Čo ostalo zo starých čias

Výtvarné tradície Rožňavy v porovnaní s jej veľkosťou a počtom jej obyvateľov sú bohaté. Malebnosť starobylého mestečka obklopeného atraktívnym prírodným prostredím, ale aj solventnosť bohatej vrstvy mešťanov a cirkevnej hierarchie – objednávatel’ov umeleckých diel – boli stálou a lákavou inšpiráciou umelcov. K mestu sa viaže pobyt alebo pôsobenie viacerých významných maliarov, grafikov, sochárov, kamenárov, rezbárov a zlatníkov. Paradoxom je, že meno pravdepodobne najvýznamnejšieho z nich nepoznáme. Poznáme len jedno jeho dielo a iniciály LA, ktoré vraj ani nie sú pravé. Toto jediné zachované dielo neznámeho majstra je však výnimočné a originálne aj v kontexte stredoeurópskej neskorogotickej tabul’ovej maľby. Je ním tabuľový obraz Svätá Anna Samotretia (Metercia) z roku 1513, ktorý sa nachádza v tunajšom katedrálnom chráme Nanebovzatia Panny Márie.

V popredí obrazu, maľovaného vaječnou temperou na drevenú dosku, sedia na nízkej drevenej ohrade dve ženy. Staršia vľavo, s vráskavou ustarostenou tvárou, sčasti zatienenou bielou rúškou, je svätá Anna. Po jej boku sedí jej dcéra Mária, krásna a svieža mladá žena s oválnou jemnou tvárou obrúbenou dlhými zvlnenými vlasmi, ktoré venčí sotva badateľná korunka. Mária drží na lone hravé polonahé dieťa – Ježiška naťahujúceho rúčky k starej matke. Je teplý deň skorého leta s nízkou zamračenou oblohou nad kopcovitou krajinou, ktorou preteká rieka, teraz vyliata z brehov. Dve ženy s dieťaťom na rukách si vyšli na prechádzku, ale dieťa je ťažké, tak si sadli pod vysoký, práve olistený buk, trochu si oddýchnuť. Okolo nich pulzuje zvyčajný pracovný deň: baníci fárajú do bane a vyvážajú na vozíkoch rudu, merači vymeriavajú, hutníci pri vysokej peci práve odpichujú, furmani vozia rudu i drevené uhlie, šoltýs na koni kontroluje prácu a po rieke plávajú lode s tovarom. Rumpál v ťažnej veži poháňaný koňmi vŕzga, kladivá klepú, banské vozíky hrkocú, zapálená vysoká pec hučí – to všetko sväté ženy na prechádzke s božím dieťaťom musí vyrušovať. Naporúdzi sú však veční sprievodcovia svätých – anjeli, ktorí sa usalašili v korune vysokého buku so svojimi hudobnými nástrojmi, a nebeskou hudbou sa snažia prehlušiť nepríjemné zvuky sprevádzajúce ťažkú banícku prácu. Asi sa im to darí, lebo Boh Otec z otvoreného neba sa na nich vl’údne usmieva požehnávajúc krajinu naplnenú ľudskou prácou, nad ktorú zosiela Ducha svätého v podobe bielej holubice. ¬

Baníci potrebovali takéto požehnanie. V útrobách zeme ich čakala nielen ruda so vzácnymi kovmi, ale aj rôzne nebezpečenstvá, za odvrátenie ktorých sa denne modlili k svojim svätým patrónom. Z toho dôvodu vznikol aj náš obraz, ktorý bol určite oltárnym obrazom kostola v období, kedy v Rožňave vzrástol počet nemeckého obyvateľstva.

Nevedno, odkiaľ autor obrazu pochádzal, nevieme, či bol Rožňavčan, Nemec alebo Talian. Isté však je, že v meste a na okolí musel stráviť mnoho času, aby sa dokonale oboznámil s prácou tunajších baníkov a hutníkov, ktorú s najväčšou presnosťou stvárnil v zadnom pláne svojho obrazu. Zanechal nám takto svedectvo nesmiernej dokumentárnej hodnoty o živote a práci stredovekých obyvateľov Rožňavy, ktorých predkovia – baníci zo saského Annabergu priniesli do mesta kult svätej Anny ako svojej patrónky. Je možné, že z tohto prostredia pochádzal aj majster rožňavskej Metercie, ktorý po splnení objednávky odcestoval do vlasti alebo odišiel pracovať do Košíc, kde v tom čase dokončievali stavbu gotického chrámu Svätej Alžbety. Po rozsiahlej barokizácii rožňavskej katedrály sa obraz dostal mimo hlavného oltára. V roku 1990 bol reštaurovaný a umiestnený na severnú stenu presbytéria.

Pri severnej svätyne katedrály stojí neskorogotické vežičkové pastofórium – práca neznámeho majstra kamenára datovaná rokom 1507. Z nápisu na pastofóriu sa dozvedáme, že ho dal vyhotoviť Peter z Kolína, neznámy mecén, možno vysoký cirkevný hodnostár.

Medzi mnohými pokladmi rožňavskej katedrály sa nachádza aj pamiatka na ďalšieho slávneho umelca, rožňavského rodáka, zlatníka a váženého levočského mešťana Johannesa Szilassyho – relikviár s ostatkami svätého Jána Nepomuckého, patróna rožňavskej diecézy. Zlátený relikviár v tvare malej lúčovitej monštrancie má charakteristickú výzdobu v rokokovom slohu doplnenú brúsenými drahými kameňmi a neodmysliteľnými emailovými kvietkami. Szilassy bol majstrom emailovej techniky. Považovaný je za najvýznamnejšieho predstaviteľa neskorobarokového a rokokového zlatníckeho umenia v bývalom Uhorsku. Jeho diela – kalichy, monštrancie, relikviáre a iný reprezentačný cirkevný riad sa nachádzajú v mnohých významných kostoloch, katedrálach a múzeách Slovenska a Maďarska. Okrem levočského majstra Pavla je druhým umelcom, ktorého celé dielo bolo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku Slovenska.

V rožňavskej katedrále ešte zostaneme, aby sme si pripomenuli tvorbu ďalšieho významného rožňavského majstra Jozefa Godeho, rodáka z Bratislavy, kde jeho otec Ľudovít Gode mal chýrnu sochársku dielňu. Jozef Gode ovplyvnený tvorbou otca a Jakuba Schletterera, u ktorého sa učil vo Viedni, prevzal najprv otcovu dielňu v Bratislave, ale už v 70. rokoch 18. storočia ho nachádzame v Rožňave, kde zakladá vlastnú dielňu, v ktorej zhotovuje oltáre, kazateľnice, krstiteľnice, organové skrine a iné súčasti chrámového mobiliáru. Prvou veľkou objednávkou Godeovskej dielne v Rožňave bol nový oltár (1799) tunajšieho farského kostola, ktorý po založení rožňavského biskupstva (1775) sa stáva katedrálnym kostolom. Monumentálna stĺpová architektúra z umelého mramoru a štuky má ešte barokovú výstavbu, v ktorej dominujú dve sochy apoštolov Petra a Pavla v nadživotnej veľkosti a kompozícia Svätej Trojice v nadstavci. Pôvodný oltárny obraz sa nezachoval; v 60. rokoch 19. stor. bol nahradený terajšou kompozíciou Nanebovzatia Panny Márie, kópiou Tizianovej Assumpty.

Pre rožňavských františkánov vyhotovil Jozef Gode baldachýnový oltár s anjelmi, do ktorého umiestnili starší barokový obraz Zázračnej Panny Márie. Pre práve dokončený nový evanjelický kostol stavia v roku 1788 monumentálny stÍpový oltár z umelého mramoru a štuky s obrovskými vázami už v duchu nastupujúceho klasicizmu. Na oltári dominujú plastiky Vzkrieseného Krista a anjelov a dva zlátené štukové reliéfy: Posledná večera a Zmŕtvychvstanie Krista, ktoré sú dielom Františka Godeho, o ktorom s určitosťou nevieme, či to bol syn alebo brat Jozefa. Na vrchole baldachýnu drevenej kazateľnice kostola je zmenšená replika sochy apoštola Pavla z oltára biskupskej katedrály. Jozef Gode bol výraznou postavou neskorobarokovo-klasicistického sochárstva a posledným predstaviteľom donnerovsky orientovaného sochárskeho a reliéfneho umenia na Slovensku, ktoré tu anachronicky predlžoval. V Rožňave žil do konca svojho života, žiaľ, miesto jeho posledného odpočinku na rožňavskom cintoríne sa nezachovalo.

V 1. polovici 19. storočia žil krátku dobu v Rožňave významný krajinár európskeho významu, Levočan Karol Marko st., zakladateľ maliarskej dynastie Markovcov. Pre rožňavské biskupstvo nakreslil veľkú mapu biskupských lesov s výtvarne vypracovanou legendou a vytvoril tiež rozmernú olejomaľbu pohľad na Rožňavu, ktorá bola kedysi v mestskom múzeu, v priebehu vojnových rokov sa však stratila.

V rokoch 1862 – 1942 žil a pracoval v Rožňave maliar Július Ádám, zať viedenského maliara interiérov Willibalda Wolframma, ktorého pozvali Andrássyovci, aby im vymaľoval práve dokončenú prestavbu betliarskeho kaštieľa. Ádám po smrti svokra prevzal jeho dielňu a počas svojho dlhého života sa stal jedným z najvyhľadávanejších maliarov kostolných interiérov nielen u nás, ale aj mimo územia Slovenska (pracoval aj v Ríme, kde bol dokonca vyznamenaný vatikánskym rádom). Maliarske dielo Júliusa Ádáma sa zachovalo na stenách mnohých gemerských kostolov; nádhernú ukážku jeho tvorby nájdeme v Rožňave v kaplnke Božieho hrobu v kostole Sv. Anny na námestí.

Tradíciu modernej výtvarnej tvorby založil v Rožňave nedávno zosnulý maliar Ján Kuchta, ktorý sa z amatéra, vďaka svojej nesmiernej usilovnosti, vypracoval na jedného z popredných abstraktných umelcov Slovenska. Jeho tvorba je už dnes súčasťou „zlatého fondu“ výtvarných pamiatok Rožňavy.

Edita Kušnierová

Predchádzajúce časti seriálu Rožňava včera a dnes si môžete pozrieť kliknutím sem

Obrazová príloha

1. Obraz Metercie v rožňavskej katedrále (archív BM Rožňava)

2. Pastofórium v rožňavskej katedrále, kresba V. Myskovszkého

3. Ukážka z tvorby Jána Szilassyho

4. Staršia fotografia časti rožňavského námestia s biskupským palácom a morovým stĺpom

5. Maľby Júliusa Ádáma v kaplnke Božieho hrobu v kostole Sv. Anny.

8 Komentářů k "Čo ostalo zo starých čias"

  1. To nepotrebuje komentár, to treba len v klude si prečítať.

  2. Peter Bischof | 6. marca 2012 z 7:51 | Odpovedať

    Pekný článok, ale k poslednému odstavcu dovoľ poznámku: Mám dojem, že keď sa zakladala tradícia modernej (abstraktnej, nonfiguratívnej) maľby v Rožňave, tak. majster Kuchta sa ešte venoval akvarelom (krajinkám) (?)V tejto otázke by som asi pátral po iných menách.

    • Peter Bischof | 6. marca 2012 z 7:54 | Odpovedať

      …ešte pokračujem: čo sa týka modernej maľby v Rožňave, je to vzrušujúca téma, ktorá by si zaslúžila samostatnú publikáciu.

    • Dita Kušnierová | 6. marca 2012 z 13:37 | Odpovedať

      Nepísala som o modernej maľbe, ale o modernej výtvarnej tvorbe. Okrem toho akvarel je jednou z najťažších výtvarných techník a práve Janči Kuchta v ňom úplne exceloval. Dovoľujem si tvrdiť, že bol svojho času v tejto technike popri uznávanom maliarovi Nemčíkovi asi najlepší na Slovensku.

      • Peter Bischof | 6. marca 2012 z 18:18 | Odpovedať

        Áno, prepáč, automaticky som stotožnil modernú výtvarnú tvorbu s maľbou, keďže podľa mňa v Rožňave táto prevažuje. Máš pravdu, nielen maliari tu fungovali a fungujú. Vďaka Tebe som si spomenul napr. na skoršiu predstaviteľku moderného trojrozmerného prejavu, Vieru Briestenskú, ktorej niektoré diela onoho času boli súčasťou nášho verejného priestoru, nateraz už žiaľbohu vzali skazu. Bolo by veľmi zaujímavé, keby sa niekto podujal napísať niečo o tajomnom podhubí „rožňavskej moderny“, ktorá vyprodukovala aj v týchto nehostinných podmienkach niekoľkých kvalitných výtvarníkov, napr. aj nositeľa Munkácsyho ceny.

  3. Krásny komentár o Metercii, hodný ozaj vzdelanej historičky, až som vnímal to popísané zvukové pozadie pri čítaní…
    Dovoľte ešte doplniť informáciu o Markó Karolovi st. Nedávno bol senzačný fakt odhalený, že ten maliar nie je Markó Karol st. (25.9.1791 – 17.2.1793) ale jeho mladší brat Markó Karol Andreas Gabriel (23.11.1793 – 9.11.1860). Zistilo sa to podľa výskumov levočskej matriky. Tento mladší Karol (zvaný st.) mal 7 detí z ktorých 4 boli tiež maliari (Karol (Carlo), Andreas, Katalin a Ferenc). Len pre úplnosť uvádzam mená ostatných detí ( Elisa, Pulína de Tivoli, Barbelína). Údaje sú z rodokmeňu Markovcov s 1035-mi menami…

    • Dita Kušnierová | 6. marca 2012 z 13:45 | Odpovedať

      Tak teda neviem: Markó Károly st. by podľa toho zomrel ako dvojročné dieťa a nemohol by mať 7 detí. Vo všetkých dostupných prameňoch sa uvádzajú k nemu dáta 1791 -1860. Tak teda 7 detí mal Karol Andreas? Treba to ešte raz overiť.

  4. no napísal som naschvál dátumy narodenia a napísal som aj, že tých 7 detí mal Markó Karol Andreas Gabriel( teraz už on zvaný Karol st.). Je to už overené slovenskou historičkou, ale meno teraz určite narýchlo nenapíšem, ale mám to v archíve poznačené a nájdem to určtite a dám to na vedomie verejnosti…a práve ten dátum 1791 – 1860 asi prekrýva ten fakt tých dvoch detí…tak len toľko na dovysvetlenie s úctou…

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.


*