Rožňavská kožiarska manufaktúra

Priemyselná revolúcia zapríčinila aj v Rožňave úpadok remeselnej malovýroby a postupný zánik cechov. 

V tridsiatych rokoch 19. stor. tu vyrástol z cechovej garbiarskej dielne a z bývalej manufaktúry veľký podnik na spracovanie kože, ktorý založil Jozef Markó, príslušník starej rožňavskej rodiny (viď. obrázok rodového erbu).* Podnik mal sklady a komisionálne predajne v Košiciach, Prešove, Martine, Debrecíne, Miškolci a Veľkom Varadíne a svoje výrobky vyvážal i do cudziny.

Hlavným objektom podniku bola stará klasicistická dvojpodlažná budova, postavená ešte v roku 1782, ktorá ako jediná sa zachovala dodnes. Markova továreň na spracovanie kože podľa našich vedomostí fungovala do roku 1925 (možno, že Ing. Peter Marko by mal aj podrobnejšie údaje, ktoré nám chýbajú, lebo je vlastne priamym dedičom podniku, i keď ho vlastne nikdy nezdedil pre známe udalosti po „Víťaznom februári “ 1948).

Ak sa dobre, vlastne hmlisto pamätám, tesne pred vojnou a asi aj po vojne tam bola začas octáreň, neskoršie tam sídlil okresný stavebný podnik (kam sme ako gymnazisti chodievali na brigády). Keď si OSP postavil poniže novú budovu, došlo k búraniu starej továrne, až na vstupný objekt s hodnotnou klasicistickou fasádou.

Aj o ten sa však čoskoro začali zaujímať buldozéry hlavne z toho dôvodu, že na mieste objektu sa malo vybudovať parkovisko novej budovy OV KSS (dnes v nej sídli mestský úrad). Rožňavskí pamiatkári vtedy vynaložili veľa úsilia na záchranu budovy, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou.

Premnohé rokovania sa napokon skončili priaznivo: budova mala byť zachovaná pod jednou podmienkou, že v nej Banícke múzeum zriadi novú expozíciu dejín robotníckeho hnutia a budovania socializmu v okrese Rožňava. V rokoch 1973 – 77 bola budova komplexne obnovená a zničené dvorové krídlo bolo dostavané ako moderná prístavba (na obraze K. Tichyho Dvor Markovej továrne, olej na plátne, 1924, súkromná zbierka, ho ešte môžeme vidieť v jeho pôvodnej kráse).

Následne tu Banícke múzeum zriadilo na svoju dobu veľmi progresívne a moderne koncipovanú expozíciu, ktorá bola po roku 1989 preinštalovaná na tzv. otvorený depozit, kde sú návštevníkom sprístupnené jeho najzaujímavejšie zbierky.

Budova bývalej kožiarskej manufaktúry na Šafárikovej ulici v Rožňave je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok obdobia klasicizmu na Slovensku. Jej geometricky vyvážená čelná fasáda so sústavou pilastrov a štukovou výzdobou je riešená s veľkým umeleckým citom.

V oblúkových archivoltách nad oknami prízemia sú umiestnené antikizujúce figurálne reliéfy, znázorňujúce jednotlivé fázy kožiarskej výroby, v rohoch nad vstupnými portálmi sú znaky mäsiarskeho cechu.

Jedna z najvýznamnejších slovenských historičiek umenia Dr. Alžbeta Güntherová-Mayerová sa v roku 1966 o tejto pamiatke vyjadrila ako o slovenskom unikáte. Aj toto hodnotenie v mnohom prispelo k jej záchrane, ktorá zároveň znamenala aj vytvorenie dôstojných priestorov pre stálu vlastivednú expozíciu. Je skutočne hodnotná, oplatí sa ju navštíviť.

Edita Kušnierová

*Príbuznými rožňavských Markóovcov bola aj slávna levočská maliarska rodina Markóovcov (otec a 4 deti), z ktorej otec, Karol Markó starší (1791-1860) sa stal maliarom európskeho významu. Počas svojho šesťročného pôsobenia v Rožňave v službách biskupa Eszterházyho v r.1820 nakreslil a namaľoval na plátno veľkých rozmerov mapu biskupských lesov (v archíve Bisk. úradu). Pre ilustráciu jeho maliarskeho majstrovstva pripájame jednu z jeho olejomalieb vytvorenú počas pobytu v Taliansku.

Budova je dnes sídlom Baníckeho múzea:

 

Doterajšie časti seriálu si môžete prečítať kliknutím tu: Rožňava včera a dnes

13 Komentářů k "Rožňavská kožiarska manufaktúra"

  1. Pani Kušnierová veľmi pekne ďakujem za perfektnú informáciu o našich predkoch a ich mieste podnikania v minulých dobách. Bodlo…niekedy viac.

  2. je dobré dozvedieť sa niečo z histórie nášho mesta, ďakujem za pekný
    “ seriál“, dúfam, že máte pripravených ešte veľa častí do budúcna…

  3. Z histórie Markovskej manufaktúry na kožu:
    Manufaktúru založil Markó Pál v roku 1782. Táto manufaktúra na začiatku bola len malou kožiarskou dielňou. Na manufaktúru ju rozvinul až Markó József st., syn Markó Pála. V roku 1844 továreň pre svoje novodobé metódy spracovania kože obdržala kráľovské výsady. Markó József st. zomrel v roku 1849 a tak v 50.tich rokoch 19. storočia továreň sa stala rodinnou účastninnou spoločnosťou ( Markó József ml., Markó Pál a Markó János). Známejší riaditelia továrne boli Markó József ml. ( 1860 – 1875) a Schneider Ferenc ( 1886 – 1906). Za svoju činnosť obaja obdržali “ Záslužný kríž rádu Františka Jozefa“. Továreň svojimi výrobkami sa zúčastnila na viacerých výstavách, v Temesvári, V Székesfehérvári, v Rimavskej Sobote, vo Viedni a v neposlednom rade aj v Paríži. Na týchto výstavách za svoje kvalitné výrobky získali niekoľko cien a diplomov. Rodina továreň predala v roku 1908 budapestianskej účastninnej spoločnosti. Táto spoločnosť ju prevádzkovala ešte v rokoch 1908 – 1918. Po vzniku Československej republiky továreň prestala vyrábať, čo bolo aj dôsledkom koncentrácie veľkovýroby. Táto účastinná spoločnosť výrobné budovy továrne predala stavebnému inžinierovi Szilvási Miklósovi a obytnú budovu Csányi Andrásovi, profesorovi gymnázia.
    Markó József ml. bol mojim prastarým otcom. S úctou Peter Marko

    • Vážený pán Ing. Peter Marko, aj Vám pratrí moja veľká vďaka za kus spomienok na moje detstvo, ako som sa dozvedela od p. Kušnierovej. Magda zo Žiliny

    • Pán inžinier, dovoľte, prosím, jednu otázku – keď ma pamäť neklame, mali sme v Čučme studničku, prameň, ktorý sa volal Markó kút/Marko kút. Dúfam, že sa nemýlim, už si miestne toponymá pamätám veľmi zle a vzhľadom k celkovej zmene životného štýlu asi aj ostatní Čučomčania ( chotár je strašne zanedbaný, zarastený, studničky, o ktoré sa dedinčania predtým usilovne starali, už iste slúžia len divým zvieratkám), ale zrejme aj ona bola pomenovaná po niektorom z Vašich predkov, však?

      • Nad Čučmou existoval aj Markó rét, ale nedopátral som sa po kom to bolo pomenované, bohužial, ale aj tak ďakujem za milé slová viažúce sa k mojim predkom…

  4. Ďakujem, pán inžinier, za doplnenie histórie továrne; takže v takom prípade som netrafila tú reštitúciu. Keďže píšete, že jedným z nových majiteľov továrne sa stal Szilvási Miklós, tak musím poopraviť moju domnienku o tzv.Szilvásiovskom kaštieli na mieste továrne, o ktorom niekoľko našich čitateľov písalo, že tam kedysi bývali. Vyzerá to tak, že boli Szilvásiho „kaštiele“ dva, je to logické, lebo tam boli dvaja synovia. Takže ten Tichyho obrázok z pekne upraveného dvora továrne bol maľovaný pre profesora Csányiho, ktorý tam býval. Rada by som upozornila našich čitateľov na tú drevenú otvorenú nadstavbu budovy, ktorú vidieť na Tichyho obrázku. Takéto nadstavby slúžiace na sušenie koží, mali všetky rožňavské garbiarske domy, o ktorých prinesieme ďalší príspevok nášho seriálu. E. Kušnierová

    • Ešte si dovolím len na doupresnenie: Szilvási Miklós sa nestal majiteľom továrne, ale len výrobných budov, továreň (technologické zariadenie) zlikvidovala tá účastinná spoločnosť z Budapesti. A ešte doplním, že to OSP-čko malo vzadu za admin. budovou (novou) ešte stolársku dielňu v pôvodnej budove manufaktúry a to na poschodí. Na prízemí boli sklady PSV a naše kancelárie stavbyvedúcich, takže vlastne som chodil do práce, akože do „vlastnej“ budovy. Pod prízemím (pozdĺž budovy) pretekal Drázus, ktorého vody boli využívaní pri čerení kože…
      O reštitúcii našej budovy na námestí (Slovenská kniha) by som vedel tiež povyprávať…ale už je to dávno za nami…

  5. Milá pani Editka Kušnierová, práve som prešla všetky články a fotodokumentáciu o Rožňave zverejnenú v tomto súbore a úprimne Vám poviem, veľmi som sa potešila a ďakujem. Mesto Rožňava je pre mňa rajom spomienok na detstvo, kde žili otcovi rodičia a strávila som tam krásne chvíle či už celkom malá, alebo prázdniny zo ZDŠ. A preto sú tieto spomienky najkrajšie. Dnes tam už žije len môj bratranček s rodinou a jeho matka na Šafárikovej ulici a vlastne vďaka nemu som sa dostala na túto Vašu stránku. Starí rodičia prišli bývať na Dlhú čučmiansku (49) okolo r. 1952 zo Slovenského raja. Rada by som sa dozvedela niečo z historie na tejto ulici, prípadne s nejakou fotodokumentáciou.
    (dôverne je mi známy park na námestí, kde bola vtedy cukráreň (dnes je tam kvetinárstvo?) a kde sme chodili na nedeľné prechádzky, Tam, kde je dnes nemocnica, „za našou“ záhradou bývali kolotoče… Na čučomskej kúpeľe (?) bola záhradná reštaurácia? Podľa Mapy.sk naproti za riečkou už stoja paneláky…
    Ešte raz ďakujem za oživenie mojich spomienok Magda zo Žiliny

  6. Edita Kušnierová | 18. februára 2010 z 8:05 | Odpovedať

    Milá pani Magda, veľmi pekne ďakujem za uznanie;musím však spravodlivo podotknúť, že nápad to nebol môj, ale Ing. Petra Marka, ktorý tu píše o čosi vyššie – len realizácia je moja, a tá sa mohla uskutočniť vďaka ústretovosti majiteľa tohto portálu. Som rada, že aj z takej diaľky – zo Žiliny, nás ktosi číta. Žilinu poznám veľmi dobre, kedysi som tam často chodievala (mala som tam spolužiačky z vysokej školy). Keď ste sa už ozvali, nedá mi opýtať sa, či náhodou nemáte akúkoľvek fotografiu starého stavu Čučomskej ulice -myslím hlavne domy na pravej strane, ktorých priečelia zaujímavo vystupovali trochu šikmo do uličnej čiary – boli zbúrané kvôli stavbe novej pošty, ktorá už beztak od minulého roka už neslúži svojmu účelu. Čo sa týka kúpeľov, pripravujem o nich samostatný príspevok s unikátnymi starými fotografiami. S vďakou a pozdravom E. Kušnierová

    • Pani Kušnierová, bola som skutočne malé dieťa, ale prezriem fotky čo mi ostali po rodičoch – veľa toho nesľubujem. Otec išiel na Kysuce, neskôr do Žiliny plniť svoje služobné povinnosti, kde sa aj oženil a zostal. Ja som už ako dospelá robila nejaké snímky, ale musím ich nájsť zoskenovať a poslať a to nejaký čas potrvá. Pozdravujem Vás aj Rožňavčanov…

  7. Chcem to vidieť obraz od Marka. Kde teraz presne je v Rožňave?. Dúfam že uvidím,ja maľujem obrazy krajinomalby a portrét ( len pre seba 😀 ) .

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.


*