“Zostaňte vo mne…
August 31, 2009 | Prečítané 1 935x
…a ja zostanem vo vás.” Takto sa Kristus lúčil so svojimi učeníkmi a presne túto vetu si na svoj náhrobný kameň nechal vytesať evanjelický farár Ján Agnet. Včera mu v Ochtinej na priečelí miestnej fary, kde v 50. rokoch pôsobil, odhalili pamätnú tabuľu.
Slávnostnú udalosť, ktorej súčasťou bolo okrem spomínaného odhalenia pamätnej tabule aj vysvätenie novozreštaurovaného oltára, zorganizovali obec Ochtiná, evanjelický a. v. cirkevný zbor v Ochtinej, ktorého diakonom je pán Dudáš, s výraznou pomocou rožňavskej kunsthistoričky pani Edity Kušnierovej.

![]() |
Reklama
Slávnostné služby Božie sa začali o 11-tej predpoludním. Ich súčasťou bolo vysvätenie oltára ThDr. Jergušom Olejárom, seniorom Gemerského seniorátu, a slávnostná akadémia venovaná životu a dielu Jána Agneta. Prítomným sa prihovorili doc. PaedDr. Miloš Kovačka, PhD. zo Slovenskej národnej knižnice v Martine, Mgr. Edita Kušnierová z Pamiatkového ústavu v Rožňave a pani Antalová, dcéra evanjelického farára Antala zo skupiny KVAP.
![]() |
Po bohoslužbe bola na priečelí evanjelickej fary odhalená pamätná tabuľa Jánovi Agnetovi.
Ján Agnet sa narodil 14. februára 1921 v Závažnej Porube. Po teologických štúdiách bol od jesene roku 1950 evanjelickým farárom v Ochtinej. Situácia v socialistickom Československu sa na prelome 50. – 60. rokov vyhrotila do takej miery, že po katolíckych kňazoch začali zaisťovať a väzniť aj tých evanjelických. Jána Agneta odsúdili za nepriateľský postoj k štátu a socialistickému zriadeniu na 18 mesiacov väzenia a na päťročný zákaz výkonu kňazskej služby.
Bol členom kňazskej skupiny KVAP, pomenovanej podľa jej štyroch zakladateľov, evanjelických farárov Kasanického, Velebného, Antala a Pavla, ktorí boli v roku 1962 uväznení v bývalom kartuziánskom kláštore vo Valdiciach.
V roku 1968 už pracoval ako skladník v podniku Turčan, od roku 1969 bol pracovníkom Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej v Martine. Tu sa naplno uplatnil ako historik dejín knižnej kultúry a historických knižníc. Zastával pozíciu vedúceho úseku ochrany fondov a pracoviska pre historické knižničné fondy. Z jeho iniciatívy sa na Slovensku začali dokumentovať historické knižnice. Zomrel 27. mája 1993. Viac informácií o ňom nájdete tu.
![]() |
Evanjelický kostol sv. Mikuláša v Ochtinej patrí medzi najstaršie na Gemeri. Táto národná kultúrna pamiatka bola postavená v prvej polovici 13. storočia /okolo roku 1240/ nemeckými baníkmi zo Spiša, ktorí tam prišli ťažiť železnú rudu. V 14. storočí kostol rozšírili o presbytérium, po roku 1510 bola vybudovaná severná bočná loď. K najvzácnejšiemu mobiliáru patrí okrem barokového oltára z roku 1724 aj kazateľnica z rovnakého obdobia, ktorá sa momentálne rekonštruuje a vzácne nástenné maľby z konca 14. storočia.
![]() |
Na neďalekej evanjelickej fare okrem novopribudnutej pamätnej tabule nájdeme aj ďalšiu, ktorá pripomína tunajšie pôsobenie učiteľa, výtvarníka a hudobného skladateľa Jonáša Bubenka, Ladislava Bartholomaeidesa a publicistu Daniela Licharda. Profesor Bubenko svojho času pripravil prvé vydanie Komenského diela Orbis Pictus, Bartholomaeides bol priekopníkom slovenskej vlastivedy.
![]() |
V Ochtinej sa tiež narodil generálmajor MUDr. Ján Paškan, aktívny odporca klérofašistickej moci Slovenského štátu a spoluorganizátor zdravotníckeho zabezpečenia Slovenského národného povstania.
Ďalšie informácie o Ochtinej nájdete tu a tu.
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
Text a foto: Pavol Lacko & Rado Kovács
Reklama
PRAVIDLÁ DISKUSIE
Diskutujúci nesie za svoj diskusný príspevok zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Redakcia nezodpovedá za obsah diskusných príspevkov. Komentáre alebo ich časti nebudú zverejnené najmä v prípade, ak nie sú zamerané k téme článku, obsahujú vulgarizmy, rasistické výrazy alebo sú osobným útokom na autorov redakčných príspevkov a iných diskutujúcich a tiež v prípade, ak budú odkazovať na iné stránky. Oneskorenie zverejnenia komentára môže nastať, ak nie je k dispozícii ani jeden z editorov portálu, ale tiež z technických príčin. Pre komunikáciu s redakciou píšte na redakčný email redakcia@inforoznava.sk, alebo použite odkazy pre redakciu.Reklama
Chcete niečo k téme článku napísať?
Komentárov: 5 k príspevku ““Zostaňte vo mne…”























Pekne ste to napísali, chlapci,ja však musím dodať niektoré maličkosti, aby boli naši čitatelia správne informovaní: Pamiatkový ústav je už dnes Pamiatkový úrad, hovorila manželka pána farára Antala, autorka knihy Z prednej strany mreží, nie dcéra: dcéra neskôr zarecitovala jednu z jeho básní napísaných vo väzení, počas slávnostného obeda; pán farár Antal je tiež biskupom ev.a.v. cirkvi na dôchodku; štvrtého člena skupiny KVAP skloňujeme Pavlova (volal sa Pavlov); ešte sa žiada doplniť, že prítomná bola dcéra Jána Agneta s rodinou; Bartolomaeides sa píše bez “h”; no a napokon oceňujem, že ste spomenuli aj meno Jána Paškana. Tieto drobné chybičky Vám nevyčítam, je to pre Vás predsa len trochu neznáma téma – a ďakujem, že ste to aj pekne nafotili. Dita Kušnierová
[Reagovať]
andrea IP 212.242.182.99 odpovedá:
September 7th, 2009 o 0:12
S tym, ako sa ktore meno pise na Slovensku by som radsej dala pokoj. V opacnom pripade doporucujem prerypat napis na pamatnej tabuli v Ochtinej z “Bartholomeides” na “Bartolomeides”.
Na druhej strane, neviem si predstavit, ze by sa v inej krajine na svete podarilo jednemu otcovi splodit styri deti s rozlicnymi priezviskami, ako sa to stalo mojmu staremu otcovi Révaymu, ktoreho styri deti sa postupne, tak ako sa rodili, volali Révayova, Revay, Revaiova, Revaj….bez jeho pricinenia samozrejme, zato v zmysle prave platnych nariadeni. Myslim, ze komentar to ani nechce.
Nakoniec, ubohy stary otec, ktory sa narodil ako Revay, na konci zivota tiez vlastnil OP na meno Revaj, takze dostat ho do hrobu dalo poriadne zabrat.
Bolo by uzasne, keby cloveku ponechali pocas celeho zivota jedno meno, i ten chudak Bartholomeides by tomu asi bol rad, keby sam vedel, ako sa vola….skratka Slovensko je krajina neobmedzenych moznosti, co sa tyka pisania priezviska. Osobne som celkom rada, ze moje momentalne priezvisko nedava vela moznosti na skomolenie v zmysle momentalne platneho zakona. I ked…jeden nikdy nevie.
[Reagovať]
Škoda, že je pod týmto článkom len jeden komentár, aj to môj. Takéto témy ľudí nezaujímajú ? Dúfala som, že ktosi sa nájde, kto ocení snahu Ochtinčanov na čele s ich evanjelickým kňazom, že dokázali pripraviť takú veľkolepú akciu na takej vynikajúcej úrovni.
[Reagovať]
Aha! Tak predsa len jeden komentár k dobru, i keď trochu od veci: Takýmto veciam, ako je správne písanie priezvisk by sme rozhodne nemali dať pokoj. Mám pred sebou staručkú knihu Memorabilia provinciae Csetnek vydanú v roku 1799 – nad týmto názvom je uvedené meno jej autora: Ladislaus Bartolomaeides. Neviem, kto je autorom pamätnej tabule na ochtinskej fare, ktorá tam bola osadená až v 20. storočí – ale nech to bol ktokoľvek, urobil chybu, ktorú by sme nemali opakovať.
[Reagovať]
Ano, uplne s vami suhlasim. Vlastne hovorime o tom istom, iba mi nenapadlo, ze zrejme sa tak podpisoval autor. Zjednodusenie dvojhlasky “ae” do fonetickej formy je pochopitelne, zahadou je, kedy a preco sa vludilo “h” pred “t”. Zaujimalo by ma, ci takto podpisoval i svoje prace pisane biblictinou, aj ja poznam len monografiu “Memorabilia Provinciae Csetnek cum tabulis aétri incisis”.
Skoda, ze o tak vzdelany clovek, upadol do zabudnutia a to i na regionalnej urovni a len malo sa vie o jeho monografii o Gemerskej stolici, ktora je skutocne unikatnym dielom, uz i vzhladom na moznosti, ktore tento dedinsky farar mal. Ostatne, o vzdelanych ludoch sa na Slovensku vobec hovori len malo.
Tiez trochu od veci, ale o veci mozu pisat len ludia, ktori sa na spominanej akcii zucastnili.
[Reagovať]