Na Islande

Cestu na Island sme plánovali roky, vždy sa však vyskytol relevantný dôvod, aby sme ju odložili na neurčito. Zásadné rozhodnutie, spečatené okamžitou kúpou leteniek, sme konečne urobili 13. apríla 2010 a deň na to sa so všetkou ráznosťou prebral k životu 150 rokov driemajúci vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull. Výbuch sprevádzal obrovský oblak sopečného popolčeka šíriaci sa atmosférou, ten postupne eliminoval leteckú dopravu takmer v celej Európe a s približujúcim sa termínom odchodu i na Islande. Deň pred odletom nám letecká spoločnosť ponúkla možnosť letieť cez Glasgow do Akureyri na severe ostrova a odtiaľ transfer autobusom do Reykjavíku.
Odlet z Kodane bol naplánovaný na 20:30, ale do poslednej chvíle nebolo isté, či sa i uskutoční. Žiadna informácia od 13. apríla nemala totiž dlhšiu trvanlivosť, ako pár hodín. Ostatne, neistota nás sprevádzala až konca pobytu na ostrove. Lietadlo do Glasgowa s menom Hekla, ktoré v danej situácii neznelo bohvieako optimisticky, vyštartovalo presne načas a po poldruhahodinovom lete sme pristáli v Glasgowe. Vystúpili sme z Hekly a ozlomkrky sa hnali vyzdvihnúť si batožinu, aby sme sa nanovo “začekovali“, prešli novou, nekonečne dlho trvajúcou bezpečnostnou kontrolou, aby sme sa opäť usadili v lietadle, v starej známej Hekle, ale tentoraz v oveľa výhodnejšej polohe pri okne, ktorá sa vyplatila pri pristáti. V Akureyri nás pohľadom na bezoblačnú oblohu a zasnežené vrcholky hôr vítal z východu svitajúci nový a zo severu nástojčivo sa presadzujúci polárny deň.
Pristávací manéver islandského kapitána potlačil do zabudnutia výkon faerského, ktorý bol dovtedy v mojom osobnom rebríčku na prvom mieste, pretože sa mu podarilo pristáť na ostrove Vágar a zastaviť sa na konci útesu, ale pilotoval celkom malé lietadlo. Islanďan sa s Boeingom predieral pomedzi zasnežené hory a pristál na úzkej betónovej pristávacej ploche priamo vo fjorde. Ani doteraz si nie som celkom istá, či som od vyčerpania nemala halucinácie, keďže sme takmer celú noc nespali. Na letisku v Akureyri, kde sa už tlačili dve gigantické lietadlá, sme nastúpili do pripravených autobusov a čakala nás ešte päťhodinová cesta do Reykjavíku, ale keďže sme ju považovali za bonus, snažili sme sa ju neprespať. O 9:00 miestneho času (2 hodiny prvého dňa na ostrove sme si pripočítali k dobru) sme už boli v penzióne v Kópavogure.
Island leží na polceste medzi Európou a Amerikou, uprostred búrlivých vôd severného Atlantiku. Severnými brehmi sa takmer dotýka polárnej kružnice a na prvý pohľad sa javí ako nehostinný kus krajiny. Sotvakto však dokáže odolať podmanivému kúzlu harmónie divokých scenérií, keď sa s drsnou krásou plnou protikladov zblíži. S rozlohou takmer 103 tisíc km2 je druhým najväčším európskym ostrovom. Členité pobrežie ostrova tvoria hlboké zálivy, polostrovy a fjordy, iba južná časť, do ktorej sa zalieva divoký Atlantik, je pomerne kompaktná a miestami je lemovaná plážami s čiernym pieskom.
Povrch ostrova tvoria rozľahlé pláne mrazovej púšte, lávové polia a ľadovce, neoddeliteľnou súčasťou krajiny sú výrazné útvary spojené s vulkanickou aktivitou na ostrove, ako lávové kužele a maary (okrúhle plytké sopečné krátery s kolmými stenami a plochým dnom, vyplnené jazierkom).
Pre prírodné útvary Islandu je príznačná farebnosť širokého spektra. Z čiernych sopečných plání vystupujú svahy pohorí hrajúce dúhovými odtieňmi od okrovej cez oranžovú, po takmer karmínovú červeň. Nekonečné lávové polia sú pokryté hrubými vrstvami najrozličnejších machov, lišajníkov a v lete i najpestrejšími kvetmi. Prechodom k oblohe, ktorá zvyčajne farebnosťou nijako nezaostáva, býva modravá bieloba ľadovcov.
Z geologického hľadiska je Island veľmi mladým útvarom. Leží takmer uprostred Atlantiku na podmorskom chrbte, ktorý je dôsledkom divergentného pohybu Eurázijskej a Severoamerickej litosferickej dosky. Na pevnine sa divergencia prejavila vznikom riftového údolia Almannagjá, ktoré sa tiahne naprieč celým Islandom.
Ostrov je jednou z najaktívnejších vulkanických oblastí na svete, z historickej doby je známych okolo 200 erupcií, ale niektoré mohli prebehnúť v neobývaných oblastiach, preto nie sú doložené. Z 50 známych sopiek je i v súčasnosti 30 aktívnych a čas od času na seba upozornia. K najznámejším sopkám Hekla, Katla, Askja či Krafla.
K historicky najväčšiemu výlevu lávy došlo v roku 1783, kedy sa z 25 km dlhej trhliny Lakagígar v priebehu 50 dní vyliala láva, ktorá pokryla plochu 565 km2. V novembri 1963 juhozápadne od súostrovia Vestmannaeyar vznikol sopečný ostrov Surtsey, v preklade “Ostrov Boha ohňa“ a v januári 1973 v priebehu jedinej noci vznikla sopka Heimaey priamo v súostroví. V marci 2010 svetovú leteckú dopravu ochromil vulkán pod ľadovcom Eyjafjallajökull, ktorý bol činný od marca do mája. V západnej časti ľadovca Vatnajökull sa nachádza sopka Grimsvötn, ktorá na seba upozornila v rokoch 1996 a 2004 a naposledy sa prebudila 21. mája 2011.
Opakom vulkanickej činnosti sú zdanlivo nečinné mohutné ľadovce, ktoré svojim sotva postrehnuteľným pohybom obrusujú i najtvrdšie podložie a po celom ostrove zanechali stopy v podobe morén, trogov, nunatakov (z grónčiny obrúsený skalný výbežok vyčnievajúci z ľadovcového podložia) či výplavových plošín, ktoré islandčina pomenovala sandry. Modravobiela hmota sa roztápa už pod tlakom vlastnej hmotnosti a z ľadovcov stekajú desiatky vodopádov. K hotovému súboju živlov dochádza pri výbuchu sopky priamo pod ľadovcom. Následkom bývajú katastrofické povodne známe ako jökullhlaup, pri ktorých sa masa vody unášajúca množstvo bahna, štrku i väčšie balvany rúti korytami pod ľadovcom. Z lávy, ktorá sa v kontakte s ľadovou kryhou prudko ochladzuje a tuhne vznikajú útvary so zarovnaným vrcholom, ktoré islandčina nazýva stapi. Celkove sa na ostrove nachádza 49 ľadovcov, z ktorých najstarším i najväčším je Vatnajökull, z ktorého na južnom okraji čnie najvyšší bod ostrova – nunatak Oraefajökull (2119 m.n.m.). Ďalšími ľadovcami sú Langjökull, Hofsjökull, Mýrdalsjökull či Drangajökull.
Ostrovné rieky nebývajú dlhé, islandské pramenia v horských oblastiach a napájané sú topiacim sa ľadovcom. V dôsledku tektonických pohybov sú ich toky prerušované mnohými zlomami a puklinami, ktoré voda prekonáva divokými vodopádmi. Najdlhšou riekou je 230 km dlhá Tjórsá, najvodnatejšou Jökulsá a spod Langjökullu vyteká Hvitá so známym vodopádom Gullfoss. Krajina je posiata i množstvom jazier. Jazerá vznikli činnosťou ľadovcov (Lagárfljót), v dôsledku tektonických poklesov (Þingvallavatn), niektoré vypĺňajú krátery vyhasnutých sopiek (Kerið) alebo vznikli prehradením lávovým prúdom (Mývatn).
Pozoruhodnou symbiózou sopečnej aktivity a vody je typický islandský fenomén – geotermálna energia, s charakteristickými horúcimi prameňmi, gejzírmi či bahennými sopkami. Oblasťami s maximálnou koncentráciou výskytu solfatarov a fumarol sú Námaskárd v SV časti ostrova, Landmannalaugar na juhu, Reykjanesfólkvangur v JZ časti Islandu. Najviac gejzírov sa nachádza v lokalite Haukadallur, jedným z nich je i Stóri Geysir, ktorý dal pomenovanie tomuto prírodnému úkazu po celom svete.
Podnebie Islandu je výrazne ovplyvnené Golfským prúdom, takže i napriek polohe pri polárnej kružnici je mierne, s množstvom zrážok, ktoré klesá smerom do vnútrozemia. Počas celého roka je počasie veľmi premenlivé a po celom ostrove vás sprevádza nikdy neutíchajúci vietor.
Vegetácia ostrova má charakter tundry a tvoria ju prevažne porasty machov, lišajníkov a vresovísk. Zalesnená plocha tvorí sotva 2 % celkovej rozlohy, podobu lesa najlepšie vystihuje ošúchaný vtip – ak ste zablúdili v islandskom lese, stačí sa postaviť a rozhliadnuť. Ani samotní Islanďania neveria legendám o hustých islandských lesoch, ktoré tu údajne našli prví osadníci a postavili z nich lode. Zrejme tu nikdy nerástlo nič než zakrpatené brezy či ihličnany a každý vyšší strom na ostrove bol zasadený ľudskou rukou.
Alena Golianová
Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
 

 
 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Prenosy z rokovaní môžu snímať automatické kamery