrem lietadla jediný spôsob, ako sa na ostrovy dostať. V pondelok do prístavu prichádza i nákladná loď, ktorá ostrovy zásobuje. Stará časť mesta sa rozprestiera okolo prístavu, ktorý je rozdelený polostrovom Tinganes. Je to miesto, kde sa zložili prví osadníci, ktorí tu hľadali útočište po úteku zo Škandinávie a dodnes si zachovalo historickú autenticitu, i keď pri požiari v roku 1673 bolo takmer zničené. Nekonečné potulky malebnými uličkami evokovali romantické predstavy, ako asi vyzerala stará Kodaň pred požiarmi a zmocňoval sa nás pocit, že sme vhupli do hlbokej severskej histórie.

Vyvrcholením dňa bolo večerné vystúpenie miestneho folklórneho telesa. Vlastne tretie v poradí, takže jeho členov sme poznali už skoro po mene. Netušili sme však, že predchádzajúce vystúpenia sme mali považovať za nácvik a posledný večer sa od nás bude očakávať aktívna účasť. Sotva sme dojedli dezert, skupina sa ujala organizovania zábavy. Na lístku pri tanieri boli napísané slová faerskej piesne, ktorú sme mali spoločne zaspievať. Naivne som si myslela, že tým moje utrpenie končí, ale nie. Po piesni sa folkloristi začali miesiť medzi stolujúcich, pojímajúc ich do tanca. Do národného tanca. Davové šialenstvo. Ťažko inak pomenovať 200 tanečníkov držiacich sa pod pazuchami, v premenlivom tempe sa vlniacich v tvare obrovskej améby pomedzi stoly. Dodnes sa čudujem, že som neprišla o obidve ruky kdesi pri lopatkách. Pri mojej výške mierne prerasteného trpaslíka som bola do “spolutanečníkov“ zapletená ako vinič a pevná pôda pod nohami bola len ilúziou. Zúfalo som sa túžila vymaniť z tejto tortúry, ktorá síce začala ako “grindevise“, ale postupne prechádzala do pravého “grindadrápu“. Spolutanečníci moje prosebné pohľady vôbec nevnímali, mali dosť starostí so svojimi nohami, a kde sa vlnil môj manžel, potenciálny povinný záchranca, som nemala predstavu. A pieseň nebrala konca. Vždy sa našiel aspoň jeden človek, ktorý vykríkol začiatok novej slohy a ostatní, pravdaže tí, čo ich vedeli, veselo spievali ďalej. Moje martýrium ukončil trúnok neznámeho pôvodu, ktorý menej náruživí tanečníci ponúkali zo štýlového dlabaného baranieho rohu. Vinič sa musel rozpliesť a ja som nabrala rýchly kurz k východu.

Nakoniec pár faktov: “Færøsk kædedans“ je tradičný faerský kruhový tanec, ktorý sa tancuje od stredoveku. Sprevádzajú ho spievané balady, rytmus sa mení s dramatickosťou spievaného textu. Tancuje sa po zotmení do neskorej noci, v zimnom období i do rána, čo v prípade faerskej januárovej noci môže znamenať i 20 hodín.

Posledný deň na Føroyar. Autobus nás viezol k severovýchodným ostrovom. Na ostrov Bodoy sme sa dostali cez 6,2 km dlhý Norðoyatunnilini – tunel, ktorý bol dokončený v roku 2006. V Klaksvíku, ktorý leží učupený v malebnom zálive, sme sa mali zúčastniť aukcie rýb v továrni Kósin. Aj keď nikto z nás nechcel v ten deň kupovať ryby, na aukciu sme sa tešili už len preto, že uvidíme čerstvé nenaporciované ryby. Na prekvapenie všetkých účastníkov (sprievodcovia o tom dobre vedeli, ale nechceli nám kaziť radosť) sme sa po príchode do prevádzky, ktorá zívala prázdnotou, dozvedeli, že pracovníci rybného priemyslu na ostrovoch sa práve aktivizovali v pravidelnom, cyklickom a vopred naplánovaný štrajku za zvýšenie miezd a boli teda pracovne úplne pasívni. Predpoklad, že podobne to bude vyzerať i na chovnej farme lososov sa potvrdil. Okrem pár lososích mláďat veľkosti do 3 cm sme videli akurát údeného lososa v bagete. Zo zdanlivo nabitého programu sa vyvinula pokojná vyhliadková jazda po ostrovoch s občasnými zastávkami pri pamiatkach, ale nezdalo sa, že to niekoho trápi. I keď nás od rána sprevádzal vytrvalý dážď, všetci sme si užívali tepla autobusu a neustále sa meniacich výhľadov na krajinu.

Klaksvík kopíruje záliv v tvare veľkého “U“, v ktorom je prístav. Okrem rybného priemyslu je tu jediný pivovar v krajine “Føroya Bjór“. Ukážkou modernej architektúry je Christianskirkja, kostol, do ktorého sa dánsky architekt Peter Koch pokúsil pretransformovať vikingské i starofaerské stavebné tradície. Klaksvík bol najvzdialenejším miestom, kam sme sa dostali a zvyšok dňa bol už len približovaním sa k Vágaru.

Na všetkých ostrovoch je fascinujúci ich tvar a členité pobrežie. Najbizarnejší je Eysturoy, ktorý pripomína akéhosi nepravidelného oktopóda. Cesty sa ustavične kľukatia v serpentínach, tunelmi sa prehrýzajú skalnými masívmi a pokusy udržať si predstavu o polohe boli málo úspešné. Dedinka Runavík sa nachádza na juhu najdlhšieho z výbežkov a práve tu sa vyrábajú prenádherné pletené svetre s typickým faerským vzorom. Už od Kodane som sa tešila na to, ako si jeden kúpim. Vybrala som si ich niekoľko a zaliezla do kabínky, skúšajúc svetre a trpezlivosť môjho muža. Boli naozaj krásne, ale primárna obava, že si nebudem vedieť vybrať zmizla okamžite. Faerské svetre majú dve, zato fatálne chyby – sú tvrdé, ako korytnačí pancier a hryzú ako vrece bĺch. Túžbu vlastniť ho som nechala v obchode spolu so svetrom.

Náš čas na ostrovoch sa pomaly naplnil a autobus nevyhliadkovou rýchlosťou uháňal na Vágar, tentoraz skratkou cez 5 km dlhý podmorský tunel Vagatunnilin. O necelú polhodinu sme už sedeli v lietadle, usilujúc sa poukladať si do pamäti aj to posledné, čo nám pohľad z vtáčej perspektívy poskytol. Lietadlo pomaly naberalo kurz na juhovýchod. Počasie letové, oblačnosť zanedbateľná, viditeľnosť dobrá. A mne sa, len tak z čista jasna, “prihodil“ vizuálny kontakt so Shetlandskými ostrovmi…

Pre Inforoznava.sk Alena Golianová, Kodaň

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Kalendárovinky: August