Na hornom konci obce je potrebné prekonať mierne stúpanie po vybetónovanom chodníku a schodoch, aby sme sa dostali na lúčanský cintorín, ktorého dominantou je zakonzervovaná ruina stredovekého opevneného kostola.

Kostol v Lúčke postavili v polovici 13. storočia, pravdepodobne ihneď po tatárskom vpáde, o čom svedčí jeho poloha na vyvýšenine s dobrým výhľadom a s ochrannou hradbou vysokého vrchu na severe, ale aj silná kamenná ohrada, ktorá obklopovala kostol zo všetkých strán. Zasvätili ho Narodeniu Panny Márie, tej, ku ktorej sa utiekali vo svojich modlitbách za záchranu pred Tatármi. Loď kostola zakryli trámovým stropom, svätyňu zaklenuli ľahkou klenbou z tufu a dali vymaľovať nástennými maľbami.

Dvesto rokov lúčanskí veriaci užívali kostol na svoju duchovnú obrodu a vďaka opevneniu zaiste aj na ochranu pred nepriateľom. V roku 1440 hornouhorské banské mestá obsadil so svojím vojskom naverbovaným zväčša z bývalých husitských bojovníkov roztrúsených po krajine po prehratej bitke pri Lipanoch moravský šľachtic a vojvodca Ján Jiskra z Brandýsa. Pre túto úlohu si ho najala uhorská kráľovná Alžbeta, aby zabezpečila vládu pre svojho maloletého syna Ladislava Pohrobka. Jiskra čoskoro začal aj s výstavbou pevnosti v centre gemerského baníctva v Rožňave. Jeho posádka sa na rožňavskom hrade udržala s prestávkami skoro dvadsať rokov.

Napriek tomu, že vydržiavanie vojska znamenalo pre obyvateľov mesta veľkú záťaž (kronika spomína vyčíňanie žoldnierov v meste ako pohromu), nepochybne však z ich radov prenikli medzi obyvateľstvo mesta i ostatného Gemera prvé informácie o husitskej revolúcii. Bývalý rožňavský evanjelický kňaz Emil Szkalos vo svojej knihe A rozsnyói evang. egyház története (Dejiny evanjelickej cirkvi v Rožňave) 1525 – 1930 z roku 1931 hovorí: „Husiti sú už zvestovateľmi veľkej reformácie. Spriečili sa moci pápeža, odmietli učenie o predestinácii, spoveď a celibát, a ich bohoslužby sa stali jednoduchými, hovoriacimi rečou ľudu.“

Striedavé úspechy bratríkov, ako sa Jiskrovi žoldnieri medzi sebou nazývali, sa odrazili aj na stave rožňavského hradu, ktorý obsadili po nútenom odchode z mesta v roku 1454 druhýkrát, už bez Jiskru. V roku 1456 sa hrad spomína ako zbúraný, o rok nato ho bratríci opevnili znovu a udržali sa na ňom až do roku 1460, kedy vojská kráľa Mateja Korvína dobyli všetky gemerské hrady, ktoré boli v rukách bratríkov.

Boli to hrady Muráň, Krásna Hôrka, Širkovce, Drienčany, Hodejov, Rimavská Seč, Veľký Blh a Rožňava. Je však isté, že bratrícke vojsko, vzhľadom k lepšiemu ovládnutiu územia, malo aj menšie posádky, o ktorých sa archívne pramene nezmieňujú, a ktoré zostali len v pamäti ľudu. V okolí Rožňavy sa v tejto súvislosti hovorí o hrádkoch pri Brzotíne, na Sokolej skale pri Silickej Jablonici a opevnených kostoloch v Silici, Silickej Brezovej a Lúčke.

Bratríci kostol v Lúčke opevnili zvýšením a zosilnením obranného múra, do ktorého na najvyššom mieste vstavali strážnu vežu. Vytvorili tak dokonalú malú pevnosť s výbornými strategickými vlastnosťami s možnosťou kontrolovania dlhého úseku údolia medzi obcami Kováčová a Bôrka, čo mohlo mať veľký význam pre jeho staviteľov, keďže jedna z ciest spájajúca Rožňavskú a Košickú kotlinu viedla práve týmto údolím a cez Zádielsky kaňon. Jasným dôkazom strážno-obrannej funkcie komplexu sú aj tri strieľne v murive strážnej veže, neskôr zvonice, ktorá je v hrúbke muriva vystužená dreveným hrazdením, čo je typické pre stredoveké české stavby.

Tieto zistenia sú výsledkom výskumu z roku 1978, ktorý na lokalite vykonali pracovníci vtedajšej Okresnej správy pamiatkovej starostlivosti v Rožňave. V tom čase na mieste bývalého kostola bola len ruina zarastená krovinami a burinou. Chýbala už i časť klenby svätyne, ktorá existovala ešte v roku 1972 a fragment nástennej maľby s torzom kľačiacej postavy na jej východnej stene zaznamenaný v tom istom roku tiež úplne zmizol. Pritom kostol bol ešte funkčný v roku 1925, kedy oň prejavil záujem Štátny referát na ochranu pamiatok v Bratislave – zostalo ale len pri sľuboch. Vzhľadom na ťažkú prístupnosť sa veriaci v Lúčke rozhodli postaviť si kostol nový a starý ponechať svojmu osudu. V roku 1926 už stáli v obci dokonca kostoly dva – rímskokatolíckej i reformovanej cirkvi. Starý kostol chátral, počas prechodu frontu v roku 1945 dostal priamy zásah, ktorý spečatil jeho osud. Potom slúžil už len ako lacný zdroj stavebného materiálu.

V rokoch 1978–1982 bola ruina kostola vyčistená od vegetácie, závaly zrúteného muriva boli odstránené najmä v mieste západnej predsiene a sakristie, obvodové murivo kostola bolo podľa potreby dostavané z pôvodného materiálu, pričom bol zvýraznený neskôr zamurovaný pôvodný vstup do kostola na južnej strane, koruna muriva bolo zakonzervovaná a stavebne upravená. Zvonica bola domurovaná, zastrešená a vchod do nej bol uzavretý kovanou mrežou, priestor medzi múrmi kostola bol vydláždený a trávnaté nádvorie upravené. Pribudlo aj ohnisko a kruhové sedenie pre turistov.

Pri týchto prácach pamiatkarom všemožne pomáhali aj obyvatelia Lúčky, ktorí si vzali za svoje aj ďalšiu starostlivosť o pamiatku. V tomto úsilí sa im nedá nič vyčítať. Kedykoľvek prídeme do Lúčky, okolo kostola i medzi múrmi je poriadok, tráva pravidelne pokosená, dlažba vyzametaná. Dá sa tam príjemne posedieť, i keď, pravda, drevené sedačky na betónových podstavcoch dávno zhltol piknikový oheň. Pri dobrej vôli však poslúžia na príjemné posedenie aj ony. Výhľad odtiaľ je skutočne prekrásny. Pod nami malebne rozmiestnené strechy Lúčky, za nimi strmé zrázy planiny, smerom juhozápadným vidieť Kováčovské bralá a majestátny Drieňovec (Somhegy). V lete tu vonia materina dúška, na jeseň je priľahlá stráň plná červených drienok.

Odnedávna každý rok 6. júla na výročie smrti Majstra Jána Husa sa v lúčanskom starobylom kostole v duchu husitskej tradície pod holým nebom stretávajú na bohoslužbe členovia Cirkvi československej husitskej. Po dlhých desaťročiach ožili múry odsúdené k zániku. Stali sa tak nielen výrečným odkazom minulosti, ale aj pamiatkou česko-slovenskej vzájomnosti

Edita Kušnierová

Foto: Archív Pamiatkového úradu v Rožňave a autorka

Predošlé príspevky z rubriky Púť po otčine si môžete prečítať kliknutím sem

Dominantou mesta je mohutná pevnosť – Citadellet, ktorú v rokoch 1549-1559 nechal postaviť dánsky kráľ Christian III. Citadellet bol budovaný ako štandardná fortifikácia so samostatne opevnenou hlavnou časťou obklopenou vodnou priekopou a mohutným valom. Voči iným častiam vlastného obranného systému bol chránený druhým radom vodných priekop a posledný rad priekop, ktoré pevnosť chránili od mesta, oddeľovalo palebné predpolie – esplanáda. Citadellet je situovaný na nábreží, v jeho centre sa nachádza zámok s nádvorím a celý fortifikačný systém má tvar nepravidelného štvoruholníka s mohutnými nárožnými vežami.

Po uzavretí roskildského mieru v roku 1658 pripadla Skåne švédskej korune a Citadellet v rokoch 1667-1675 prešiel modernizáciou, aby spĺňal kritériá modernej pohraničnej pevnosti. Dobudovaný bol vonkajší pobrežný obranný val s mohutnými baštami a druhá vodná priekopa. V roku 1700 bolo pristavené hlavné krídlo kasární a zbrojnica.

V roku 1746 kráľ Adolf začal budovať oproti Citadelletu obranný ostrov Gråen s pevnosťou, fortifikácia však nebola nikdy dokončená. Zachovala sa len prašná veža zo začiatku 19. Storočia a bizarne tvarovo vymedzený umelý ostrov, ktorý je obľúbeným hniezdiskom vtákov a vyhlásený bol prírodnou rezerváciou.

Obranná funkcia Citadelletu postupne strácala význam, od začiatku 18. storočia v ňom bolo umiestnené väzenie. Tresty si tu odpykávali prevažne doživotní väzni, ktorí vykonávali stavebné práce na ďalších objektoch. Dobudovaná bola hlavná väzenská budova a na väzenské cely bolo prestavané i východné krídlo rondelu. Od začiatku 20. storočia do roku 1940 bol Citadellet väznicou výhradne pre ženy.

V roku 1940 prešiel Citadellet do vlastníctva armády a počas II. svetovej vojny slúžil ako azylové centrum pre utečencov z okupovanej časti Európy. V súčasnosti celý areál využíva mesto na rôzne účely. Je jednou z najzachovalejších pevností vo Švédsku, azda hlavnou atrakciou mesta a národnou pamiatkou.

Centrum mesta je príjemné a v zmysle severských dimenzií i zaujímavé. Pozoruhodná budova radnice na námestí Rådhustorget pochádza z roku 1884 a ani ostatné budovy v centre nie sú staršie ako 120 rokov. Solídna architektonická úroveň, ktorú dosahujú, vyplýva hlavne z ich funkčného charakteru – sú to prevažne bankové domy a firemné kancelárie.

Azda jedinou pozoruhodnou sakrálnou pamiatkou Landskrony je kostol Sofia Albertina (meno dostal podľa sestry kráľa Gustafa III.), ktorý v roku 1754 navrhol staviteľ Carl Hårleman. Kostol mal nahradiť chrám sv. Jána Krstiteľa z 15. storočia, druhého najvýznamnejšieho kostola po lundskej katedrále v Skåne, ktorý na príkaz veliteľa pevnosti v roku 1747 nechali zbúrať kvôli stavebným prácam na Gråene.

Kostol na pôdoryse gréckeho kríža s mohutným polkruhovým presbytériom má jednoduché klasicistické dvojvežové priečelie bez okien. Interiér v roku 1980 prešiel rozsiahlou rekonštrukciou a vynovený bol kombinácii bielej a zlatej farby. Mozaikou zdobená valená klenba ostro kontrastuje s málo zdobenými stenami i lavicami. Oltárny obraz Carla Blocha zobrazuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Jednoduchá kazateľnica z roku 1800 je zdobená štukovým baldachýnom. Lustre pochádzajú zo starého kostola Jána Krstiteľa. Najstarším kusom mobiliára je kamenná krstiteľnica z roku 1100.

Priemysel Landskrony ako starého prístavného mesta bol vždy úzko spojený s lodiarstvom a od roku 1920 tu pracovala jedna z najväčších švédskych lodeníc, v ktorej bola zamestnaná viac ako polovica obyvateľstva mesta i širokého okolia. Celé lodiarske odvetvie začiatkom 80 – tych rokov zasiahla kríza a od roku 1982 sa lodenice preorientovali na opravárenskú činnosť a prestavbu lodí.

Neďaleko pobrežia leží v Øresunde medzi Dánskom a Švédskom ostrov Ven. Ostrov až do uzavretia roskildského mieru v roku 1658 patril dánskej korune. V 80-tych rokoch 16.storočia tu Frederik II. nechal postaviť pre Tychona Brahe podzemné observatórium Stjärneborg a hrad Uranienborg. Na najvyššom bode ostrova sa vyníma St. Ibb Kyrka – kostol z 13. storočia (Ibb je pravdepodobne skratkou apoštola Jakuba), oltárny obraz od Tobiasa Gemberlina je darom Tychona Brahe. Ven sa nachádza uprostred úžiny, prístupný je trajektom z Landskrony, rybárskou loďou z Råå pri Helsingborgu alebo víkendovou výletnou loďou z kodanského prístavu.

Alena Golianová

Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem

V medziach zákona je dovolené tieto postoje v istých medziach aj propagovať. Každý má právo veriť v to, čo uzná za vhodné a čo prináša do jeho života radosť. Neraz sa však stáva, že napr. cirkevnú propagandu nájdeme aj tam, kde nemá podľa mňa čo robiť.

Uvediem aj konkrétny príklad, ktorý sa síce stal bežným javom, no ani za roky „praxe“ som si naň nezvykol a ani nezvyknem.

Nie tak dávno som šiel z autobusovej stanice v Rožňave na tamojšie Námestie baníkov. Pri vstupe naň ma oslovili dve ženy v stredných rokoch. Tlačili mi do rúk časopisy, jedna dokonca knihu a keď som slušne odmietol, bolo mi povedané, že svoje rozhodnutie oľutujem, lebo práve som odmietol Boha.

Tieto slová ma doslovne urazili. Bral som ich ako prázdnu vyhrážku, akými sa cirkvi a ich stúpenci vyhrážajú ostatným odpradávna. Navyše, svoje postoje mám ujasnené natoľko, že koncepciu Boha tých paní odmietam.

Nie som kresťan a otvorene priznám aj to, že pri poslednom sčítaní obyvateľstva som si do vierovyznania zapísal pohanstvo. Nikomu ho ale nevnucujem. V mnohých prípadoch novodobejších náboženstiev a ich zvyklostí pritom pozorujem odkopírované tradície, ktoré si cirkvi privlastnili práve z tohto oveľa staršieho zdroja.

Moje rozhodnutie byť pohanom nie je ovplyvnené ani tým, že by som nepoznal bibliu či inú z uctievaných kníh. Možno ich poznám lepšie ako väčšina veriacich. Vybral som si ale podľa svojej vôle a svedomia. Práve v tom vidím obrovské rozdiely. Každé z novodobých cirkví, náboženských spoločností a siekt prehlasuje, že práve oni sú tí praví. Už len pre tú ich neomylnú sebaistotu, ktorá sa neraz otriasla v základoch, sa môže stať, že prestanú byť tí praví pre ľudí samotných – tak ako aj pre mňa.

Niektoré cirkvi využívajú dokonca ešte horšie praktiky. Pri dverách vlastného bytu vám zazvoní dvojica väčšinou dosť mladých ľudí a začnú vám horlivo hovoriť o Bohu. Do rúk vám pritom strčia svoje propagačné materiály a už sa aj pýtajú, či môžu ísť ďalej, prípadne či si nedohodnete ďalšie stretnutie. Zo svojho pohľadu to vnímam tak ako s letákmi, ktoré putujú denne do schránok. Ak si ich neželám prijímať, stačí mi iba nalepiť na schránku, že ich nechcem a nenájdem ich tam. Ak si ale neželám takéto návštevy, mám si začať lepiť niečo podobné v tomto duchu na dvere bytu?

Zástupcovia cirkví prenášajú svoje presvedčenia aj oveľa skrytejšími formami. Medzi ne patrí okrem iného aj organizovanie rôznych táborov pre deti a dospievajúcich. Často sa o náboženských aktivitách rodičia pri zápise detí do tábora vôbec nedozvedia. Neraz sa tak stáva, že ich ratolesť po večeroch musí pozerať náboženské filmy, rozprávať sa o nich, prípadne chodiť bosá. Nikomu pritom ani na um nezíde, že možno rodina, v ktorej dieťa vyrastá, nie je stúpencom ich náboženstva, alebo pochádza z ateistického prostredia a želá si to tak aj zachovať.

Nemám nič proti žiadnej z cirkví a ich organizácií. Formy presadzovania ich záujmov, ktoré sa tiahnu cez školy, ulice, politiku, tábory, ale dokonca už aj súkromie vlastných bytov, vyvolávajú vo mne neraz prinajmenšom rozčarovanie. Každý človek by mal mať právo výberu. Ak je však výber podmienený neustálym nátlakom, stáva sa z neho iba bezbrehé lovenie.

Foto: InfoDobsina.sk

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Ako nás informovala Tatiana Bírošová s manažmentu STEFE SK, a. s. (vlastník TEKO-Ru), zamestnanci spoločnosti v spolupráci s externými firmami v súčasnosti intenzívne pracujú na urýchlenom odstránení poruchy.

“Vzhľadom na extrémne nízke vonkajšie teploty tieto práce prebiehajú nepretržite, 24 hodín denne. Zákazníkom TEKOR-u sa ospravedlňujeme, ale dodávky tepla a teplej úžitkovej vody pre túto časť mesta môžeme obnoviť v plnom rozsahu až po identifikovaní a odstránení technickej poruchy. Robíme všetko preto, aby sa tak stalo v čo najkratšom čase. O ďalšom vývoji budeme verejnosť informovať aj na webstránke spoločnosti,” povedali konatelia TEKO-R, spol. s r. o .

Aktualizované 1. 2., 23:05 h.:

Dodávky tepla a teplej vody boli na sídlisku Juh po intenzívnych prácach obnovené 1. februára o 22.00 hod. Dôvodom bol technický problém, ktorý bol odstránený.

“Naša spoločnosť urobí všetko preto, aby sa takáto situácia neopakovala. Ďakujeme Vám za pochopenie a trpezlivosť,” uviedli Ivana Kesziová a Marian Meško, konatelia spoločnosti TEKO-R, spol. s r.o.

Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk

Akcie rožňavskej nemocnice, zriadenej Košickým samosprávnym krajom, získala v minulom roku na 20 rokov Vranovská investičná s. r. o. Tú vlastní Svet zdravia, a. s., ktorá je vo vlastníctve Estate Consult, s. r. o. a v nej kúpila obchodný podiel stredoeurópska investičná skupina Penta.

Pred rokom prieniesol týždenník Plus 7 dní článok s názvom Z inej planéty, v ktorom opisuje pomery v štátnej popradskej nemocnici. V tom čase bol tam podpredsedom predstavenstva a námestníkom riaditeľa práve Dušan Suchý, nový riaditeľ rožňavskej nemocnice.

Tomu sme zaslali naše otázky, týkajúce sa jeho plánov v najbližšom období aj v prvých rokoch, vrátane možnosti vyjadrenia sa s odstupom času ku kauze, opísanej v týždenníku Plus 7 dní. Jeho odpovede zverejníme, akonáhle nám budú doručené.

Foto: Archív infoRoznava.sk

Súvisiace články:

Do rožňavskej nemocnice vstúpi Penta

Rozhodli o osude štyroch nemocníc

Možnosť prezentovať sa sériou fotografií v rubrike FotoBlog ponúkame komukoľvek z vás. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk v zmenšenej veľkosti pre zverejnenie na internete.

Informuje o tom Andrea Beshirová z odboru finančného, miestnych daní a poplatkov Mestského úradu v Rožňave na oficiálnej stránke mesta Roznava.sk.

Mesto zverejnilo zoznam dlžníkov podľa stavu k 31. decembru 2011, u ktorých úhrnná výška daňových nedoplatkov presiahla u fyzickej osoby 160 eur a u právnickej osoby 1 600 eur.

“V snahe pozitívne motivovať daňové subjekty správca dane bude aktualizovať zoznam daňových dlžníkov k 30. 6. 2012. Zo zoznamu vyradí tie osoby, ktoré k uvedenému dátumu uhradia daňový nedoplatok v plnej výške,” uvádza sa ďalej v ozname.

V prípade fyzických osôb je najväčší dlh vyčíslený až do výšky 31 123,97 eur, ďalší dlžník v poradí je na úrovni 5 423,66 eur.

U právnických osôb je najvyššia dlžná suma vyčíslená vo výške 65 535,17 eur, ďalší dlžník v poradí je so sumou 36 830,75 eur.

Dokument:

Zoznam daňových dlžníkov - fyzické osoby

Zoznam daňových dlžníkov - právnické osoby

Zdroj: Roznava.sk Ilustračné foto: stock.xchng