Ako jeden z členov jarnej delegácie programu Professional Fellows USA mám v týchto dňoch možnosť zažívať atmosféru Ameriky a plniť si jeden zo svojich veľkých snov. A keďže doma som nechal blízkych, rodinu a priateľov, nasledujúcich päť týždňov vám budem aspoň takýmto spôsobom reportovať, čo mám možnosť vidieť, zažiť a okúsiť.
Viedeň – Amsterdam – Detroit bola linka, po ktorej sa vypravila naša slovenská delegácia. Opäť a zase raz som jediným mužom. V Amsterdame sa pripája zvyšok delegácie (mužské zastúpenie sa zvýšilo na štyri kusy!) z Bulharska, Rumunska a Maďarska.
Spolu 22 ľudí, ktorí pracujú v treťom sektore  a väčšina z nich sa venuje práci s minoritnými skupinami, ale sú tu aj profesionálni tréneri, sociálni pracovníci, novinári a učitelia.
Každý prišiel s rôznymi očakávaniami, ale spája nás túžba čosi sa priučiť v oblasti komunitného organizovania a vymeniť si skúsenosti s ľuďmi, ktorí v komunitách vyrastali, organizovali ich a pracovali s nimi na profesionálnej úrovni oveľa skôr, než my v Európe.

Detroit

Po 10 hodinovom lete sme pristáli v Detroite, kde nás už čakala naša spojka a zároveň koordinátorka celej európskej výpravy Elizabeth. Vzhľadom na to, že prvú noc sme strávili v hoteli pri letisku, z Ameriky som zatiaľ veľa nevidel, avšak jej pravú chuť som mohol zakúsiť v neďalekej reštaurácii, kde sme mali prvú spoločnú večeru.
Usadila nás príjemná čašníčka, predstavila sa a počas dvoch hodín nás obskakovala, odporúčala, rozdávala úsmevy a nestrácala trpezlivosť s ľuďmi, ktorí sú v Štátoch prvýkrát a nevedia čo a ako funguje. A hoci by som si ako cudzinec isto chvíľu zvykal na 20 % sprepitné, Molly si ho jednoznačne zaslúžila.
Slováka to minimálne núti zamyslieť sa nad tým, ako by to pri takomto systéme vyzeralo u nás.

Ozajstná Amerika ma čakala až druhý deň v centre Detroitu. Automobilové mesto, opradené historkami a reportážami o vyľudnenosti, vysokej kriminalite a nefungujúcej infraštruktúre. Hotel, grécky obed, návšteva kostola a prednáška o rasizme a imigrácii od miestneho pastora – to bol doobedňajší program.
Vrcholom bol pre mňa ale čas strávený na brehu rieky Detroit priamo pred centrálou General Motors. Dôvod bol prozaický. Na druhom brehu sa rozprestierala Kanada, ďalšia z mojich vysnívaných cestovateľský destinácií.

Následne sme sa previezli mestskou železnicou (ak sa tak dajú nazvať dva vagóny, premávajúce po asi dvanástich zastávkach centrom mesta), rýchly pohľad na Joe Lewis Arénu, a zastávka pri ďalšom skvoste centra – baseballovom štadióne domácich Tigrov.
Večer sa nám vďaka milej organizátorke a ľútostivému výrazu úbohých Slovákov, ktorí nikdy v živote nevideli baseball, podarilo na štadión prepašovať, urobiť si pár foto a po nečakanej výhre domácich nad New York Yankees sme si vychutnali bubeníkov, hrajúcich na plastové vedrá priamo pred štadiónom. Na želanie sme si nechali zahrať „My sme tu doma!“ a išli spať.
Ďalší deň sľuboval zaujímavý program. V komunitnom centre sociálnych služieb nám ukázali, ako vytvárajú pracovné miesta pre nezamestnaných a suplujú tak úlohu mesta, aj štátu a následne nás pohostili jedlom, ktoré v ten istý deň rozdávali aj bezdomovcom. A aj keď som „mäsový“ a jedlo bolo bezmäsité, bolo to zatiaľ to najlepšie, čo som v Štátoch jedol.

Nasledovala drobná obhliadka mesta, návšteva zaujímavej štvrte plnej harabúrd, tvoriacich takmer až múzeum moderného umenia. A hoci som vždy nevedel, či je to naozaj umenie alebo len kopa šrotu a bordelu, ako povedal náš šofér Roland, stále je to lepšie ako vyhorené a opustené susedstvá, ktorých nie je v Detroite málo.
Mekka motorizmu  ponúkla veľa – zmiešanú architektúru, večerné pohostenie u Billa a Viki, miestnu kaviareň, kde ste si mohli kúpiť normálnu a chutnú! kávu, krásne vily a prázdne parkoviská v centre.
Ako vravia miestni, všetko, čo vám povedia o Detroite, je pravda – to zlé, aj to dobré.

Jedným z posledných bodov programu v D-Riote bola návšteva americkej strednej školy. Ako správny turista som samozrejme hneď vyskúšal, či sa dá zmestiť do skrinky na chodbe. Som si istý, že do niektorých sa dá, ale toto nebol ten prípad.
Všetko iné ale bolo presne také, ako v seriáloch a filmoch – široké chodby, triedy a učebne, jedáleň aj sekuriťáci. A v tom všetkom mladí černošskí lídri, ktorí sa snažia meniť veci okolo seba k lepšiemu, uvedomujúc si silu svojho hlasu, i keď ešte nie sú dospelí.

Toledo

Ďalšou zastávkou na našej ceste je Toledo. Opäť nový hotel, nový štát, nový šofér aj autobus.
Deň začíname skorým obedom v štýle all you can eat. Nič pre mňa, keďže nie som veľký jedák, ale výber je zaujímavý. Prekvapujúce je aj pomerne vysoké zastúpenie ovocia a zeleniny. Vrcholom bola ale ochutnávka amerických sladkostí, ktoré ozaj neoslovili.

Hlavným programom v Tolede bola návšteva primátorky, následne opera a večer sme zakončili v jednom z miestnych barov, v ktorom som našiel opäť všetko „ako z amerických seriálov“. Vyšúchaný drevený bar, drinky na servítke, rozlievané pivo v krčahu, biliard a ukecaní ľudia.
A ako bonus som od svojich slovenských kolegýň na meniny dostal kresbu od miestneho chalana, čo si na bare čarbal do bloku.

Štvrtok sa niesol v znamení celodenného tréningu a večer sme boli pozvaní do maďarského klubu, kde prišlo mnoho zaujímavých ľudí, vydražilo sa veľa vecí a urobilo sa veľa spoločných a hlavne autentických fotografií.
Ešte pár darčekov, dobré jedlo, opäť spoločné foto, whisky zadarmo na cestu, prvé americké objatie od sympatickej babičky Mary a večer znovu padám, unavený ako pes, do postele.
Ráno opäť balenie a ťaháme smer Chicago. V Indiane stojíme v dedine Shipshewana, kde máme možnosť navštíviť múzeum Amishov. Zážitkom bolo ale hlavne vidieť americký vidiek, teda, ak sa to tak dá nazvať. Všade po ceste boli roztrúsené rôzne domčeky, farmičky a farmy, polia a ranče.
Fascinujúce bolo, že každý kus pôdy bol obrobený, za každou ohradou bolo všetko udržiavané, trávnik vždy vzorovo pokosený, akoby to bolo zakotvené priamo v ústave. A i keď som už za tých pár dní videl, koľko vecí v USA nefunguje a že vlastne máme úplne obdobné problémy, tak z tohto by sme si príklad teda mohli zobrať.

V Shipshewane si ešte dávame rýchly obed v prerobenej stodole a do Chicaga prichádzame niečo po piatej večer. Hotelová izba je zase raz obrovská, a to aj napriek tomu, že sme v centre mesta. Po krátkej sprche som si stiahol do mobilu mapy Detroitu a utekáme do mesta.
Mladá slečna na recepcii nám odporučila skvelý bluesový bar so živou hudbou. Chicago, show off!

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →