Moji dvaja dobrí jaskyniari sa po malých, občerstvujúcich prestávkach, radi usadili na zadné sedadlo auta vedľa seba. V takýchto prípadoch sedela pani vpredu, pri mne. Pravdaže aj my dvaja sme sa rozprávali cestou, hlavne o tiež krásnych poľských Tatrách, cez ktoré sme len toť prešli. Ale stalo sa, že sme načúvali tým vzadu, lebo práve vyriekli slová, ktoré nás zaujali.
Problematika zmierenia sa je veľmi ťažká, ba dramatická a vznáša priam neriešiteľné paradoxony. Tí, ktorí prežili perzekúcie, nemajú právo odpúšťať a zmieriť sa v mene tých, ktorí zahynuli. Tí ktorí zahynuli to už zase nemôžu spraviť. Stojac zoči – voči tomuto problému si s ním nedokázali poradiť a nájsť uspokojúcu odpoveď ani veľké osobnosti, myslitelia veľkého rangu.Možno len vnuci vnukov budú schopní si podať ruky a povedať si pod svätou prísahou, že také niečo sa už nikdy nemôže stať.
Ale ticho, ktoré po takýchto slovách v aute nastalo, im pripomenulo, že ja by som im mal vyrozprávať, čo viem od toho človeka, ktorý sa živý dostal z koncentračného tábora. Z tábora smrti, ktorý bol poslednou zastávkou i pre mnohých našich rožňavských spoluobčanov.
Veľa som nad tým rozmýšľal, vravím už pre celú posádku nášho auta, a dlho som nenachádzal odpoveď na otázku, prečo sa dali Židia bez protestov navagonírovať a odviesť do koncentračných táborov. Prečo nepovstali, nebránili sa?
– Ako to, že ste skoro žiadnym spôsobom nekládli odpor? Asi som aj hlas zvýšil trošku pri tejto otázke, smerujúcej k sediacim na zadnom sedadle, ale rýchlo som cúvol, lebo som v žiadnom prípade nechcel klásť otázky svojim spolucestujúcim. Neskôr som len došiel na to, vravím, že Židia do poslednej chvíle nevedeli a neverili, čo ich čaká. Veď na území vtedajšieho Maďarska sa po 19-tom marci Nemci snažili izolovať od seba židovské komunity. A miestne úrady im v tom boli veru nápomocné. Bez nich by u nás ani vychýrená nemecká precíznosť neslávila taký úspech.
– No, že by nevedeli mnohí, čo robia fašisti so Židmi, by som nepovedal. Nechali sme, aby Tibor E. pokračoval.
– Začiatkom toho leta v štyridsiatom štvrtom veru boli takí, čo vedeli, čo čaká Židov. Ale mlčali. A boli i takí, ktorí si pri svojich písacích stoloch úlohy plnili. A najviac bolo takých, ktorí rutinérsky vykonávali denno-denne im zverené príkazy a nariadenia. A nepýtali sa pri tom na nič.
– A čo v tých časoch kresťanskí spoluobčania? Pani vpredu sa do takýchto diskusii zapájala málo, ale teraz sa pýtala na svojich.
– Moja drahá – bolo vidno, že málo hovoriaci Štefan R. by teraz rád povedal niečo. Miestne spoločenstvo našeho mestečka, a vo väčšine aj iných miest, sa nemo prizeralo stále stupňujúcemu sa nemeckému teroru a ich početným maďarským posluhovačom. Boli ľahostajní pri pohľade na ten hrozný neľudský proces. Spoločnosť sa zmierila s tým, čo sa dialo. A žiaľ väčšina týchto ľudí sa nejakým spôsobom i kompromitovala.
Už sme boli za Krakovom, keď som neďaleko cesty zbadal malý domček.
Aj volantom som trhol a vykríkol, že pozerajte, tam pod lesom! Pozreli sa. A čo? No, domček malý, hovorím im, v akom i Tomi strávil pri baníkovi a jeho tehotnej manželke prvú noc po tom, ako opustil Osvienčim.
A tej baníkovej žene, čo s mužom pod jedným kabátom spali, dal svoju jedinú prikrývku. Tú, ktorú z lágra si niesol. Lebo žene sa veľmi zapáčila.
Zabudol na veľakrát prizvukované prikázanie, že len na seba má myslieť, že len tak prežije. Svoj pokrovec jej nechal. Posledné januárové dni.
FERENC AMBRUS
Z cyklu Rožňava naša pekná. Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry.
Foto: Matúš Bischof / Birkenau 2013
SÚVISIACE ČLÁNKY – Uctili si obete Holokaustu z Rožňavy (video)
Staršie články autora:
Ferenc Ambrus: Osvienčim/Auschwitz, Birkenau I./ Možné slová hocikoho z nás / Zasvätenie čitateľa do sveta krásnej literatúry / Oslobodení / Slávnosť / Nežná, polnoc / O novinách a iných zbytočnostiach
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
