Súčasťou spomienkových podujatí pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie, ktoré sa konali v Komunitnom dome Gemerského mládežníckeho spolku, bola i diskusia s aktérmi vtedajších udalostí.
Takmer trojhodinovú rozpravu otvoril Belo Hefler, líder Verejnosti proti násiliu (VPN), ktorý prítomným zároveň predstavil hostí diskusie: Editu Kušnierovú, Jozefa Draveckého, Tibora Takáča, Ferenca Ambrusa, Karola Kováča a Alexandra Buzinkaya. Moderátorom večera bol Rado Kovács. Hovorilo sa o všetkom a otvorene, smutne i veselo. Nielen o Novembri 89´ ale aj o tom, čo všetko mu predchádzalo.
„Detské roky by som charakterizovala ako roky strachu, sústavne sme sa museli niečoho báť. Na vysokej škole bolo treba zháňať všelijaké protekcie, nerada si na toto obdobie spomínam. Bolo to striedanie radosti so sklamaním, radosť v roku 1968 bola ukončená vpádom vojsk, začali sa rôzne previerky. Človek sa necítil rovnoprávny a slobodný, vždy bol niečím obmedzovaný, okliešťovaný, bol to doslova útlak,“ povedala na úvod Edita Kušnierová.
Jozef Dravecký pri spomínaní na svoje detské časy rozosmial prítomných príhodou, v ktorej popisoval, ako ho na základnej škole vylúčili z pionierskej organizácie, pretože sa zastal spolužiaka, ktorého zbila učiteľka.
Pre Tibora Takáča bol pád komunizmu spojený s príchodom do Rožňavy. Prítomným porozprával, ako sa hneď po vysokej škole stal vedúcim geodézie v okrese a hoci bol nečlen komunistickej strany, všetci ho považovali za silného straníka. „Keď prišiel nejaký tvrdý straník, ktorý mal spor o hranicu pozemku a ja som mu to nevymeral tak, ako si to on predstavoval, začali mi vyvolávať z OV KSS. Ale keďže som bol nestraník, nemali ma ako potrestať, stranícke tresty na mňa neplatili,“ dodal.
„Bol som predurčený na to, aby som sa stal dobrým komunistom,“ začal so smiechom svoje rozprávanie Ferenc Ambrus. „Môj starý otec bol v roku 1921 zakladateľom strany, po vojne bol prvým predsedom národného výboru. Keď som bol menší, stál som s ním na tribúnach, kam ho pozývali ako „relikviu“. Učil som sa ruštinu a keď prišli Rusi, začal som prekladať, pretože v tom období vedelo po rusky veľmi málo ľudí. Všetko nasvedčovalo tomu, že zo mňa niečo bude. Nevyšlo to. V 70 –tych rokoch som sa musel prebudiť z toho, čo som sa od starého otca dopočul. Musím však podotknúť, že som ho mal veľmi rád, dostal som od neho neskutočne veľa ľudsky. Posledné roky jeho života som sa mu snažil podať realistický obraz o svete. Môj starý otec a jeho rovesníci boli presvedčení, že robia dobre. Dotklo sa ho, že reálny svet je iný, ako si predstavoval, a že možno je na tom, čo hovorím, niečo pravdy. V 80-tych rokoch som bol dosť často na koberci u Arpáda Koreňa, ktorý nebol zvyknutý na to, že mu niekto hovorí svoj vlastný názor.“
O výbornú náladu sa postaral aj najmladší z diskutujúcich, Karol Kováč, ktorý svoje rozprávanie začal spomienkami na bezproblémové detstvo. Ako dieťa z robotníckej rodiny bol „nomenklatúrny káder“ na funkciu prvého tajomníka socialistického zväzu mládeže i predsedu školy. Bezstarostné roky na strednej i vysokej škole spôsobili, že bol až do poslednej chvíle presvedčený, že udalosti spred Novembra 89´ sú ľahko vysvetliteľné a komunistická strana ich vyrieši. „Bol by som sa pobil za túto ideológiu, kým neprišiel moment, ktorý to zmenil: Kórea v roku 1989, Svetový festival mládeže. Študenti z Dánska tam vytiahli transparent ´Svetu mier!“ a „Prepustite politických väzňov!“. Považoval som to za normálnu vec, za to sme bojovali, hovorili o tom uznesenia 16. zjazdu KSČ. Zrazu prišli páni v oblekoch, s obuškami, za vlasy ich odtiahli a pozhadzovali z tribúny. Vtedy som sa spamätal. Bol to systém vymývania mozgov. A mám pocit, že opäť prichádza rok 89´ a voľbami do VÚC sa to krásne dokázalo, že čosi nekalé sa tu deje. Preto ma zaujíma, čo si o tomto všetkom myslia mladí ľudia.“
Alexander Buzinkay poukázal na skutočnosť, že dnes nahradila „totalitu ideologickú – komunistickú totalita konzumu.“ Ľudia majú väčšie možnosti, ale aj napriek tomu existuje určitá manipulácia, ktorou sú držaní skrátka. „Koľko ľudí má záujem o náročné filmy a literatúru? Je to vždy len menšina. Napokon skončíme pri tom, aká je voličská základňa SMER-u. Vždy je to o ľuďoch, tak ako aj dnes, tak ako aj vtedy. Veľa ľudí argumentuje tým, že vtedy mali istoty, ktoré stratili a teraz sú vystavení rôznym skúškam. Ale chýbala nám sloboda, to asi hovorí za všetko. Žili sme tu, v tom režime, niekto sa mal lepšie, niekto horšie. Režim sa zmenil, ale ľudia ostali tí istí. Všetko pokračuje, akurát sa zmenili kulisy.“
Na to, aké emócie vyvolal November 89´, odpovedali hostia v diskusii veľmi podobne.
Podľa Edity Kušnierovej boli mnohí v obrovskom šoku, neverili, že sa niečo také deje. Karol Kováč vyzdvihol pocit slobody, ktorá sa však nielen po Nežnej revolúcii, ale i dnes, spája so zodpovednosťou: „Roztiahnuť krídla a slobodne letieť znamená obrovskú zodpovednosť. Musíme si uvedomiť, že každý náš krok niečo znamená.“ Ferenc Ambrus rozprával o eufórii, netrpezlivosti, túžbe po demokracii, ktorá sa však v spoločnosti neudomácnila z jedného dňa na druhý.
Hovorilo sa aj o súčasnosti, o tom, či v dnešnej spoločnosti a politickom živote existuje sloboda a demokracia, o vzťahu médiá a spoločnosť, o situácii v regióne, ale i o voľbách do VÚC, v ktorých sa prehliadali nečisté praktiky.
„V týchto voľbách zlyhala občianska spoločnosť. Dnešná spoločnosť je veľmi pohodlná, vynaložiť námahu je často nad ľudské úsilie,“ podotkol Alexander Buzinkay.
„Ja som veselý z toho, že, aj napriek tomu stavu, aký dnes je, je to otázka ďalšej generácie, ktorá to opäť niekam posunie. Vždy je to v demokracii tak, že musí prísť kritický moment, ktorý potom dokáže tú občiansku spoločnosť zmobilizovať. Otázka je dnes taká, či tento štýl spravovania vecí verejných vyhovuje väčšine. Ja verím tomu, že o sedem mesiacov sa to v parlamentných voľbách ukáže,“ zdôraznil Belo Hefler.
Jozef Dravecký vyjadril svoje sklamanie nad apatiou a duševnou chudobou, ktorá je v spoločnosti dvadsať rokov po Nežnej revolúcii stále prítomná.
V priebehu diskusie odzneli i odkazy pre novú generáciu a boli vyslovené mnohé očakávania, ktoré majú aktéri novembrových udalostí smerom k nám, mladším.
„Dnes sme v technike, internetovej technike, niekde fantasticky ďaleko oproti tomu, kde sme boli pred desiatimi rokmi. Pri týchto posledných voľbách sa internet vôbec nevyužil, aby sme sa spojili, riešili, kontrolovali. Generácia, ktorá tu je teraz a je internetovo gramotná, by mala dať občiansku spoločnosť na tú „sieť“. Ja očakávam hodnotovú revolúciu. Je potrebné vniesť hodnoty do politiky, do verejného života, do občianskej spoločnosti. To je odkaz Novembra 89´,“ odpovedal Alexander Buzinkay na otázku diváka.
„My, čo tu sedíme, nie sme spokojní s vládou, ktorá tu vládne a bolo by na čase to o sedem mesiacov zmeniť. A celý čas rozmýšľam, že my sa tu síce stretneme, ale čo konkrétne môžem ja, alebo vy ostatní urobiť preto, aby sa to zmenilo?“ trefne reagoval na záver diskusie Tibor Takáč.
Nuž, v pondelok 16teho novembra večer mal každý, kto chcel, možnosť slobodne vyjadriť svoj vlastný názor, konfrontovať súčasnosť s očakávaniami spred dvadsiatich rokov, uvedomiť si vážnosť terajšej situácie a položiť si otázku: Naplnili sa ideály Novembra 89´ ?
Foto: Inforoznava.sk
POZVÁNKA
Už na 10. decembra (od 18tej hodiny) – Medzinárodný deň ľudských práv, pripravujeme spoločne so Stálou konferenciou Občianskeho inštitútu a Gemerským mládežníckym spolkom v Komunitnom dome ďalší Diskusný klub, tentokrát na tému miestnej samosprávy – ako fungovala v minulosti a ako funguje (?) dnes.
Moderovať ju bude opäť Rado Kovács (na snímke), ďalšie podrobnosti oznámime v krátkej dobe. Zatiaľ môžeme prezradiť, že pozvaní budú štyria hostia a že diskusia bude panelová, tzn. že sa do nej môžu zapojiť všetci prítomní, takže sa na vás, „rebelantov“, tešíme.-)
Súvisiace články:
17. 11. 2009: Rožňava nahlas!
Belo Hefler / Rožňavská pani Verejnosť
