Zmiznutí z nášho strateného svedomia

Do rubriky História sa mi podarilo získať zaujímavý prehľad dejín židovskej komunity v Rožňave, ktorý spracoval pán László Kardos ešte v roku 2002 a ktorý do slovenčiny preložila pani Eva Tományová. Príspevok uverejňujeme s ich láskavým súhlasom.  
Zmiznutí občania nášho strateného svedomia
V roku 1849 Uhorský snem v Szegede zrovnoprávnil Židov. V nasledujúcom roku sa v Rožňave usadil ich prvý zástupca, Albert Glatter.
V roku 1854 bol pri jarku Hundschléger založený prvý židovský cintorín.
Čoraz početnejšia židovská cirkevná obec si zaobstarala prvú budovu a za svojho prvého rabína si zvolila Izáka Deutscha z Čiech. Predsedom cirkevnej obce sa stal obchodník Zsigmund Moskovitz.
V roku 1859 vznikol rožňavský rabinát, do správy ktorého sa dostali fílie v Štítniku, Dobšinej a Plešivci.
Vo veku 73 rokov náhle zomrel Izák Deutsch. Za nového rabína bol zvolený 35 ročný bratislavský rodák Leopold Lemberger.
Z iniciatívy predsedu cirkevnej obce Samuela Kohna bola v roku 1875 na Ružovej ulici otvorená prvá stála modlitebňa.
Z podnetu Jakuba Strausza a Žigmunda Weinbergera si dala cirkevná obec v roku 1877 zhotoviť Tóru. Po jej vysvätení sa vytvorila Chevra Kadischa, Svätý pohrebný spolok na čele s predsedom Viliamom Weinbergerom.
V tom istom roku bola otvorená verejná židovská škola. Jej vedením bol poverený Ľudovít Demeter, učiteľ zo Štítnika.
Tridsať rokov po príchode prvého usadlíka žilo v roku 1881 v Rožňave z celkového počtu 4730 obyvateľov 257 Izraelitov.
V tom istom roku začal v mestskej časti Bak svoju činnosť jeden z prvých židovských podnikov – parná píla Arnolda Grünmanna.
Po nezhodách medzi ortodoxným a neologickým krídlom zvolili v roku 1882 za predsedu cirkevnej obce Hermana Rótha.
V roku 1885 vznikol z iniciatívy Dr. Henricha Guthlona, potomka prvých prisťahovalcov, Rožňavský spolok židovských žien.
Viliam Weinberger sa stal v roku 1886 novým predsedom cirkevnej obce.
V roku 1887 založil v meste Edmund Winter prvú sódovkáreň.
Po ďalšej výmene prebral funkciu predsedu cirkevnej obce lekár Dr. Henrich Guthlon. V Krásnohorskej ulici otvoril Jozef Fuchs papiernictvo a predajňu kníh.
V roku 1888 na odporúčanie svojho predsedu kúpila cirkevná obec od Mateja Németha na Štítnickej ulici pozemok pre židovský cintorín o veľkosti takmer 500 m2.
Počas veľkého požiaru bola 15. júna 1890 zničená veľká časť Rožňavy. Obeťou ohňa sa stala aj škola a modlitebňa na Ulici zeleného stromu.
Na základe údajov zo sčítania ľudu v roku 1891 sa zo 4814 obyvateľov Rožňavy pokladá za občana židovského pôvodu 283 osôb.
Dr. Mór Mayer zorganizoval pre početnú cirkevnú obec zbierku na výstavbu novej, väčšej modlitebne. Medzi darcami nachádzame mená grófov Dionýza, Emanuela a Gejzu Andrássyho, ako aj dedičský odkaz Jakuba Strausza.
29. augusta 1893 za prítomnosti hlavného župana a starostu mesta slávnostne otvorili novú synagógu na Brzotínskej (teraz Šafárikovej ulici). Budovu postavil nákladom niekoľko desaťtisíc forintov na základe projektov Nándora Kunfalviho zo Szegedu rožňavský staviteľ Nándor Szilvássy. Ľudovít Neumann otvoril v néhrerovskom dome na námestí svoj nový obchod.
V roku 1895 sa židovská škola dostala pod štátnu správu a stratila tak svoj cirkevný charakter.
V roku 1901 vo veku 52 rokov zomrel Leopold Lemberger, ktorý vykonával funkciu krajského rabína. V roku 1902 nastúpil do tejto funkcie jeho 27 ročný syn Izák Lemberger. Vykonával zároveň aj funkciu rožňavského rabína. Novým predsedom cirkevnej obce sa stal Dr. Henrich Guthlon.
V roku 1902 sa Dr. Henrich Guthlon na krátku dobu stal aj redaktorom týždenníka Sajó Vidék vychádzajúceho od roku 1898.
V roku 1903 darovala cirkevná obec rožňavskému evanjelickému gymnáziu na rozšírenie zariadenia 1000 korún.
V roku 1904 otvoril v Krásnohorskej ulici Eugen Falvi predajňu kníh a tlačiareň, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu pri obrazovej dokumentácii minulosti Rožňavy. Cirkevná obec darovala na postavenie sochy Lajosa Kossutha 100 korún. Vo veku 64 rokov zomrel Dr. Martin Guthlon, ktorý od roku 1890 pôsobil ako okresný prokurátor.
36 ročný Mór Schlesinger otvoril v lete roku 1905 na Čučmianskej dlhej ulici továreň na výrobu rumu.
Dávid Friedmann, narodený v roku 1859 v Kováčovej, vydal v Budapešti v roku 1906 dielo s názvom „Židovské obrady a zvyky“. Synagógu v Plešivci slávnostne otvoril Dr. Artur Weiszkopf.
Od roku 1908 po tri roky vykonával funkciu redaktora novín Rozsnyói Híradó Vojtech Róth.
V roku 1909 otvoril v Rožňave advokátsku kanceláriu Dr. Árpád Weiszmann.
V roku 1910 vydal Jozef Fuchs dielo Dr. Rudolfa Hazslinszkého s názvom „Sprievodca po Rožňave a okolí“. Advokát Dr. Michal Gottchilf bol zvolený za predsedu Divadelného podporného spolku.
V roku 1911 začala svoju činnosť na námestí v Rožňave advokátska kancelária Dr. Dávida Frembergera. V Štítnickej ulici začala pracovať píla Ignáta Guttmanna, ktorá až do zrušenia v roku 1938 dávala prácu tuctom ľudí.
Z iniciatívy dvoch aktívnych členov cirkevnej obce – lekárnika Dr. Edmunda Pasteinera a advokáta Dr. Leopolda Strausza bolo v roku 1912 založené v Rožňave Úverové družstvo a sporiteľňa obchodníkov a podnikateľov, ktoré sa neskôr stali známe ako halierová banka. V tom istom roku boli postavené židovské rituálne kúpele. Profesor vyššieho evanjelického gymnázia, Dr. Rudolf Hazslinszky dva roky pred svojou smrťou napísal „Dejiny židovskej cirkevnej obce v Rožňave“.
27 ročný Bartolomej Schnitzer otvoril v roku 1913 predajňu s koloniálnym tovarom.
V roku 1915 zomrel na bojisku prvej svetovej vojny lekárnik Dr. Edmund Pasteiner. V priebehu roku 1916 zomrelo na frontoch prvej svetovej vojny 6 členov rožňavskej židovskej obce. V roku 1917 mala židovská obec ďalších 7 mŕtvych.
Za účelom usporiadania verejného života po skončení prvej svetovej vojny zvolili Dr. Mikuláša Strausza za veliteľa občianskej obrany.
V roku 1919 začal so svojou praxou v lekárni U svätej trojice v Rožňave lekárnik Aladár Fodor. V Rožňave žilo vtedy 437 Židov.
V zmysle československej ústavy, ktorá uznala židovskú národnosť, vzniká roku 1920 v Rožňave Židovská strana.
Vo voľbách do samosprávy v roku 1923 dostala miestna Židovská strana 173 hlasov a tým 2 poslanecké kreslá. Za starostu zvolili na nasledujúce štyri roky komunistu Ernesta Rótha.
V roku 1924 otvoril Leopold Strausz hostinec na veľkej železničnej stanici.
Za predsedníčku Spolku židovských žien zvolili v roku 1925 manželku Eugena Rosenblütha.
V roku 1926 sa stal hygienikom mesta Dr. Gejza Hersch.
Vo voľbách do samosprávy mesta získala v roku 1927 Židovská strana 2 mandáty. Vznikol miestny spolok Cion a charitatívny spolok Joint. Pod názvom Expres otvoril Ľudovít Neumann autobusový dopravný podnik, ktorý zabezpečoval dopravu z Rožňavy do Košíc.
Mór Stiglitz sa stal v roku 1929 majiteľom hotela na námestí.
V roku 1931 bol Ernest Róth znovu zvolený za starostu. Dr. Elza Lévaiová sa stala obvodnou lekárkou v Drnave.
V roku 1932 založil v Rožňave octáreň Eugen Rosenblüth, veľkoobchodník s pivom.
V roku 1933 sa stal novým predsedom cirkevnej obce vedúci miestnej pobočky Štátnej poisťovacej spoločnosti Dr. Edmund Seinberger.
V roku 1935 otvoril Július Koller, veľkoobchodník s drevom z Plešivca parnú pílu v mestskej časti Bak
V roku 1936 rozpustilo ministerstvo rožňavský židovský kraj. Za tajomníka novovzniknutého Remeselného spolku zvolili Pavla Koldenmayera. Svoju lekársku prax začal vynikajúci šachista Dr. Július Schiffer. Vo veku 72 odišiel do dôchodku rožňavský rabín Izák Lemberger. Za predsedu židovského cirkevného kraja zvolili Alexandra Holändera. Vojtech Braun napísal 10 ročné dejiny Rožňavského športového klubu.
Na miesto Izáka Lembergera, ktorý zomrel v roku 1938, bol rožňavskými Židmi za rabína zvolený Salamon Singer. Významnú činnosť vykonával v meste židovský sociálny spolok WIZO.
V Európe sa začali čoraz viac prejavovať protižidovské nálady. Ich vyjadrením bolo aj vydanie tzv. 1. Židovského zákona v Maďarsku.
V čase pripojenia k Maďarsku žilo v 103 domoch Rožňavy 425 občanov židovského pôvodu.
V zmysle židovského zákona nemohol Dr. Miksa Strausz od roku 1939 vykonávať svoju advokátsku prax. Podobný osud zasiahol aj židovských lekárov a lekárnikov.
V roku 1940 postupne odnímali Židom živnostenské listy. Viac podnikov, napríklad tehelňu a pílu Lisauera zatvorili.
V roku 1941 sa začalo s povolávaním židovských brancov do tzv. pracovnej služby. Do konca roka zomrelo na bojiskách druhej svetovej vojny 5 rožňavských Židov odvedených do pracovných služby.
V roku 1942 zomreli ďalší povolaní do pracovných táborov. Rodinní príslušníci, čo zostali doma stratili prácu a trápili sa v hrozných podmienkach. Zatvárali sa ďalšie židovské podniky, napríklad octáreň Rosenblüth. Židia nesmeli do desiatej hodiny nakupovať na trhu. Vylučovali ich zo spoločenských organizácií, občianskych spolkov a záujmových združení.
V roku 1943 už neprijímali do materskej školy židovské deti, preto vznikla židovská škôlka. Židovské rituálne kúpele boli zatvorené a rozpustený bol po šesťdesiatročnej činnosti aj Spolok židovských žien. Ako poslednú zavreli predajňu porcelánu Móra Ehrenfelda.
V marci 1944 Židom nariadili Nemci a im poplatná maďarská vláda nosenie šesťcípej žltej hviezdy. V apríli toho istého roku začalo obsadzovanie židovských bytov a sústreďovanie Židov v gete na Ulici S. Petőfiho č. 8,10 a 11 v židovských bytoch (dnes Čučmianska ulica). Postupne im zabavovali všetky cennosti, hnuteľný a nehnuteľný majetok.
5. mája 1944 bolo v gete sústredených 327 osôb židovského pôvodu zbavených slobody, voľného pohybu a ľudských práv. Stiesnené a neľudské podmienky mali za následok zvyšovanie počtu ochorení, samovrážd a úmrtí. Manželku Dr. Michala Gottchilfa a rodinu Vojtecha Brauna za získané vojnové zásluhy väznili ako výnimočné prípady v mestskej väznici. Za údajné spolčovanie uväznili Dr. Maximiliána Strausza, Ernesta a Karola Rótha. Koncom mája povolali do pracovnej služby zvyšok 16 až 60 ročných brancov a sústredili ich v Jelšave. V spolupráci s miestnymi fašistami povyhadzovali a spálili zo súkromných a verejných knižníc všetky knihy židovských autorov.
7. jún 1944 bol záverečným akordom. Nešťastnú masu ľudí pozostávajúcu z 303 v gete stiesnených detí, žien a starcov pod dohľadom žandárov a fašistov nahnali na veľkú železničnú stanicu. Na druhý deň ich zavretých do dobytčích vagónov vypravili do Miškovca.
9. júna 1944 prišiel rožňavský transport do tehelne v Miškovci, kde boli podmienky ešte horšie ako v rožňavskom gete.
11. júna 1944 rožňavských Židov, ktorí bez slova trpeli a odovzdali sa do vôle osudu, spolu s tisíckami spolutrpiacich nemeckí vojaci znovu naložili do vagónov. Odchádzali do neistoty. Po troch dňoch bez jedla a vody došli do Auschwitzu-Birkenau, kde ich hlasnými nemeckými povelmi vyhnali z vagónov. Potom nasledovalo triedenie. Práceschopných zatvorili do barakov, zdravotne slabších poslali do plynu a spálili. Nešťastníci, ktorí zostali nažive pracovali potom denne 14 hodín. Mnohí z týchto ľudí žijúcich v neustálom strachu zomierali pre zlú a slabú stravu.
15. októbra 1944 prisluhovači fašistov zavraždili v lese naďaleko Silickej Jablonice manželku Dr. Gotthilfa a rodinu Vojtecha Brauna. Opustené židovské nehnuteľnosti medzitým dôkladne vykradli a len časť z nich sa dostala do štátnej správy alebo do majetku mesta.
27. januára 1945 po nekonečne dlhom otroctve bol tábor smrti v Auschwitzi (Osvienčime), kde vyhubili stovky Rožňavčanov, oslobodený.
Do mája 1945 sa domov do Rožňavy vrátili tí, ktorí prežili tábory smrti aj pracovné tábory. Namiesto domova našli však svoje byty obsadené cudzími ľuďmi alebo vykradnuté. V úradoch na mnohých miestach sedeli fašisti a gardisti, ktorí sa rýchlo zmenili na odbojárov a partizánov, a ktorí zmučených a biednych navrátilcov vítali s podozrievaním a nepochopením. Márne proti tomu protestoval aj prostredníctvom tlače Alexander Róth, posledný predseda cirkevnej obce. Prenasledovanie, bezvýchodisková situácia, problémy s navrátením vlastného majetku prinútili napokon tých, čo prežili, aby opustili rodné mesto a vysťahovali sa.
V septembri 1947, keď vo veku 51 rokov zomrel Alexander Róth, sa cirkevná obec rozpadla a jej budovy zostali bez majiteľa.
Vo februári 1948 boli dovtedy čiastočne navrátené židovské majetky znovu zoštátnené, a to bol posledný úder, ktorý mal za následok vysťahovanie rožňavských Židov.
Niekoľko občanov židovského pôvodu lipnúcich na svojom rodisku sa pokúsilo zostať doma a aktívne sa začali zapájať do spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho života mesta.
V roku 1951 lekárnik Ervín Róth a skupina amatérskych jaskyniarov objavili Gombaseckú jaskyňu, ktorá neskôr slúžila aj na speleoterapeutické účely. Synagóga v Rožňave bola využívaná ako sklad nábytku. Pod zámienkou výstavby autobusovej stanice z dôvodu nedostatku miesta ju napokon v roku 1957 zbúrali.
V roku 1960 sa ešte raz za čas podarilo zísť zo desiatim mužom, ktorí podľa tradície svojich predkov vykonali židovské náboženské rituály.
V roku 1964 vydala Eva Krajčiová, rod. Friedmannová, pracovníčka Okresnej knižnice Bibliografiu Rožňavského okresu, v ktorej katalogizovala publikácie vydané v uplynulých 20 rokoch.
V roku 1970 bol na Štítnickej ulici zrušený židovský cintorín, v ktorom boli stovky hrobov. Cenné náhrobníky boli prevezené do mestského cintorína, odkiaľ boli však za tajomných okolností a neznámymi páchateľmi odcudzené. Tým sa z Rožňavy stratila posledná kultúrna pamiatka na Židov.
V súčasnosti okrem asi dvoch tuctov židovských budov, o ktorých vie len niekoľko súčasníkov alebo zasvätených, nemožno nájsť žiadnu spomienku, ktorá by nám pripomínala nezaslúžene prenasledovaných Židov – našich spoluobčanov.
Hovorí sa, že šťastný človek je ten, ktorý svoj jedinečný a neopakovateľný ľudský život môže prežiť na jednom mieste; ktorému dal Pán Boh do vienka jeden domov. To sa o bývalej početnej židovskej komunite v Rožňave presvedčivo povedať nedá. Po 57 rokoch prežitých niekde v novej vlasti, v cudzine, sa im vracajú ako nočná mora roky 1938 – 1945, roky holokaustu. Dodnes v ich povedomí prežíva hrôza, ktorú na ich zničenie vymyslel šialený mozog. Aké spomienky zostali pre nás, súčasných obyvateľov mesta na našich zlomených a osudom prenasledovaných spoluobčanov? Všetko, čo vytvorili, čím zanechali za sebou stopu v Rožňave, zmizlo v nenávratne.
László Kardos, 9. 9. 2002.
Preklad: Eva Tományová, 2002
Pripravila: Mgr. Edita Kušnierová
Prikladáme jednu z fotografií bývalej židovskej synagógy, ktorá stála na mieste dnešnej turistickej ubytovne na Šafárikovej ulici vedľa budovy všeobecnej úverovej banky.

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Radosť z bádania a objavov