V súčasnosti  hrá v Bratislave na Novej Scéne v muzikáli František z Assisi, v Košiciach na Malej Scéne v kabarete zo súčasnosti Čakanie na Turka, v Prešove v Divadle Jonáša Záborského v muzikáli Mária Antoinetta a v Košiciach v Štátnom divadle (historická budova) vo všetkých operách a operetách.

Popritom nám stihol odpovedať aj na pár otázok.

Členom operného zboru v Štátnom divadle v Košiciach si od roku 1994, hráš väčšinou v muzikáloch? Vyberáš si hry a predstavenia? Vyberajú si teba podľa postáv, na ktoré sa typovo hodíš?

Výber postáv je daný podľa môjho hlasového rozsahu a charakteru i zjavu.

V novembri stihol okrem toho premiéru pôvodného košického muzikálu Matúš-Čák Trenčiansky z dielne Ľuba Horňáka (hudba) a Doda Gombára (libreto) v Divadla Cassia. Muzikál vznikol podľa rovnomennej opery, tú bolo treba “kompletne prerobiť”.

Mnohí sa pýtajú, prečo pôvodný košický. 

Muzikál Matúš-Čák Trenčiansky je pôvodný preto, lebo sa v tomto „muzikálovom“  žánri ešte nehral na žiadnej scéne. Myslím, že je to aj preto, lebo je to úplne prvý muzikálový projekt, vytvorený v novom košickom muzikálovom Divadle Cassia. V tomto muzikáli účinkujú herci, speváci a žiaci konzervatória a to skoro všetci z Košíc, preto sa zatiaľ hrá a bude hrať na domovskej scéne Divadla Cassia.

Musel si sa do konkurzu prihlásiť, alebo si ťa vybrali? Vyberalo sa vraj už na jar, autori sa údajne zamerali na to, aby dali šancu neskúseným hercom a adeptom, čo ty nie si.

Samotný konkurz bol riadne vyhlásený, ale mňa si vybrali vzhľadom na to, že ma poznali z iných muzikálových postáv a projektov, ktorých som sa zúčastnil a ktoré som stvárnil. Napríklad autor hudby Ľubo Horňák ma videl a počul na bratislavskej Novej Scéne aj v úlohe Athosa z muzikálu Traja Mušketieri, aj v úlohe Čierneho rytiera z muzikálu František z Asissi.

Ako dlho sa nacvičovalo – ty samotnú svoju rolu, resp. všetci kompletné dielo?

Z dôvodu spracovania koncertnej verzie rockovej opery na muzikálovú formu bolo naštudovanie tohto muzikálu náročné kvôli časovým posunom.

Nie každému je jasné, ako je to s alternantmi. Ty si Matúš-Čák, hlavná postava a ak by si bol nedajbože chorý, resp. by si z iných dôvodov nemohol odohrať predstavenie, prichádza na rad záskok? Alebo to je spravodlivo rozdelené?

 Pôvodne som mal byť do roly Matúša-Čáka obsadený sám, čo je ale dosť náročné a niekedy nebezpečné, práve z časového a zdravotného hľadiska. Chvalabohu sa ale podarilo nájsť vhodného alternanta - sólistu opery ŠD - Košice môjho kolegu Mariána Lukáča, ktorý je výborný človek a preto je s ním ľahko dohodnúť kedy kto hrá.

Muzikál mal premiéru 18. novembra, aká bola? Koľko ste odvtedy odohrali repríz a koľko si ich odohral ty?

Premiéra priniesla zaslúžené ovocie a odmenu - fantastický pocit zadosťučinenia, že všetok čas a hodiny tomu venované stáli za všetku námahu a pot. Doteraz bolo päť predstavení, z ktorých som odohral tri.

Podľa informácií na webovej stránke muzikálového divadla CASSIA, kde sú uvedené ďalšie informácie a podrobnosti, aj obsadenie ostatných postáv, ďalšie predstavenia v tomto roku budú ešte 20., 21. a 22. decembra vždy o 19tej hodine.

V čom je táto košická verzia iná, ako pôvodné spracovanie formou opery?

Do muzikálu Matúš-Čák Trenčiansky sa pridalo veľa činoherných prvkov – dialógov, práve preto, aby tento muzikál mal svoj charakteristický príbeh a tým zachovanú dejovú líniu.

Vraj boli intrigy, zastrašovanie a násilie blízke Matúšovi-Čákovi. Mal vlastný dvor podobný kráľovskému, dokonca bola časť terajšieho západného Slovenska označovaná ako Matúšova zem. Ako si sa s touto postavou stotožnil?

Históriu prenechajme histórii a historikom. Tento muzikál má ľudí potešiť a preniesť z dnešného života do iného pomyselného sveta a ja v danom prípade vystupujem ako interpret.

Spomínal si pre médiá, že si čerpal inšpiráciu aj z hradu Krásna Hôrka. Stačilo ti pozerať na hrad – predstavovať si ako sa tam panovalo?

Krásna Hôrka je celkovo úžasnou inšpiráciou pre môj duševný pokoj, aby som následne vedel na javisku podať adekvátny výkon.

Kedysi si sa vyjadril, že pre teba je najlepšie, keď sa dá všetko odspievať, nie hrať a hovoriť. Muzikál však nie je len o hudobnej zložke, je v ňom dokonca menej hudby ako v operete, už si si zvykol?

Myslím si, že muzikál je novodobá opereta a pomer hudby a hovoreného slova je v týchto dvoch žánroch približne rovnaký - vyvážený, dokonca v muzikáli je viac hudby.

Na Prvý sviatok vianočný vystúpiš spolu s inými umelcami v Podhradí, v miestnom rímsko katolíckom kostole Všechsvätých.  Ty už však jeden vianočný koncert máš za sebou, začiatkom decembra vystúpil v košickej Steel aréne španielsky tenor José Carreras  spolu so 65-členným orchestrom Štátnej filharmónie Košice a vašim 40-členným speváckym zborom. Aké to bolo? Ako si sa cítil? Ako sa cíti rocker, ktorý spieva takýto žáner?

Je to famózny pocit spievať spolu s jedným z troch najväčších operných spevákov na svete vo vypredanej Steel Arene, hlavne keď mi Maestro svojim zjavom a hlasom pri prvom tóne pripomína môjho otca, ktorý síce spieval „len“ v krásnohorskom kostole.

Priblížiš čitateľom niečo aj zo zákulisia? Aký je veľký tenor v bezprostrednej blízkosti?

Pán Maestro José Carreras pôsobil skromne a bez hviezdnych manierov. Ako nastúpil na koncertné pódium, tak prvé čo bolo – otočil sa na nás (zbor), krásne na nás všetkých žmurkol, ukázal, že sme jedničky a išli sme na to.

Bolo ťažké pripravovať sa, koľko hodín si trávil nacvičovaním?

Vzhľadom na to, že sme všetci profesionáli a ovládame spievanie z nôt, nepotrebujeme extrémne veľa času na prípravu takýchto koncertov. S  maestrom sme mali spolu dve štvorhodinové skúšky, no my sme samozrejme nacvičovali už niekoľko dní vopred.

Prežíva dosť hektické týždne v závere roka. Aj napriek tomu, že mal byť počas Vianoc niekde inde, ochotne prisľúbil účasť na charitatívnom vianočnom koncerte  v rodnej dedine, v miestnom kostole. Spolu so svojimi synmi, Petrom Cmorikom a Helenkou Pál Balážovou prídu 25. decembra (začiatok 15.30 h.) ozvláštniť  atmosféru Vianoc. A nielen to.  Charitatívny charakter podujatia podporia tým, že celý výťažok z dobrovoľného vstupného venujú na obnovu mramorovej pamätnej tabule, ktorú pre manželský pár Andrássyovcov dal vyrobiť úradnícky zbor na pamiatku založenia dôchodkového fondu.

Počúvajúc toto všetko sa teda právom pýtame, koľko času z bežného týždňa (vrátane víkendu) ostáva na súkromný život umelcovi ako si ty?

Vzhľadom na maximálnu vyťaženosť, ktorá zahŕňa soboty, nedele a aj sviatky, týždeň nevynímajúc - priestor na súkromný život je minimálny ak nie žiadny, doslova vzácny. Takže keď si predtým spomenula aj výučbu spevu v súkromnej muzikálovej škole, tak z dôvodu časovej zaneprázdnenosti poskytujem len pár súkromných hodín.

Nedá nám neopýtať sa na záver na to, čo zaujíma domáce publikum asi najviac a to je hranie so SEXITom. Klubovú atmosféru si vynahradzuješ vystúpeniami v Rožňave a v Košiciach s projektom HuFu, ale nechýbajú ti koncerty? Alebo budeš teraz opäť častejšie hrávať so Sexitom?

Samozrejme,  že mi chýba rocková scéna, ale za posledné štyri mesiace by som nemal čas ani na jeden koncert, no dúfam, že si ten čas a priestor nájdem na jar, resp. v lete, kedy by sme mohli urobiť nejaké rockové koncerty.  HuFu funguje výborne, ale stíham len 2-3 vystúpenia mesačne.  So Sexit-om spolupracujem vždy podľa aktuálnej potreby.

Ďakujeme za rozhovor.

Katarína Prékopová

Komisia kultúry, športu a cestovného ruchu pracujúca pri Obecnom zastupiteľstve v Krásnohorskom Podhradí ďakuje Štefanovi Hundžovi za prisľúbenú účasť na charitatívnom koncerte.

Foto: Archív Štefana Hundžu / www.hundza.eu

Aj napriek tomu, že na tieto tradície sa pomaly zabúda, kováčske remeslo u nás ešte nevymrelo. Porozprával sa s nami o ňom umelecký kováč zo Štítnika – Dušan Klimo.

Prečo si sa rozhodol pre kováčske remeslo?

Lebo by som bol rád, keby niečo pekné po mne zostalo a toto remeslo ma už ako malého chlapca fascinovalo. Možno kvôli rozprávkam, kde ujo kováč zatvorený v tmavej miestnosti sám, nad plameňmi formuje kov, ktorý je za studena nepoddajný.

Čo je na práci kováča najťažšie?

Keď som sa začínal učiť toto remeslo, bolo pre mňa nepredstaviteľné, že pomocou živlov možno tvarovať kov, akoby to bola plastelína. Momentálne to už nie je taký problém, vačším problémom sú niektoré technické riešenia, ktoré by mali rešpektovať tradičné kováčske postupy. To, čo sa deje v dielni, je len výsledok prebdených nocí, počas ktorých premýšľam, ako sa dopracovať k výsledku. V dnešnej dobe je však vačším problémom tovar predať ako vyrobiť.

Robil by si túto prácu, aj keby si mal používať techniky, ktoré používali kováči kedysi pred mnohými rokmi?

Veľmi rád, dokonca som mal možnost pracovať aj v „living-history“ dielňach. Táto práca je nádherná, žiadne zváranie a brúsenie elektrickou brúskou, žiaden prach, iba ja, oheň a kladivo. No nezaobíde sa to bez pomocníka, ktorý buď dúcha mechy, alebo pritĺka veľkým kladivom. Je to úplne iná práca, ako keď je na všetko nejaký gombík.

Máš občas pocit, že by si na danej veci niečo zmenil, keby si ju robil znova?

Zakaždým.

Prečo?

Akonáhle dokončím vec, tak sa mi už nepáči. Niekto raz povedal, že to robí z ľudí majstrov. Či je to pravda, ukáže čas.

S akými materiálmi najčastejšie pracuješ?

Keďže vyrábam aj nože, používam damaškovú ocel, ktorú si vyrábam sám, tiež rôzne druhy drevín, kostí, parohovinu, rohovinu a kožu. Pri výrobe šperkov používam aj potravinársku nerez, nakoľko je zdravotne nezávadná, rád pracujem aj s meďou.

Je pre teba zaujímavejšia výroba replík alebo vlastných návrhov?

Čo sa historických zbraní týka, tam nie je priestor na moju fantáziu. Musím sa čo najvernejšie pomocou tradičných technológií priblížiť skutočnosti. Čo sa týka tvarovej kováčiny, tak jednoznačne uprednostňujem svoje návrhy.

Myslíš si, že je v našom regióne dostatočná podpora remeselníkov?

V žiadnom prípade. V našom regióne pre remeselníkov na dobrej úrovni nie je podpora takmer žiadna, snáď okrem Matice slovenskej a Remeselnickeho domu v Krásnohorskej Dlhej Lúke. To je dosť smutné, pretože možností je neúrekom. Stačí sa pozrieť do Kežmarku, kde sa každoročne organizujú veľké remeselné trhy. A už vôbec sa to nedá porovnať so susedným Rakúskom. Mal som možnosť zúčastniť sa Weihnachtsschmieden v Ybbsitz, ktoré sa koná každý rok. Tam človek vidí, ako by sa k takémuto odkazu našich predkov malo pristupovať. V Štítniku bol založený jeden z prvých kováčskych cechov na Slovensku. Kedysi tu stáli hámre, po ktorých dnes ostali už len múry. Toto všetko by mohlo byť obrovským lákadlom pre turistov. Dúfam preto, že sa mi raz podarí vybudovať otvorenú „living-history“ dielňu, ktorá by mohla fungovať ako tvorivá dielňa pre všetkých, ktorí by si chceli toto remeslo vyskúšať. Bolo mi totiž odovzdané posolstvo majstra A. Habermana, že mám nezištne pomáhať všetkým ľuďom, ktorí chcú pokračovať v remesle – rovnako ako to niekto urobil pre mňa. Nezaobíde sa to však bez finančnej podpory a ochoty miestneho vedenia niečo podobné zrealizovať.

V dnešnej dobe nakupujú ľudia najradšej v supermarketoch, myslíš si, že je možné zachovať tradíciu remeselnej výroby?

Ja dúfam, že áno. Inak zomriem hladom (smiech). Je málo takých, ktorí chcú a vedia oceniť poctivú kováčsku robotu. Je až neuveriteľné, koľko peňazí sú ľudia ochotní dať na vec vyrobenú v Číne, ktorá jednak nie je vôbec estetická, dokonca je to občas poriadny gýč. Myslím, že niekedy by sa v tej hodnote dala vyrobiť ručne naozaj krásna vec, nehovoriac o tom, že by podporili slovenský trh a nie zahraničné komerčné reťazce. Ďalšia vec je, že v našom regióne chátrajú mnohé – nie len kovové – pamätihodnosti a nikto o nich ani len nezakopne. Všade inde v Európe sa k tomu pristupuje s väčšou úctou.

Aké iné remeslo ťa láka, ktoré by si chcel vyskúšať?

Skôr ma láka spolupráca s inými remeselníkmi. Napríklad so sochármi, prípadne sklármi, či tesármi. Dajú sa takto dosiahnuť úžasné výsledky pri kombinácii rôznych druhov materiálov.

Vyrobil si už niekedy niečo, s čím si sa nedokázal rozlúčiť?

Ešte nie, samozrejme okrem svojho náradia.

Katarína Šestinová

Foto: Autor

Dnes vám prinášame krátky emailový rozhovor s touto pozoruhodnou a charizmatickou spisovateľkou, ktorá bude svoj román o pár dní krstiť aj v ďalekom írskom Dubline.

Dovedna má na svojom konte dve knihy a aj napriek vyťaženiu pracuje na ďalšej.

Prečo píšete a čo vás k tomu podnietilo?

Prečo sa píšu knihy? Ernest Hemingway spáchal samovraždu, keď mu to prestalo písať a Nancy Kennedy napriek tomu, že bola nabádaná, nikdy knihu nenapísala. Na mamtalent.sk sa to hemží nadšenými autormi a keď si prečítate knihu Bestseller pousmejete sa nad vynachádzavosťou človeka, ktorý za akúkoľvek cenu, aj za cenu života vlastnej matky, chce svoju knihu vydať. Ja som v novembri minulého roka v priebehu niekoľkých týždňov napísala svoju druhú knihu V Írsku prší inak. Potom niekoľko mesiacov prechádzala redakčnými úpravami skvelej Zuzky Maurerovej a jazykovou úpravou. Od jej vydania v Hladohlase sa nepretržite drží v rebríčku top 50 bestsellerov na Martinuse.

Aký bol Váš prvý dotyk s autorským písaním?

Moja prvá kniha Návraty k barlám mi vyslúžila trojku z chovania. Napísala som ju v treťom ročníku gymnázia v Dobšinej.  Svet na ňu nebol pripravený.

Nedávno ste priznali osobitý vzťah k detskému domovu v Dobšinej, ktorý ste aj finančne podporili zo zbierky spojenej s krstom Vašej knihy. Prečo je to tak ?

Áno, mám slabosť pre tých, ktorí sú na okraji spoločnosti a deti v detských domovoch nimi určite sú. Ja sama som vyrastala bez rodičov a spoločenské normy, ktoré  prostredníctvom rodiny budujú ľudskú osobnosť, som prijímala akoby z obďaleč. Keď iní hovorili, že je lepšie sa báť ako sa zľaknúť, ja som sa odmietala báť a riskovala som ľaknutie. Bytostne som odmietala opatrníctvo a prieči sa mi doteraz. Často som zažila neúspech ale aj šťastie, ktoré prichádza s úspechom. Siroty nepodliehajú verejnej mienke a to je v určitom slova zmysle oslobodzujúce.

Niektorí spisovatelia tvoria tak, že najprv vymyslia príbeh a potom ho už iba takpovediac “spisujú”. Ini začnú prvou vetou a vôbec nevedia, čo bude na konci. Ako to prebiehalo u Vás?

Ja som najprv napísala poslednú kapitolu a kontroverzný záver. Stále nosím so sebou malý zápisník a keď ma napadne cenná myšlienka, poznačím si ju. Potom ju použijem. Dnes som si poznačila – melódia nás prenesie do toho času a na to miesto, kde sme ju počuli po prvý krát – myslím, že to funguje aj s vôňou. Ja teda viem, čo bude na konci, pretože bez jasného úmyslu by som nemala plán.

Píšete intuitívne jedným ťahom alebo vety takpovediac “lepíte”?

Píšem jedným ťahom, ako ste to pomenovali, ale rada sa vraciam späť, aby som vety skultivovala. Aby nezneli prvoplánovo. Čitateľ by mal mať pocit, že mi verí.

Mate na písanie vyhradenú istú časť dňa, ktorá sa Vám s nim spája alebo ste schopná sadnúť si a písať kedykoľvek?

Keď sa moja myseľ prirodzene nastaví na písanie, sadám a píšem a to bez ohľadu na to, či je ráno, obed, alebo polnoc. Myslím si, že pre písanie je potrebné vysadiť. Písať na objednávku sa mi zdá nečestné. Len to, čo prejde akýmsi vnútorným filtrom, stojí za napísanie. To, čo vzíde, pokladám za cenné, a vôbec mi neprekáža, že niektoré moje výpovede si priam koledujú o zatratenie.

Do akej miery dáte pri písaní na spätnú väzbu, kto je vašim kritikom?

Občas mám potrebu odchytiť akúkoľvek „obeť“, prečítať jej, čo som práve napísala a vynútiť si  slová uznania. Ale nakoniec to neurobím. Kým nedopíšem posledné slovo, text je mojou intímnou záležitosťou. Keď sa moja kniha V Írsku prší inak objavila na pultoch predajní, zavesila som na facebook  „Ja som si to rozmyslela, nečítajte to!“ Keď som potom začala dostávať pozitívne recenzie, na chvíľu som bohapusto spyšnela.

Čo myslíte, ako vyzerá Váš čitateľ?

Tak to by som rada vedela. Chcela by som vidieť niekoho, kto ma nepozná, kúpi si moju knihu a úprimne mi povie, ako sa cítil, keď knihu zatvoril.

Akú knihu máte aktuálne položenu na nočnom stolíku, čo pravé čítate?

Fjodor Michajlovič Dostojevskij – Urazení a ponížení. On píše tak, že prítomnosť autora nevyrušuje.

Aký je to pre Vás pocit dať bodku za poslednou vetou?

Ako na jar umyť okná.

Ako je známe, korene máte v Dobšinej a hrdo sa k nim hlásite. Navštevujete svoje rodisko často, čo pre Vás znamená?

Do Dobšinej si chodím horizontalizovať svoje prebujnené ego. Prežila som tam detstvo, na ktoré nemám radostné spomienky, ale vrátiť sa tam, hovoriť miestnym dialektom a postretávať starých známych je pripomienkou pokory a katalyzátorom životnej múdrosti.

Pracujete v súčasnosti na ďalšej publikácii?

Áno. Moja nová kniha sa bude volať Planisko. Bude o malej sirote, ktorá bola tým najúbohejším stvorením v Dobšinej, ale nikdy sa necítilo nešťastné ani naštvané. Nemala sa komu zavďačiť, ani koho rozhnevať. Práve tento handicap ju oslobodil od  spoločenských zábran jednostrannej verejnej mienky a dal jej krídla. Stala sa úspešnou právničkou a pod vplyvom nežičlivej minulosti aj filantropom. Bude to čestná kniha

 Juraj Karika, Pavol Lacko

Foto: Archív spisovateľky

Jej tvorba je charakteristická využívaním textilu, ručnej i strojovej výšivky, ktoré v spojení s netradičnými námetmi ďaleko presahujú hranice všednosti a sú zaujímavým oživením a spestrením výtvarného umenia na Slovensku.

Rada by som náš rozhovor viedla v takej chronológii, takže by sme sa mohli najprv rozprávať o tvojich začiatkoch. Vyštudovala si Strednú priemyselnú školu odevnú, odbor návrhárstvo a modelárstvo odevov vo Svidníku. Už vtedy si vedela, aké bude tvoje smerovanie v budúcnosti?

Myslela som si, že budem návrhárka. Na základnej škole som netušila, že existuje niečo ako výtvarné umenie. Štúdium vo Svidníku ma naozaj bavilo, ale po maturite som cítila, že nie som úplne pripravená a potrebujem si ešte vzdelanie doplniť a život celkovo odžiť. Vtedy som zistila, že existujú aj vysoké školy zamerané na výtvarné umenie, aj keď som o tom stále nemala presnú predstavu. Na “vyške” to bolo oveľa náročnejšie.   Na strednej sme boli zvyknutí na akýsi stereotyp – návrh, potom šitie a nakoniec strih. Prvýkrát ma na vysokú nevzali, nebola som stopercentne pripravená, mala som so sebou len práce zo strednej školy, nejaké návrhy a portréty. Vzali ma až na druhýkrát.

Boli prijímacie pohovory náročné?

Neviem, či boli náročné. Domáce práce som skôr nemala také, aké sa na Technickej univerzite – Fakulte umení vyžadovali, mali skôr charakter návrhárstva.

Druhý pokus bol ale úspešný, prijali ťa na Technickú univerzitu, kde si študovala na Katedre výtvarných umení a intermédií v ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby. Aké skúsenosti ti dalo toto štúdium?

Bolo to super. Nemali sme striktne dané, že ak sme v grafickej dielni, musíme robiť len grafiku. Všetko bolo voľné. Najprv sme museli pochopiť, že výtvarné umenie je založené na myšlienke, ktorú ním chceme vyjadriť a tým pádom si zvoliť aj techniku. Často sa stávalo, že na polročných prezentáciách mal jeden fotografie, druhý drevenú plastiku či objekty, ďalší videá, maľby. Alebo inštalácie a performance. Učitelia od nás nevyžadovali, aby naše práce presne korešpondovali s názvom odboru. Z toho dôvodu sa upravil aj názov nášho ateliéru – grafika a experimentálna tvorba, pretože sa mohlo stať, že prišli študenti na Deň otvorených dverí a takmer žiadnu grafiku nevideli (smiech).

Začali ťa textilné obrazy lákať už na vysokej škole?

Keď sme začali študovať, dali nám jasne najavo, že ak chceme skutočne robiť výtvarné umenie, nemôžeme pracovať tak, ako sme boli zvyknutí. Každý z nás sa postupne pretransformoval, vytvoril si svoj vlastný spôsob. Prvé dva roky som s textilom nepracovala, pretože som nechcela, aby vedúci ateliérov a asistenti mali pocit, že sa naň upínam kvôli predchádzajúcim skúsenostiam na strednej škole. Dva roky som sa ako aj spolužiaci, venovala portrétom a aktom v životnej veľkosti, popritom fotke a videu.

Ale tie akty a portréty ťa asi až tak nebavili…

Práve naopak. Dokonca ma to bavilo viac ako voľné veci. Ešte stále som nepoznala svoje smerovanie, mala som pred sebou bielu plochu a nevedela som, ako sa vyjadrovať. Ako zachytiť podstatu toho, čo chcem povedať… a čo chcem vlastne povedať. Pri portrétoch to bolo ľahšie o to, že téma už bola daná.

Čo nasledovalo po skončení vysokej školy?

Po skončení školy som s veľkou podporou rodičov zotrvávala v slobodnom povolaní, v ktorom som doteraz. Museli byť trošku trpezliví, nie je reálne očakávať, že sa človek hneď nejako uchytí. Aj keď, už počas štúdia naše práce pravidelne sledovali kurátori, vystavovali sme ich na spoločných výstavách. Predaj mojich diel sa rozbiehal pomaličky, ale čo sa týka tvorby, bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce, že sa nemusím pripravovať na semestrálne prezentácie, obhajovať slovne svoje dielo, vysvetliť myšlienku… Toto už bolo za mnou. Na druhej strane toto všetko som si musela ustrážiť sama, zobrať 120 percentnú zodpovednosť za svoju prácu, pracovať dvakrát toľko.

Mala si už vykryštalizovaný spôsob svojho vyjadrovania?

Mala som v tom jasno, textilné obrazy som začala tvoriť v piatom-šiestom ročníku. Úplne som sa pre ne nadchla, predtým som skúsila pracovať s akrylom a výšivkou, ale bolo neskutočne fyzicky náročné niečo na obrazy vyšiť kvôli tvrdosti natretého plátna. Preto som hľadala iné spôsoby. Dostala som nápad, že obrazy budú celé textilné a bola som z toho nadšená. Keď som šla prvýkrát na konzultáciu s pedagógom a vysvetľovala som mu svoju predstavu, najprv sa mu to nepozdávalo. Keď som mu však ukázala obraz, na ktorom som pracovala, bola to taká abstraktná kompozícia, ešte nedokončená, povedal: „Ty vlastne maľuješ takto, kreslíš textilom. Pokračuj v tom.“

V súčasnosti si teda v slobodnom povolaní a aktívne pracuješ na svojich dielach. Zaujímalo by ma, ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň.

Závisí od toho, či sa blíži termín výstavy. Prvé tri roky po skončení školy boli veľmi hektické, nahodila som rýchle tempo, nechcela som sa zastaviť, vystavovala som na spoločných výstavách 15-16 krát do roka. Pracovala som od rána do večera, často aj do noci. Po troch rokoch som trošku zvoľnila tempo, mala som pocit, že už asi viem, ako chcem pracovať ďalej a že sa uberám správnym smerom. Stále pracujem doma, pretože ateliér mám vo svojom byte.

Ako sme už spomínali, tvoja tvorba je charakteristická využívaním textilu, ručnej a strojovej výšivky. Mnohí odborníci hovoria, že razíš textilu v súčasnom umení novú cestu a neobzeráš sa späť. Prečo práve textil ako spôsob tvojho vyjadrovania?

Pracuje sa mi s ním oveľa lepšie ako s akoukoľvek inou technikou. Prešla som naozaj všetkým. Pri maľovaní ma znervózňovalo, že si musím miešať farby, že mi zaschne štetec… (smiech).Niekto by mohol povedať, že práca s textilom je takisto náročná, pretože to musím neustále prežehľovať, navíjať spodnú niť do stroja a podobne, ale toto ma naozaj baví. Keď prídem do obchodu a vidím farby látok, stužiek a nití, dostávam inšpiráciu a je to, akoby som si vyberala v maliarskych potrebách.

Aké boli reakcie na tvoje prvé textilné obrazy?

Zatiaľ som sa nestretla s nijakou vyslovene negatívnou reakciou. Tento rok písal môj bývalý spolužiak zo strednej školy diplomovú prácu, ktorá bola celá o mojej tvorbe. Bola som naozaj prekvapená, že 5 rokov po skončení vysokej školy je moja tvorba témou diplomovky a zrejme z tohto dôvodu mal aj drobné problémy s pedagógmi, poniektorí ma totiž nevnímali ako overeného autora. Inak som sa s negatívnym hodnotením nestretla, moje práce brali od začiatku na kopec výstav, čo asi svedčí o tom, že sa to kurátorom páčilo, hodilo do koncepcie a zároveň to bolo vnímané ako niečo iné.

Aj napriek zložitým začiatkom pri práci s textilom, si verejnosti rozptýlila pochybnosti o textile ako o materiáli, schopnom niesť atribúty dnešného výtvarného jazyka…

Nikdy som samú seba nepovažovala za textilnú výtvarníčku. Vnímala som to tak, že si robím svoje koncepty, svoje príbehy, kresby a maľby pomocou tejto techniky. Možno sa to hovorí preto, že textil má svoju tvár, ktorá vznikla v časoch, keď sa robili gobelíny, tkalo sa, ale bralo sa to viac z tej manuálnej stránky, ako z výtvarnej. V mojich prácach s textilom dominuje práve tá výtvarná stránka.

Ako by si jednoducho charakterizovala svoju tvorbu?

Venujem sa trom tematickým líniám. V prvých prácach som zobrazovala abstraktné krajiny, ktoré sú mojou predstavou o krajine. Nemám žiadnu predlohu, predstavujem si priestor s jeho vzájomnými vzťahmi a väzbami medzi sebou. Tento priestor je vyprázdnený od ľudí, ale možno je nejaká bytosť, ktorá tam prebýva a tento priestor spravuje. Preto tieto krajiny nevnímam len ako abstraktné obrazy. Druhá tematická línia zobrazuje figúry v krajine, ale skôr také magickejšie, tajomnejšie, melancholickejšie, smutné, fantazijné. Posledná tematická línia, s ktorou som už v podstate nateraz skončila, je život mladých ľudí, resp. zábava mladých.

Aký je proces tvorby tvojich obrazov? Nosíš v hlave nejaký nápad, myšlienku, alebo všetko vzniká spontánne?

Nosím v hlave veľa plánov. Dlhodobo. Väčšinou už mám nejakú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať. Nie je ešte konkrétna, pretože pri práci sa vždy vytvára niečo ďalšie a ja na to reagujem. Nie som tvrdohlavá, že ak som niečo chcela, tak to tak aj bude, pretože u mňa zrejme pracuje podvedomie, ktoré ma vedie. Preto niekedy mierne odchádzam od témy, ktorú som nahodila na obraz. Okrem podvedomia je tam aj trochu mnou riadenej náhody. Moje zámery sa v konečnom dôsledku na obrazoch objavia. Určite mám aj také obrazy, ktoré začali vznikať bez hlbšej myšlienky, jednoducho som chcela tvoriť, šiť, pracovať, ale už minimálne v polovici som presne vedela, o čom ten obraz je a akú myšlienku v ňom zdôrazním.

Na aké látky najčastejšie tvoríš?

Dôkaz toho, že textil používam ako techniku je, že ma neoklamú látky, ktoré sú nejako výrazné, na prvý pohľad pekné, lesklé, jednoducho vábivé. Nerada tiež používam staré látky, ktoré sú zo šiat, alebo z niečoho, čo mám doma. Potrebujem plnohodnotný materiál. Mám jeden typ látky, s ktorou vačšinou pracujem. Má dostatočne veľa odtieňov, ale je to vlastne jedna štruktúra. Používam ju najčastejšie a do nej zapracujem stužky, ktoré sú lesklé tam, kde chcem tieňovať. Lesk a mat sú pri mojej práci dosť podstatné, v maľbe sa veľmi nevyužívajú. Výtvarníci by sa síce mohli vyhrať s tým, že niektoré plôšky urobia lakované, ale zatiaľ som sa s tým veľmi nestretla. Práve toto sa mi na mojej práci páči, samozrejme, potom je trochu problém pri fotení.

Podľa čoho sa rozhoduješ, či výšivky na obraze vytvoríš ručne, alebo strojovo?

Podľa témy. Keď som napríklad pracovala na krajinách, vedela som, že ručná výšivka by im vôbec na kvalite nepridala, len by mi to veľmi dlho trvalo. Výsledný efekt by bol ale prinajmenšom rovnaký. V party téme mi ale išlo o kontrast. Ručná práca je niečo cnostné, čisté, v protiklade s drsnou témou. Začala som tieto obrazy vyšívať ručne úplne prirodzene. Nerozmýšľala som na tom, jednoducho som cítila, že to mám robiť takto.

Pri vyšívaní používaš veľmi netypickú techniku, ktorá pripomína ťahy štetcom, alebo ceruzou. Skús nám to nejako vysvetliť.

Nevyšívam podľa žiadneho vzoru. Tými stehmi kopírujem pohyby ruky tak, ako keby som v nej mala farebné ceruzy či suchý pastel. Trvá to síce dlhšie, ale človek má čas premyslieť si, ako bude pokračovať. Počas práce presne vidím, kde chcem ešte niečo pridať, kde je toho už dosť. Jednoducho, kreslím niťami.

Ak s niečím nie si úplne spokojná, zvykneš to vypárať?

To sa stáva málokedy. Buď ten kus vystrihnem preč, alebo ho dotvorím ďalšími látkami a stužkami. Párať nezvyknem. Ak s niečím nie som spokojná, úplne to vyhodím z kompozície a hľadám iné riešenie. Párať zvyknem vtedy, keď sa pozabudnem a dlhšie neodstúpim od kompozície. Potom, ak vidím, že je tam toho už veľa, pár stehov vyberiem. Je pre mňa veľmi dôležité často odstupovať od obrazov, pretože keď som veľmi blízko, pri veľkých – trojmetrových formátoch, vidím to úplne inak, ako keď je to zavesené v galérii a ľudia sa pozerajú z väčšej vzdialenosti. Potrebujem z odstupu vidieť, či idem správnym smerom. Pretože aj keď to zblízka môže vyzerať, že plním svoj zámer, z diaľky už nemusí pôsobiť.

Máš rozrobených naraz aj viac prác? Alebo sa sústredíš len na jednu?

Mám rozrobených viac vecí. Človek tak vydrží pracovať dlhšie, pretože si od konkrétneho obrazu potrebuje oddýchnuť, ak na ňom pracuje pridlho. Vtedy ho zvyknem zabaliť, dať preč a prestriedať témy. Začnem pracovať na inom obraze, ktorý ma zase nadchne, nabije energiou, inšpiruje. Keď sa po pár dňoch vrátim k predošlému obrazu, jasne vidím chyby, ktoré následne opravujem, tým vyriešim kompozíciu a obraz je hotový. Viac ako tri veci som však nemala rozrobené nikdy, inak by sa moja pozornosť veľmi roztriešťovala.

Metódy, ktoré pri svojej tvorbe využívaš možno jednoznačne označiť ako iné, netradičné. Stretla si sa za uplynulé roky s niečím podobným aj u iných výtvarníkov (či už slovenských alebo zahraničných)?

Textil sa vo výtvarnom umení používa, ale takto, ako to robím ja, som to ešte nevidela. Musím však povedať, že moje vedomosti o súčasnom umení nie sú úplne dokonalé, nakoľko výtvarníkov je nespočetné množstvo, aj keď prehľad mám. Niektoré slovenské výtvarníčky používajú textil na akrylové obrazy, je ho tam však oveľa menej. Textil používala skor staršia generácia výtvarníčok a výtvarníkov. Vo svete pracujú s textilom aj muži, väčšinou som ho však videla pri tvorbe objektov a inštalácií.

Je to tvoj zámer výrazne sa odlišovať, šokovať, byť iná?

Vôbec nie, aj keď už na škole sme všetci cítili, že chceme byť originálni, nechceme sa navzájom svojou tvorbou podobať, ale vytvoriť dielo, ktoré si nikto nepomýli. To je dnešný trend, vymýšľať neustále niečo nové. Nebol to však môj zámer. S textilom som pracovala od malička, viem ho ovládať lepšie ako farby, pre mňa je tento spôsob vyjadrovania prirodzený.

Prejdime teraz k námetom, ktoré vo svojich prácach zobrazuješ. Spomínala si, že sa venuješ trom tematickým líniám, mňa však najviac zaujímajú súčasné motívy zo života mladých ľudí. Ako ti to napadlo?

Podľa mňa to nie je netradičná téma. Keď si zapneš Facebook, alebo akúkoľvek inú sociálnu sieť, každú sobotu tam ľudia „hodia“ takéto fotky. Ja sama som ich mala, strašne nás bavilo, že pózujeme. Je to téma, ktorá sa dnešnému mladému človeku ponúka sama, chcela som na to reagovať. Život mladých ľudí ma ako téma mojej tvorby začal zaujímať vtedy, keď ma prestal zaujímať v osobnom živote. Je to fenomén dnešnej doby, každý piatok, sobotu, dokonca už aj vo štvrtok mladí ľudia utekajú do tohto párty sveta, ktorý je akýmsi samostatným svetom. Všetko je dovolené, človek tam robí veci, ktoré by inde nespravil. Sama som nikdy nebola veľký diskotékový „fanda“, ale odžila som si aj toto. Ako náhle som prestala vo veľkej miere navštevovať tieto podniky, začala som to vnímať inými očami. Prišlo to postupne. Kamarátku, ktorú na oslave balil nejaký chalan a ona sa z toho smiala, som zakomponovala do obrazu. Postupne som pritvrdzovala. Začala som si všímať, že na človeka, ktorý v tom svete funguje aktívne, to všetko pôsobí nejako „rozkladne“. Je ako jablko, ktoré je zvonku pekné, ale zvnútra už hnije. Nikdy som tým však nechcela dať najavo, že mám k tomu negatívny postoj, jednoducho ma to niečím zaujíma, fascinuje, irituje.

Party, živočíšnosť, lacná erotika, umelá láska, stratené zábrany, agresivita, alkohol… Z tvojich obrazov veľmi intenzívne cítiť postoj, ktorý k tomu zaujímaš. Vytváraš akúsi mozaiku príbehov, nemoralizuješ, dávaš však najavo sklamanie, zdesenie… Ako to správne nazvať?

Farby, ktoré pri tejto téme používam sú dosť výrazné, pôsobia pozitívne. Nie je to kritika, skôr nastavenie zrkadla. A ten, kto je ešte vo fáze, že ho takýto život baví, si možno povie – wau, my takto žijeme a je to super- . Ak mi toto niekto povie, teším sa, nemám s tým nejaký problém. A ten, kto je ako ja, kto už z tohto diskotékového kolobehu vyšiel, cíti, ako to myslím, že je toho už trošku veľa a pôsobí to drsne.

Ženy v tvojich prácach strácajú ženskosť, tajomno. Pôsobia lacno, surovo, vulgárne ako dravé šelmy na love. Vplývajú na teba dnešné dievčatá v reálnom živote takto?

Myslím, že áno. Asi pred dvoma rokmi sme si s kamarátkou išli sadnúť do parku, vedľa nás sedeli traja chlapci, mohli mať asi šestnásť, okolo ktorých prechádzali tri dievčatá, asi v rovnakom veku, ktoré sa navzájom držali. Keď ich míňali, dievčatá poobjímané na nich hlasno ,,zarevali“ štýlom, že by sa za to nemusel hanbiť ani spevák zo Sepultury. Chalani boli hotoví a šťastní aspoň za tento prejav. A ja som sa samej seba pýtala – toto je čo? Nová doba?

Ako vnímaš mužov?

Páči sa mi, že sa dnešní muži k ženám približujú, rovnako, ako my k nim. Sú schopní viac s nami komunikovať. Myslím si, že to zabezpečí šťastnejšie vzťahy, pretože sa snažíme byť ústretoví, rozumieť tomu druhému, pochopiť ho. Muži už nebúchajú po stole päsťou, keď žena nerobí to, čo od nej očakávajú, už to nie sú také vzdialené svety. Neviem, ako to bolo za čias našich starých mám, ale myslím si, že v tom čase nebolo veľa manželstiev šťastných. Mení sa to tým, že muži „mäknú“ a ženy „tvrdnú“ – zbližuje nás to a dostáva na rovnakú úroveň.

Aj napriek pestrým farbám pôsobia zobrazovaní ľudia prázdno a bezducho.

To je presne to, ako ten výjav vnímam. Mňa zaujímajú najmä také momentky, keď človek nevie, že ho idú fotiť a na tvári má na chvíľu aj napriek všetkej tej zábave okolo neho unavený výraz. A to vie fotoaparát zachytiť jedine v tme, alebo v prítmí, ten moment zachytený bleskom, keď vidno, že aj toľko veselosti a zábavy dokáže unaviť a vyprázdniť.

Aká je teda tvoja predstava piatkového večera stráveného v kruhu priateľov? Vyhýbaš sa komerčnej zábave, diskotékam?

Musí to byť pohodový večer. Jasné, že si nebudem odopierať nejaké vínko, ale pomaly mi začínajú niektoré veci vadiť, napríklad cigaretový dym. Nikdy som nefajčila, ale predtým mi vôbec nevadilo, keď bolo v Rakve toľko dymu, že sme na seba ani nevideli. Teraz radšej trávim večer tak, že s kamarátkou niečo pletieme, alebo vyšívame, ale pre mňa je to skôr relaxačné vyšívanie. Na umenie potrebujem samotu a sústredenie. A pokec na byte s kamarátmi tiež nie je na zahodenie. Na diskotéky sa mi už chodiť nechce.

Neoddeliteľnou súčasťou tvojho výtvarného prejavu sú aj trojrozmerné textilné sochy, resp. plastiky. Na prvý pohľad pôsobia akoby vystúpili z tvojich obrazov. Sú dokončením, alebo doplnením myšlienok a námetov, ktoré stvárňuješ v obraze, alebo predstavujú samostatnú nezávislú líniu?

Predtým som robila z textilu menšie objekty, ale potom som na dosť dlhé obdobie prešla na textilné obrazy, v ktorých som chcela vyskúšať všetko možné. Prvé tri roky boli rôznorodé námetovo, farebne i kresebne. A z party témy prirodzene vznikli aj textilné plastiky. Chcela som, aby boli moje myšlienky hmatateľnejšie, pretože závesný obraz zostane vždy závesným obrazom a väčšinou si ho ľudia zavesia nad gauč, ak majú možnosť si ho kúpiť. Mojím cieľom bolo, aby som na ľudí pôsobila viac. Mala som pocit, že keď posadím do kúta „ušitého človeka“ , dievča, ktoré plače, je opité a má psychické problémy, bude to pre ľudí silnejšie, budú sa o to viac zaujímať. A nebude to naučené – áno, tu sú obrazy, poďme sa na nich pozrieť-. Prvé textilné sochy sa mi zdali ešte trošku ,,drevené“, bola som naučená robiť dvojrozmerné veci, myslím si však, že sa v tom postupne zlepšujem.

Ako vlastne vznikajú takéto trojrozmerné sochy?

Pri plastikách, rovnako ako pri obrazoch, začínam od najmenších častí. Najlepšie by bolo, keby som mala živý model, ktorému by som za to platila, ale to nie je reálne. (smiech) V prvom rade sa musím sústrediť na to, aby to bolo správne anatomicky. Nemusí to byť úplne presné, nedokážem to spraviť tak, aby plastika vyzerala ako reálny človek, ale nie je to pre mňa ani to najpodstatnejšie. Dôležitý je výraz. Postupujem od tvárovej časti. Je to veľmi náročné, pretože keď šijem na stroji, musím materiál rôzne obracať a zároveň vopred vedieť, ako ten ktorý tvar bude vyzerať – kde odšiť, kde vystrihnúť a zošiť, aby som vytvarovala napríklad lícnu kosť. Postupne jednotlivé časti spájam. Keď sa mi niečo nepozdáva, jednoducho to prestrihnem, stiahnem a zošijem ručne. Takáto práca mi vyhovuje. Ubezpečujem sa, že nemôžem nič pokaziť, nebojím sa a preto sa do toho púšťam s odhodlaním, silou. Ide to pomaly, ale postupujem.

Textilné sochy boli akýmsi zavŕšením party témy, s ktorou si sa rozhodla skončiť…

Vyzerá to tak. Na túto tému mám v pláne ešte jednu vec, ale myslím, že to bude vyzerať inak. Celá party téma mala totiž nejakú postupnosť a textilnými plastikami, ktoré som robila posledné, sa to nejako uzavrelo. Začala som zobrazovaním kamarátov, mojich spolužiakov, výtvarníkov a našich priateľstiev a vzťahov. Zobrazovala som zábavu ľudí, ktorých som reálne poznala, zachytenú na fotografiách. Potom som sa začala zameriavať na ľudí, ktorých síce poznám z videnia, ale nie sú mi takí blízki, snažila som sa vychytiť situácie, ktoré mi dávali niečo psychologické, z ktorých som cítila, že tam niečo nie je v poriadku aj napriek tomu, že sa tí ľudia zabávajú. Postupne to začalo gradovať, našla som si internetové stránky, na ktorých boli verejne prístupné fotografie divokých party úplne cudzích ľudí. Vtedy bolo pre mňa veľmi dôležité, že sú to cudzí ľudia, že do toho nie som osobne zainteresovaná a môžem to vidieť v celej tej agresivite, sexualite. V snahe zabávať sa za každú cenu. Nakoniec som prešla na textilné plastiky. Stále som mala pocit, že tému potrebujem vystihnúť lepšie, vyjadriť, že sú to skutoční ľudia, ktorí majú reálne pocity pri požívaní alkoholu, drog. Vymodelovala som si akési prototypy, ktoré už ale s fotografiami a reálnymi ľuďmi nemajú nič spoločné. Väčšinou som zobrazovala dievčatá, pretože mám pocit, že sú také „free“, idú si za tým, čo chcú viac ako chlapci. Aj pri jednej plastike sedí dievča na chlapcovi, ten je v pasívnej pozícii, úlohu lovca dnes už preberá niekto iný. Vtedy som mala pocit, že môžem tému ukončiť. Vrcholom boli totiž obrazy, na ktorých sa všetci dobre bavia, plastiky už predstavovali koniec party, ľudí – trosky, ktorí sa ráno vracajú domov. Táto téma prešla akousi krivkou a dnes ju vnímam ako uzavretú. Ak ma niečo zaujme, určite sa k nej vrátim, ale sama v sebe som ju už ukončila.

Čerpáš vo svojich obrazoch inšpiráciu aj z vlastného života? Sú v nich tvoje príbehy, útržky zo zažitých udalostí?

Práveže skoro vôbec nie. Nie som typ umelkyne, ktorá zobrazuje témy, ktoré vo svojom živote prežila a prekonala. Skôr naopak. Nemám rada, ak niekto vie, nad čím práve uvažujem, rozmýšľam, čo sa odohráva v mojom vnútri. Rada pozorujem okolitý svet a je samozrejmé, že sa to prefiltruje aj cezo mňa, aj napriek tomu s tým veľmi nepracujem.

Napríklad cyklus Mali sme sa radi zobrazuje momentky spoločnej zábavy s tvojimi košickými priateľmi. Tam sa určite odzrkadlili tvoje emócie, pohľad na život…

Vysokú školu som končila v roku 2006 a ten cyklus vznikol o rok neskôr. Bolo mi smutno, mali sme sa radi, mali sme veľmi dobré vzťahy, pokojne by som študovala ešte ďalšie dva roky. Preto som tomuto cyklu dala sépiovú ,,spomienkovú“ farebnosť.

Dekadentná zábava, divoké žúry vyšité v oválnych rámikoch. Dá sa to chápať aj ako irónia?

Nie, tie ováliky majú predstavovať akúsi istotu, ako obrazy a výšivky, ktoré vyšívali do oválnych rámikov naše staré mamy. Chcela som dať najavo, že cítim akúsi melanchóliu za starými časmi. Keby som na tom pracovala ešte na vysokej škole, určite by tie formáty vyzerali inak, použila by som iné farby, pretože v tom čase som k tomu mala úplne iný vzťah, keďže som tie pekné okamihy aktuálne prežívala.

Do akej miery musí byť podľa teba umelec, výtvarník exhibicionista?

Všímam si, že medzi umelcami existujú viaceré typy. Sú umelci - exhibicionisti, ktorí na kulte osobnosti majú postavenú aj svoju kariéru. Ako napríklad Warhol, ktorého osobnosť dávala jeho tvorbe silu. Druhou skupinou sú umelci - introverti, ktorí robia pre seba a to môže byť problém, pretože ich práce nemusí nikto nikdy vidieť. A potom existuje tretia skupina, kam patrím aj ja. Som introvert, ale netvorím veci „do šuflíka“. Úplne najhoršou skupinou sú extroverti, exhibicionisti, ktorí ale nemajú čas pracovať. Aj napriek tomu, že sú to osobnosti a na ich práci vidno nápad, myšlienku, nemajú čas čokoľvek začaté dokončiť.

Čiže ty sama sa vôbec nepovažuješ za exhibicionistku?

Nie. Preto napríklad vôbec nerobím typ umenia, ako je performance. Nezapájam do toho seba, nechcem robiť niečo, čo veľmi odhaľuje moju osobu. Nikdy som k tomu nemala blízko. Rada pracujem doma a keď som so svojimi prácami spokojná, idú na výstavu a niekedy na otvorení výstavy nepotrebujem ani byť. Aj keď je veľmi príjemné, ak vám ľudia povedia, že sa im vaša práca páči, že je netradičná, iná, pekná, ak cítite pozitívnu spätnú väzbu.

Si optimistka alebo pesimistka?

Ako kedy. Na Slovensku má výtvarník zmiešané pocity často. Tvorí, vystavuje a potom príde obdobie, kedy si povie, že do toho vráža čas, peniaze, energiu a načo? Kladie si otázky, či to celé má vôbec nejaký význam. Samozrejme, tento pocit vždy prejde, umelec sa dlho nevydrží zožierať, potrebuje tvoriť. Takže sa to u mňa strieda. Eufória, ak sa mi niečo darí, s otázkami, či to vôbec má význam.

V súkromnom živote?

Moje súkromie je úzko prepojené s tým, čo robím. Závisí to od toho, či som momentálne schopná pracovať tak, že som s tým spokojná, vtedy som optimistka. Pretože s mojou prácou môže byť spokojný niekto iný, ale ak ja sama nemám ten pocit, prechádza to aj do môjho súkromia a môj pohľad na všetko sa stáva pesimistický.

Mnohé tvoje obrazy pôsobia na prvý pohľad nedokončene. Mňa osobne by zaujímalo, ako umelec vie, kedy dosť? Kedy cítiš, že je obraz hotový a akýkoľvek ďalší prvok by ho preťažil, „prečačkal“?

Človek to zistí sám. Na strednej škole som práce veľmi doťahovala, cítila som však, že nepôsobia tak, ako by mali. Ľudskému oku stačí pár záchytných bodov, ostatné si už predstaví samo. Veci, ktoré vidí menej, mu možno dajú viac, ako keby boli namaľované do poslednej bodky. Samozrejme, existuje aj hyperrealizmus, ktorého sila spočíva v tom, že na trojmetrovom obraze vyzerá tvár ako keby to bola fotografia a vidieť na pokožke portrétovaného všetky póry. Ale to je niečo iné. Keď napríklad doučujem kresbu, podľa mihalníc na študentových portrétoch zistím, na akej úrovni ten človek je. Tam nemôžete vykresliť každú jednu mihalnicu, to sa jednoducho nedá. Spraví sa hrubá čiara, ktorá dá oku presne to, čo človek vidí reálne. Keď sa na niekoho pozeráme, nevidíme všetky mihalnice, vidíme len tmavé miesto, tiene. Aj na obrazoch viem, s čím sa „babrať“ nemusím, pretože sa tým dielu len ublíži.

Radíš sa s niekým pred dokončením obrazov alebo sa riadiš len vlastnou intuíciou?

Mám troch ľudí, s ktorými sa zvyknem poradiť, ale nechcem, aby moje práce niekto videl do určitého štádia. Radím sa vtedy, keď si nie som istá, či toto áno, alebo nie a mám pocit, že už je čas, aby sa na rozrobenú prácu pozrel niekto iný. Povedal mi svoj názor, ktorý si môžem, ale nemusím zobrať. Myslím si, že umelci by mali ukazovať svoje diela ľuďom, ktorí poznajú ich tvorbu. Ľudia, s ktorými sa radím, sú zvyknutí na môj štandardný výkon, zbytočne nechvália a vedia sa vyjadriť konkrétne, aj keď je to možno drsnejšia reakcia. Ak je tam niečo zlé, povedia mi to na rovinu a aj keď som potom minútu „ofučaná“, posunie ma to, prebudí to vo mne nejakú silu, vrhnem sa na to a dokončím to. A väčšinou som s výsledkom úplne spokojná.

Kritika ťa teda posúva ďalej…

Jednoznačne. Teším sa, ak my niekto povie, že sa mu moja práca páči. To ma však posunie len o krok. Ak mi však niekto povie svoje výhrady konkrétne, posúvam sa o päť krokov. Bolí to, to je jasné, pošramotené ego a ďalšie veci, ale v konečnom dôsledku som tým ľuďom vďačná.

Nedávno si sa presťahovala z Košíc do Bratislavy. Čo ťa k tomu viedlo?

Bola som v Košiciach celú vysokú školu aj ďalšie štyri roky. Už mi to nedávalo to, čo predtým. Okrem toho, v Košiciach je obrovský problém s predajom diel. Skúšali sme to, ale zbytočne. Za posledné dva roky sa trikrát spravil aukčný večer, ľudia však obrazy nepotrebujú, nie sú na to navyknutí. Radšej si kúpia niečo, čo je pre nich vzácnejšie, sedačku, alebo fľašu drahého alkoholu. Nikto ich k tomu, aby mali záujem o umenie, nevedie. Sú tam podnikatelia, ktorí majú peniaze, ale nemá im kto povedať, čo je dobré a čo nie. Radšej si kúpia diela overených starších umelcov, ktorí majú meno. Tam však zase vzniká ďalší problém. Všetky dobré práce takýchto umelcov sú už vypredané, na trhu ostali také, ktoré sa našli v ateliéroch. A umelec, ktorý je možno už po smrti, by to napríklad ani nedovolil vystaviť, pretože s tým nebol spokojný, to dielo jednoducho nebolo dobré. Ľudia tak kupujú overené mená, ale obrazy, ktoré možno za veľa nestoja. Aj napriek tomu, že sa tam robia rôzne výstavy, nikto im neukáže, ako sa na umenie pozerať. Je to úplne iný svet. V Bratislave a iných veľkých mestách už fungujú kurátori, ktorí klientom ukazujú obrazy v katalógoch a ľudia na nich reagujú. Avšak musím povedať, že Košice sa so svojím novým umeleckým centrom, bývalými kasárňami, prebudili z dlhého spánku a v Kasárňach vznikajú nové a zaujímavé projekty, akcie, koncerty a výstavy. Všetko vďaka ľuďom, ktorí chcú mladú kultúru v Košiciach udržať a rozvíjať.

Bratislavu teda vnímaš ako mesto, kde máš väčšie možnosti uplatnenia?

Áno, ale nejako to nehrotím. Mám tam jedného priateľa – galeristu, s ktorým sme spolupracovali a možno by sa tieto vzťahy mohli oživiť, ale všetko ukáže čas.

Narodila si sa však v Rožňave. Aké zázemie ponúka pre umelcov naše mesto? Dokážu tu v dostatočnej miere napredovať, rozvíjať sa, tvoriť?

Nie, nie je tu výtvarná škola. Mladý človek musí mať okolo seba rovnako orientovaných rovesníkov, tak sa naučí najviac. Ženie ho to, motivuje, posúva dopredu. Košice, Bratislava, Banská Bystrica takúto možnosť ponúkajú.

Za svoju tvorbu si získala množstvo ocenení. Ceníš si viac uznanie odbornej verejnosti, alebo priateľov, rodiny, blízkych?

Som veľmi rada, keď sa moje práce páčia blízkym ľuďom. Samozrejme, keď je niekto vo svojej práci profesionál, vyštudoval vysokú školu s týmto zameraním a naplno sa tomu venuje, potrebuje uznanie odborníkov. Ľudí, ktorí sú na vyššej úrovni, ktorí sú lepší… Tam sa však nedá hovoriť o nejakých ováciách, berie sa to ako normálna vec. Poukazuje sa na chyby, ktorých sa človek dopustil a na ktoré je upozornený. Ovácie prichádzajú od priateľov a to ma teší.

Cítiš sa pochopená?

Myslím, že áno. Mám ochotu aj snahu vysvetľovať ľuďom, o čom moje práce sú. Nevadí mi, ak sa to niekomu nepáči. A som spokojná s tým, ako ma vnímajú odborníci.

Čiže je pre teba dôležité, aby ľudia chápali odkaz, ktorý chceš odovzdať…

Určite. Sledujem reakcie na niektorých výstavách, kde sú ťažko konceptuálne práce, ktoré potrebujú, aby si človek najprv prečítal dvojstranový text, aby pochopil, o čom to dielo je, pretože na prvý, v podstate ani na druhý pohľad, to proste nevidno. Niekto sa možno hanbí, niekto nemá čas, alebo sa mu nechce čítať, čiže okolo toho diela prejde a nič. Mne sa páči, keď ľudia reagujú „ahá, jasné“, jednoducho, keď pochopia. Že to nie je len „uhm, zaujímavé“ a koniec.

Často vystavuješ aj na skupinových výstavách, kde spolu s tebou prezentujú svoje práce aj iní umelci. Ak ich tvorbe úplne nerozumieš, snažíš sa sama zistiť, čo sa za tým skrýva?

Jasné, snažím, vernisáže ponúkajú priestor práve na takéto debaty. Aj keď je pravda, že rozhovor často skĺzne iným smerom „ako sa máš, odkiaľ máš peniaze na život?“(smiech). Ale samozrejme sa snažíme pochopiť tvorbu ostatných umelcov. Sú ľudia, ktorým sa páči práve toto, teší ich, že musia prísť na myšlienku, zámer, čo tým chcel výtvarník povedať. Je to pre nich zábava. Niektorí vnímajú diela oddychovo, vizuálne, niektorí sústredene, hľadajú vzťahy, väzby s reálnym svetom.

Súčasťou tvojej zbierky je aj obraz Svetelný bozk, ktorý vystavuješ nasvietený UV lampou. Kde získavaš takéto nápady, inšpiráciu?

Ten obraz bol tiež súčasťou party témy. Predstavila som si diskotéku s modrým svetlom a dvoch ľudí, ktorí spolu nechodia, jednoducho sa tam stretnú a dôjde k spontánnemu bozku. Takto to funguje bežne, často tí ľudia po zoznámení na diskotéke začnú spolu fungovať. Chcela som, aby bol ten bozk vytrhnutý zo scény, z prostredia. Inštalovala som ho v Michalovciach, kde má môj bývalý spolužiak Peter Králik nezávislú galériu Subteren. V jednej miestnosti, ktorá bola úplne zatemnená, sa nachádzal len tento nasvietený obraz. Rada by som si podobné inštalácie zopakovala.

Ako je to s novými technikami? Snažíš sa do svojich obrazov zakomponovať neustále niečo nové, originálne, nevídané, alebo sa skôr pohybuješ v jednej línii, ktorú zdokonaľuješ a zlepšuješ?

Myslím, že to ide s vekom. Kým je človek študent, alebo školu skončil nedávno, rozbieha sa na všetky strany, chce vyskúšať všetko. Postupne si však nájde svoj smer, jednej téme sa venuje dlhšie, pretože ide za pravou podstatou. Myslím si, že keď človek starne, mení saj aj jeho celkový prístup k tvorbe. Spracúva iné námety, obrazy „vyčisťuje“, smeruje k jednoduchosti.

Existujú pre teba nejaké hranice, kedy si povieš, že toto by už bolo príliš?

V podstate nie. Ale nemám záujem zobrazovať nejaké extrémne situácie. Zdá sa mi, že je to zbytočné. Sú aj umelci, ktorí pracujú s tvrdou erotikou, pornom, ale ja nič také nevyhľadávam. Party svet je v tomto predsa len nevinnejší a spontánnejší…

Súčasťou jednej z výstav bola aj inštalácia, ktorá okrem iného pozostávala aj z niekoľkých rámikov, v ktorých boli na zvieracích motívoch zlatou niťou vyšité mužské penisy rôzneho tvaru a veľkosti. Zaujímalo by ma, aká bola hlavná myšlienka tejto inštalácie? Ako na to reagujú ľudia? Nie je to pre nich príliš extravagantné?

Asi v druhom ročníku sme dostali zadanie „tabu“. Vždy, keď nám zadali témy, písala som si na papier myšlienky, ktoré mi k nej napadli, rozoberala som to na všetky strany. Tu som dostala nápad, pristúpiť k téme klasicky - žena, ktorá je odmietavá, potláča svoju sexualitu, ale v podvedomí je jej neoddeliteľnou súčasťou. Neviem, prečo to tak je, ale je to tak a vyzerá to ako pokrytectvo. Povedala som si, že to stvárnim „po lopate“ – žena, ktorá sedí doma a vyšíva na látku s predtlačeným motívom. Pozabudne sa a vyšije to, čo prechádza jej hlavou, na čo myslí, ale čo navonok odmieta. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu. Inštalácia bola doplnená o zvukovú kulisu -zvuk telenovely- a pôsobila dojmom, akoby si žena práve odskočila a nechala na kresle zložené vyšívanie. Na radiátore sa sušili pančuchy, steny boli vytapetované, jednoducho, všetko tip-top.

Teraz tomu konečne rozumiem a zdá sa mi to perfektné, vysvetlenie teda skutočne môže pomôcť…

Áno, aj na školských prezentáciách si študenti píšu k svojim prácam komentáre. A myslím si, že je to tak oveľa lepšie, pretože sme ľudia a aj keď naše myslenie má približne rovnaký systém, nemusíme vedieť hneď, akú tému vystavované dielo a výtvarník rieši. Niektorým prácam nerozumiem ani ja, hoci si myslím, že viem umenie celkom čítať. Takéto slovné doplnenie je určite potrebné.

Myslíš si, že je slovenské publikum konzervatívne?

Predtým som si to myslela, ale na moje výstavy a posledné práce ľudia reagovali veľmi pozitívne. Keď som mala v Košiciach individuálnu výstavu, myslím, že riaditeľ galérie sa obával, aká bude reakcia detí a starších ľudí na niektoré výjavy. Nakoniec však staršie dámy reagovali absolútne perfektne „jasné, aj takýmto spôsobom sa dá vyšívať, nielen krížikom“. Prišlo mi milé, že som im otvorila nové obzory. (smiech)

Svoje práce pravidelne vystavuješ na skupinových i individuálnych výstavách. Ako sa to dá všetko za tých pár rokov stihnúť?

Človek to hlavne musí chcieť, po vysokej škole má totiž dve možnosti: ostať a objaviť sa na oficiálnej scéne, alebo sa stratiť, rozplynúť. Prijala som každú ponuku, vystavovala som, pretože som chcela, aby to videlo čo najviac ľudí. Posledné roky sú výstavy mladých umelcov obrovským boomom, existujú súťaže pre umelcov do 35 rokov, jednoducho, ak mladý umelec chce, vie sa presadiť.

Niekoľkokrát si už vystavovala aj v zahraničí – v Prahe, vo Viedni, v Nemecku, v Maďarsku. Ako je hodnotené tvoje umenie tam?

Myslím, že takisto pozitívne ako tu.

Nie sú tam nejaké rozdiely?

Okrem toho, že tam na výstavy chodí päťkrát viac ľudí ako tu, v tom žiadny rozdiel nevidím. Ale oni umenie chápu viac, viac o ňom hovoria, je súčasťou ich života. Možno je to zvyk, sú k tomu vedení odmalička, neviem. Ja sama sa však nepamätám, že by som na základnej škole videla premietanie nejakých obrazov. Myslím si však, že nenáročné obrazy, či notoricky známe mená, by pokojne mohli byť súčasťou hodín výtvarnej výchovy. Ak to učiteľ robí, tak myslím, že skôr z vlastnej iniciatívy. My sme museli maľovať jar, jeseň, prázdniny. Zlými farbami a ešte horšími štetcami - a to ma vôbec nebavilo.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Neviem, vždy sa to nejako posúva. Človek je šťastný keď dosiahne určitú métu a potom mu to zrazu nestačí a vidí nové ciele. Svoje úspechy začne brať ako samozrejmosť a chce dosiahnuť niečo viac. Snažím sa postupovať ďalej, mám pocit, že by som chcela vystavovať aj ďalej za hranicami. Neviem, či sa mi na Slovensku, alebo v Čechách podaril nejaký extrémny úspech…

Môže byť podľa teba umelec so sebou spokojný?

Nemôže byť spokojný so všetkým, čo urobí. To je koniec. Keby som sa pozerala na svoje obrazy s úľubou, tak asi by som už vôbec netvorila a neposúvala sa. Ale musí vedieť, že prinajmenšom pri pár prácach mu jeho zámer vyšiel. Ja sa skôr niekedy čudujem, „toto som spravila ja?“.

V dobrom?

No niekedy v dobrom, niekedy nie úplne v dobrom. Ide o to, že po dokončení diela s ním strácam väzby a dívam sa naňho takisto ako divák, študujem obrazy sama po sebe.

Cítiš sa teraz momentálne naplnená?

Teraz momentálne áno. Ale ako som hovorila, u mňa sa to mení, niekedy si myslím, že som dosiahla veľa, vtedy som šťastná, a niekedy zase, že som v konečnom dôsledku nedosiahla nič.

Aké je tvoje životné motto?

V podstate pretransformované “čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra”. Ak niečo nespravím dnes, táto konštalácia už nikdy nebude rovnaká a už nikdy nevznikne tá myšlienka, alebo tá podarená časť obrazu, tá kompozícia, ako v tento deň. A možno práve táto práca mohla byť prelomová.

Ďakujeme za rozhovor

Barbara Túrosová

Staršie rozhovory si môžete prečítať kliknutím sem

 

 

 

O tom, či sa táto dôležitá skutočnosť nejakým spôsobom prejavila aj v praktickom živote, ale i o súčasnom slovenskom jaskyniarstve sme sa na besede v čajovni Večnej mladosti rozprávali s RNDr. Jaroslavom Stankovičom (na fotke), speleológom, predsedom speleoklubu Minotaurus, pre ktorého je jaskyniarstvo nielen záľubou, ale i profesiou. Od roku 2000 je správcom Krásnohorskej jaskyne a už niekoľko rokov sa zúčastňuje speleologických výskumov doma i v zahraničí.

Začnime teda od začiatku, genézou ako vlastne jaskyne Slovenského krasu vznikali?

Jaskyne Slovenského krasu vytvorila z väčšej časti voda. Vznikla pri tom úžasná krajina, ktorá má podvojný charakter a skladá sa z dvoch častí, čo si ale málokto uvedomuje. Výsledkom týchto krasových procesov je samotná krasová planina na povrchu, ktorá však akoby pokračovala aj v podzemí. Oblasť Slovenského krasu je veľmi zaujímavá práve svojou dvojakosťou – povrchovou a podzemnou krásou. Vytvorilo sa tu obrovské množstvo jaskýň. V úvode ste uviedli pomerne korektné číslo, to číslo sa však postupne mení. Dnes by som nevedel presne povedať, koľko jaskýň tu je, pretože to číslo sa neustále zväčšuje, zásluhou jaskyniarov objavujúcich nové lokality. Vďaka vrstve, ktorá sa nachádza na povrchu krasu sa tu vytvorilo obrovské množstvo menších, ale často veľmi zaujímavých jaskýň, ktoré majú vertikálny charakter, sú to teda priepasti, väčšinou s hĺbkou do tých 20 metrov. Celková dĺžka jaskýň na území Slovenského krasu je v súčasnosti okolo 55-56 kilometrov.

Ktorá jaskyňa bola na tomto území preskúmaná ako úplne prvá?

To je veľmi ťažká otázka. Myslím si, že z historického hľadiska je asi najznámejšia Silická ľadnica, písal o nej dokonca už Matej Bel. Jaskyne zohrávali veľmi dôležitú úlohu už v praveku, o čom svedčia aj archeologické nálezy. Neboli využívané iba ako úkryty, alebo dokonca ako obydlia, skôr mali pre ľudí duchovný kultový význam. V stredoveku boli pre človeka viac-menej bezvýznamné, sídlili tam zlí duchovia, šarkany a peňazokazci. Jaskyne, ako prírodný výtvor sa stali predmetom ľudského záujmu až neskôr, zhruba v 18. – 19. storočí. A odvtedy vlastne môžeme vnímať aj históriu jaskyniarstva. Jedným z jeho skutočných zakladateľov, ktorý bol spojený aj s našim územím, bol český bádateľ, Šmídl, mimoriadne významný človek, ktorý skúmal jaskyne v Čechách, na Slovensku ale napríklad aj v Slovinsku. A práve on, ako jeden z prvých prieskumníkov, bol akýmsi ideálom jaskyniara, pretože spájal také to dobrodružstvo prieskumníka s odborným prístupom k jaskyniam. Začal ich vedecky skúmať a cielene vyhľadávať, pretože chcel objavovať nové a nové jaskyne.

Aké metódy alebo techniky sa pri skúmaní podzemných priestorov využívali v začiatkoch?

V začiatkoch boli väčšinou objavené jaskyne s veľkým vchodom, ktorý sa dal na povrchu lokalizovať a do ktorých sa dalo bezprostredne vojsť. Jaskyne ako napríklad Baradla, alebo Silická ľadnica sa v teréne nedali prehliadnuť. Jaskyne, ktoré mali vertikálny charakter sa začali skúmať až neskôr. Prvý významný zostup bol v roku 1875 do Zvonivej jamy na Plešiveckej planine. Potom nastúpila éra, kedy jaskyniar nielen vošiel do jaskyne, ale s cieľom objaviť jej pokračovanie, začal v jaskyni aj pracovať. Takýmto priekopníkom bol Ján Majko. Veľmi zaujímavý bol aj zostup do priepasti, ktorá sa volá Malá Žomboj, čo je 142 m hlboká kolmá jaskyňa, kde zostúpili vojaci rožňavskej posádky v roku 1925. Bol to skutočne nezvyčajný pokus, pretože si spomedzi všetkých vertikálnych jaskýň vybrali hneď tú najťažšiu a najzložitejšiu. Do jaskýň sa väčšinou zostupovalo pomocou banských prostriedkov, napríklad využitím rumpálu alebo kladky. Samozrejme, baníci pri tom zohrávali rozhodujúcu úlohu.

Po objavení Gombaseckej jaskyne (v roku 1951) založili jej objavitelia, traja mladí jaskyniari: Viliam Rozložník, Štefan Roda a Ladislav Herényi Rožňavskú skupinu speleológov, ktorá sa začala angažovať v sprístupnení tejto jaskyne. Akú úlohu zohrávala táto skupina speleológov pri výskume jaskýň?

Hovorí sa, že práve v tom období vzniklo rožňavské jaskyniarstvo. Ja ale nezdieľam tento názor, pretože za rožňavského jaskyniara, ktorý skúmal jaskyne Slovenského krasu možno považovať aj Jána Majku, ktorý bol skutočne jeden z najvýznamnejších praktických jaskyniarov. Opomenul však vyvieračky (miesta, kde prirodzene vyviera na povrch voda z jaskýň). Neuvedomil si celkom význam týchto lokalít. A práve títo traja priekopníci ich význam pochopili, najmä Viliam Rozložník, a rozhodli sa dostať do priestorov jaskyne cez ne. Princíp je jednoduchý – je potrebné prekopať sedimenty, vykopať odvodňovací rigol a prehlbovať ho, až kým nie je možné do jaskyne vstúpiť. Je potrebné otvorene povedať, že tie najväčšie, najkrajšie a najzaujímavejšie jaskyne v Slovenskom krase boli objavené práve cez vyvieračky, s výnimkou Domice.

Spomínali ste Viliama Rozložníka, ktorý bol prvým slovenským speleopotápačom. Bol dôvodom nových objavov aj pokrok v technike speleologického prieskumu?

Jaskyniari postupne rozvíjali svoju činnosť a zaujímali sa o nepreskúmané lokality, neustále však narážali na nové prekážky. Bolo im jasné, kade vedie cesta, no často na jej preskúmanie nemali technické prostriedky. Na to, aby sa mohli v jaskyniarstve rozvíjať ďalšie smery, musel prísť nejaký pokrok v technike. Jedným z nich bolo práve speleopotápanie. Väčšina jaskýň na území tohto krasu, ale aj inde na Slovensku, úzko súvisí s vodou. Sú to aktívne jaskyne, kadiaľ vody pretekajú a keďže vývoj jaskýň súvisí aj s vývojom krasového územia, v tých jaskyniach sa vyskytujú sifóny. Celá chodba sa zanorí pod hladinu vody a pokiaľ ten sifón „suchí jaskyniari“ nedokážu prekonať, nemôžu pokračovať ďalej, alebo sú nútení hľadať inú cestu do jaskynného systému. Z geomorfologického vývoja toho územia však vyplýva, že iné cesty väčšinou nie sú k dispozícii, alebo sú kvôli svojej náročnosti nezvládnuteľné. Viliam Rozložník v tomto smere vyvinul obrovské úsilie a skutočne ho možno považovať za priekopníka speleopotápania. Aj napriek tomu, že to bol veľmi múdry človek, jeho speleopotápačské pokusy boli na hranici bezpečnosti, motivácia dostať sa ďalej však bola silnejšia. Nemal k dispozícii nič, s čím by sa dalo speleopotápanie vykonávať. Začínal s banskými izolačnými prístrojmi, upravoval si ich, sám si vyrobil masku – tieto experimenty boli skutočne životu nebezpečné. K potápačskému prístroju sa dostal až v závere svojej kariéry.

V Slovenskom krase je v súčasnosti sprístupnených päť jaskýň: Domica, Gombasecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa a Ochtinská aragonitová jaskyňa. Existujú nejaké snahy aj o sprístupnenie ďalších?

Snahy o sprístupnenie ďalších? V prvom rade by sa na to musel niekto podujať, v druhom rade by tu musela byť jaskyňa, ktorá je na sprístupnenie vhodná. A momentálne ich sprístupnenie veľmi neumožňujú ani zákonné podmienky. Keď sa spomínaný zákon tvoril, hovoril som o tejto problematike aj s vtedajším ministrom, pretože v roku 2000 som otvoril Krásnohorskú jaskyňu, potom mi ju však zavreli, tak som sa usiloval znova ju otvoriť, a preto som sa snažil do týchto procesov vstupovať. Prvotná informácia znela, že podmienky na sprístupnenie budú veľmi dobré. Skutočnosť však bola iná. Súčasťou tohto zákona je totiž paragraf, ktorý hovorí o tom, že jaskyňa sa dá sprístupniť iba tak, že sa prenajme fyzickej osobe, maximálne však na obdobie troch rokov. Tri roky sú pre podnikateľa, ktorý musí na jej sprístupnenie investovať nemalé finančné prostriedky, a potom nemá žiadnu právnu záruku, že v tom bude pokračovať, veľmi málo. Ďalším problémom je, že je potrebné nájsť jaskyňu, ktorá sa dá sprístupniť tak, aby investícia do nej nebola likvidačná, a zároveň týmito úpravami nedošlo k jej poškodeniu a devastácii, nielen jej sprístupnením, ale aj prevádzkou. Takýchto jaskýň je málo nielen v Slovenskom krase, ale i na Slovensku. Krásnohorská jaskyňa je vzhľadom na svoj charakter ideálny objekt a my sme ju sprístupnili tak, aby nás to ekonomicky nezruinovalo, urobili sme tam len minimálne úpravy. Sme jaskyniari, takže vôbec nemáme záujem jaskyňu sprístupňovať nejakým násilným spôsobom. Pokiaľ dobre viem, v súčasnosti nie sú na území Slovenského krasu žiadne snahy o sprístupnenie nových jaskýň.

Dokáže prevádzkovateľ jaskyne nejakým spôsobom ovplyvniť, či bude prenájom jaskyne po troch rokoch opätovne predĺžený?

To je politická otázka. Pre nás je veľkým nešťastím, že sa ľudia na ministerstvách i ďalších odborných pracoviskách neustále menia. Myslím si, že jediná cesta, ktorá sa mi osvedčila je, aby bola Krásnohorská jaskyňa ako sprístupnená jaskyňa partnerom ochrane prírody – v prevádzke jaskyne, ale aj v ochrane jaskýň. Správa slovenských jaskýň je nielen hospodárska organizácia, ktorá sa venuje prevádzke jaskýň, je to aj organizácia, ktorá sa venuje ochrane jaskýň a ich odbornému prieskumu. Ja sa takisto snažím spojiť v Krásnohorskej jaskyni tieto tri zložky a myslím si, že sa mi to celkom darí. Vďaka tomu zrejme dokážem prekonať ostatné neblahé okolnosti.

Bol udaný nejaký relevantný dôvod, keď sa rozhodlo o tom, že prenájom Krásnohorskej jaskyne nebude na ďalšie tri roky predĺžený?

V Bratislave mi na rozkladovom konaní úradníci na ministerstve toto rozhodnutie nakoniec zdôvodnili tak, že to urobili preto, lebo môžu. Výsledok je taký, že po troch rokoch som jaskyňu znova otvoril – takou istou formou, ako predtým. Dodnes som nepochopil, prečo bolo potrebné ma tam na tri roky zlikvidovať, spôsobiť škody mne, štátu. Tí ľudia by mali za to zaplatiť. Uhradiť aspoň tie veci, ktoré unikli na daniach, na odvodoch a na všelijakých iných poplatkoch priamo štátu.

Čo rozhodlo o zaradení jaskýň Slovenského krasu do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO?

Je to veľmi podobné ako s ich sprístupnením. V prvom rade to musí niekto chcieť. V Maďarsku sa o to usilovala hlavne pani Kinga Székely. Je to žena, ktorá bola mimoriadne potrebná nielen po odbornej, ale aj po emocionálnej stránke, pretože dokázala mnoho ľudí motivovať. Na slovenskej strane našla pozitívnu odozvu, a tak vznikol spoločný projekt. Bolo veľmi podstatné, že sa o to usilovali obe strany tohto krasového územia. Slovenský a Aggtelekský kras totiž predstavujú jednotný geomorfologický celok, ktorý je rozdelený len hranicou. Je ale potrebné si povedať, čo vlastne Svetové prírodné dedičstvo je. Je to určitá forma kultúrneho odkazu. Tie jaskyne sú hodnotou pre nás, pre ľudí. Dedičstvo je niečo, čo sa snažíme uchovať aj do budúcnosti. Pokiaľ niečo považujeme za Svetové prírodné dedičstvo, musíme vyvíjať úsilie smerom do budúcnosti, aby sa tie hodnoty stali hodnotami aj pre ďalšiu generáciu.

V čom spočíva ich výnimočnosť?

Jeden z dôvodov, ktorý možno niekoho zaujme a ktorým bolo možné argumentovať, prečo majú byť do zoznamu UNESCO zapísané práve tieto jaskyne, a nie napríklad jaskyne Demänovskej doliny je fakt, že na území Slovenského krasu je veľká koncentrácia týchto jaskýň, ktorá je ojedinelá a neobvyklá. Je to určité špecifikum Slovenského krasu Ďalší dôvod bol ten, že je tu veľa rôznych genetických typov jaskýň. Ak by sme sa zamerali povedzme na demänovský jaskynný systém, dnes vieme, že je to viac-menej jedna vzájomne súvisiaca jaskyňa. Nachádza sa tam vyše 35 km prepojených jaskýň a v súčasnosti pribudlo ďalších 11 km, ktoré je už len potrebné pripojiť. Ale stále je to jedna jaskyňa, ktorá vznikla jedným spôsobom, činnosťou nejakého povrchového toku. My tu máme ponorné jaskyne, výverové jaskyne, tektonické jaskyne, ktoré vznikli v tých svahových, máme tu jaskyne epigenetické, ktoré vznikli priamo v penovcoch. Ďalší argument bol, že vzhľadom na pestrosť genézy jednotlivých jaskýň, sú tu veľmi rozmanité jaskynné výplne. Vyskytuje sa tu veľké množstvo sintrových foriem, niektoré z nich sa v ostatných jaskyniach na Slovensku nenachádzajú. Rovnako významný bol aj argument, že tieto jaskyne sú veľmi významný biotop, existuje v nich bohatý život. Vyskytujú sa tu formy života, ktoré sa adaptovali na jaskyne. Dôležitú úlohu zohrala aj skutočnosť, že je tento biotop do určitej miery zdokumentovaný a preskúmaný, veľká zásluha patrí v tomto prípade najmä maďarskej strane, kde prebehli významné biospeleologické výskumy. Aj keď, podľa môjho názoru, v súčasnosti dominuje v biospeleologickom výskume slovenská strana. A rozhodne nemenej dôležitým dôvodom bol ľudský aspekt – využívanie týchto jaskýň v minulosti. Máme tu archeologické pamiatky po kultúre vlastne už od neolitu, ale aj staršie. Práve tento aspekt je významný v tom, že prepája prírodné hodnoty s kultúrnymi, ľudskými a spája ich dokopy. Tieto argumenty zavážili, že Slovenský kras je natoľko zaujímavý, bohatý a pestrý, že si zaslúži, aby práve jeho jaskyne boli súčasťou prírodného dedičstva UNESCO.

Možno by sme mohli povedať, že aj napriek tomu, že do zoznamu svetového dedičstva UNESCO boli zapísané všetky jaskyne Slovenského krasu, spomedzi nich bolo zvolených 12 reprezentatívnych jaskýň. Aký to malo dôvod?

Hlavným dôvodom je, že je tých jaskýň tak veľa. Fakt, že do zoznamu Svetového prírodného dedičstva sú zapísané všetky jaskyne, je však často opomínaný. Na internete napríklad nájdete stránky, ktoré hovoria o tom, že do zoznamu UNESCO je zapísaných len 12 jaskýň, ktoré sú tam dokonca aj vymenované. Bolo by veľmi zlé, keby komisári z UNESCA zistili, že niečo také tvrdíme aj my. Ako keby sme popierali jeden z hlavných dôvodov, prečo boli do zoznamu Svetového prírodného dedičstva zapísané. S týmto nápadom prišla slovenská strana, pretože je tých jaskýň príliš veľa a my by sme sa mali nejako zjednodušiť starostlivosť o ne. Pravdepodobne to teda súviselo s potrebou ochrany týchto jaskýň, keďže slovenská strana nemala vytvorenú nejakú profesionálnu zložku, ktorá by sa priamo venovala iba ochrane jaskýň. Z toho dôvodu boli vyčlenené takzvané reprezentatívne lokality. Na slovenskej strane bolo vybratých 12 jaskýň, na maďarskej tuším 10. Tieto jaskyne, ako reprezentatívne lokality, majú vlastne reprezentovať dedičstvo. Tento pojem tak vlastne popiera jeden z hlavných dôvodov ich zápisu do zoznamu UNESCO.

Aký význam mal v praxi zápis jaskýň do zoznamu Svetového prírodného dedičstva UNESCO?

Zápis nejakej lokality do zoznamu UNESCO by mal mať pre ľudí veľmi významný praktický prínos. Veľmi často sa takéto lokality stávajú predmetom turistiky a sú to vyhľadávané turistické atrakcie, my sa však popritom musíme usilovať toto dedičstvo zachovať a odovzdať ďalšej generácii. To je hlavná snaha v prístupe k takýmto lokalitám. Na to je však potrebné tieto lokality prijateľným spôsobom, tak ako je to napísané v deklarácii, prezentovať verejnosti. Ak sa štát o takúto prezentáciu nesnaží, zlyháva v ochrane daného Svetového prírodného dedičstva. Samozrejme, vždy je potrebné odhadnúť mieru prezentácie, aby nedošlo k poškodeniu lokality. Je možné vydávať publikácie, zverejňovať informácie na internete, jednoducho, podnikať kroky, ktoré dokážu zachovať dané lokality v takom stave, v akom boli v čase zápisu. Na prvý pohľad to možno vyzerá ako nejaké protichodné tendencie, dôležité však je nájsť najprijateľnejšie formy prezentácie. Podľa môjho názoru na území Slovenského krasu nedošlo k zvýšeniu návštevníkov len z toho dôvodu, že sú jeho jaskyne súčasťou zoznamu UNESCO. Je to zrejme preto, že u nás sa ich prezentácii veľká pozornosť nevenuje. Chýba nám informačné centrum, kde by ľudia mohli kedykoľvek prísť, pozrieť si stálu expozíciu a dozvedieť sa nové informácie. Centrum, v ktorom by boli zamestnaní ľudia, ktorých primárnou úlohou by bolo šíriť tento kultúrny odkaz ďalej a ktorí by sa tomu naplno venovali. U nás sa to v praktickom živote nejakým výrazným spôsobom neodrazilo. 6. decembra sme mali 15. výročie ich zápisu do zoznamu UNESCO, neviem o tom, že by sa tu robili nejaké sprievodné akcie, výstavy, konferencie, že by mal niekto v Rožňave ambície niečo také podniknúť. Maďari volia k svojim jaskyniam trošku iný prístup a myslím, že to robia oveľa lepšie.

Aký je rozdiel v prístupe k týmto jaskyniam zo slovenskej a z maďarskej strany?

Je paradoxné, že aj napriek tomu, že ide o spoločný projekt, vyzerá to tak, že nás tá hranica aj v tomto prípade rozdeľuje. Stačí, ak prejdete z Domice do Aggteleku, a je notoricky známe, že zažijete estetický i emocionálny šok. Dedičstvo máme spoločné, projekt máme spoločný, prístup je však stále diametrálne odlišný.

Vy sám sa venujete problematike UNESC-a už 10 rokov. V rámci speleoklubu Minotaurus vydávate publikácie, robíte výstavy… Prináša to nejaké ovocie?

To by mal posúdiť niekto iný. Dobrovoľní jaskyniari by sa mali venovať takýmto aktivitám. Ich práca spočíva nielen v objavovaní a skúmaní nových jaskýň, nemali by zabúdať ani na ich ochranu. V prípade Svetového prírodného dedičstva je potrebné vykonávať aj nejakú praktickú ochranu jaskýň a venovať sa šíreniu tohto odkazu. Hlavnú zásluhu na tom, že sú jaskyne Slovenského krasu na zozname UNESCO patrí práve jaskyniarom. Keď sa uskutočnil ich zápis, niektorí jaskyniari to brali ako výzvu. Založili sme združenie, ktoré malo byť partnerom štátu v ich ochrane, ale aj prezentácii. Toto občianske združenie však postupne zaniklo, pretože sa tam nikto veľmi neangažoval. Ja som však túto myšlienku nevedel pustiť z hlavy, a tak sa snažíme verejnosti prezentovať známe i neznáme jaskyne formou výstav, alebo vydávaním publikácií. Začali sme s vydávaním edície s názvom Jaskyne slovensko – aggteleckého krasu – Svetové prírodné dedičstvo. Prvá monografia bola venovaná Krásnohorskej jaskyni. Tieto monografie však nie sú úzko zamerané na jednu konkrétnu jaskyňu, skôr na celý tento fenomén, okrem dominantnej témy sa venujeme aj mnohým ďalším. Nedávno vyšla druhá kniha z tejto edície – Plešivecká planina, ktorá je venovaná jaskyniam Plešiveckej planiny a práve teraz začíname pracovať na ďalšej, tretej monografii. Vytvorili sme výstavu o jaskyniach Svetového prírodného dedičstva, ktorá putovala po Slovensku. Spolu s maďarskou stranou sme pripravili ešte jednu, rozsiahlejšiu výstavu, ktorá sa venuje maďarskej aj slovenskej časti. Tá by mala byť vystavovaná na Bratislavskom hrade niekedy na jar. Spravuje ju bude Banícke múzeum, ktoré ju v spolupráci s Aggteleckým národným parkom riadi i financuje. Myslím si, že naozaj vyvíjame veľké úsilie, skutočne na tom pracujeme a aj napriek tomu, že je to finančne náročné, má to pre nás význam. A veríme, že to má význam aj pre Svetové prírodné dedičstvo. Snažíme sa o to, aby boli ľudia informovaní, aby vedeli, aké bohatstvo tu máme…

Vychádzajú publikácie, ktoré ste spomínali, aj v iných jazykoch?

Iba po slovensky zatiaľ. Myslím, že bola potrebná aj maďarská mutácia a naopak, publikácie, ktoré vychádzajú na maďarskej strane by mali výjsť aj v slovenskej mutácii.

Jaskyne Slovenského krasu sú na základe platného zákona o ochrane prírody a krajiny chránené. Akým spôsobom sa zabezpečuje ich ochrana?

Ochrana jaskýň je pomerne zložitý problém. Okrem toho, že ich je pomerne veľa, máme aj určitú dilemu. Na jednej strane sa usilujeme o ich ochranu, na druhej strane hovoríme o tom, že by sme toto dedičstvo mali prezentovať. Prezentáciou týchto jaskýň však sprístupňujeme informácie, ktoré môžu mať za následok ich poškodzovanie. Na túto tému som absolvoval niekoľko debát s ľuďmi, ktorí sa tomu venujú na profesionálnej úrovni. Dlhoročným garantom ochrany jaskýň na Slovensku bol Dr. Gaál, ktorý si uvedomil, že samotnými zákazmi jaskyne neochránime a ich prezentácia jaskýň je natoľko dôležitá, že s negatívami sa musíme nejako vyrovnať. Vďaka tomu je napríklad sprístupnená Krásnohorská jaskyňa. Doktor Gaál ma v roku 1999 spolu s Mikulášom Rozložníkom oslovil, že by bolo dobre keby sme mali nejaký počet jaskýň, ktoré ľuďom dokážeme sprístupniť a nenecháme ich zavreté, pretože ich ľudia budú znečisťovať, alebo sa tam budú vlamovať. Myslím si, že cesta vedie práve tadiaľ – budovať v ľuďoch vzťah k jaskyniam. Takisto, ako je potrebné zabraňovať rôznymi opatreniami rastu kriminality, je dôležité zabraňovať vandalom, aby sa do jaskyne dostali. Jediná možnosť je tie najvzácnejšie jaskyne uzavrieť, aby sa tam nedostali ľudia, ktorí vedome páchajú škody. Je to však večný boj. Uzatvárame jaskyne, oni ich vylamujú. Použijeme pancierové uzávery, použijú trhaviny. Pre mňa ako jaskyniara je toto jeden z najťažších aspektov mojej práce, s ktorým sa musím vyrovnávať. Vždy musíme zvážiť, či hodnoty, ktoré daná jaskyňa ponúka treba striktne chrániť, alebo prezentovať a to je pomerne náročné. Som rád, že od roku 2002 sa tomu na Slovensku venuje profesionálna zložka – Správa slovenských jaskýň, ktorá v tomto roku zmenila svoj status, to znamená, že už nemá na starosti len sprístupnené jaskyne, ale aj ochranu všetkých jaskýň. Keďže jaskyne sú majetkom štátu, táto organizácia sa o ne stará, zastrešuje ich ochranu a v týchto smeroch aktívne koná. S doktorom Gaálom, ktorý je tam zamestnaný, úzko spolupracujeme. Bohužiaľ, nie vždy sa nám darí jaskyne ochrániť pred vandalmi. Aj toho roku sa v Strážovských vrchoch odohral vážny incident, vandali vylámali vchod do jaskyne, a všetky kvaple, ktoré tam boli, z jaskyne odniesli.

Ako sa takáto situácia potom rieši?

V ochrane prírody majú všetky jej zložky takzvanú spoločenskú hodnotu a pomerne jednoducho sa dá vypočítať, aká škoda v jaskyni vznikla. Pokiaľ by sme ich prichytili pri čine, pravdepodobne by sa to klasifikovalo ako trestný čin, bola by im preukázaná škoda a celá záležitosť by sa riešila súdnou cestou. Asi pred piatimi rokmi tu takýto súdny spor aj prebehol, vtedy boli v jaskyni na Hrádku prichytení vandali, ktorí vylámali aragonitové útvary. Škoda bola odhadovaná na niekoľko desiatok miliónov korún, ale pokiaľ viem, vo väzení nesedel nikto.

Aké dôvody vedú ľudí k takýmto činom?

Aragonit sa dá predať. Je to vzácny minerál. Poškodzovanie kvapľovej výzdoby je však úplne kontraproduktívna hlúposť. S tým sa nedá urobiť nič, nemá to žiadnu cenu, možno to niekto použil na výrobu nejakých gombíkov, skutočne neviem. Len hlupák urobí niečo také, že získa vec, ktorá je z trhového hľadiska bezcenná, ale jej krádežou spôsobí veľkú spoločenskú škodu a navyše vedome pácha trestný čin. Ak za to človek získa nejakých smiešnych sto korún, ale hrozí mu súd za miliónovú škodu, je to buď človek neznalý veci, alebo, jednoducho, zlý.

Aká je miera opotrebovania, ku ktorej dochádza v sprístupnených jaskyniach?

Sprístupnenie jaskyne je vážne rozhodnutie. V mnohých jaskyniach, ktoré boli sprístupnené medzi prvými, ako napríklad v Domici, alebo Gombaseckej jaskyni, je väčšina z toho, čo sa dalo odlomiť už odlomené. Je to určite vážna škoda, no neviem, či sa tým niekedy niekto zapodieval. Jednoducho sa s tým musíme zmieriť. V tých jaskyniach ešte stále zostali významné hodnoty, ktoré stoja za vzhliadnutie. My sme v Krásnohorskej jaskyni nezaznamenali nejaký významný incident. Raz, či dvakrát sa nám stalo, že si niekto vyniesol nejaký drobný, odlomený kvapeľ. U nás to však ľudia nemajú kam schovať, pretože dostanú kombinézy, ktoré po prehliadke musia odovzdať. Krásnohorská jaskyňa je na sprístupnenie mimoriadne vhodná. Na 95-tich % prehliadkovej trasy sa nedá nič poškodiť. Tých niekoľko málo miest strážime, ako vieme, ale zatiaľ sme nezaznamenali nejaké vážnejšie poškodenie.

Podzemná turistika pritiahne len do Francúzska každoročne asi 5,5 milióna ľudí. Prečo podľa vás v Slovenskom krase za posledné dva roky klesá návštevnosť jaskýň?

Tie posledné dva roky by som z toho vynechal, pretože to má svoje akceptovateľné dôvody. Prudký pokles návštevnosti nastal napríklad po revolúcii, ubudlo školských výletov i družstevných zájazdov. Na druhej strane však jaskyne začali vyhľadávať turisti z iných krajín, čo spôsobilo, že návštevnosť začala postupne stúpať. V súčasnosti je návštevnosť jaskýň pomerne slušná, ročne do nich u nás zavíta zhruba pol milióna turistov, čo sa, samozrejme, nedá porovnávať s Francúzskom, ktoré je vyhľadávanou destináciou a turistický ruch je tam na inej úrovni ako u nás. Služby, ktoré Francúzi turistom poskytujú sú neporovnateľné, aj napriek tomu, že Správa slovenských jaskýň robí, čo môže. Nedokáže však ovplyvniť okolie, nevie zabezpečiť, aby Domica resort fungoval a ponúkal kvalitné služby ľuďom, ktorí sa rozhodnú navštíviť jaskyňu Domicu. To už, bohužiaľ, nie je v jej kompetenciách. A, samozrejme, dôležitú úlohu zohráva aj tradícia. Francúzskou je akousi Mekkou svetového jaskyniarstva, čo sa podľa môjho názoru prejavuje na počte návštevníkov tiež.

Majú u nás mladí ľudia záujem venovať sa jaskyniarstvu?

U nás v Rožňave a v okolí ani veľmi nie. Slovenská speleologická spoločnosť má približne 800 členov, ale len asi 100 z nich sú skutočne dlhodobo aktívni dobrovoľní jaskyniari, ktorí jaskyne navštevujú pravidelne. Ale existujú aj nové a mladé skupiny jaskyniarov, jedna vznikla nedávno v Michalovciach, čo svedčí o tom, že mladí ľudia na Slovensku majú záujem o jaskyniarstvo, len v Rožňave to akosi stagnuje. V podstate musím priznať, že celé slovenské jaskyniarstvo je postavené na ľuďoch, ktorí sa tomu venujú celý život a naplno. Na ľuďoch, pre ktorých je to v živote nejaká výzva, ktorí chcú niečo dokázať. Od týchto to všetko záleží…

Je váš speleoklub Minotaurus otvorený mladým ľuďom?

Pravdaže, veľmi radi ich privítame. Veď aj z tohto dôvodu organizujeme výstavy a vydávame publikácie. Výstavy sme sa napríklad snažili dostať aj na rožňavské školy. Prvá prezentácia prebehla na mestskom úrade, kde mali žiaci prísť spolu s učiteľmi. Pripravil som si výklad, sprevádzal ich tou výstavou a o tejto problematike som chcel hovoriť nielen so študentmi, ale predovšetkým s učiteľmi. Myslím si, že problematika Svetového prírodného dedičstva by sa na tomto území mala dostať na školách do regionálnej výchovy, že tento významný fenomén by mal byť súčasťou výuky. Bol by som veľmi rád, ak by sa v blízkej budúcnosti v tomto smere podnikli nejaké kroky, chcel by som vydať publikáciu, ktorá by bola určená žiakom základných škôl – akúsi učebnicu o jaskyniach vo Svetovom prírodnom dedičstve. Momentálne tu máme jeden zaujímavý projekt – Objavme doma divy sveta, ktorý je určený žiakom základných škôl. Prvý ročník bol určený školám, ktoré majú v blízkom okolí lokalitu zaradenú do zoznamu UNESCO. Ich úlohou bolo zdokumentovať toto miesto, získať o ňom nové informácie, ale predovšetkým prezentovať túto lokalitu vo svojom okolí, osloviť verejnosť. Nedávno prebehol už aj druhý ročník, je tam zapojených približne 11 slovenských škôl, medzi nimi aj Rožňavská maďarská škola. Veľmi dúfam, že sa im podarí uspieť.

Využívajú sa jaskyne Slovenského krasu aj na speleoterapiu?

Speleoterapia je dnes uznávaná liečebná metóda. Využíva fakt, že v jaskyniach je takmer stopercentná vlhkosť, zvýšená koncentrácia CO2 a ionizovaný vzduch. Spóry plesní a baktérie sú jaskynným aerosólom eliminované, preto sú tam veľmi dobré podmienky. Každá jaskyňa sa tomu viac – menej približuje, ale keď má byť využívaná na liečenie, musí to byť overené, vedecky dokázané a zdokumentované. Práve tomu sa venovali magister Roda s doktorom Klinckom v Gombaseckej jaskyni. Zriadili v nej sanatórium, uskutočňovali klimatické výskumy, sledovali deti… Na tú dobu tam mali dokonca veľmi vyspelý monitorovací systém. V tejto oblasti sú obidvaja veľkým prínosom. V súčasnosti sa tam však so speleoterapiou nepokračuje kvôli prevádzkovým problémom. Najvhodnejším miestom na liečebné procedúry je Mramorová sieň, preto mala byť vyhradená tomuto účelu a pre návštevníkov mali byť sprístupnené ďalšie časti jaskyne. Zároveň mal byť vytvorený iný vchod. K jeho realizácii však už nedošlo. Gombasecká jaskyňa nemala napríklad zázemie – nebolo pri nej žiadne sanatórium. Deti sa prevážali hore – dolu, neviem presne, kde boli ubytované, takže ten pozitívny efekt z jaskyne sa oslabil tým, že ich presúvali cez zamorené banské prostredie. To bol najslabší bod celej tamojšej speleoterapie. Samotné miesto je pri daných klimatických podmienkach skutočne unikátne. V Krásnohorskej jaskyni stopercentnú vlhkosť nemáme, pretože je vetraná, je tam prievan. Keď je v Mramorovej studni voda, v sieni je veľmi vysoká koncentrácia CO2. Taká, až to cítiť – dve až tri objemové percentá, čo je veľmi veľa, pri štyroch máme problémy, pri piatich sa už dusíme. Práve oxid uhličitý je veľmi dôležitý, pre terapeutický účinok je potrebné ho inhalovať. Spôsobuje hyperventiláciu – hlboký nádych, výdych. Kým deti spia na lehátkach, dochádza k takejto terapii. V Domici malo byť takéto sanatórium, ale niekto to „spackal“. Bol by to veľký prínos pre ľudí, ktorí to potrebujú.

Prejdime teraz trošku k vám, k vašim osobným zážitkom. Spočiatku ste sa venovali jaskyniarstvu, potom na krátke obdobie horolezectvu, no nakoniec ste sa opäť vrátili k jaskyniam. Čím si vás jaskyne získali?

Jaskyniarstvo – horolezectvo – na prvý pohľad sú to podobné oblasti, ale v skutočnosti sa veľmi líšia. Samotné jaskyniarstvo je oblasť bohatá na rôzne levely, cez ktoré človek postupne môže prechádzať, môže ho to obohatiť, môže sa dostať na vyššiu úroveň. Hlavným dôvodom, prečo som s jaskyniarstvom začal, bolo vzrušenie zo zostupu do priepastí. Pre mladého človeka to bol obrovský zážitok. Pri zdolávaní priepastí sme dosiahli určitú úroveň, vycestovať „von“ sa len tak ľahko nedalo, a tak bolo pre mňa ďalším levelom horolezectvo. Bol to asi nejaký logický krok, v horolezectve sa dali zažiť ďalšie, iné veci, svojím spôsobom možno aj náročnejšie, pretože tam hrozí oveľa väčšie riziko ako v jaskyniach. Práve to riziko a možné nebezpečenstvo je pri výstupe jednou z podstát horolezectva. V jaskyniarstve je to menej významný aspekt. Logicky som sa potom k jaskyniarstvu vrátil, povedal by som, že s inými zámermi. Už nebolo pre mňa dôležité zažiť nejaké dobrodružstvo, ale skôr systematicky sa venovať nejakému prieskumu, objaviť nejakú jaskyňu, pokročiť v poznatkoch. To bol hlavný dôvod môjho návratu k jaskyniarstvu. Určite bol aj v tých začiatkoch, nejaký hlbší dôvod, prečo som sa stal jaskyniarom, len som si to neuvedomoval.

Na svojom blogu ste sa vyjadrili, že väčšina ľudí je pri vnímaní jaskýň pokazená sprístupnenými jaskyňami a všímajú si kvaple, ktoré im pripomínajú rôzne rozprávkové bytosti… Aj Krásnohorská jaskyňa patrí medzi také, kde ľudia chodia prirovnávať kvaple k rozprávkovým postavičkám?

Občas sa to stane, tomu sa nedá zabrániť. Nevnímam to nejako zvlášť negatívne, len si myslím, že jaskyne sú natoľko úžasný fenomén, že robiť z nich kulisu nejakým zábavným aktivitám nie je celkom vhodné. Skôr treba pri ich vnímaní zdôrazniť estetický, povedzme až mystický, rozmer spolu s určitým odborným rozmerom. V Krásnohorskej jaskyni sa snažíme práve o to, aby sme aj výklad robili tak, aby sme neporušovali zákon o ochrane prírody, ktorý hovorí, že jaskyne sú náučné lokality. Myslím si, že by to malo byť rešpektované aj v iných jaskyniach. Nedávno som bol v Ochtinskej aragonitovej jaskyni, výklad bol skutočne odborný a náučný. V Gombaseckej jaskyni som nebol už dlho, neviem, či tam ešte stále behajú Snehulienky naháňajúce zajačika Nesquicka… Pritom si myslím, že práve správca Gombaseckej jaskyne má k tej jaskyni hlboký vzťah, myslím si, že je to človek na správnom mieste. Napriek tomu zaviedol do sprievodného slova takéto veci. Jaskyne by pre nás mali byť významné fenomény skôr pre estetické vnímanie jaskynného prostredia. Mňa v ich vnímaní veľmi posunuli deti, ktoré prišli do Krásnhoroskej jaskyne ešte niekedy v začiatkoch jej sprístupnenia. Boli to brat a sestra, mohli mať tak 10-12 rokov, bol som však veľmi milo prekvapený otázkami, ktoré mi kládli. Prišli sme do jednej zaujímavej časti, dnes tam už bohužiaľ nechodíme, lebo máme kratšiu prehliadkovú trasu. Zastali v nemom údive, pozerali kdesi na stenu, kde som ja nič zaujímavého nevidel, a potom chlapec zodvihol ruky, ako keď si kameraman prezerá scénu, „zarámoval“ si to a povedal: „To je ale nádherný abstraktný obraz!”. Skoro mi spadla sánka, slzy mi udreli do očí, keď som sa pozrel, na čo tie deti pozerajú. Ty tu ako taký somár chodíš tou jaskyňou už pomaly 30 rokov a to najkrajšie, čo v tej jaskyni máš, si si nevšimol. To bol impulz, ktorý ma posunul vo vnímaní jaskýň. Skutočne, dnes sa pozerám na jaskyne odlišne, ako pred takými 20-timi rokmi. Nielen kvôli estetickému rozmeru. Veľmi významný posun v prístupe k jaskyniam spôsobil pokrok v biospeleológii. Jaskyne vnímame ako biotopy a nie ako neživú formu, cez ktorú sa môžeme rútiť. Treba ich chápať ako prírodnú rezerváciu, v ktorej sa môže niečo živé vyskytovať, čo si neuvedomujeme a čo má pomerne veľký význam, lebo je natoľko unikátne, že napríklad žije len tu a nikde inde.

Na svojom blogu ste sa v niekoľkých článkoch venovali aj deťom, ktoré ste spočiatku do jaskyne nechceli brať. Ako ich vnímate dnes? Sú to vďačnejší a pozornejší návštevníci?

Zo začiatku sme sa obávali, nevedeli sme, čo nás s týmito klientami čaká. Ani dnes neberieme do jaskyne deti mladšie ako 15 rokov bez rodičov. Aj keď príde školský výlet, deti musia doniesť súhlas rodičov. Vítam, keď sa ma učiteľky pýtajú vopred, aké potvrdenia deti potrebujú. Chcem, aby napísali, že rodičia sa na internete oboznámili s podmienkami, aké sú v jaskyni a súhlasia, so vstupom ich detí. Tie menšie deti, 6 – 7 ročné, sme pomerne dlho odmietali a nebolo to dobré. Okrem iného sme prichádzali o klientov. Keď prišiel niekto s takým dieťaťom, tak sa do jaskyne vlastne polovica rodiny, alebo ani celá rodina, nedostala. Nakoniec sme došli k tomu, že s takými deťmi chodiť po jaskyni je radosť. Stojí nás to síce trošku úsilia, chvíľu sme tápali, vyberali sme za malé deti poplatky, ako za dospelých. Súviselo to hlavne s mojimi problémami s chrbticou, lebo občas treba deti dvíhať, prekladať, celou cestou viesť za ruku. Dnes je to pre mňa zážitok, som šťastný, keď môžem s takým capartom vykračovať po jaskyni. Občas sa ale stane, že sa deti boja, že nechcú ísť. Potom rodičov presvedčíme, že to nemá význam. Ak dieťa chce, teší sa, podá mi ruku, tak sú šťastné obidve strany.

Vy sami sa pre návštevníkov snažíte zvoliť netradičný spôsob prehliadky. Jaskyňa je len minimálne upravená, návštevníci dostanú jaskyniarsku výstroj, text prehliadky je náročnejší… Oceňujú to návštevníci?

Myslím si, že oceňujú. Nielen formu sprístupnenia. Predsa je to len niečo iné, zažiť jaskyňu v jej naturálnej podobe. Nie sú v nej betónové chodníky, nevidno nejaké prerážky, niečo oblámané, doničené. Jednoducho sa tú jaskyňu snažíme prezentovať tak, ako ju vytvorila príroda. Čo sa týka výkladu, skutočne si myslím, že je ďaleko lepšie hovoriť o genéze jaskyne, ako o rozprávkových tvaroch kvapľov. Ak mám hovoriť napríklad o kvapli, nechcem hovoriť o tom, že je to najväčší kvapeľ, zapísaný v Guinessovej knihe rekordov, pričom to nie je pravda, skôr chcem hovoriť o tom, že je to skutočne unikátny fenomén, ktorý v takýchto klimatických podmienkach vlastne ani nemá čo robiť. Už to, že 2000 ton vážiaci kvapeľ sa dokázal v jaskyni vytvoriť za menej ako 10 000 rokov, je možno svetový rekord. Ale ani toto nie je také dôležité, ako to, že skutočne celá jaskyňa ako celok je významný fenomén, ktorý treba vnímať v súvislostiach estetických a náučných.

V čom spočíva prevádzkovanie jaskyne?

Najdôležitejšou vecou by mal byť marketing. Chodievali sme aj na výstavy, naposledy sme však v Bratislave neboli. Chcel som tam ísť, ale organizátori povedali, že ma tam netreba. Nebol som s tým veľmi spokojný, pretože v Bratislave na výstave to vyzeralo väčšinou tak, že komunikáciu s návštevníkmi zabezpečovali hlavne podnikatelia, ktorým záleží na tom, aby Slovenský kras ako turistická oblasť nejako rástol. Z hľadiska prevádzky potrebujeme udržiavať prehliadkovú trasu. Každý rok, hlavne v marci, keď máme jaskyňu zatvorenú, vymieňame, čo sa poškodilo, mnohé časti chodníka sú totiž z dreva, ktoré v jaskyni trpí, pokiaľ nie je ošetrené. My sme nechceli použiť žiadnu chémiu. Je to unikátny biotop, takéto veci tam jednoducho nepatria. Radšej vymeníme, keď sa niečo pokazí. Teraz po povodniach sme mali pomerne veľa roboty. Ani nie tak v samotnej jaskyni, ale aby sme sa vôbec do jaskyne dostali. Pred jaskyňou je meracie zariadenie, ktoré povodne poškodili – zaniesli ho nánosmi. V súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia, je dôležité, aby fungovalo, pomocou neho získavame informácie o jaskyni, o hydrologickom režime. Práve dnes som bol pri jaskyni, prístup do nej sme už zabezpečili. No a minimálne raz týždenne v sezóne treba v jaskyni umyť chodníky. Z hľadiska prevádzkového taká najzaujímavejšia časť je pranie kombinéz. Moja každovečerná činnosť v sezóne je pranie kombinéz. Treba vyprať 20 – 25 – 30 kombinéz – v klasickom byte v bytovke, tak si to predstavte. Periem ich v rukách vo vani, nedajú sa strčiť do práčky.

Majú ľudia na Slovensku možnosť navštíviť aj jaskyne, ktoré sú úplne nedotknuté a neupravené, ale dokážu ich zvládnuť?

Do roku 2002, kým vznikol zákon o ochrane prírody, sme nemali zákonnú úpravu, ktorá by zabraňovala vstupu do jaskyne. Jaskyne síce boli chránené, ale zákon umožňoval nejaké výnimky. Na základe týchto výnimiek vznikli vodcovské služby do niektorých jaskýň. Vodcovské služby sa ale potom dostávali do konfliktu so správou jaskýň, bolo to hlavne v Demänovskej doline, takže nakoniec zanikli ešte pred platnosťou nového zákona o ochrane prírody. My sme takúto vodcovskú službu tiež poskytovali – v roku 2000 a 2001. Nový zákon však poznal už len sprístupnené jaskyne. Aj doktor Gaál a inžinier Rozložník sa vyjadrili, že vodcovská činnosť prispeje k ochrane jaskýň, pretože pokiaľ je ľuďom umožnené do takých jaskýň vstúpiť, budú si to pamätať celý život. O tom som presvedčený. Títo ľudia už nemôžu mať negatívny vzťah k jaskyniam. V súčasnosti by bolo potrebné urobiť v zákone nejaké úpravy, určitý priestor na manévrovanie tam je, pretože zákon vyčlenil kategóriu „verejnosti voľne sprístupnené jaskyne”. Cieľom zákonodarcu bolo vymedziť jaskyne, do ktorých verejnosť môže vstúpiť. Čiže jaskyne, ktoré sú preskúmané a nie je tam nič, čo by mohla verejnosť poškodiť a sú bezpečné. Mal prebehnúť proces, v ktorom sa takéto jaskyne mali vyhlásiť, v Slovenskom krase však ani jedna jaskyňa nebola označená ako voľne prístupná. Verejnosti by mohla byť voľne prístupná napríklad priepasť Veľká Žomboj. O bezpečnosť nech sa postará každý sám. Je paradoxné, že podľa zákona nemajú v jaskyni čo robiť ani jaskyniari, ktorí sem prídu napríklad z Francúzska, Čiech, alebo Poľska, pritom by pokojne mohli, pretože to vedia. My sme dva roky robili zostupy do niektorých priepastí. Z bezpečnostného hľadiska je to menší problém, ako nejaká horizontálna jaskyňa, kde niekto z chodníka predsa len môže spadnúť do vody a spôsobiť si drobné zranenie. V priepastiach sme našim klientom neumožnili, aby urobili nejakú chybu. Istili sme ich, dávali sme pozor. Takže existuje takáto overená cesta, ktorá jaskyniam neuškodí, len by to musel niekto chcieť a muselo by to prejsť cez ochranu prírody.

Nemáte teda pocit, že vnímanie ľudí je pokazené z toho dôvodu, že sprístupnené jaskyne, ktoré navštívili nemajú s čím porovnávať?

Myslím si, že áno. Do jaskýň, ktoré spravujú dobrovoľní jaskyniari, je prístup trošku odlišný. Malá Stanišovská jaskyňa asi bude mať veľkú návštevnosť, lebo je v turistickej oblasti, ale keď vezmem Jaskyňu mŕtvych netopierov, Krásnohorskú jaskyňu, Zlú dieru, tak to nie je ročne spolu ani 10 000 ľudí. Na druhej strane je polmiliónová masa ľudí, ktorá vidí niečo iné – sprístupnené jaskyne. Turisticky prístupné jaskyne by mali byť určitou opozíciou pre sprístupnené jaskyne, nie v konkurencii, ale aby ľudia videli niečo iné, napríklad než Gombaseckú jaskyňu, kde je celý strop očesaný od všetkých kvapľov, ktoré boli na dosah. Myslím si, že aj v sprievodných slovách v sprístupnených jaskyniach by sa o vandalizme a ničení malo hovoriť viac. V Krásnohorskej jaskyni venujeme pomerne rozsiahlu časť sprievodného slova ochrane jaskýň, hovoríme o tom na mieste, kde prebehla devastácia – niekedy v roku 1986 sa nám tam vlámali ľudia a odniesli odtiaľ stalagmity. Keby niekto skončil vo väzení, mohlo by to pohnúť verejnou mienkou .

V niektorých jaskyniach sa to vyriešilo kamerovým systémom, nie?

Ochtinská aragonitová jaskyňa je tak zabezpečená. Sú tam siete, ktoré trošku narúšajú vnímanie jaskyne, ale považujem to za decentné, primerané tomu, čo sa tam chráni. Na kamerový systém návštevníkov upozornia a tí sa správajú slušne. Myslím, že je to veľký prínos pre ochranu jaskyne. Bolo by potrebné zriadiť to aj v iných jaskyniach.

Okrem slovenských jaskýň ste ako dobrovoľný jaskyniar v rámci speleologických prieskumov navštívili aj niektoré zahraničné. Taká veľmi zaujímavá, náročná, ale pútavá expedícia bola do Venezuely, kde ste boli na stolových horách Churí, ale aj v Slovinsku, Chorvátsku. Čo Vám tieto cesty dali?

Ja som bol dlho taký jaskyniar – lokálpatriot. V Slovenskom krase jaskyne sú, ale objaviť niečo zásadné, preniknúť do jaskynných systémov, nie je jednoduché. Väčšina jaskýň je vysedimentovaná, prebiehali tu také procesy počas geomorfologického vývoja krasu, že 95 %, možno viac, jaskynných priestorov je zaplnených a nedostaneme sa do nich. Samozrejme, za tie roky sa nám niečo predsa podarilo objaviť, najvýznamnejšia jaskyňa, na ktorej objave som sa podieľal, je Jaskyňa v ponore Jašteričieho jazera. Bohužiaľ, po nejakých 1200 metroch končí neprekonaným polosifónom. Sám som si začal uvedomovať, že ak sa chcem niekam posunúť, musím hľadať jaskyne inde, či už na Slovensku, alebo vo svete. Moji priatelia, najmä Braňo Šmída, mi neustále hovorili: „Hľadaj jaskyne tam, kde sú, nie tam, kde nie sú…” Aj vďaka nemu som sa vydal na niektoré expedície do Slovinska i Chorvátska, kde slovenskí jaskyniari doslova ukázali jaskyniarom, kde majú jaskyne hľadať. Boli to veľmi zaujímavé expedície, zúčastnil som sa objavenia významných jaskýň. Unikátnym zážitkom, priam dobrodružstvom, bolo skúmanie jaskynných systémov, ktoré majú hĺbku 1100 – 1400 metrov. Vyžaduje si to skutočne veľké fyzické schopnosti. Práve vtedy som bol na vrchole svojej fyzickej výkonnosti, takže som to celkom dobre zvládal. V Chorvátsku som zažil jednu zaujímavú vec, ktorá možno stojí za zmienku. Keď sme sa vracali z prieskumu v hĺbke 1000 metrov v jaskyni Slovačka jama (volá sa tak preto, lebo ju objavili slovenskí jaskyniari), v hĺbke asi 700 metrov sme zrazu zistili, že nemáme lano. Chceme vyliezť a nemáme lano! Po štyroch dňoch sme sa vracali z jaskyne von… Sú také jaskyne, v ktorých neradno zmätkovať, teplota sa pohybuje okolo 2 – 4 stupňov, takže zakrátko má človek vážny problém a môže aj zomrieť. Situácia bola dosť vážna. Ale keďže sme mali so sebou bivak, stany, všetko potrebné, museli sme sa vrátiť tam, kde sme všetko nechali, bivak postaviť a čakať, kým pre nás prídu. Trvalo im to takmer dva dni, nakoniec prišli vďaka môjmu synovi, ktorý bol v tábore a ktorý začal mať obavy. A čo bolo so strateným lanom? Keď sme šli dovnútra na 4 dni, mali sme podporný tím, ktorý nám pomáhal s transportom vecí. Keď vyliezali von, jednému z nich sa namotalo to lano na batoh. Bola tam 100 metrová priepasť, nechcelo sa mu zlaňovať naspäť, tak hodil lano pod seba, ale nerozvinulo sa. Zostalo tam visieť, my sme ho zdola ani nevideli. Takže takto sme zostali uväznení. Nakoniec to dobre dopadlo. To len tak na ilustráciu, aké veci sa občas dejú v jaskyniach.

A čo expedícia v stolových horách Venezuely?

Bola to najvýznamnejšia expedícia, ktorej som sa zúčastnil. Nechcem zachádzať do detailov, pretože mám vo zvyku hovoriť o tom tri hodiny. Tak len v krátkosti: Stolové hory sú tvorené nekrasovými horninami, nikto nepredpokladal, že tam môžu byť riečne jaskyne. Jaskyne, ktoré tam boli známe mali väčšinou charakter puklín – takzvané puklinové tektonické jaskyne. Stolové hory sú tými puklinami rozpukané neuveriteľným spôsobom. Nepredpokladalo sa, že v nerozpustných horninách budú nejaké horizontálne riečne jaskyne. Keby ste boli na nejakom svetovom kongrese niekedy v roku 2000 – 2002 povedali, že sú tam takéto jaskyne, polovica účastníkov by sa od smiechu váľala po zemi. Veľmi málo ľudí by sa hlboko zamyslelo. Prvú horizontálnu riečnu jaskyňu na stolovej hore objavili dvaja jaskyniari (Čech a Slovák), pri rodinnom treku na stolovú horu Roraima. Idú si po planine a zrazu vidia takú depresiu, valí sa ňou potok, ktorý im priamo pod nohami mizne kdesi pod skalou. Tam musí byť jaskyňa… V roku 2003 tam slovenskí a českí jaskyniari viac – menej „načierno“ zorganizovali výpravu, objavili nádhernú jaskyňu, ktorá má dnes okolo 16 km jaskynných chodieb, volá sa Cueva Ojos de Cristal – Jaskyňa kryštálových očí. To bol prvý počin. Tieto veci publikovali na internete a v roku 2004 sa s nimi skontaktoval Charles Brewer Carias, dlhoročný prieskumník prírody stolovych hôr, ktorý objavil obrovskú jaskyňu na stolovej hore Chrí. Prizval organizátorov predošlej expedície – Braň Šmídu a Mareka Audyho aby mu prišli pomôcť túto obrovskú jaskyňu preskúmať a zdokumentovať. Aby ich Brewer navnadil, poslal im fotku, kde je nejaký čudný útvar, vyzerá to ako vchod do jaskyne, ale keď sa na to pozriete bližšie, uvidíte dve malé bodky kdesi na spodku. To boli vrtuľníky! Bol to obrovský vchod do ďalšej jaskyne. Oni samozrejme nelenili. Vybrali sa na stolovú horu Churí a spolu s Charlesom Brewerom Cariasom preskúmali túto jaskyňu. Je to jedna z najväčších jaskýň na stolových horách, má dĺžku 4,5 km, šírku a výšku miestami aj 100 metrov. Tým to vlastne celé začalo. Potom prebehli ešte ďalšie výskumné expedície. V roku 2007 tam išla prvá vedecká expedícia, ktorá mala za úlohu vysvetliť genézu týchto jaskýň, vedci boli zo Slovenska, z Bratislavy, z Prírodovedeckej fakulty. Podarilo sa im síce objaviť jednu nádhernú jaskyňu Cueva de la Araña (Pavúčiu jaskyňu), ale so systémom Brewerovej jaskyne sa im nepodarilo pohnúť, preto bolo potrebné pokračovať v prieskume. V roku 2009 tam bola ďalšia vedecko-jaskyniarska expedícia. Hlavným speleologickým cieľom bolo objaviť pokračovanie jaskyne Cueva Charles Brewer. Toto sa nám podarilo, objavili sme Cueva Colibri, asi 4,5 km – ovú jaskyňu. V máji 2009 bola taká následná krátka expedícia, ktorej sa zúčastnil Charles Brewer Carias aj s ďalšími priateľmi a štyrmi jaskyniarmi z Čiech a Slovenska. Dokonca aj známy filmár Pavol Barabáš, ktorý o týchto expedíciách natočil zaujímavý film. Objavili chýbajúci kus jaskynného systému medzi Cueva Charles Brewer a Cueva Colibri. Ak by sa podarilo pospájať celý jaskynný systém jeho celková dĺžka by mohla byť okolo 25 km. Z 5-tich jaskýň, ktoré ho tvoria, treba fyzicky uskutočniť ešte dve spojenia. To je výzva do budúcnosti. Sníva sa mi o tom takmer každý druhý deň.

Môže to zvládnuť jedna expedícia, je to reálne?

Je to reálne, pre nás to nie je problém.

Chystáte sa na niečo podobné v budúcnosti?

Keby sa tam šlo, nemôžem pri tom chýbať.

Je jaskyniarstvo adrenalínová záležitosť?

Jaskyniarstvo obsahuje takéto prvky, ale adrenalín tam nie je samoúčelný. Hlavným cieľom je objaviť, preskúmať jaskyne. Vznikajú pri tom, pravdaže, adrenalínové situácie. Napríklad ako v tom Chorvátsku, kedy sme na bivaku v jaskyni strávili nedobrovoľne dva dni, alebo keď som dvakrát bežal z Cueva Charles Brewer pred povodňou, aby som tam nemusel zostať nevedno ako dlho uväznený, alebo sa neutopil v búrlivých vodách podzemnej rieky. Adrenalín je prítomný, ale nie je cieľom. Na rozdiel od horolezectva, kde je adrenalín ďaleko významnejší. Samozrejme aj v horolezectve ide o viac – o prírodu, o určitú slobodu, voľnosť.

Záchranné akcie niekedy trvajú aj viac dní, panuje tam nervozita, stres. Ako spolupracujú dobrovoľní jaskyniari so záchrannou službou? Je to bezproblémové?

Záchrana v jaskyniach, keby som to mal porovnať so záchranou v horách, je veľmi odlišná. Záchrana v horách je definovaný problém. Je tam človek, je v stene, prídeme tam vrtuľníkom, vysadíme lekára, ten ho ošetrí, cvakne ho pod seba, vytrhneme ho zo steny. V jaskyniach je to bohužiaľ tak, že nemáme tím, ktorý by toto dokázal urobiť. Nemáme profesionálnu zložku, ktorá by to dokázala dotiahnuť do takého detailu, aby fungovala ako Horská záchranná služba v horách. Problém je v tom, že každá jaskyňa je iná. Nie všetky jaskyne všetci jaskyniari poznajú, takže pri záchrane zohrávajú rolu tí dobrovoľní jaskyniari, ktorí ju majú „zmapovanú“. Máme zložku, ktorá je súčasťou Horskej záchrannej služby a je pre nás veľmi dôležité, že takýchto ľudí máme, že vždy je tu niekto, kto by mal prísť. Ale – napríklad teraz robíme výskum v jaskyni Mesačný tieň, je to obrovský, rozsiahly jaskynný systém. Keby sme tam desiati ostali a prišli by títo ľudia, neurobia vôbec nič. Ani sa do tej jaskyne nedostanú, a ak áno, nevedia, kde nás majú hľadať, zablúdia, stratia sa. Skutočne je veľmi dôležité, aby v rámci dobrovoľných jaskyniarov boli ľudia, ktorí tie jaskyne poznajú, ktorí sa udržiavajú v dobrej fyzickej kondícii, vedia, čo pri záchranách treba robiť, ako ich organizovať. Zaangažujú profesionálov, ktorí prídu, musí tam byť úzka spolupráca. Práve toto doteraz zlyhávalo. Môžeme sa utešovať tým, že nešťastie sa v jaskyniach nestáva tak často, ako v horách. Bohužiaľ, organizovaná zložka v dobrovoľnej záchrannej službe v súčasnosti neexistuje. Niekedy sme mali takú zložku, boli to ľudia, ktorí boli organizovaní, boli cvičení, mali za sebou zdravotnú prípravu, technickú prípravu, mali organizačnú štruktúru, ale toto zaniklo v roku 1991. Pred dvomi rokmi sme mali veľkú záchrannú akciu. Neďaleko odtiaľto, nám v jaskyni ostali dvaja potápači za sifónom. Zapojila sa aj profesionálna zložka, zavolali sme ich, ale toto bola potápačská záchranná akcia. Bez toho, aby to riadili potápači, sa nedalo pohnúť. Napriek tomu vznikli nejaké konfliktné situácie, ale, chvalabohu, záchrana dopadla dobre vďaka tomu, že prišli tí správni potápači, ktorí to vyriešili. Podobná potápačská záchranka bola v Maďarsku. Tu zohrali rozhodujúcu úlohu nie potápači, ale práve dobrovoľní jaskyniari, ktorí dokázali stratenému potápačovi za tri dni vyraziť 11 m dlhý tunel bez toho, aby ho zabili trhacími prácami. Bez dobrovoľných jaskyniarov by to skončilo zle. Je to skutočne špecifický problém, podobne ako celá speleológia.

Ako sa dajú eliminovať možné riziká?

Keď sa robí výskum v nejakých zložitejších jaskyniach, netreba urobiť nejakú chybu. Terén je členitý, nevieme eliminovať všetky riziká. Pre jaskyniarov je väčšinou najmenším problémom práve to, čo verejnosť vníma ako najväčšie riziko – vertikálne stupne. To je bezpečne vyriešené, zlaníme a nie je tam dôvod na nejaké nebezpečenstvo. Riziko predstavuje práve členitý terén v jaskyniach, zvlášť keď sa ide na dlhšie pobyty pod zem. Je potrebné vydržať niekoľko dní a neurobiť žiadnu chybu. Aj drobná chyba môže mať fatálne následky. Veľmi dôležité sú skúsenosti. Braňa Šmída som tu už spomínal – kvôli nemu som sa raz veľmi zľakol. Na exponovanom mieste na vrchole nejakého závalu sa potkol a spadol do jamy, už som sa chytal za hlavu. O chvíľu vidím, že vylieza bez problémov. Jaskyniar by mal byť trochu ako mačka. Takýto incident dokázal hravo zvládnuť vďaka tomu, že sa v jaskyniach pravidelne pohybuje mnoho rokov. Vo Venezuele sme mali vedcov, ktorí takéto schopnosti nemali, dopadlo to zle. Na bezproblémovom mieste, ktoré sa dalo obísť, jeden spadol. Skúsený jaskyniar by mal možno odretú kožu na rukách. Roman mal odlomenú ramennú kosť. Našťastie žije, ale dodnes má trvalé následky. Určitá schopnosť sa dá vypestovať iba tým, že pravidelne chodíme do jaskýň, trénujeme a nie tak, že ideme len raz za čas a preceníme svoje sily.

Podľa mňa je veľmi ťažké sústrediť sa a neurobiť žiadnu chybu, keď ste v jaskyni 4 – 5 dní…

Určite. K expedičnému jaskyniarstvu sa treba dopracovať. Bivakovať v jaskyni je veľmi príjemné pre ľudí, ktorí tam chodia pravidelne, ktorí sa tam cítia dobre. Pre ľudí, ktorí tam prídu prvýkrát, je to terapia šokom. Nemusí to dobre dopadnúť. K správaniu sa jaskyniarov v takýchto podmienkach by som chcel dodať ešte jednu vec, písal som o tom aj na blogu. Stalo sa, že jaskyniar padal z takej výšky, že hrozili vážne následky. Ten druhý, ktorý bol pod ním, jednoducho skočil pod neho. Obidvaja boli dochrámaní, ale nikto nie fatálne. Aj to svedčí o určitej úrovni práve Braňa Šmída, ktorého veľa ľudí nemá v láske hlavne preto, že všade, kam príde, urobí rozruch, objaví niečo, čo sa ľuďom nepodarilo objaviť za niekoľko generácií. Ale toto sú dôležité veci, ja si ho vážim a mám ho rád. Keď budem ja niekedy padať, snáď podo mňa skočí.

Ako sa pripravujete na náročné zostupy?

V mojom veku sa už treba na náročné zostupy pripraviť a nie vždy sa mi to podarí. Pokiaľ ideme na bežnú akciu, ako napríklad do Mesačného tieňa na 4 – 5 dní, tak si treba urobiť zoznamy, nakúpiť čo treba, potraviny, veci, aby nič nechýbalo. Tá príprava je jednoduchá. Ale v mojom veku už organizmus slabne, je potrebné pripraviť sa aj fyzicky. Nie vždy je vhodné, aby som vyrazil. Občas mám nejaké problémy s chrbtom. Teraz v lete som sa chcel zúčastniť expedície do Lukinej jamy. To je najhlbšia priepasť Chorvátska, necelých 1400 m. Objavili ju Slováci. Bola to pre mňa veľká výzva. Mal by som hĺbkový rekord, chcel som sa stretnúť s priateľmi, organizoval to Darko Bakšič, môj dlhoročný priateľ, ktorý bol so mnou aj vo Venezuele. Veľmi som sa na to tešil. Zahájil som riadnu fyzickú prípravu, naliezol som 2,5, možno 3 km po lane a nejako som to prehnal. Chrupavka, ktorú som si udržiaval niekoľko rokov užívaním Arthrostopu sa ozvala asi týždeň pred expedíciou, tak som to musel vzdať. Nie vždy sa to podarí. Dúfam, že sa mi kolená podarí obnoviť a niekedy v januári vyrazím aspoň do Mesačného tieňa. Sneh, je dobrý tlmič. V zime sa mi chodí lepšie.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti čo sa týka jaskyniarstva?

Rád by som sa, pokiaľ dovolí zdravie a fyzické sily, venoval Mesačnému tieňu. Predstavte si, že sa na sklonku kariéry dostanete k takému niečomu, že jaskyňa sa rozbieha všetkými smermi, nestíhate ju ani len preskúmať, nieto ešte zdokumentovať. Po posledných objavoch má táto jaskyňa skoro 25 km! To je pre mňa veľká výzva. Nikdy v živote som neobjavil toľko jaskýň, alebo toľko priestorov v jaskyni, ako za posledné roky. Ďalšia výzva – pokračovať v tom, čo robím, čiže ďalšia kniha. Práve včera sme zahájili prácu na tomto projekte. Čo sa týka svetového dedičstva a jeho prezentácie, to je pre mňa hlavný smer aj naďalej. No a dúfam, že do Venezuely sa ešte dostanem a prejdem celý ten jaskynný systém.

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová

Foto Inforoznava.sk: Štefan Fábián – Gold Foto

Kedy si zistil, že máš blízko k obrazom, k výtvarnému umeniu?

Kedy som to zistil? Asi vtedy, keď dieťa začína kresliť. V podstate som nikdy nič iné nerobil. Podľa tvrdenia mojej mamy som jej napríklad kompletne vydekoroval aj starý občiansky preukaz. Kreslil som v podstate všade, kam sa dalo pohnúť.

Ako si rozvíjal svoj talent? Chodil si ako dieťa na nejaké krúžky?

Nie, rozvíjal som ho doma. Neustále som kreslil, bolo to pre mňa prirodzené. Veľa vecí som získal od otca, najmä takú tú technickú zručnosť. Ale to išlo ruka v ruke s tým, že som sa zároveň venoval modelovaniu. Vyrábali sme spolu padáky a tak. V tom období ma začalo zaujímať aj 3D. Otec bol veľmi dobrý modelár plastických modelov, usmerňoval ma, ukazoval mi prvé kresby. Už ako dieťa som nemal problém zapamätať si obraz Strážnej veže, alebo Krásnej Hôrky. Kreslil som aj postavičky z filmov, drakov, dokonca aj mňa prepadlo šialenstvo okolo science fiction. Už vtedy som bol ochotný venovať tomu kopec času – na centimeter štorcový som dokázal sústrediť zhruba 200 detailov.

Takže si sa v tom vyslovene vyžíval…

Áno a tak sa to ďalej vyvíjalo. Na základnej škole som sa zapojil do súťaže “Vesmír očami detí”. Škola tam poslala veľkú kompozíciu, ktorú som urobil na formát A2 a oni mi ju neuznali. Poslali vyjadrenie v tom zmysle, že niečo také som nemohol vytvoriť sám. Paradoxné je, že som napríklad vôbec nechodil na umeleckú školu. Po skončení základnej školy som šiel do Košíc, kde som začal študovať propagačnú grafiku. Tam nastal medzi druhým a tretím ročníkom obrovský zlom. Vtedy som začal nejako prirodzene, ale veľmi intenzívne experimentovať s kresbou, maľbou, farbami, so všetkými možnými, materiálmi. Experimentoval som hlavne doma. Nechodil som von, mal som skôr vo zvyku prísť domov a niečo robiť. Predtým to bolo lego, do ktorého som bol absolútny maniak, potom rôzne iné pokusy. Nemali sme veľký byt a keď som začal používať syntetické farby, bolo to veľmi vtipné. To sa nedá len tak vyvetrať a okrem toho, tie obrazy musia ešte aj vyschnúť.

Vysoká škola výtvarného umenia bola teda absolútne prirodzeným a jednoznačným rozhodnutím…

No ja som bol okrem Vysokej školy výtvarného umenia prijatý aj na Vysokú školu technickú, to znamená na dizajn. Mal som dve možnosti – buď začať študovať maľbu v Bratislave, alebo ísť na techniku do Košíc. Vysoká škola výtvarného zamerania vznikla totiž v Košiciach až o dva roky neskôr. A do Banskej Bystrice som ísť nechcel, pretože som o tej škole počul rôzne negatívne veci. Nemal som z nej dobré pocity, pretože vznikala násilným spôsobom – pedagógovia a výtvarníci, ktorí kedysi pôsobili v Bratislave a po revolúcii museli pre svoju pro-socialistickú orientáciu odísť, jednoducho prešli do Banskej Bystrice. Štúdium v Bratislave bolo veselé, hlavne v tých začiatkoch, ale najmä bolo úplne iné ako dnes. Možno to bolo spôsobené aj prechodom na kreditný systém, keďže ja som ešte študoval „po starom“ .

Ako sa na tvoje štúdium na VŠVU dívali rodičia? Nemali pocit, že je to do budúcnosti málo perspektívne?

Nie, nikdy som nemal taký problém. Rodičia videli, že sa nedám zastaviť. Nikdy som nič iné nerobil, museli to prijať a akceptovať.

Na VŠVU si študoval v ateliéri profesora Bergera. Ako by si zhodnotil prínos rokov, ktoré si tam strávil?

Na VŠVU študent nastupuje do konkrétneho ateliéru v prvom ročníku. Samozrejme, automaticky som nastúpil na maľbu a mal som možnosť ďalej si zvoliť, v ktorom z troch ateliérov chcem pracovať. Najprv som si zvolili ateliér Rudolfa Sýkoru a ani vo sne by mi nenapadlo, že raz skončím u profesora Bergera. Jeho ateliér bol na Koceľovej ulici. Veľakrát som videl, že „domáci“ sa tam vôbec nehýbu, že dvere sú zatvorené… Toto jednoznačne nebol spôsob mojej práce.

Ako si sa tam teda dostal?

Je prirodzené, že som vnímal aj veci okolo seba. Sledoval som ostatných, ktorí boli so mnou v ateliéri, aké sú to osobnosti v rámci toho, čo robia, aká je ich tvorba, aký je spôsob komunikácie s pedagógom, jednoducho všetko. Aj napriek tomu, že v tomto ateliéri sa pracovalo, bolo to dosť voľné. Sýkora nám nechával absolútnu slobodu. Každý mal robiť to, čo chcel a on sa k tomu občas vyjadril a okomentoval to. Časom mi to začalo liezť na nervy, pretože som si uvedomil, že on v podstate nekomentoval. A aj keď sme sa stretali ateliérovo…

…mal si pocit, že nenapreduješ?

Áno, pretože to bolo do značnej miery len počúvanie o rokoch prežitých v komunizme a ŠTB návštevách. Za dva a pol roka vyskladal k mojím prácam možno jedno súvetie. A tak som si začal klásť otázku – čo tu ja vlastne robím? -. Jednoducho, človek ide na vysokú školu s poriadne naivnými pocitmi. Cítil som, že sa chcem zaoberať maľbou, začal som experimentovať s priestorom, ale nebolo to pre mňa dostačujúce. Uvedomil som si, že keďže naše konzultácie boli úžasné, teda žiadne, že všetko, čo sa týka maľby a mojich experimentov môžem robiť aj doma, po škole. Ale bolo by dobré zaoberať sa maľbou aj seriózne, pretože neskôr už na to nebude príležitosť. A tak som v polovici tretieho ročníka poprosil o prestup do Bergerovho ateliéru, kde som šiel s jasnou koncepciou toho, čo chcem. To znamenalo životná veľkosť, akt, figuratívne kompozície, maľba. Profesor Berger poznal moje veci, pretože našu prácu sledoval aj napriek tomu, že sme neboli z jeho ateliéru, preto s mojím prestupom nemal žiadny problém. Na rovinu som mu povedal, aké sú moje ciele a on to rešpektoval.

Takže ťa od začiatku nechal robiť to, čo si chcel…

Presne. Ale postupne sa to zapáčilo aj môjmu kamarátovi a spolužiakovi, ktorý tiež patril do jeho ateliéru. Mali sme tam ešte ďalšiu skupinku ľudí, ktorí s tým absolútne nesúhlasili a všetko brali veľmi seriózne. To je síce dobrý prístup, ale treba aj žiť a to sa im nechcelo. Ja som v žiadnom prípade nemal v úmysle vychádzať pri svojich prácach z Bergera. A dodnes neviem povedať, či sa mi jeho obrazy páčia, alebo nie. Ale čím dlhšie sa maľbe venujem, tým väčšmi sa dívam na jeho obrazy inak. Na slovenské pomery je skutočne výnimočný človek, pretože je nezaraditeľný. Vychádza z architektúry, lenže to tiež nie je prvoplánovo čitateľné. Nebral ma jeho štýl, ale jemu to bolo jedno. Nešlo mu o to, aby ho niekto kopíroval. Lenže v tom čase boli v ateliéri práce jednotlivých študentov totálne na jedno kopyto. Jedno ako druhé. Len ja som sa nechcel vzdať figúry a postupne sa na to začali „namotávať“ aj ostatní študenti.

Vlastne si bol takým priekopníkom.

Dá sa to tak povedať. Potom prišiel ešte jeden výtvarník, ktorého si veľmi cením. Stretli sme sa ešte na strednej škole, ale tam sme to nejako neustáli. Bývali sme spolu na jednej izbe, ale bol odo mňa mladší. Vtedy sa inšpiroval on mnou, neskôr ja ním. Strašne dlho som nebol schopný niečo namaľovať. Vlastne namaľovať aj áno, len to nebolo to také srdečné.

Čím to bolo spôsobené?

Vysokú školu som skončil v roku 2004. Potom prišli nejaké existenčné problémy, ale najviac zavážilo to, že som nebol nijako nasmerovaný. Dá sa povedať, že hoci som chcel maľovať, psychicky som na to ešte nezažil dostatočne veľa. Chvíľu som učil v Bratislave a potom som prišiel do Rožňavy, kde som tiež učil a zároveň robil scénografiu pre divadlo Actores.

Kde si učil?

Na cirkevnej škole. A to bol tiež spočiatku chaos. Pol roka trvalo, kým sa zrealizovala možnosť vzniku základnej cirkevnej umeleckej školy a hoci to bolo úžasné, pochopil som, že popri učení sa nedá dostatočne venovať vlastnej tvorbe. V skutočnosti som z maľovania úplne vypadol. Postupne som si začal uvedomovať, že mi oveľa viac vyhovovalo to, čo som tvoril ešte na strednej škole. A prišiel som na to len nedávno. Tiež som pochopil, že som sa posledných 10 rokov zapodieval akrylom len preto, že som chcel napodobniť to, čo je v oleji. Čistá absurdita.

Takže sa stále učíš, posúvaš ďalej?

Nieže učím. Len som si uvedomil, že som sa 10 rokov snažil dosiahnuť to, čo je prirodzené oleju. Teraz som si už chvalabohu objednal farby z Francúzska. Aj vďaka tomu, že som bol inšpirovaný výtvarníkom, ktorého som spomínal. On tiež maľuje s „dvestovkami“ (200 ml). Nenávidel som olej kvôli tomu, že je to olej. Hneď nevyschne a všetko naokolo je špinavé, ale to je prirodzené. Jednoducho, za posledného pol roka som zistil mnoho nových vecí a je to super.

Kedy si začal vystavovať svoje prvé obrazy? Bolo to už počas vysokej školy?

Počas vysokej školy sme boli také trio – ja, Ivan Chabčák z toho ateliéru, neskôr sa pridal aj Kamil Kozub. S Kamilom sme boli ako bratia, niektorí si to o nás dokonca aj mysleli. Akurát, že on je „echt“ blondýn. Stále sme niekde vystavovali – na výstavách, v baroch a tak. Veľa sme sa tomu venovali, ale vedeli sme si aj užívať život. Od ôsmej rána do šiestej večer sme pracovali v ateliéri, žiť sa išlo až potom.

Od začiatku októbra prebieha v Bratislave výstava tvojich diel pod názvom “Kam dovidíš”. Skús nám ju nejako predstaviť.

Vymyslieť názov výstavy mi trvalo dosť dlho. Rozmýšľal som nad ním len okrajovo, pretože som ju pôvodne chcel nazvať inak. Viac-menej ide o reflexie súčasnosti. Je sama o sebe dosť existenciálna, spája sa s dezilúziou, týka sa rôznych spoločenských pohybov, samotnej spoločnosti a toho, čo je vonkajšie, kvázi moderné v kontraste s vnútornou osobnosťou človeka. Lenže nie z hľadiska figuratívneho. Jedna figúrka sa tam síce objaví, ale aj tá tam vznikla úplne sama.

Sama?

Sama. Všimol som si ju, až keď som dokončil obraz. Volá sa Vlajka konca. Maľoval som ho veľmi intenzívne, ale zrazu som si povedal, že už neviem ako ďalej. Tak som ho nechal tak a len som sa pozeral. Ale takto vznikli mnohé obrazy – súbežne, niekoľko týždňov, mesiacov, niektoré dokonca i roky. Veľakrát sa stane, že s istou časťou obrazu som už hotový, ale stále neviem, aký názov mu dám. Najmä v tejto kolekcii je kvantum obrazov, ktorých názvy som netušil. ani motív. Jednoducho, vznikali prirodzene. Napríklad tým, že som ich otočil. No a keď si na obraze Vlajka konca všimnete pravý bok, zbadáte figúrku – sediaceho vojaka, alebo niečo podobné. Na to, že je tam, som prišiel , až keď som ho dokončil. Najprv sa mi nepáčilo, že to tam je. Až keď som ho chcel premaľovať, uvedomil som si, že je to figúra.

Vystavuješ zhruba 30 svojich obrazov. Ako dlho ti trvala príprava?

24 obrazov je úplne nových, 5 už bolo v Bratislave skôr. Všetko som to vnímal ako také fajné šialenstvo. Úplne som sa uzavrel, prestal som kompletne piť, mal som aj nejaké zdravotné problémy, ale dostal som sa z nich. Aspoň na takú úroveň, že som v pohode. Spokojný. A tým pádom som sa masívne pustil do maľby a zároveň som sa intenzívne učil maľovať olejom. Človek získava potrebné informácie naozaj len pri tvrdej práci. Ale takto spätne sa občas rozpamätám aj na Kamilove slová. Neustále ma nahováral, aby som používal farby. Predtým som bol dosť monochromatický, alebo vyslovene až čiernobiely. Teraz používam kvantum farieb, ktoré sú perfektne žiarivé. S olejom sa maľuje v podstate samo. Maľoval som medzi dvoma domami, takže som mal vlastne obrovský ateliér – dvor. Trvalo to skoro pol roka, takmer každý deň od rána do večera.

Na marec budúceho roka pripravuješ ďalšiu výstavu, ktorá má byť ešte rozsiahlejšia.

Áno, mám taký plán. Len neviem, ako to dopadne, ako naplním ten počet. Ono bolo so mnou tak trochu vybabrané, pretože táto výstava, čo prebieha v Bratislave, mala byť tu. Pretože pôvodná dohoda bola, že budem vystavovať mesiac. Lenže správca tej výstavy je môj bývalý pedagóg kresby. Priestor, ktorý spravuje, je úžasný a páči sa mi aj jeho smerovanie, pretože vystavuje mladých slovenských výtvarníkov. Už dávnejšie som ho požiadal, že by som tam rád vystavil svoje obrazy. Chcel ma osloviť a zistiť, či budem schopný dodať nejakú ucelenú kolekciu. Určil mi termín a stanovil približný počet malieb. Tak vzniklo tých 30 súčasne vystavovaných diel, zhruba vo formáte 1,2 x 1,6 m. Sú medzi nimi aj menšie, ale tie dominantné sú určite nad meter. Povedal mi, že keď je to takáto veľká kolekcia, je potrebné ju držať istý čas pokope, zhruba pol roka. Myslel som si, že žartuje. Napísal som mu teda, že si vezmem spacák, olejové farby, stojan a budem tam toho pol roka maľovať. Až potom som zistil, že nežartuje, že to myslí vážne.

Takže výstava v Rožňave sa odkladá na neskôr?

Myslel som si, že v Bratislave budem vystavovať len mesiac. A potom to stiahnem, prípadne ešte aj dorobím. V Rožňave som plánoval vystaviť zhruba 50 obrazov. Už teraz mám začatých 10 veľkých obrazov z novej kolekcie. Akurát moje podmienky na maľovanie sú nevyhovujúce. Nemám totiž ateliér. Ale na Rožňavu mám ešte pol roka, snáď to stihnem.

Si ešte v kontakte s profesorom Bergerom?

Poslal som mu pozvánku na výstavu. Mám s ním veľmi dobré vzťahy.

Bol by si rád, keby na tvoju výstavu prišiel a povedal ti svoj názor?

Samozrejme. Keď povie zlý, budem sa tváriť, že som ho nepočul (smiech).

Ale vieš prijať aj kritiku, respektíve názor, ktorý sa tak úplne nestotožňuje s tvojím?

Samozrejme. Ale ide aj o to, že na diela, ktoré už profesor Berger videl, som kritický aj ja, pretože nemajú takú cenu. Ale sú tam aj obrazy, napríklad Fénixova zátoka, ktoré sú mi veľmi blízke, pretože sú ako ja. A o tom chcem ľuďom rozprávať. Že človek môže začať odznova až keď padne úplne dole. Tá retrospektíva a sebahodnotenie je u mnohých aj pozorovateľná. Mnohí sa po istom životnom zlome spamätali a začali znova fungovať. Ja som tiež taký prípad. Trochu sa ma dotklo, keď som sa o sebe dozvedel, že som „rožňavský krajinkár“ a práve týmto im chcem ukázať, že sa mýlia. Vnímam to totiž ako ignoráciu mojej predchádzajúcej práce. Veľakrát sa mi stávalo, že ma ignorovali, ale na druhej strane som bol vtedy veľký egoista, z čoho som sa už, dúfam, vyliečil. Som veľmi zvedavý na reakciu publika, či v mojich obrazoch niečo nájdu a dúfam, že v Bratislave sa nájde aj náročnejšie publikum. Alebo by som skôr povedal vzdelanejšie publikum, aspoň výstavne. V Rožňave je s tým trochu problém.

Čo ťa pri maľovaní ovplyvňuje?

V poslednom čase ma ovplyvňujú farby, vnímam ich úplne inak. Farby, ktoré som si objednal, sú bez syntetického pigmentu a žiaria ako šialené. Majú zvláštne vlastnosti, vďaka ktorým človek vidí iné veci. Začal som viac analyzovať farby sami o sebe. A čo ma inšpiruje? Napríklad problémy ľudí, problémy sveta svojím spôsobom.

Aká je tvoja komunikácia s obrazmi? Maľuješ, keď sa ti v predstavách zjaví konkrétna vízia, alebo máš biele plátno a všetko prichádza spontánne?

Skôr to biele plátno. Tak som to vlastne začal robiť už na strednej škole. Vyvinul som si taký spôsob, že sa inšpirujem tým, čo bazálne nahodím na plátno. Spravidla – aplikujem to v poslednom čase – ide o to, že mi dlho trvalo niečo vytvoriť práve preto, že som danú vec, danú myšlienku chcel vyjadriť. Teraz sa mi to vracia spätne od obrazu. Vnímam ho ako bytosť, alebo ako formu komunikácie s niečím, čo je nadomnou. Niekedy mám pocit, že som len sprostredkovateľ. Keď začnem maľovať obraz, prvotným je vždy kompozičné riešenie. Snažím sa do tej maľby sústrediť kompozične, často sú to len gestické ťahy… A potom zúfam, odložím ho, niekedy aj na niekoľko týždňov a začnem maľovať nový. A často sa stane, že ten obraz založím do boku, alebo dole hlavou a nečakane tam nájdem niečo nové. Odrazím sa od toho a zase idem ďalej.

Takže pracuješ voľne.

Áno. Na tom viac-menej bazírujem. Mám napríklad aj také kompozície, kde som nedošiel k ničomu. Pritom sa mi páčia, lebo do nich vidím… Dosť dôležitá je pre mňa hĺbka v obraze. Niečo v ňom je, ale sám neviem čo. Ani nepovažujem za dôležité z niektorých ten obsah vyťahovať. Ak ho totiž majú, je to svojím spôsobom len náhoda. „Zjavilo“ sa to tam. Samozrejme, detail, ktorý začína byť nosný rozpracujem ďalej. Všímam si ďalšie veci, ktoré s ním môžem robiť, začínam si uvedomovať, o čom tá kompozícia je.

Myslíš si, že ľudia vedia pochopiť tvoje obrazy? To posolstvo, ktoré je v nich skryté?

Neviem.

Veľa ľudí sa na obrazy díva povrchne. Nehľadajú hĺbku, o ktorej hovoríš.

Ak som do nejakého obrazu investoval napríklad mesiac, divák by do neho mohol investovať aspoň 15 minút. Lenže, to je strašne ťažké. Ak ide o nenáročného diváka, ktorému obraz niečo nepovie v prvom momente, ide ďalej. Aj tieto obrazy sú také. Ja sám som na ich atmosféru prichádzal dlho. A ešte stále prichádzam. Nikdy to nie je jednoznačné – áno, teraz je to tak a len tak – . Niektoré obrazy sú napríklad vyslovene interiérové. Je rozdiel vystaviť ich v exteriéri a iné v interiéri. Tam dostanú úplne inú hĺbku. A divákovi by som odporúčal, aby pravidelne navštevoval zopár z nich, uložil si ich v mysli a znova sa k nim vracal. Pretože oni začnú komunikovať. Tak ako začali komunikovať so mnou, začnú komunikovať s hocikým. Ale bohužiaľ, žijeme takú dobu, akú žijeme. Ja tomu hovorím časový teror. Je to pasca. Uvedomil som si, že čím rýchlejšie za niečím idem, tým viac chýb robím. Potom ich musím spätne opravovať a tak mi to zaberie viac času, ako keď som v “klídku”. A niekedy sa tie veci vyriešia aj sami, a toto platí aj na obrazy. Ak to človek nechá na ten obraz, on mu v podstate povie, o čom je. Ale je to ťažké a je to vždy na mentalite daného človeka.

Našla som niekoľko charakteristík tvojej tvorby. „Jeho záujem sa sústreďuje na priestorovú maľbu. Priestor posúva do roviny fiktívnych exteriérov, interiérov a krajín. Paradoxne prehusťovaním architektonickými prvkami dosahuje pocit prázdnoty priestoru.“ Stotožňuješ sa s tým?

Pri tej danej kolekcii áno. Bolo to také obdobie. Ako by som to povedal? Robíte v meste, ste mestom inšpirovaní… A hlavne, bola to zväzujúca kolekcia. V tých priestoroch som sa usiloval dôjsť k tomu prázdnu. A niekedy som ani nechcel a predsa sa to podarilo. Na ľudí to aj tak pôsobí. Do istej miery to možno vystihuje aj tú dobu. Pri tejto celej kompozícii som bol neustále kritizovaný preto, že je depresívna, málo farebná a že je to celé chladné. Lenže mne nešlo o to, aby to bolo “happy”, že sme na čajíčku, alebo tak.

Zrejme to bolo ovplyvnené aj tvojimi vtedajšími emóciami.

Určite. Bol som v tom období mimoriadne depresívny. Napriek tomu, že taká tá skepsa, alebo niečo z toho je stále vo mne, pracujem s farbami a to som predtým nerobil.

Existuje nejaký, či už svetový, alebo slovenský výtvarník, ktorý ťa nejakým spôsobom ovplyvnil?

Je dosť ťažké stretnúť sa s umelcami, keď žijete v Rožňave. S výtvarníkmi tu celkovo nejako nenadväzujem vzťahy. Poznám staršiu generáciu, ale profesionálneho rožňavského výtvarníka asi ani nie. Jedine možno Tomáša Székelya, ale on je reštaurátor. Vyštudoval konceptuálne umenie. Ľudia, ktorí ma niekam posúvajú, sú skôr z iných oblastí, napríklad Erik Pozmán. Dal mi veľa. Kedysi som intenzívne skúmal veci týkajúce sa mágie a on mi k tomu zohnal kvantum kníh, počnúc Blavackou a všelijakými obdobnými šialenstvami. Alebo Okultnú históriu 3. ríše. Je to totiž forma rôzneho pohľadu. Teraz som tiež prelúskal jednu knihu, ale o tom nejdem hovoriť.

Čo máš rozčítané teraz?

Teraz čítam Tajné dejiny Európy. Sú to tiež veľmi zaujímavé veci. Píše sa tam napríklad o spojitosti mytológie a kresťanstva.

Vráťme sa ešte trošku k tým obrazom. Keď sa pozeráš na svoje začiatky, vidíš nejaké rozdiely, zmeny, posuny?

Určite. Za posledný polrok mi došlo množstvo vecí.

Olejové farby z Francúzska? (smiech)

To tiež, je to určite jeden z významných faktorov, ktoré ma posunuli ďalej. Ale najmä to, že som sa v podstate vrátil. Mám pocit, že som našiel silu na to, aby som pracoval tak, ako to naozaj cítim. Pretože dovtedy som sa nasilu držal niečoho úplne iného, niečoho, čo pramenilo zvonku, ale ja som sa s tým nestotožňoval. Povedal som si, že sa budem zaoberať len maľbou a na ostatné sa môžem zvysoka… Síce mi stále chodia po rozume aj iné alternatívy života, ale vždy si uvedomím, že maľovať nevie každý. Nie každý je obohatený darom, ktorý mu umožňuje tvoriť. Preto som zmenil názor na ľudí, ktorí namaľujú Krásnu Hôrku. Kedysi som ich zaznával. A hoci to ani dnes nepovažujem za veľké umenie, začal som to vnímať trochu inak.

Máš nejaký svoj vlastný obľúbený obraz?

Z tejto novej kolekcie je to napríklad Fénixova zátoka. Je to veľmi zvláštny obraz. Pôvodne sa rozbiehal ako poriadne pohanský výjav v kostole, no nakoniec to dopadlo úplne inak.

Odložil si ho otočený dolu hlavou?

Áno. A všetko sa odhalilo až potom, postupne. Možno je to aj o tom, že maľujem v pokoji, nestresujem sa a nejdem podľa žiadnych šablón. Vôbec si nekreslím vopred, čo idem maľovať. Aj tak by mi to potom pripadalo smiešne, pretože mi to pripomína omaľovánku, ktorá sa často aplikuje pri súčasnom mladom umení kvôli času. Ale podľa mňa je takýto spôsob úžasne prázdny, pretože prvoradá je komunikácia výtvarníka so svojím dielom. Ak je človek v „klídku“, pochopí to, nájde sa v tom obraze. Je pravda, že prístup k tvorbe je subjektívny, ale mne vyhovuje práve takýto spôsob. Je to akési putovanie s daným dielom. A vyhovuje mi aj to, že mám rozpracovaných niekoľko kompozícií naraz, porovnávam ich, uvažujem, ako ďalej. Mám rád vrstvenie obrazov, pretože mám pocit, že sa hýbu, žijú. Pretváram ich a pritom len ja jediný viem, čo všetko je ukryté pod výslednou vrstvou.

Ako sa dokáže umelec zdokonaľovať? Ako sa zdokonaľuješ ty?

Pokojom. Pokojom a prácou. Myslím si, že majstra robí prax. Jednoducho, celé je to o tom. Keď som učil na strednej škole, vysvetľoval som študentom, že ak nebudú pracovať, tvoriť a maľovať, nebudú sa rozvíjať a napredovať. Myslíte si, že mne toto všetko len tak spadlo? Jedna vec je dar, talent. Ale to všetko je zbytočné ak človek usilovne nepracuje a ak má človek danosť, väčšinou ho to aj baví.

Ak nerozvíjaš talent, ktorý máš, prestaneš napredovať…

Veď práve. Toto všetko si vyžaduje celého človeka. Vonkajšie okolie si často o výtvarníkoch myslí, že sú čudní a podobne, ale ak chceme byť dobrí, nezostáva nič iné, len sa tomu naplno venovať. Na vysokej škole mi nevadila prítomnosť iných ľudí v ateliéri, keď som tvoril. Keď sa maľovalo, boli to v podstate oslavy. Teraz si niečo také neviem predstaviť. Potrebujem svoje miesto, ticho a pokoj. Nechcem, aby ma niekto videl, pretože som už alergický na sprosté poznámky. Keď maľujem, veľa premýšľam. Potrebujem svoj nerušený priestor.

Divadlu Actores si robil scénografiu. Ako si sa dostal k tejto spolupráci?

Tak, že som tam prišiel.

Sám si ich vyhľadal?

Áno, mal som o to záujem a vedel som, že je tu také divadlo. Vždy som si predstavoval, že divadlo je pohyblivý obraz. Keď človek vytvorí nejakú kulisu, ožije. Jednoducho, bude sa hýbať a meniť. Vytvárať jednotlivé scény bola pre mňa nová, ale mimoriadne zaujímavá skúsenosť. Často som sedel na skúškach, prizeral sa, ako sa všetko pomaličky buduje, ako si herci počínajú s kulisami, ktoré som navrhol. Keď človek nahliadne aj do zákulisia, začne vnímať celé divadlo inak, pretože vidí, koľko driny je za tým všetkým.

Scénografia je do určitej miery blízka tvojmu zameraniu, ale predsa to zrejme bolo pre teba niečo nové.

Presne. Bolo to veľmi zaujímavé a vyslovene ma to bavilo.

Napríklad v hre Čakanie na Godota si mal na starosti takmer všetko. Plagáty, bulletiny, kostýmy… Našiel si sa v tom?

Áno, jednoznačne. Veľmi si cením niektoré ich hry. Myslím si, že Actores je kvalitné divadlo. Zažil som s nimi mnoho situácií, ktoré ma nútili uvažovať, napríklad o kontakte publika s hercami a samotným predstavením.

Čo bolo dôvodom ukončenia vašej spolupráce?

Prestalo ma to baviť.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Ťažko povedať. Ešte som ho nedosiahol. Ešte čakám.

Aktuálna výstava..?

Možno, ale každopádne aj táto výstava je o smerovaní. Keď to mám zhodnotiť vo všeobecnosti, tak môj najväčší úspech je môj neúspech.

Posúva ťa ďalej?

Áno. V minulosti sa mi často stávalo, že moje práce neuznali. Ale nie preto, že boli slabé, ale preto, že boli príliš dobré. Myslím si, že už to je svojím spôsobom úspech. Jednoducho, viem, že na to mám. Nemyslím si, že som už dosiahol svoj osobný úspech. Potrebujem ešte nejaký ten rok, dva. Zatiaľ som rád, že sa konečne plnohodnotne venujem svojim obrazom.

Umelec so sebou zrejme nikdy nemôže byť úplne spokojný…

Áno, hovorí sa to.

Na internete som si pozrela niektoré tvoje obrazy. Mňa osobne napríklad zaujal obraz Špirála, ktorého cena bola takmer 5000 eur. Majú ľudia na Slovensku záujem o takéto obrazy?

Myslím si, že slovenský divák na to má. Viem aj o podstatne vyšších investíciách. Akurát si ma zaskočila tou Špirálou. Rozmýšľam nad tým, kedy som ju zničil…

Zničil si ten obraz?

Áno, je pravdepodobné, že už neexistuje. Je premaľovaný.

Prečo?

Nepáčila sa mi. Je možné, že stála tak veľa preto, že ma nahnevala. Ale sám som tou cenou zaskočený. Zrejme som ju tak ohodnotil preto, že sa predávala cez internetovú galériu FruFru, ktorá si z predaja necháva dosť veľké provízie.

Ostatné obrazy boli ale v podstatne nižších cenových kategóriách…

Tak potom naozaj netuším…

Myslíš si, že na Slovensku je dostatok mladých talentovaných výtvarníkov?

Slovensko je špeciálne nabité mladými talentovanými ľuďmi. Chýba im však vytrvalosť. Ale taký trend je dnes vo všetkom. Ak niečo neprinesie ovocie zo dňa na deň, alebo z týždňa na týždeň, ľudia strácajú záujem. A pritom pre maľbu je špecifické, že to všetko prichádza až po rokoch. Málokto vydrží to napätie – možné riziko, že bude bedačiť celý život. Ale to je jeho problém. Myslím si, že je mojou povinnosťou vytvoriť aj niečo komerčné – čitateľné pre diváka. Neznamená to však, že to musí byť technicky zlé. Ak na tom človek pracuje korektne, či už maľuje prírodu, hrad, alebo inú historickú pamiatku, nemá sa za čo hanbiť. Ono je skôr otázkou, či je ten výtvarník niečoho takého schopný. Samozrejme, ani ja neuznávam umelcov, ktorí jeden pohľad znázorňujú stokrát. Ale na druhej strane poznám výtvarníkov, ktorí sú dobrí a predsa fungujú komerčne a nepretržite na rovnakých kompozíciách.

Nemáš pocit, že sa u nás hovorí o mladých umelcoch málo?

Mám. Umelcov je skutočne veľa, len o nich toľko nepočuť. Ale to by sme sa zase mohli baviť o tom, do akej miery je na Slovensku doceňované výtvarné umenie. Tam je podstata celého problému. Nedávno som čítal zaujímavý článok o pánovi Polakovičovi, ktorý je majiteľom galérie Danubiana v Bratislave. Hovoril o tom, že mať takú galériu bolo vždy jeho veľkou túžbou, nemal však dostatok prostriedkov na realizáciu svojho sna. V Holandsku stretol človeka, ktorý mu s jej vybudovaním pomohol. Dnes je to obrovská galéria, kde vystavujú svetoví výtvarníci. Na Slovensku o nej vie len málokto, zahraničných návštevníkov je tam podstatne viac. A pritom je to len 30 kilometrov od centra. Zahraniční turisti sú ochotní cestovať 200, 300 aj 1000 kilometrov, aby si pozreli diela, ktoré sa tam vystavujú. Polakovič sa v tom článku pozastavoval nad slovenským publikom, ale hovoril aj o tom, že štát nevyčleňuje na kultúru dostatok finančných prostriedkov. Sám žiadal od ministerstva kultúry, ale i ďalších inštitúcií finančné dotácie. Neúspešne. Z desiatok žiadostí, ktoré poslal, sa mu vrátili dve odpovede, samozrejme, negatívne. Ale aspoň na takomto príklade sa dá vidieť, aký systém funguje na Slovensku. Aká je slovenská kultúra. Ak slovenský výtvarník nenadväzuje vzťahy so zahraničím, nemá šancu uspieť.

Aké sú tvoje vzťahy so zahraničím?

Vždy ma viac priťahoval Východ než Západ. Na Západ som trochu alergický, ale ak chcem uspieť, nemám na výber. Pol roka som študoval na výmennom pobyte v Poľsku a učil v Rumunsku. Stretol som tam mnoho zaujímavých ľudí z rôznych krajín. Navštevoval som aj Maďarsko a Česko. Maďarsko mám naozaj rád, niekedy si tam len tak vyjdem, majú tam vynikajúce víno (smiech). Viem aj po maďarsky, mnohí sa ma preto pýtali, či sa necítim byť Maďarom. Je to jednoduché – necítim, pretože som sa narodil na Slovensku. Cením si slovenskú kultúru .

Dokáže sa podľa teba uživiť umelec na Slovensku len svojimi obrazmi?

Myslím si, že len svojimi obrazmi nie. Na Slovensku síce môže prežiť, ale skutočný trh umenia je niekde inde. Na to, aby zo svojich obrazov zbohatol len doma, musí mať veľmi dobré známosti. V súčasnosti je moderné slovenské umenie vyhľadávané najmä v zahraničí, veľmi si ho tam cenia. Preto je potrebné získavať takéto kontakty. Často sa totiž stáva, že kvalitní umelci naberajú skepsu práve preto, že nie sú pochopení okolím. Ja snívam aj o tom, že raz budem mať vlastnú galériu, chcem si vytvoriť internetovú stránku, ktorá bude medzinárodná, vytvorená minimálne v šiestich jazykoch…

Vravel si, že sa orientuješ viac na Východ, ako na Západ, prečo?

Keď som bol vo Viedni a cestoval som metrom hore-dole, načierno samozrejme (smiech), prekážala mi tá prehnaná čistota. Samozrejme, nemyslím to tak, že chcem, aby bola všade okolo nás špina, ale niekedy mám pocit, že tá čistota je až prílišná a človek sa cíti ako v umelom svete. Vyhýbam sa umelému svetu a umelým systémom, pretože tam ťa už neberú ako reálneho človeka, ale ako číslo.

Ako výrobný prostriedok?

V podstate áno. Tomuto zmýšľaniu a tomuto systému jednoducho neviem prísť na chuť.

Prečo to tak podľa teba je?

Čím západnejšie ideš, tým je to všetko systematickejšie, je to riešené skôr programovo. A možno je to aj tým, že ľudia sú tam na inej vzdelanostnej úrovni ako u nás. Zároveň tam zohrávajú úlohu aj vplyvy prostredia.

Sú vzdelanejší?

Sú sofistikovanejší. Vezmime si napríklad šírenie počítačovej gramotnosti. Tu si ľudia výpočtovú techniku ešte neosvojili, ale verím, že od Bratislavy po stredné Slovensko to ovláda viac-menej každý, aj dôchodcovia. Je to o inom nastavení spôsobu života. Ale ja osobne si veľmi cením Východ, pretože, aj keď mám rád čisté a upravené veci, rád sa cítim prirodzene a uvoľnene. Nesterilné malé miesta mi celkom vyhovujú. Ale to je tiež individuálne, závisí to od konkrétneho človeka. Ale nikdy by sme sa na ulici nemali cítiť ako v experimentálnej rúre. Presne ti povedia, kam máš ísť, ešte dobre, že ti nestanovia aj presný čas, kedy môžeš zabočiť. Aj keď, raz na to dôjde. A mne vyslovene tá miera kontroly prekáža. Východ je v tomto iný. Východniar má inú mentalitu, iný prístup k životu. A aj napriek tomu, že si likvidujú životné prostredie, cenia si ho viac ako ľudia na Západe. Tí ho považujú už len za tovar. Vôbec ho nevnímajú ako možnosť na oddych a rekreáciu a už vôbec si neuvedomujú, že ten strom aj žije. Vnímajú ho len ako produkt. Dá sa to predať, dá sa to využiť, dá sa to speňažiť.

Aká je podľa teba viazanosť medzi autorom a jeho umeleckým dielom? Nedávno boli v aukcii Hitlerove obrazy.

Približne viem, aké boli Hitlerove obrazy. Je to jedna zbierka a on viac menej zbieral iba to, čo bolo čitateľné. Preferoval socialistické umenie. Umenie, ktoré je chápané ľudom, ktoré vyzdvihuje bohov… Niečo podobné ako antické umenie. Pretože u neho bola zrejmá väzba s mytológiou – antikou, s megalomanstvom, a preto aj obrazy a umenie mali byť také. Je to v podstate luxusný pohľad na umenie a moc.

Ale on maľoval aj sám…

Vyštudoval síce školu, ale vyrastal v chudobe na viedenských uliciach. Jeho práce boli slabé aj v porovnaní s amatérmi, ktorí maľovali viedenské uličky.

Nemyslíš si, že mať doma obraz od Hitlera znie čudne?

Nie, nemyslím si, že je na tom niečo čudné. Je otázne, či má ten obraz hodnotu kvôli tomu, že ho vytvoril Hitler, alebo preto, že niečo zachytáva a je vyjadrením istého pohľadu.

Čiže dielo žije autonómne od autora, ten môže byť aj vojnovým zločincom, ale to, čo vytvoril, má vlastnú identitu a hodnotu?

Samozrejme. Hovorí sa, že dielo, ktoré je vytvorené, žije svoj vlastný život. Niekto tú väzbu s autorom môže vnímať ako niečo zlé, najmä ak s ním má negatívne skúsenosti. Ale zoberme si napríklad Picassa. Vo všeobecnosti je vnímaný ako génius, len málokto vie o jeho temných obdobiach. Podviedol a využil mnoho žien, ktoré ho v danom období vnímali ako modlu. Ale je jasné, že bol geniálny už len tým, že zbohatol už počas svojho života, vedel sa predať. Mení na tom niečo fakt, že bol taký, alebo onaký? Jeho kvality sú zrejmé, nestáva sa každý deň, aby umelec „preletel“ štyri, päť štýlov a vo všetkých bol vynikajúci. A dokonca jeden aj vytvoril. Nebyť jeho, nebol by ani kubizmus tým čím je. Výtvarník je buď uznávaný, alebo zabudnutý. Ale častokrát sa stáva, že to uznanie prichádza až po smrti, kedy už v podstate aj tak neexistuje objektívna pravda o jeho živote. Je veľmi zaujímavé pozorovať životopisy výtvarníkov, pretože je v nich značne citeľné to, kto ich písal. A či tomu umelcovi fandil, alebo nie. Či ho jeho umenie skutočne fascinovalo, alebo to napísal len preto, že musel. To sú veľké kontrasty. Preto sú najlepší takí historici, ktorí sa dokážu odosobniť a vďaka tomu hľadia na umenie najobjektívnejšie. A ešte lepší sú takí, ktorí majú pre umenie skutočný cit, majú všeobecný prehľad a adekvátny pohľad na vec vyplývajúci z ich vzdelania.“

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Belo Hefler

Virtuálnu prehliadku expozície Rolanda Neupauera v bratislavskej galérii Guba si môžete pozrieť kliknutím sem

Ponúkame vám

Kedy si sa začal zaujímať o hudbu? Ako 18-ročný si odišiel do zahraničia, bolo už niečo predtým?

Vlado Spišiak: S hudbou som spojený v podstate od malička. Môj otec je muzikant, saxofonista a spevák, a to bola pre mňa určitá stimulácia. Ako  šesťročný som sa začal učiť hrať na klavíri, vyštudoval som Ľudovú školu umenia (dnes ZUŠ, pozn. red.), kde som sa osem rokov venoval klavíru. Popritom som sa ako desaťročný sám naučil hrať na gitaru a keď som mal dvanásť, hrával som vlastné skladby na prvých koncertoch. Takto to v Rožňave pokračovalo až do mojich osemnástich. Hrával som s rôznymi formáciami, skoro so všetkými muzikantmi. Samozrejme, hrávali sme aj na svadbách, kde som sa niečo priučil a zarobil si aj prvé peniaze, ktoré som investoval do cédečiek a nástrojov. Jazz som si začal kupovať od šestnástich. V tom období to ale bolo veľmi ťažké, tesne po páde komunistického režimu nebolo dostatok informácií. Chcel som sa dostať k širšej muzike, hlavne k jazzu, ale u nás nebola žiadna škola ani ľudia, ktorí by mi poradili, čo je kvalitné, alebo ako treba hrať. V osemnástke sa mi podarilo dostať do Švajčiarska. Tam som bol do svojich dvadsiatich dvoch rokov, hrávali sme prevzaté veci v rôznych kluboch, hoteloch a „dancingoch“. Bola to dobrá škola, ale mne to nestačilo. Chcel som sa predovšetkým naučiť dobre hrať na gitaru, čo však, samozrejme, popri hraní vo Švajčiarsku nebolo možné. Preto som počas tých troch rokoch cvičil sám, kupoval som si cédečka a knihy, snažil som sa zdokonaliť a išlo to tak samo od seba. Nejako som to netlačil, proste sa to stalo. Potom som sa náhodou dostal do Holandska.

Počkaj, akou náhodou?

Vlado Spišiak: (Smiech) A už sme tam! Pravda je taká, že som sa dal dokopy s jednou Holanďankou a po roku som sa presťahoval do Holandska, do mesta Leeuwarden na severe. Na slovenské pomery veľké mesto. Začínal som od začiatku, nepoznal som tam totiž žiadnych muzikantov. Postupne sa mi popri práci podarilo dostať do nejakých kapiel. Neskôr sme sa presťahovali do Amersfoortu a keďže to bolo blízko Amsterdamu, s hudbou to bolo podstatne ľahšie. Bolo tam viac muzikantov aj kapiel. Nahrával som pre miestne popové a rockové kapely. Takto som sa predieral dva roky, potom ma kamarát dotiahol na konzervatórium. Zo začiatku som to však nevidel veľmi reálne. Nevedel som, že sa to dá, no hlavným problémom boli finančné prostriedky a víza. Kamarát ma však k tomu takmer donútil a veľmi mi tým pomohol. Prijímačky som robil na konzervatórium v Utrechte, neďaleko od Amsterdamu. V prvom ročníku som ešte kvôli financiám trochu pochyboval, nakoniec sa mi ich ale podarilo získať a bol som skutočne šťastný, že konečne študujem. Štúdium trvalo štyri roky a počas neho som pracoval, hrával, a keď som bol v druhom ročníku, začal som v škole aj učiť. Študoval som odbor zameraný na gitaru – volá sa to „Light music“, čiže všetko okrem klasiky, najmä jazz, jazzová teória, nástroj, povinný klavír… Škola mi veľmi pomohla v technike a teórii, ale najmä v získaní cenných kontaktov.

Mali ste v škole aj spev?

Vlado Spišiak: Spieval som v školskom zbore, spev sme však mali aj ako predmet. Ale ja som spieval v podstate od začiatku svojej kariéry. Začínal som ako gitarista a spevák, vo Švajčiarsku som bol viac spevák ako gitarista, v Holandsku som už ale ako sólový spevák nespieval. Bolo tam dostatok kvalitných spevákov a tak som si uvedomil, že je to zbytočné a zameral som sa na gitaru. To je moja životná láska.

Kedy si skončil konzervatórium?

Vlado Spišiak: V roku 2007. V tom roku som vyhral HOLLAND CASINO JAZZ AND POP AWARD 2007. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a zároveň stimulácia, dokonca som získal aj nejakú finančnú odmenu. Vtedy som si uvedomil, že situácia nie je taká zlá a že sa hudbou dokážem uživiť. V Holandsku je však deväť jazzových konzervatórií, konkurencia je veľká, mne sa to však páčilo. Najrôznejšie hudobné žánre, mnoho národností… Preto sa na konzervatóriu hovorí po anglicky. Aj ja sám najlepšie hovorím po holandsky a anglicky.

Arpi Farkaš: Po slovensky tiež nehovoríš zle, ide ti to veľmi dobre. (smiech, narážka na Vladov prízvuk)

Máš aj holandské občianstvo?

Vlado Spišiak: Nie, ponúkli mi ho, ale nemá to zmysel. Teraz, keď sme v EÚ, je to jedno. Nie som nejaký nacionalista, som však hrdý na Slovensko a považujem sa, samozrejme, za Slováka. Keď sa ma niekto opýta, odkiaľ som, odpovedám, že zo Slovenska. Ako kapelu nás však uvádzajú, že sme z Holandska. Minulý rok sme napríklad hrali na New York Fashion Week a aj keď bola kapela pomiešaná z hudobníkov z USA, Lotyšska, Slovenska a Holandska, uviedli nás ako holandskú kapelu. Produkcia je z Holandska a bodka.

Čo robíš v rámci profesie po skončení školy?

Vlado Spišiak: Ponúkli mi miesto v škole, ale nemám na to čas. Už vo štvrtom ročníku som aktívne hral a učil trikrát do týždňa a vtedy som cítil, že stačilo. Ak by som sa chcel zdokonaliť v hre na gitaru, zobral by som si súkromné hodiny. Sám najlepšie viem, čo potrebujem vylepšiť. Môj život vypĺňa hranie a nahrávanie. Už v škole som mal vlastné kvarteto, s ktorým sme vyhrali spomínanú súťaž. Po skončení konzervatória som mal oveľa menej stresov, pokračoval som v tom, čo som dovtedy robil, akurát som nemusel chodiť do školy. Stále koncertujem, nahrávam v štúdiách, veľa skúšam a dúfam, že sa zdokonaľujem. Od roku 2007 do roku 2009 som hrával so spomínaným kvartetom. Minulý rok som to celé nechal tak, nemal som už na to chuť, bolo to strašne vyčerpávajúce. Rozhodol som sa dať môjmu projektu pauzu. V súčasnosti sú moje stále príjmy z učenia - trikrát do týždňa učím hru na gitaru, zvyšok času hrám. Väčšinou sú to krátkodobé roboty. Snažím sa písať repertoár aj iným, hrám s rockovou a funkovou kapelou a bigbandom, kde sa hrajú aj moje veci.

Máš rodinu?

Vlado Spišiak: Nie, nemám rodinu. Zatiaľ nemám ani manželku, ani deti. Vzťah, ktorý som mal, nedopadol veľmi dobre, ale zostali sme dobrými priateľmi.

S kým sa tam cítiš dobre? Spomínal si, že hovoríš veľmi dobre holandsky.

Vlado Spišiak: Holandsky som sa naučil rýchlo. Zdalo sa mi to ľahké preto, lebo som sa to chcel naučiť, domáci si to veľmi cenia. V Amsterdame sa cítim ako doma. Za tých desať rokov, čo som tam, som nikdy nemal problém s tým, že som cudzinec. Je to tam veľmi pestré, také medzinárodné. Keď sa ozveš po anglicky, odpovedia ti, nikto s tým nemá nijaký problém. A to sa mi veľmi páči. Pocit, že som cudzinec, som zažil skôr v Nemecku, Švajčiarsku či Rakúsku, ale ako muzikant to až tak vážne neberiem.

Fandil si im teraz vo futbale?

Vlado Spišiak: Jasné, mal som aj tričko. Keď však hralo Slovensko proti Holandsku, povedal som kamarátom, ktorí ma volali, aby si dali slovenské tričká. Odmietli a tak som s nimi nešiel (smiech). V tom zápase som fandil Slovensku.

Kedy si stihol prirásť k jazzu? Ako sa vlastne chalan z Rožňavy dostal k jazzu, keď si na výber mohol mať akurát tak Depeche Mode, alebo metal?

Vlado Spišiak: Keď som mal desať rokov, bol som rockový gitarista (smiech), ale prestalo ma to baviť, rýchlo sa mi to opočúvalo. Hľadal som iné štýly, začal som počúvať Stinga, alebo Herbieho Hancocka, Georga Bensona. Chodil som do toho prvého cédečkového obchodu na námestí a naslepo si kupoval nové veci.

Ten obchod bol mimochodom dobrý.

Vlado Spišiak: Ja som však vôbec nevedel, čo je dobré, kupoval som si napríklad Chicka Coreu.

Dobrý začiatok, síce trochu od konca, ale dobrý (smiech).

Arpi Farkaš: (smiech) Presne tak, od konca k začiatkom.

Vlado Spišiak: Mňa zaujímala hudba širokospektrálne, nielen jeden štýl. Nešiel som vyslovene za tým stať sa jazzovým gitaristom. Bol som veľmi zvedavý, chcel som poznať všetko. Je to ako s jedlom – keď ješ dlho iba jedno jedlo, omrzí ťa. Keď navštíviš iné miesto, chceš ochutnať z ich jedál, keď prídeš do Talianska, rád ochutnáš aj ich špeciality. Čím viac som toho počul, tým viac som chcel poznať. A dodnes to tak je.

Máš pravdu, jazz sa nedá vypočuť za celý život. Je toho skutočne veľa.

Vlado Spišiak: Ale ja nie som iba jazzový muzikant, mám rád všeličo, aj disco, aj rock. Keď prídem domov, hľadám aj slovenské ľudovky, mám z nich zimomriavky. Páči sa mi všetko, čo je dobré. Snažím sa to brať objektívne, ako muzikant.

Kým sa začneme pýtať Arpiho, ešte ti dám jednu otázku. Cítiš sa byť Rožňavčanom?

Vlado Spišiak: Ach. Ja som sa ako Rožňavčan nikdy necítil. Nehanbím sa za to, som hrdý na to, že som Slovák z Rožňavy, ale už ako decko som chcel odísť. Mal som rodinku v Bratislave, často som za nimi chodil. Do Bratislavy som bol zamilovaný, tam sa vždy niečo dialo. Ako malý som behal po štúdiách Slovenského rozhlasu - takéto veci ma očarili. Do Rožňavy sa rád vraciam kvôli ľuďom, kvôli rodine a kamarátom.

Teraz by sme niečo podobné chceli počuť od vás. Kto je Arpi Farkaš a ako sa dostal k hudbe?

Arpi Farkaš: Aj ja pochádzam z muzikantskej rodiny. Môj otec, strýkovia, bratranci - všetci hrávali. Ako sedemročný som začal chodiť na klavír k pani učiteľke Šikúrovej. Patrila pod ZUŠku, ale učila doma. Dostával som vysvedčenia a tam som aj vyštudoval. A potom už nič, čo sa týka štúdia. Keď som bol malý chlapec, mali sme na Vargovom poli všelijaké kapely, väčšinou rockové.

Pamätáte si ešte nejaké meno?

Arpi Farkaš: Nie, to sme väčšinou ani nemali. Sem tam sme si zahrali aj doma. Otec robil v OSP (pozn. red.: pred r. 1989 Okresný stavebný podnik)  a tam mali kapelu. Doniesol domov nástroje, bicie a bedne. Muzikanti,  mladí chalani, prišli hrať ku nám. Ale nemali sme žiadne veľké vystúpenie. Potom som začal študovať na SOU baníckom, kde som vyštudoval obrábača kovov. Tam som mal tiež kapelu, pretože zistili, že som muzikant a tak sme v škole pravidelne hrávali. Mali sme sesterskú školu s Rudňanmi, banícku, samozrejme, a tam sme chodili dvakrát do roka zahrať. Bola to už celkom dobrá kapelka. Dalo sa to počúvať, samozrejme, že sme hrali pop – vtedy to bol Mirko Žbirka a takéto populárne slovenské pesničky. Potom som začal pracovať v Agrozete. Musel som tam odrobiť tri roky, inak by som musel zaplatiť nejakú veľkú sumu. Nemohol som odísť. Môj kamarát Dušan Zatroch – bubeník, sa vtedy profesionálne dostal do jednej kapely v Košiciach a raz ma zavolal, nech sa prídem pozrieť. Tak som prišiel a zahral som si s nimi. Kapelník mi povedal, že k nim môžem ihneď nastúpiť, pretože akurát potrebovali vymeniť klaviristu. Stále som po tom túžil, chcel som hrať. Ale nemohol som odísť z práce. Spravil som to tak, že som nikomu nič nepovedal a v pondelok som pekne sadol na autobus a v utorok som už hral. Po dvoch – troch týždňoch mi dali absenciu a nakoniec ma vyhodili z roboty, nemusel som nikomu nič zaplatiť. (smiech)

Aká to bola kapela, to si nepamätáte?

Arpi Farkaš: Neviem povedať, ale hral tam Dušan Zatroch a ostatní boli Košičania. Kapelník bol Gabo Jakovský, basgitarista. Chceli sme sa presadiť aj na Západe. Hrávali sme v Košiciach v Hutníku, asi tri alebo štyri mesiace. Hralo sa každý deň, okrem nedele a pondelka. Už vtedy som sa vlastne živil hraním. Ale z toho, že pôjdeme do zahraničia, nebolo nič. Neviem prečo. Vtedy sa veľmi ťažko dostávalo von. Potom som prišiel domov a Ľubo Kopka ma zavolal hrať do svojej kapely „Centrál“ alebo ako sa volali. Boli tam dve speváčky a dvaja klaviristi – ja a Ľubo Kopka, jedna speváčka z Košíc a Nóra Tarkányová z Rožňavy. Teraz žije vo Švajčiarsku, robí DJ-ku. S touto kapelou sme sa dostali najďalej do Sombathely v Maďarsku. Po dvoch mesiacoch ma však povolali na vojnu, takže ani s nimi som sa na západ nedostal. Keď som sa vrátil z vojny, chcel som ísť hrať do Nemecka. Raz za mnou prišiel Karol Szabadoš. V kapele menili akurát klaviristu a spýtal sa ma, či by som s nimi nechcel ísť vonku do Nemecka, do Mníchova. Ježišmária, bol som veľmi šťastný, že sa mi niečo také podarí s Košičanmi. Cvičili sme v Košiciach a krátko na to sme odišli do Mníchova.

Ako dlho ste tam boli?

Arpi Farkaš: Asi šesť alebo sedem rokov. Väčšinou som hrával po baroch.

Naučili ste sa aj po nemecky?

Arpi Farkaš: Musel som sa, pretože ma strašne znervózňovalo, keď sme sedeli pri stole s hosťami a ja som sa nevedel zapojiť do debaty. A tak som si povedal, že sa musím naučiť. Zobral som si knižku a učil sa. Teraz sa už dorozumiem normálne. Po návrate domov som zistil, že neviem hrať na klavíri. S Karolom sme totiž hrávali 2 -3 roky naživo a to sa mi, samozrejme, páčilo, ale potom prišiel zvrat a živé hranie začalo byť na ústupe.

To bolo v ktorom roku?

Arpi Farkaš: To viem presne. S Karolom som išiel do zahraničia prvýkrát v roku 1995. V 98-mom už začal kupovať mini disky. A odvtedy som tam nehral nič. Iba pustili pesničku, ja som mal stíšený klavír a cvičil som si stupnice. Fakt. Vladko to pozná tiež. Najprv odišiel gitarista. Povedal Karolovi, že do decembra zahrá, a potom že končí. Normálne som videl ako zaspáva pri gitare. Lebo hrať na playback bola nuda. Nehralo sa, iba sa spievalo. Po tejto príhode som zostal v kapele ešte asi rok, rok aj pol. Potom Karol dostal vynikajúcu prácu, dobre finančne ohodnotenú a kapela sa rozpadla. A po návrate domov som zistil, že neviem hrať na klavíri.

A kedy ste sa vrátili?

Arpi Farkaš: Asi v roku 2001. Chcel som sa zdokonaliť, tak som išiel k pani učiteľke Raymanovej, pretože som strácal techniku. Ona ma vlastne zase začala učiť. Pomaly som sa do toho dostal. Prinútila ma ísť diaľkovo na konzervatórium do Košíc, na Strednú umeleckú školu na Exnárovej. Zhodou okolností mi vtedy zavolal kamarát, Saša Kovtun, že v Tornali potrebujú učiteľa klavíra. Stretol som sa s riaditeľkou, no ,samozrejme, som si musel urobiť aj školu. Nastúpil som do Tornale a zároveň som si začal robiť diaľkovo aj konzervatórium. Počas pracovného týždňa som učil a piatky soboty som chodil do Košíc. Ročníky sa dali našťastie spojiť a tak som školu skončil skôr. Bola to makačka, museli sme veľa cvičiť aj sa učiť, teraz hovorím o klasike. Mal som vynikajúceho profesora, pána doktora Lengyela. Vynikajúci profesor, vynikajúci klavirista. Naučil ma naozaj všetko, čo sa týka klasiky. Keď som tam išiel, myslel som si, že všetko viem, ale on mi radil – pán kolega, tuto, tuto… Na teórii som mal tiež vynikajúceho profesora. A práve tieto dva predmety – klavír a teória ma tam držali. Výučba klavíra mi dala veľmi veľa. A dodnes učím v Tornali, už dvanásty rok. Počas toho obdobia som dal raz výpoveď, pretože som dostal angažmán na Baleárske ostrovy, na Malorku, kde som hral polroka Abbu.

Abbu? To bolo v ktorom roku?

Arpi Farkaš: To bolo pred štyrmi rokmi.

Pol roka ste hrali Abbu? Máte rád Abbu?

Arpi Farkaš: Mal som rád (smiech). Dodnes si ju vypočujem keď idem autom a hrajú ju v rádiu. Zmluva bola na osem mesiacov. Po troch týždňoch som povedal kapelníčke Danke z Bratislavy, že odohrám pol roka, viac nie. Zistil som, že toto nie je pre mňa. Síce som to tušil už skôr, ale potreboval som peniaze. Hrali sme ale málo, hodinu a štvrť denne, takže to bola skôr dovolenka.

Hodinu a štvrť?

Arpi Farkaš: Hodinu a štvrť sme hrali kvázi koncerty Abba. Normálne všetko, parochňa a tak.

Máte niekde odložené fotky?

Arpi Farkaš: Fotky som si naschvál nedal spraviť, to vám poviem pravdu tak, ako je.

A koho ste napodobňovali z tej Abby?

Arpi Farkaš: No Bennyho.

A nevolajú vás tak?

Arpi Farkaš: Nie, ale musel som si nechať narásť bradu. Boli tam veľké horúčavy, aj 39° C a keď som si večer musel dať ešte aj parochňu, to už bol vážny „prúser“. Ale, chvalabohu, boli to krásne chvíle. Je to maličký ostrov, ale má niekoľko veľmi dobrých jazzových klubov. Na začiatku sezóny ešte nebolo tak teplo, vtedy nebolo ani toľko turistov. Trikrát – štyrikrát som „vymákol“ nejaký koncert, keď sme mali voľno. Prečítal som si v novinách, kde a kedy bude jamsession. Poprosil som kapelníčku, ktorá hovorila po anglicky, aby ma do klubu zobrala. Hrali tam nejakí Američania a Angličania. Opýtala sa ma, či by som si s nimi trúfol zahrať, prikývol som a ona sa mi niekam stratila. Po chvíli gitarista na pódiu zahlásil moje meno, toľko som porozumel. Vyšiel som na pódium a hral. Keď som sa vrátil k stolu, kapelníčka konečne pochopila, prečo nechcem hrať Abbu. Až vtedy ma počula skutočne hrať. Tá Abba nebola nič pre mňa.

No a čo bolo ďalej teda?

Arpi Farkaš: Po polroku som sa vrátil. Ešte zo Španielska som volal riaditeľke do Tornale, či by tam pre mňa nemala miesto. Mal som obrovské šťastie. Väčšinou, keď človek odíde z nejakej práce, naspäť, na to isté miesto ho už nezoberú. Hrával som s kapelami na svadbách v Tornali, v Rožňave som tiež hrával svadby, plesy, s nebožtíkom Albínom Kryštofom som hrával ľudovky. To bola pre mňa veľká škola. Dodnes to mám rád a aj by som si zahral, ale naozaj nemám s kým. Naučil som sa skutočne improvizovať, toto sa neučí nikde. Nikto sa ma nepýtal, či to, alebo ono viem zahrať. Keď sa začalo, tak som musel reagovať. Aj toto bolo pre mňa dobré. Raz mi zavolal Eugen Pál Baláž, či by som si nechcel zahrať so skupinou, vraj prišla aj nejaká černošská speváčka, s ktorou sa spoznali v Košiciach. Ja mám tých chlapcov dodnes veľmi rád, ale tú muziku som nemusel. No povedal som si: dofrasa, černošská speváčka, idem! Prvá skúška bola v Rudnej u bubeníka, tam prišla aj Nicole J. McCloud.

Do Rudnej?

Arpi Farkaš: Do Rudnej taxíkom. Tak sa chodí. Keď som ju uvidel, pomyslel som si, že to je niečo neuveriteľné a keď som ju počul, tak som si povedal, že v tejto kapele musím hrať. Niečo také som počul len v telke, alebo na CD-čku, originál černošský hlas. Formácia, Sexit, ja a Nicol však trvala veľmi krátko, zahrali sme dva koncerty v Rakúsku a potom sme sa nejakým spôsobom rozišli. Nicole si našla kapelu Grooving Heads v Košiciach.

To ste vystupovali spolu pred dvomi rokmi zhruba na novoročnom koncerte.

Arpi Farkaš: Áno. A odkedy som sa zoznámil s ňou, otvorila sa mi muzikantská brána na Slovensku. Dostal som sa na úžasné miesta, na také pódia a s takými muzikantmi, s ktorými by som sa, keby nebolo jej, nikdy nestretol. Vďaka nej som sa spoznal s Peťom Lipom, aj sme spolu hrali.

Kde konkrétne?

Arpi Farkaš: Minulý rok v Prešove v Mestskej hale. Kapela Mloci oslavovala 25 rokov svojho pôsobenia. Mali tam rôznych hostí, popové kapely ako IMT Smile napríklad. Hral tam aj Peter Lipa, odohral dve ich pesničky. Poznal kapelu Groovin´ Heads, aj Gapu a tak sme ho doprevádzali. Vďaka Nicole sme napríklad hrali aj na akcii v Inchebe, kde jej „predkapelu“ robil Karel Gott. Ona bola hlavná star. Hrali sme na jednej firemnej akcii aj so skupinou Shakatak.

Za posledné tri roky hrávate s rôznymi kapelami, od roku 2007 sa v Rožňave častejšie hráva jazz.

Arpi Farkaš: Keďže mám možnosť stretávať rôznych muzikantov, tak sa snažím doniesť do Rožňavy vždy niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo, aspoň jedného muzikanta, ktorý tu ešte nebol.

Keď ste tu naposledy hrali spolu Farkaš - Spišiak Projekt, to bola jednorázová akcia? Alebo to bol nejaký plán, že asi takto by to mohlo fungovať?

Arpi Farkaš: V 2008 roku sme hrali u Gejzu Szabados v Košiciach na Jazzových dňoch v GeS klube. Volal som mu, že by som mohol so sebou priniesť kamaráta z Holandska aj s muzikantmi a dal som mu do pozornosti Vladkovu stránku. Ani nie po pätnástich minútach mi Gejza volal a prisľúbil nám hranie, dokonca nám splnil aj naše požiadavky. Hrali sme v zostave Artis Orubs z Rigy na bicích, Vladko, ja a na basu hral rodák z Popradu, ktorý žije v Bratislave, Miško Šimko. Minulý rok sme mali tiež jednu malú šnúru, dvakrát sme hrali v Bratislave, potom v Košiciach a v Rožňave. Miesto Šimka sme však mali Chica Santosa z Portugalska, pretože Miško je veľmi vyťažený hudobník, má veľa projektov.

Táto spolupráca medzi vami dvomi má dlhodobejší horizont? Viackrát ste za tie roky spolu vystúpili.

Arpi Farkaš: Vladko chodí domov dvakrát do roka väčšinou v lete a zime, čiže, ak príde aj v zime, tiež niečo spravíme. Samozrejme, v zime to už nie je tá zostava, pretože nepríde Artis. Ale volám Košičanov a Ľuba, keď je doma.

Vlado Spišiak: Nie, je to iba príležitostná zostava. Táto maličká šnúra bola plánovaná len minulý rok. Vlastne sa to začalo tak, že v roku 2008 mi Arpi povedal, že keď sme predtým hrávali v A-klube, ľuďom sa to páčilo. Aj nám sa to páčilo a ja si s Arpim strašne rád zahrám, keď prídem domov. Myslím si, že to nie je o peniazoch, lebo ja som na tom len stratový, ale robím to z lásky k hudbe a z lásky k Rožňave - môjmu rodnému mestu. Potom ale prišiel koncert, keď som mal možnosť zavolať Artisa Orupsa z Rigy, môjho bývalého spolužiaka, fantastického bubeníka. Arpi vtedy zavolal Miška Šimka a to bola vlastne jedna z najlepších zostáv, v ktorej som kedy hral. Sami sme to nečakali, pretože skúšok bolo málo, nemali sme veľa času. Ale koncert v Košiciach sa nám veľmi vydaril. Muzikantom, ktorí tam prišli hrať z Bratislavy a z Maďarska, sa to neskutočne páčilo. Z toho koncertu sme dostali takú energiu, že sme to chceli zopakovať. Preto sme v roku 2009 urobili takú menšiu šnúru.

Arpi Farkaš: Ale finančne je to veľmi náročné.

Vlado Spišiak: Finančne sa to absolútne neoplatí. Artis prišiel len kvôli tomu, že je to môj výborný kamarát. Pretože takého bubeníka na ten angažmán, ktorý tu ja ponúkam, nenájdete ani u nás. Nikto by neprišiel.

Arpi Farkaš: No zo Slovenska už tobôž nie.

Vlado Spišiak: Miško Šimko vtedy prišiel, pretože sa mu strašne páčila tá muzika. Pre neho tie peniaze tiež neboli nejaké zaujímavé. Prišiel aj basista z Portugalska Chico, ktorý žije v Amsterdame. Tiež prišiel len kvôli tomu, že som mu povedal: „Vieš čo, Chico, príď, bude sranda, muzika sa ti tiež bude určite páčiť a mám výborného klaviristu“ Bolo to náročné, doniesť ich všetkých sem. Musel som im sľúbiť pivo zadarmo a ubytovanie a dovolenku, len aby som ich tu dostal. Bol som na tom stratový, ale akosi ma to nezaujímalo, pretože som si chcel zahrať s Arpim a chcel som, aby si aj Arpi zahral s muzikantmi, s ktorými ja zvyknem hrávať v Amsterdame. Úroveň bola veľmi vysoká, sú to fantastickí muzikanti. Toto leto sme to chceli zopakovať. Arpis prišiel aj s manželkou a dieťaťom, zase som im sľúbil dovolenku…

Arpi Farkaš: Určite. Kým som vybavil tie tri kšefty, tak to trvalo.

Vlado Spišiak: Hlavne v lete je ten problém, že sa toľko nehráva. A hlavne v kluboch nie. Lebo je strašne teplo a ľudia proste neprídu. Tak tu ešte áno, v Košiciach nakoniec tiež prišli, v Tatrách tiež… Ale tento rok sa nám podarilo vybaviť len tri kšefty.

Arpi Farkaš: Aj to sme v Košiciach hrali v Bernarde, tam sa hráva každý týždeň jazz aj rock. A chodia tam také mená ako Oskar Rósza. Ja som tam hral asi dvakrát. V zime som povedal šéfovi:„Roman, prídu mi takí a takí muzikanti, ale prídu len v lete.“ „Jój, Arpi, v lete nie, lebo vieš..“ Je to priamo v meste, takže sa tam dá hrať normálne len do 22-hej hodiny, potom to zrušia policajti. Nakoniec som ho ale presvedčil: „Je to fantastická zostava, vynikajúci bubeník, taký tu ešte ani nehral asi.“ O ôsmej sme mali začať hrať, zatmili sme okná, aby to bolo vonku počuť len minimálne. V tom čase tam ale nebol ešte nikto. Mal som z toho taký zlý pocit, že som ho do toho dotlačil ja. Začali sme hrať okolo 20.30 a okolo 21.30 - 21.45 začali prichádzať ľudia. Hrali sme teda ešte do 23-tej. Na jar, v zime, alebo na jeseň je tam natrieskané už o 19:30, keď hrá nejaká kapela.

Hrali ste cez leto spolu aj inde?

Arpi Farkaš: V lete som takisto volal aj do Bratislavy, keď som vedel, že prídu domov muzikanti. Volal som do jazzových klubov, kde sme hrali aj minulý rok. Tak sa mi dostala väčšinou táto odpoveď: „ V lete nerobíme nič, v lete kluby nerobíme“. Volal som do Nového Mesta Nad Váhom do klubu Blue Note, hral som tam predtým dvakrát. Tam sa tiež nič nerobí v lete, ale len kvoli tomu, že je teplo a druhý dôvod je ten, že 30-teho – 31ho júla je tam veľký festival Open Jazz Fest Zelená voda. Vtedy klub síce nie je zatvorený, ale nehrajú sa tam koncerty, lebo všetky svoje sily sústreďujú na festival.

Vlado Spišiak: Letné turné je pre nás problém. Ja už tu nebudem nosiť muzikantov, lebo je to pre mňa strašne náročné a trošku sa za to aj hanbím, že im to neviem poriadne zaplatiť. Chcel som zobrať aj basistu a mám aj kamarátov, ktorým sa muzika páči, ktorý by strašne radi prišli, lenže čo im dám za to? Takže som sa rozhodol, že ja už to takto nebudem riešiť. Keď prídem v lete domov, tak si rád zahrám s muzikantmi, ktorí tu sú. Je to strašne náročné, vybavovať tieto veci. Ani z toho slávu nemám a ani peniaze, ja tu hrám len kvôli ľuďom, kvôli muzikantom.

Aký z toho máte pocit, keď tu v Rožňave odohráte nejaký koncert?

Vlado Spišiak: Ja mám z toho výborný pocit.

Arpi Farkaš: Aj ja.

Vlado Spišiak: Ja som muzikant a ním aj ostanem, preto to robím, ale tie financie musia byť, bohužiaľ, lebo musíš niečo jesť. Musíš mať niečo ráno na chleba alebo vôbec na tanier. Mal som z toho veľmi dobrý pocit. Arpiho si nenormálne vážim, keď prídem domov, tak stále niečo vybaví. On vlastne robí väčšinu roboty, aj keď sa mu to neoplatí finančne.

Vnímate, že aj v Rožňave je publikum pre jazz?

Vlado Spišiak: Ale áno, určite áno. Chodia na nás stáli ale aj noví. A koľkokrát sme hrali v A-klube, tak tam väčšinou bolo tak plno, že ľudia odchádzali. Bohužiaľ sme nikdy nedostali podporu od mesta, aby sme to mohli urobiť niekde inde. Začalo sa to spontánne. Gabi Szabo to začal pred dvoma rokmi.

On hral vtedy v zostave na tom prvom koncerte v A-klube.

Arpi Farkaš: Presne tak.

Vlado Spišiak: Bolo tam toľko ľudí, že sa nezmestili dnu. No a my sme to vlastne museli robiť stále na vlastnú päsť.

Snažili ste sa niekedy o tú podporu mesta?

Vlado Spišiak: Áno, Arpi tam bol niekoľkokrát. No a ja som z diaľky nemal tú možnosť, je to dosť náročné z Amsterdamu tu niečo organizovať. Ja to môžem robiť cez maily a cez telefonáty. Ale ja mám tam tiež svoj život, projekty, takže ja keď som tam, tak Rožňava je ďaleko.

Takže za celé to obdobie ste nehrali ani raz s podporou mesta, napr. že by vám dali zadarmo sálu alebo prispeli trebárs na niečo?

Arpi Farkaš: No stalo sa to niekoľkokrát, keď prišiel domov Vladko a mali sme nejaký projekt, že tak veľmi ochotne nám pomohli ľudia z divadla. Prišiel som za nimi, že potrebujeme nejakú sálu na cvičenie, tak veľmi ochotne nám dali priestor, väčšinou to veľké javisko. Tam sme cvičili pozde večer, alebo hocikedy aj ráno. Toto bolo pre nás výrazné plus, že oni nám v tom pomohli.

Vlado Spišiak: Ale nejakú finančnú podporu sme nedostali.

Samosprávy – aj tá rožňavská, robia rôzne podujatia ako napr. v našom meste Rožňavský jarmok, Dni mesta a pod. V priebehu roka je na kúpu všelijakých akcií balík peňazí, z ktorého sa potom objednáva kultúrny program. Za celé tie tri roky, čo tu koncertujete, ste nič nedostali?

Arpi Farkaš: Nie, určite nie.

Aj v Rožňave už je stabilné publikum pre jazz, chytil by sa tu podľa vás každoročne nejaký jazzový festival?

Arpi Farkaš: Ja mám v hlave takého chrobáka už druhý rok. Chvalabohu, už mám také známosti a poznajú ma muzikanti po Slovensku, že by som vedel zavolať vynikajúce kapely. Špičky aj zo Slovenska a napríklad aj z Maďarska. Ale nedokážem chodiť po sponzoroch a prosiť o podporu. Ja viem doniesť kapely. Viem napríklad spraviť reklamu, nejaké plagáty vymyslieť. Ale žeby som ja chodil po sponzoroch, to nie – ani nijakých nepoznám a ani to neviem robiť.

Skôr myslel na to, či by to malo význam v takomto malom meste.

Arpi Farkaš: Určite áno, keď to mohlo byť v Tornali a bolo to tam dvakrát alebo trikrát, tak prečo by to nemohlo byť v Rožňave?

Vlado Spišiak: Určite by to mohlo byť. Nemuselo by to byť na veľkej nohe. Môže sa to začať s jedným večerom a tromi kapelami a keď sa to uchytí, tak to môže byť na budúci rok v piatok a sobotu, alebo celý deň. Koľkokrát sme tu hrali, stále prišlo dosť ľudí, ktorí boli nadšení. Nemusí to byť na veľkých pódiách. Jazz sa tiež svetovo hrá v kluboch, menších priestoroch. Ja poznám podujatia aj vonku, robia sa všade. V malých kluboch, vo väčších kluboch, na vode, na lodiach, proste všade, kde sa ľudia dobre cítia.

Niektorí môžu namietať, že jazz je menšinový žáner, tak prečo má mesto podporovať aj takúto kultúru?

Vlado Spišiak: Keď si vezmeme, čo podporujú a koľko ľudí na to príde, tak oproti tomu keď hráme my, to má stále nejakú odozvu. Nechcem sa vyťahovať, ale ľudia sú nadšení , už tri roky na nás chodia a po koncerte sa pýtajú, kedy bude zas.

Kde sa vám hralo v Rožňave najlepšie?

Vlado Spišiak: Myslím si, že je tých miest viac. Priestorov je dosť, to nemusí byť nejaká koncertná hala s fantastickým osvetlením a ozvučením. Dá sa to spraviť úplne jednoducho. Ja mám tieto skúsenosti zvonku, robí sa to hocikde. Takmer každé mesto má svoj vlastný jazzový festival. Postavia sa pódia na námestiach a reštaurácie, ktoré sú blízko, si postavia výčap, ponúkajú nejaké jedlo a hotovo. Každý má z toho niečo. Tam netreba špekulovať.

Arpi Farkaš: Jeden z mojich snov je spraviť tu čosi také.

A boli ste s tou vecou za niekým zo samosprávy?

Arpi Farkaš: Ja som bol raz. Chcel som spraviť výchovný koncert o tejto hudbe. Od začiatku vývinu jazzu. Rozprávať o tom, hrať, hlavne pre stredné školy. Tak som išiel na mestský úrad a hneď ma zrušili. Že je to dobrý nápad, ale zavolali na nejaké patričné miesta do škôl alebo kde a nemali záujem.

Vlado Spišiak: Slovo jazz pre mnohých ľudí znie ako mimozemšťania. No ale ide o to, že to nie je len jazz. Jazz je široký pojem. Keď sme si tu robili repertoár pred rokom, niektorí kamaráti mi hovorili, že sú niektoré veci ťažké, tak som si povedal, že dobre, tak to zmiešame. Urobili sme úplne iný repertoár, aj pre iných ľudí. Ja som tu stretol ľudí, ktorí nás predtým nevideli – kolegovia môjho otca, ktorí hrajú po svadbách, muzikanti. Im sa to strašne páčilo, aj keď jazz v živote nepočúvali.

Jazz je široký prúd, dá sa tam vybrať od „populárnych melódií“ až po tie ortodoxné.

Vlado Spišiak: Ide o improvizovanú muziku.

Čo teraz počúvaš, čím sa zaoberáš?

Vlado Spišiak: Ja som veľmi široko zameraný, posledných pár mesiacov napríklad nepočúvam jazz, ale R’n'B alebo newyorskú scénu. Mám kopec nahrávok, ktoré si viem zohnať takto od kamarátov. Sám píšem v rôznych štýloch, napr. aj pre funkovú kapelu a aranžujem aj pre rockovú. Mám ambíciu ďalej písať, to je jeden naturálny proces. Ja sa do ničoho vôbec nenútim. Keď prídem sem a počujem ako Arpi hrá, tak som okamžite inšpirovaný. Cvičiť, hrať alebo počúvať niečo iné, to je najkrajšie na muzike.

Páči sa vám niečo aj zo slovenskej hudby, či už mainstreamovej alebo z undergroundovej?

Vlado Spišiak: Ja sa to snažím počúvať napríklad keď som teraz na Slovensku. Priznám sa, nepoznám toho veľa. Česká scéna sa mi niekedy páčila, väčšinou tie staré veci. Tu sa mi veľmi páčila Tublatanka a ešte sa mi stále páči ich prvá platňa. To bolo niečo! Texty a ich imidž bol dosť zlý, ale na to sa nepozerám, oni vtedy hrali traja a bolo to veľmi čisté.

Šlabikár?

Vlado Spišiak: Áno, Áno a tiež si napríklad rád vypočujem zo starej scény Mira Žbirku. Keď počujem tú novú scénu, IMT smile alebo Desmod apod., to ma nezohreje. Možno že by som si to mal vypočuť lepšie. Nechcem to nejako porovnávať so Západom, ale ja tam počujem aj amatérske kapely na festivaloch. Skladateľská úroveň a aj čo sa týka štýlov a energie, ako ľudia hrajú, akým spôsobom, čo sa hrá, ako sa tvorí, predsa je to iný level. A keď prídem sem a počujem sem tam tie ošúchané zvuky alebo ošúchané kompozície, spôsoby ako sa robí muzika, tak ma to veľmi neinšpiruje.

A zo slovenskej jazzovej scény?

Vlado Spišiak: Počul som slovenských jazzových muzikantov, je ich dosť veľmi dobrých. Saxofonistov, klaviristov, ktorí sa pohybujú v okolí Bratislavy. Keď chceš hrať, tak tam musíš byť. Hrali sme napr. so Štefanom Bartušom - fantastický kontrabasista. On sa strašne tešil, keď sme spolu hrali, vtedy som akurát doštudoval. Hral som s Michalom Šimkom, jemu sa to strašne páčilo a mne tiež. Sú to fantastickí muzikanti. Štýlovo je to tu krôčik pozadu ale technicky nie. Ten štýl sa pohybuje veľmi rýchlo a hlavne v Amsterdame je taký trošku americký. Je tam veľký newyorský vplyv, hlavne na školách. Tam sa hrá strašne moderne a už teraz tam hrajú osemnásťroční chalani tak, že ti vyhrajú oči.

Arpi Farkaš: Ale ja si myslím, že to je všetko o školách. Na Slovensku nie je ani jedna škola, v ktorej by sa vyučoval jazz. Aspoň ja o žiadnej neviem. Napríklad Maďarsko je na tom minimálne o triedu ak nie o dve lepšie, ale tam sú aj školy a veľmi dobré. Mám tam dvoch žiakov na Liszt Ferenc Akadémia Budapest. Jeden je saxofonista a druhý je bubeník. Ostatných dvoch alebo troch mám v Miskolci v strednej škole, čo je tiež vynikajúca škola. Takže to je presne to, čo hovorí Vladko, že technicky je to oukej, ale štýlovo to je trošku iné.

Aké sú vaše ambície aj vzhľadom k zániku bratislavského PKO, miesta konania BJD – nášho najväčšieho jazzového festivalu?

Arpi Farkaš: Ja som hral na BJD v Košiciach už trikrát, s Nicole, s Grooving Heads a s bigbandom, pozostávajúcim z hudobníkov z východného Slovenska. Práve sme sa rozprávali s Gapom (známy prešovský saxofonista, pozn. red.), aby sme hrali na budúcoročných jarných jazzákoch v Košiciach.

Vlado Spišiak: Ja by som si veľmi rád zahral na veľkom jazzovom festivale v Bratislave, aby sme sa podelili o radosť z hudby s veľkým publikom. Mal som kontakt na Petra Lipu a mal som možnosť dotiahnuť sem svoju formáciu z Holandska, lenže zastalo to na financiách. Bez nich by som hudobníkov z Holandska nemohol priniesť. My sme chceli hrať tento rok na Zelenej vode na jazzovom festivale. S dramaturgom sme dlho rokovali, ale z Holandska som neustrážil termíny.

Arpi Farkaš: Ja som tam chcel ísť s Vladkom, ale vraj už nebolo miesto pre ďalších gitaristov, nakoniec tých gitaristov tam nebude až tak veľa, no ja tam 30. júla zahrám s Gapom. Určite tam zahráme. Som presvedčený že táto hudba má priestor na festivale.

Vlado Spišiak: Je to také oživenie. V Košiciach v GeS klube na festivale sme počuli štandardy. Ja si myslím, že jazzové štandardy na festivaly nepatria, to si môžu dovoliť veľké hviezdy. Tam je práve priestor pre vlastnú tvorbu. Čo je na tom dobré, že tam niekto zahrá štandardy? To si radšej pustím Charlieho Parkera alebo Johna Coltranea v originále. Nám sa tam podarilo zahrať veľmi dobre. Kapely, čo šli za nami, sa na nás pozerali, tak sa im to páčilo. Mali sme tam vynikajúcu rytmickú sekciu. Práve v tom vidím zmysel, hrať vlastné veci, v tom vidím štýl skupiny. Keď sa to ľuďom páči, tak som rád. A keď nie, tak nabudúce bude niečo iné. Ide o kapelu, ide o band sound, to je najdôležitejšie.

Čo plánujete najbližšie?

Vlado Spišiak: V auguste ideme do Lotyšska v zostave ja, Arpi, Artis Orubs, Chico Santos a ešte jeden miestny saxofonista. Bude to veľký koncert, ktorému predchádza týždeň jazzového workshopu. A na budúci rok má Artis Orubs nachystané s touto zostavou turné po pobaltských štátoch. To budú dva týždne hrania po kluboch a napokon by malo byť CD-ko.Veľmi sa na to tešíme. Ešte predtým sa však Gapa ponúkol, že ako protihodnotu baltského turné zorganizuje tiež dvojtýždňové turné po Slovensku.

Arpi Farkaš: Malo by to byť na jar budúceho roka okolo jarného festivalu BJD. Ešte teraz v septembri hráme s Petrom Lipom v Košiciach a na druhý deň by som ho chcel dotiahnuť do Rožňavy. Uvidíme, ale je pravda, že potrebujeme CD-ko, aby sme sa mohli prezentovať. Vo všetkých kluboch od nás chcú materiál.

Vlado Spišiak: Uvidíme, ako dopadne CD-ko, zatiaľ máme v pláne spomínané dve turné. Do Rožňavy asi takúto zostavu, aká bola v Čiernom Orlovi, nedotiahneme. Zadarmo mi nechcú hrať ani kamaráti. Artis je svetový bubeník, on má svoj biznis a je strašne vyťažený, neviem, kedy ho tu ešte donesiem.

Arpi Farkaš: Záleží to jednoznačne len a len od financií.

Chceli by ste svojmu publiku v Rožňave niečo odkázať?

Arpi Farkaš: Určite sa budú robiť akcie. Chceme sa poďakovať, že chodia na muziku a že je na koncertoch čoraz viacej ľudí. Ďakujem, že chodia, sú skvelí a ďakujem im, že nám fandia.

Vlado Spišiak: Ja som strašne rád, že ľudia chodia na túto muziku a že sa s nami podelia o našu radosť z hudby hrať s týmito muzikantmi.

Ďakujeme za rozhovor.

Belo Hefler, Matúš Bischof

Foto: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

ŠKOLA

Strednú školu som vyštudoval v Rožňave. Navštevoval som Strednú priemyselnú školu stavebnú. Ďalej som pokračoval v Bratislave, na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU). Som absolventom Stavebnej fakulty, odboru technológie stavieb. Po škole som začal pôsobiť v Rožňave. Štúdium sa mi páčilo a chcel som ako asistent zostať na Katedre technológií a výstavby. Predtým som bol aktívny v Socialistickom zväze mládeže a po 89´ platil istý úzus, že ľudia takého rangu nemôžu kandidovať, ani sa zaujímať o podobné posty. Od študentského parlamentu som dostal jasné vyjadrenie, že ma nepodporia, a tak som to skúšal znova. Ďalšie dva roky katedra nemala dostatok finančných prostriedkov na vytvorenie asistentského miesta. Oficiálnu ponuku som dostal až o štyri roky, vtedy som už ale pracoval, a tak som ju odmietol.

ZAMESTNANIE

Som súkromný podnikateľ a podnikám v stavebníctve. Stavbárina ma vždy bavila, ale po Novembri 89 nastalo toľko zmien, že sa môj profesný život uberal iným smerom. Angažoval som sa vo vtedajšom politickom dianí. Začiatkom roku 1990 som z tohto diania odišiel. Dôvodov bolo niekoľko, ale tým hlavným bol, že som po mnohých politických jednaniach dospel k názoru, že vo všednom živote nebude možné zo dňa na deň všetkých členov komunistickej strany vymeniť za fundovaných nečlenov a tak som sa začal venovať mladým ľuďom, aby na scénu prišla čo najskôr nová generácia nezaťažená minulosťou. Spoločne s bývalými i vtedajšími študentmi stredných škôl a učilíšť sme pri Dome detí a mládeže založili Klub mladých a začali sme vyvíjať rôzne zaujímavé aktivity. Venovali sme sa mladým študentom v príprave na život v slobodnej spoločnosti. Kurzy seba presadenia (asertivita), poradňa pre mladých, “podnikateľské zámery“, …. V tom malom priestore, kedy klub existoval sme toho stihli vďaka nadšeniu mladých neúrekom. Do nášho tímu sa vtedy dostala veľmi zaujímavá žena, psychologička Mária Potočná. Mala silný životný drive a uvedomovala si, že prišla doba, kedy treba zmeniť nasmerovanie mladých ľudí. Aby pochopili, čo je sloboda, aké sú ich práva, povinnosti, ale zároveň sa naučili byť zodpovední, sebavedomí, aktívni a dokázali sa presadiť. Som hrdý na to, že veľa z nich našlo v živote svoje uplatnenie a sú veľmi úspešní. A to rozhodlo. Ponúkli mi prácu v Dome detí a mládeže v Rožňave (v súčasnosti Centrum voľného času) a ja som ju prijal. Po odchode z Domu detí a mládeže som sa vďaka spomínaným aktivitám dostal k manažovaniu veľkoobchodu s potravinami u jednej súkromnej firmy v Revúcej, neskôr som pracoval v oblasti finančného poradenstva. V roku 1993 prišla ponuka prevádzkovať nočný bar. A tak vznikla myšlienka Royal clubu. Ikona pre mnohých mladých v našom meste. V roku 1995 som získal licenciu na prevádzkovanie Európskej databanky, ktorá poskytovala informácie pre podnikateľov a o podnikateľoch cez telefón resp. elektronicky – výpisy, maily, internet. Myšlienke som sa tak nadchol, že som prevzal licenciu na okres Rožňava a Spišská nová Ves a neskôr som si kúpil licencie pre Banskú Bystricu, Zvolen, Lučenec, Rimavskú Sobotu a Brezno. Videl som v informačných technológiách obrovské možnosti. V rokoch 1996-1998 poznačilo podnikanie vládnutie p. Mečiara, nezmyselné privatizácie a druhotná platobná neschopnosť podnikov – zväčša mojich klientov. S Európskou databankou som skončil v roku 1998, kedy som vrátil licenciu. V roku 1999 som si „odskočil“ ako „turista“ na 9 mesiacov do Anglicka, kde som dostal ponuku postaviť rodinný dom pre známeho. Nešlo to však v takom tempe, ako som predpokladal a tak som sa rozhodol aspoň sa naučiť jazyk. Nemal sa však potrebnú hotovosť a tak som sa začal brigádovať u jedného mäsiara, zhodou okolností z Drienovca, ktorý emigroval z Československa začiatkom 70-tych rokov. Otročina. 16 -18 hodín práce denne (mimo nedele) sviatok, piatok, k tomu škola, štúdium… Zocelilo ma to. Vrátil som sa dobrovoľne s cieľom vrátiť sa naspäť ako študent a hlavne legálne s cieľom doštudovať. Keď sa mi ani na tretí pokus nepodarilo získať vízum, v návale emócií som sa rozhodol, že zareagujem na prvú ponuku personálnej agentúry, na ktorú narazím. Vydal som sa od ambasády, okolo VŠMU k Michalskej bráne a neďaleko univerzitnej knižnice som „narazil“ na reklamné áčko, oznamujúce nábor manažérov pre novú spoločnosť prichádzajúcu na Slovenský trh. METRO Cash & Carry. Bola to úžasná doba. Toľko entuziazmu, elánu pri práci som predtým nezažil. V roku 2004 som prijal ponuku na spoluprácu s firmou Deštrukprojekt. Získal som kontakty vo firme ZIPP s.r.o. a STRABAG a podarilo sa mi získavať zaujímavé zákazky. Podarilo sa mi spolupodieľať pri realizácii niekoľkých zaujímavých stavieb. Administratívna budova VERED Bratislava (tu okrem výstavby som riadil búracie práce hudobného štúdia OPUS za plnej prevádzky v ostatných priestoroch), Polyfunkčný objekt na Záhradníckej v Bratislave, Wellya Štúrovo, Magnus v Trenčíne, TESCO v Lučenci a Ružomberku a ďalšie. Medzi nimi aj Obchodné centrum v Aleji Jána Pavla II. v Rožňave. Teraz sa venujem inžinierskej činnosti, projektovaniu, architektúre a minulý rok som rozbehol zaujímavý projekt právnej pomoci.

RODINA

S mojou bývalou manželkou Zsuzsannou mám syna Dávidka, ktorý práve oslávil 5 rokov. Aj to je dôvod, prečo som tu chcel zostať. Chcem ho vidieť vyrastať. Máme z neho obrovskú radosť a veľmi ma to napĺňa. Keby som bol už pred 10-15-timi rokmi tušil, že je to také fantastické mať dieťa, neváham. Ale všetko asi musí dozrieť. Na všetko treba ten správny čas.

*******

Už v 89´si sa začal angažovať v politike. Mal si svojich stálych favoritov – preferoval si jedno spektrum, alebo si prešiel nejakým názorovým vývojom?

Zaujímavá otázka. Myslím si, že som sa vyvíjal spolu so slovenskou politikou. Keď som v novembri 89´pred generálnym štrajkom prišiel do Rožňavy, pôsobil som na fakulte mojej školy ako zväzácky funkcionár. Tu som mal priateľov len z kruhu SZM. Vtedy som zašiel za Katkou Tóbisovou a poprosil ju, predsedkyňou OV SZM v Rožňave, aby mi vysvetlila, čo sa momentálne deje, pretože mi to nebolo celkom jasné. Ona mi poskytla dva pohľady, aj ten oficiálny – socialistický, aj ten svoj.

Na vysokej škole ste medzi sebou ako študenti o tejto situácii nediskutovali?

Nie, úprimne povedané, ja som nebol súčasťou takýchto diskusií. V rámci sviečkovej akcie, ktorá bola pred ministerstvom školstva, sme hrali volejbalový zápas, pri ktorom som si dvakrát podvrtol nohu a potrhal väzy. Pomaly sa končil semester a ja som sa navyše musel starať o svoju nohu, aby som vôbec vedel chodiť a dorobiť všetky potrebné veci do školy. Všetky tie udalosti prebiehali okolo mňa veľmi rýchlo. Spolužiaci, ktorí boli v centre diania, mi sem-tam prišli na izbu povedať, čo sa deje a hneď odišli. Ja som sa do toho celého dostal až po generálnom štrajku, keď sa v škole vyhlásilo moratórium na vyučovanie a študenti vyšli do ulíc, vyjadriť svoj postoj a dať najavo, že stoja jeden za druhým. Takže, ja som nebol angažovaný tam, v Bratislave, ale tu.

Cez víkend prebehnú siedme parlamentné voľby. Pôjdeš voliť? (Pozn. red.: Rozhovor sme robili pred voľbami).

Áno. Volil som vo všetkých voľbách, aj tých predošlých, dokonca aj na lokálnej úrovni. Intenzívnejšie som sa o politickú situáciu začal zaujímať približne dve volebné obdobia dozadu.

Pamätáš si ešte, koho si volil v prvých slobodných voľbách ?

Pamätám. VPN.

Ako vnímaš politiku s odstupom dvadsiatich rokov?

Nesledujem ju pravidelne. Orientujem sa v nej jednak cez médiá, ale predovšetkým prostredníctvom ľudí, ktorými som obklopený a ktorých názor si vážim. Vždy keď v spoločnosti rezonuje nejaká téma, sadnem si s nimi, len tak nadhodím tému a počúvam ich názory, ktoré potom konfrontujem s tým, čo si dokážem prečítať na internete, alebo v tlači. Robím to vždy, keď sa deje niečo dôležité, ako napríklad teraz – problém s dvojitým občianstvom, ktoré bolo podľa mňa vnímané neslobodne z našej strany a trošku radikálne postavené zo strany maďarskej. A toto sú veci, ktoré ma zaujímajú. Ani nie tak názory politikov, ale ľudí, ktorých si vážim. Pretože sa tým veľa naučím. A postupne zisťujem, že aj napriek tomu, že sme si v 90-91 prvom mysleli, že vieme, čo je sloboda, slobodné vyjadrovanie, demokracia a zodpovednosť s tým súvisiaca, nie je to tak. Mrzí ma, že ľudia dnes nežijú slobodne, respektíve, že tá sloboda je vnímaná trochu ináč. Mal som to šťastie pochodiť počas svojho života veľa krajín,0d Severnej Kórei po brehy Atlantického oceánu. Pochopil som, že tej slobode sa treba naučiť. Sloboda, to nie je len slobodne sa vyjadrovať, slobodne existovať, ale aj vziať na seba zodpovednosť za to, čo človek urobí v rámci toho svojho slobodného rozhodnutia.

A ako vnímaš dnešných mladých ľudí, ktorí nie sú zaťažení minulosťou a vnímajú ju len prostredníctvom svojich rodičov?

Nemyslím si, že mladý človek môže vyrastať bez toho, aby na neho niekto vplýval. Vo väčšine prípadov je to rodina. Keď sa človek formuje, určite v ňom ostane nejaký základ, z ktorého potom čerpá, vyvíja sa. A myslím, že ten základ, ktorí väčšina mladých ľudí u nás dostala, je taký – vyčkávajme ešte chvíľočku…

… že sa na tom nedajú stavať vysoké budovy ?

Asi tak. Vyčkávajme chvíľočku, možno sa niečo zomelie. A ešte stále je tu opora v rodine. Však nejako bolo a nejako bude. Mňa sa to netýka. To tí druhí… Pomýlený hodnotový rebríček. Výnimky mi potvrdzujú toto pravidlo. A pritom stačí tak málo. Už v starovekom Grécku prednášali na školách etiku a filozofiu. Mladý človek je vnímavý a rýchlo si dokáže urobiť svoj názor a potrebuje ho aj prezentovať – konfrontovať. A tu sú namieste otázky: Kde? S kým? A vraciame sa do kruhu rodina, priatelia, okolie…, lebo škola zatiaľ nie.

Napriek tomu, že dnešná spoločnosť je slobodná a mladí ľudia majú prebytok informácií, sú veľmi ľahko ovplyvniteľní. Populárni sú ľudia ako Kotleba a rôzne extrémistické skupiny…

Každý mladý človek, od nejakého veku, alebo po nejakom veku, chce byť stredobodom pozornosti a hľadá si cestu, svoj svet, v ktorom bude stredom. Myslím si, že extrémizmus je pre niektorých alternatíva, priestor byť iní. Bohužiaľ, v mnohých prípadoch odzrkadlením takýchto mladých ľudí…

…ktorí, už majú volebné právo…

Áno, ale to je extrém a u drvivej väčšiny „zúčastnených“ pominie. Podstatné je proste byť stredobodom pozornosti, snaha byť iným. Niekedy sa človek dostane do situácie, kedy je to tá najdostupnejšia alternatíva. Nie je to zlé, pokiaľ si mladý človek prejde takýmto obdobím, niečo si odžije, otlčie sa, vyskúša rôzne možnosti, ale nezostane fixovaný na tom jednom. To sa mi páči a myslím, že dnešní mladí ľudia sú presne takí. Naozaj dúfam, že si chcú prejsť len nejakým spektrom, nadobudnúť životnú skúsenosť na ktorú sa ale v budúcnosti nebudú viazať. Pre mladých je dnes dôležité sebauspokojenie, sebapresadzovanie, sloboda pohybu, chcú si užiť aj ten spoločenský konzum… Myslím si, že my sme to mali ľahšie v tomto.

Aj málo potešilo…

Áno tak, presne tak. Dnes mladý človek potrebuje viac času, aby sa v tom všetkom dokázal zorientovať. Ak sa vôbec zorientuje.

V súčasnosti sa často hovorí o tom, že ľudia sú frustrovaní. Máš taký pocit, že sme večne nespokojní so svojou situáciou?

Neviem, možno je to o tom, že by mali nabrať nové životné skúsenosti. Prejsť si nejakými africkými, alebo ázijskými krajinami, porovnať si situáciu, nebyť tu zabarikádovaný. Majú tú možnosť, mohli by ju využívať. Proste si myslím, že na to, aby sa človek doformoval, mal by spoznať aj niečo iné. A možno ani netreba ísť do Afriky, stačí, keď vybehne na Čučmiansku ulicu v Rožňave pozrieť sa, ako žijú ľudia tam. A bude po frustrácii.

Spomínaš Čučmiansku ulicu v Rožňave. Je pravda, že rómska komunita je tu silná a nie je bezproblémová. Dnes sú rôzne aj extrémistické názory, že je potrebné urobiť poriadok. Máš nejakú predstavu o tom, ako by bolo potrebné riešiť túto situáciu?

Pracoval som s Rómami, aj keď netvrdím, že cielene. V rokoch 2007-2009 bolo nedostatok kvalifikovaných pracovných síl na stavebnom trhu. Prišiel obrovský stavebný boom, množstvo ľudí odišlo za prácou vonku a u nás vzniklo vákuum. Zistili sme, že máme dostatok vzdelaných Rómov, ktorí sú vyučení murári, železiari, tesári… Našli sa však ľudia, ktorí mysleli dopredu. Spomeniem aspoň pána Lándoriho z Rožňavy, pána Polyaka z Brzotína, ktorí sa chopili šance a rozhodli sa vytvoriť stavebnú skupinu a podnikať. Spolupracoval som s nimi a zistil som, že pokiaľ dostanú šancu, sú ochotní a schopní pracovať. Zrazu existovali v prostredí, ktoré od nich očakávalo presnosť, rýchlosť a disciplínu. Kládli sa na nich nároky rovnako ako na ostatných a oni dokázali byť zodpovední a osvojili si pracovné návyky. Zistil som, že pod tým tlakom sú schopní podávať výkony a oni si mnohí uvedomili, že sú šikovní, že im tá práca naozaj ide, jednoducho objavili nové možnosti. Mám spätné väzby, že viacero Rómov, ktorí dostali priestor a chceli niečo dosiahnuť, dnes samostatne podniká. Tí, ktorí nechceli pochopiť, nepochopili a vezú sa ďalej. Ale to sa netýka len Rómov, ale aj všetkých nás. Mnohí nevedia využiť situáciu, uniesť veľký tlak, ktorý je na človeka vyvíjaný, keď prichádza do nového prostredia a zažíva nové životné situácie, na ktoré predtým nebol zvyknutý.

Ja som mal voči Rómom blok z detstva, pretože mi jeden z nich ukradol bicykel. Do dnes sa spolu stretávame, zdravíme sa, nepripomínam mu to. Jednoducho som si povedal, že ten blok je lepšie prelomiť, dať tomu šancu, spoznať to prostredie a zistiť, či sa medzitým niečo nezmenilo. Zmenilo sa a tí ľudia na mňa pozerajú ako na čudáka, sú prekvapení, že mám odvahu tade prejsť, alebo si myslia, že som nejaký daňový kontrolór. Niekedy tam zájdem aj so synom, snažím sa mu ukazovať skôr tie pozitíva. Niekedy sa pridá k deťom, ktoré sa tam hrajú a ja mu v tom v žiadnom prípade nebránim. Prednedávnom sme si tú trasu prešli aj s priateľkou a tiež to začala vnímať inak, pochopila, že to nie je geto, ako to mnohí volajú, ale časť Rožňavy, v ktorej žijú ľudia. Lenže my sa ich snažíme stále viac a viac izolovať bez toho, aby tam vládol nejaký poriadok. Oni si, samozrejme, žijú vlastným životom, čo je škoda, pretože tá časť nášho mesta upadá. Mohlo to byť pekné miesto a ja predpokladám, že v blízkej budúcnosti sa pekným miestom aj stane. Čiže, problematiku Rómov vnímam tak, že si potrebujú uvedomiť, že sa buď postavia na vlastné nohy, alebo budú žiť naďalej takto. A potom príde selekcia, mnohí si však uvedomia, že majú možnosti, otvoria sa im oči a začnú normálne fungovať

Využila Rožňava za uplynulých 20 rokov svoj potenciál?

Mesto zakrpatelo. Úprimne povedané, sám sebe neviem odpovedať na otázku prečo. V roku 1989 tu bol jeden archivár z Košíc, ktorý mi dal k nahliadnutiu časopisy, ktoré vydávalo rožňavské gymnázium v tridsiatych rokoch minulého storočia. Zistil som, že Rožňava v tom období žila. Bolo tu množstvo kolkární, ľadových plôch, mesto organizovalo v sezóne niekoľko plesov, pravidelne tu hrávalo divadlo z Budapešti. Rožňava mala jednu, dokonca mám pocit, že dve ochotnícke scény, ktoré vystupovali min. raz za mesiac. Existovalo množstvo spolkov, ktoré vyvíjali aktivity a pravidelne niečo organizovali. Ľudia združení v týchto komunitách sa chceli navonok prezentovať, ukázať, čo vedia, dať najavo tú súdržnosť medzi sebou. Život v Rožňave sa podľa mňa sústreďoval okolo rôznych takýchto združení, ktoré ho držali pokope.

Bol som milo prekvapený, ako toto mesto žilo, bolo centrom čohosi, pretože v tých článkoch spred sto rokov cítiť, že o Rožňavu bol skutočný záujem. Bola stredobodom pozornosti, rozkvitala. Neviem, či zlom nastal druhou svetovou vojnou, ktorá bola určite významným medzníkom v histórii. Edita Kušnierová veľmi pekne povedala v rozhovore pre tento portál, že kultúrne mesto robia kultúrni ľudia, respektíve že kultúrnych ľudí vychováva kultúrne mesto a tu sa tá kultúra prestala pestovať. Zničili sa mnohé pamiatky, mnoho vecí sa zbúralo a nikto si neuvedomil, že okrem toho, že sa zbúrala polovica mesta, Rožňavčanom do značnej miery vyhnali hrdosť a lokálpatriotizmus. Myslím si, že Rožňava po roku 45´ už nedostala šancu od vlastných obyvateľov. To, že nedostala príležitosť zvonka, to je už druhá vec. Umelo udržiavané bane však za šancu nepovažujem. Myslím si ale, že práve teraz prichádza obdobie na zmenu. Pretože, kto zažil Rožňavu v zime o polnoci, ako na neho v tichu padá sneh na námestí, určite na neho prehovorili tie múry. Posťažovali sa mu, ale povedali mu aj to, čo bolo vždy pekné na tomto meste a čím sa kedysi hrdilo. A to je pre mňa taký balzam na dušu, ktorý ma nabíja energiou a na ktorý vždy keď si spomeniem, uvedomím si, že by som sa z tohto mesta nepresťahoval aj napriek jeho nedostatkom. Jednoducho cítim, že sem patrím a že mu niečo dlhujem a čím som starší, tým si ten dlh uvedomujem viac a s tým treba niečo robiť.

Povedal si, že mesto zakrpatelo a má mnoho nedostatkov. Ak by si ale mal nejakému kamarátovi opísať toto mesto a vyzdvihnúť jeho pozitíva, čo by si mu povedal?

Určite považujem za pozitívum to, že námestie sa konečne dalo trošku dokopy. Veľkou výhodou je aj turistický ruch, pamiatky, ktoré sú v blízkosti Rožňavy a pomaly sa začínajú zviditeľňovať. Nepotreboval by ani sprievodcu. Určite by si v týchto prírodných krásach a kultúrnych pamiatkach dokázal oddýchnuť. Ale určite by som vyzdvihoval najmä atmosféru tohto mesta, ktorá je jedinečná.

Sleduješ komunálnu politiku?

Sledujem ju v podstate v tých istých dimenziách, ako politiku celoslovenskú. Zúčastnil som sa všetkých lokálnych volieb a vždy som dal hlas ľuďom, o ktorých som si myslel, že dokážu presadiť svoje myšlienky a predstavy.

Predpokladám, že si sa zúčastňoval aj volieb primátora mesta.

Samozrejme. Ale len jediný krát prispel aj môj hlas k tomu, aby sa daný kandidát stal víťazom. Bol to pán Ondréšik. Okrem neho sa ani raz nestal primátorom mesta môj favorit. Myslím si, že primátor mesta je určite dôležitá funkcia, mal by byť prirodzenou autoritou, keďže je najvyšším predstaviteľom miestnej samosprávy. Bohužiaľ, v tomto meste to vnímam tak, že ani jednému z nich sa okrem toho, že sa dokázali presadiť a stať sa primátorom, z nejakého dôvodu nepodarilo okolo seba postaviť takú skupinu ľudí, ktorá by dokázala zhmotniť myšlienky z ich predvolebnej kampane. Ľudí, ktorí by ich dokázali podporiť a pomôcť im. Až neskôr som pochopil, že tí ľudia neboli pripravení stať sa primátormi, tak ako mnohí poslanci neboli pripravení stať sa poslancami. Ciele, vytýčené v predvolebných programoch, boli populistické a nemali v tomto meste reálne zázemie. A problém vidím práve v tom, čo som povedal. Nech mi to pán Laciak odpustí, ale bohužiaľ, on je podľa môjho názoru tou najevidentnejšou obeťou toho systému. Nemá okolo seba ľudí, o ktorých by sa mohol oprieť a tým pádom je sám vojak v poli. Tak to potom vyzerá aj na zastupiteľstvách. Je to smiech cez slzy. Ľudia postupne zisťujú, že mesto nemá peniaze, že naše peniaze sú rozhádzané… A to všetko preto, že vedenie mesta sa nevie dohodnúť, stretnúť a porozprávať. Možno to robia cielene, možno im tento chaos vyhovuje, pretože sú tak schopní napĺňať si nejaké svoje osobné ciele, čo je síce obdivuhodná taktika, ale treba si uvedomiť, kto ju financuje.

Aký máš názor na politickú situáciu v meste?

Politická situácia v meste odzrkadľuje situáciu jeho obyvateľov. Keď si zoberieme samotnú účasť z posledných lokálnych volieb a potom to množstvo hlasov, ktoré jednotliví poslanci získali, tak zistíme, že sú tam poslanci, ktorí mali len 200-300 hlasov. Aj to potom nevadí, pokiaľ aspoň s polovicou alebo s tretinou človek udržiava nejaký kontakt vo verejnom záujme. Poslanci nemajú úradné hodiny pre vlastných občanov, zastupujú záujmy svoje, lobistov a iných a až potom svojich voličov. To je choré. A politické strany? Zašité, zahrabané, schované… Či koaličné alebo opozičné. Ticho. Raz za štyri roky sa Ruženka zobudí, deklaruje čo všetko urobí, keď ju zvolíme a to je všetko. Toto je verejný záujem? Toto je politická zodpovednosť za veci verejné?

Zapojil si sa do zbieranie podpisov pod petíciu za zníženie počtu poslancov a volebných obvodov, aké si zachytil spätné väzby?

Som veľmi rád, že ste sa ma to opýtali. Ja som mal po dlhom čase možnosť inak ako podnikateľ stáť na ulici. Postavili sme sa spolu s Matúšom Bischofom s petíciou pred Billu s tým, že som chcel vedieť, ako si ma ľudia možno pamätajú z tribún, či budú ku mne úprimní a otvorení. Chcel som vedieť, ako moji známi budú na mňa reagovať a bol som milo prekvapený. Veľmi veľa ľudí to sledovalo na internete, alebo to dostali do schránok. Čakali na možnosť prejaviť svoj názor, ale chýbal im priestor pristaviť sa fyzicky k niekomu a povedať, že aj oni súhlasia s našimi názormi a podporia ich podpisom a k tomu dodajú čo ich ťaží na duši, čo ich trápi. Chcem poďakovať všetkým Rožňavčanom, ktorých som pri podpisovaní petičných hárkov stretol. Poďakovať tým, čo nás podporili, ale i tým, čo nás nepodporili, lebo takto sa prejavuje slobodná vôľa a slobodný názor.

Malo by sa mesto správať nejakým úplne iným spôsobom, otvoriť ľuďom?

Ja mám pocit, že títo ľudia potrebujú mať pocit, že sú priamo účastní na dianí. Počnúc úradnými hodinami poslancov pre verejnosť, cez verejné zhromaždenia poslancov so svojimi voličmi, končiac transparentným riadením a rozhodovaním na mestskom úrade.

Aby boli vtiahnutí do diania?

Áno, áno presne tak. Niektorí, samozrejme podľa ľudskej povahy, sa aktívnejšie zapájajú, niektorí menej. Ale keď ja, vymyslím si, stretnem na chodbe susedu a poviem: Pani suseda nezabudnite, dneska je bytová schôdza a budeme riešiť viete čo. Pán Kováč, nemôžem prísť ale svoj názor niekde vyjadrím, som rada, že ste ma zastavili, nie je vám to jedno, čo si myslím. Ľudia proste potrebujú takýmto spôsobom chytiť, nie každý je ten typ, že sa zapojí do toho aktívne.

Ale nedávno bola verejná diskusia na tému predaja pozemkov pre Kaufland a vtedy primátor konštatoval, že ľudí to nezaujímalo, bolo tam sotva 20 občanov.

Keď chcem predať svoj produkt, tak urobím všetko pre to, aby som ten produkt predal. Vymyslím nejaký zaujímavý slogan, vymyslím nejakú agresívnu kampaň, ktorá osloví čo najviac potencionálnych klientov. To je pochopiteľné, keď chcem spätnú väzbu, či ten produkt má alebo nemá svoj efekt, či sa chytí alebo nechytí, inú možnosť nemám, ak to chcem seriózne predávať. Toto o čom hovoríme a väčšina tých vecí, ktoré sú podstatou pre toto mesto, by sa mala riešiť práve takouto agresívnou reklamou: Ľudia preboha, však jednu plechovú búdu tu už máme, alebo chceme ešte aj druhú plechovú búdu? Vy to naozaj vnímate tak, že vám to je jedno, čo s tým historickým jadrom bude? Podľa nich sa ich nikto na nič pred tým nepýtal a teraz zrazu chcú vedieť? Prečo si rozdeľujú odmeny a vtedy sa neopýtajú, čo si o tom myslíme? Chýba spätná väzba a toto nikto zatiaľ od tých ľudí nechcel. V marketingu je normálne, že vy si pýtate spätnú väzbu v obchode: Oslovila vás naša ponuka? Kúpili ste si náš produkt? Áno? Nie? Prečo? Žiaľ komunikácia nefunguje, resp. nie je. A to je výsledok. Nezáujem.

Spomínal si, že chceš splatiť dlh tomuto mestu, neuvažoval si nad na tým, že sa zapojíš do komunálnej politiky?

Ak sa dokážem obklopiť ľuďmi, ktorým tiež záleží na týchto veciach rovnako ako mne, tak vtedy áno. Vážne rozhodnutia by podľa môjho názoru mali vždy dozrieť. Toto je vážne rozhodnutie. Byť v súčasnosti lokálnym politikom nie je jednoduché, lebo človek sa takto dostáva viacej na oči a nielen vďaka svojej rodine a svojmu pôsobeniu, ale aj kvôli tomu, že mal by zastupovať názory iných ľudí. To je iná pozícia ako biznis, tam je každý zodpovedný sám za seba. Vo verejnom živote k tomu pribúda aj zodpovednosť za iných. Teraz je to o tíme. Sám bez podpory tímu do verejného života nepôjdem.

Myslíš Občiansky klub Rožňava?

Áno, aj. Tí ľudia sa nestretli a nezmizli v priebehu dvoch dní alebo mesiaca a pre mňa je to signál, že majú záujem riešiť veci verejné. Chcel by som byť súčasťou takéhoto tímu. Vďaka osloveniu aj ďalších známych som sa rozhodol aktívne zapojiť do verejného diania. Som ochotný do toho investovať veľa energie a času. Sme tá generácia, ktorá pred sebou už netlačí veľa generácií, už zostáva len jedna dve. Je najvyšší čas sa do toho pustiť.

A v akej úrovni tú príležitosť vnímaš? Máš už nejakú konkrétnejšiu predstavu, že by si povedzme kandidoval za poslanca alebo aj za primátora?

Ja som rozhodnutý, že urobím všetko preto, aby som bol poslancom a úprimne povedané, pokiaľ sa naplní moja vízia a presvedčím dostatok svojich spoluobčanov, tak určite budem kandidovať aj za primátora mesta.

Budeš kandidovať za nejakú politickú stranu alebo ako nezávislý kandidát ? Aj toto už máš premyslené?

Áno, chcem kandidovať ako nezávislý kandidát s tým, že budem hľadať podporu u občanov aj naprieč politickým spektrom, ktoré mi je blízke. Začnem oslovovať svojich príbuzných, priateľov, susedov, známych bez rozdielu politickej príslušnosti. Koncom júna chystám stretnutie ľudí, o ktorých sa chcem vo svojom tíme oprieť. Chcem zapojiť čo najviac ľudí do predvolebnej kampane a vytvoriť štruktúru, ktorá bude i po voľbách činná vo verejnom živote. Chcem zostaviť taký tím, o ktorom si myslím, že by bol schopný a bude chcieť urobiť poriadok vo veciach verejných. Ja netvrdím, že keď sa to podarí, že za tie štyri roky bude ľadový štadión zakrytý a bude krytá plaváreň, všetky komunikácie budú v poriadku atď. Myslím, že tieto štyri roky nebudú bohužiaľ o tom. Treba toto mesto najprv dostať do normálneho a transparentného chodu, a zapojiť spoluobčanov do diania a rozhodovania aby mali odôvodnený pocit, že toto je ich mesto.

Myslíš, že vo voľbách na konci roka nastúpi nová generácia poslancov, že sa zmení atmosféra spravovania mesta?

Urobím všetko pre to, aby sa to podarilo.

Čo je takým tvojim krédom, pocitom zo života, v tvojom veku a po tom všetkom, čo si dosiahol a prežil?

Správať sa k ľuďom tak, ako chcem aby sa oni správali ku mne. A veľmi veľa síl a energie mi dáva jedna myšlienka ešte z vojenčiny – vojak sa nesmie sťažovať skôr, ako po 24 hodinách. Človek by mal každému svojmu rozhodnutiu dať čas dozrieť. Nie vždy je spontánne rozhodnutie správne. Samozrejme, keď sa niekto napr. topí, tak v takejto situácii je potrebné sa rozhodnúť hneď. Ale vo veciach, o ktorých nie je potrebné spontánne rozhodnúť, alebo na rozhodnutie je časový priestor, počkám min. 24 hodín , aby som si bol istý, že to rozhodnutie malo čas „dozrieť“. Niekedy to zdržiava veci, ale vo väčšine prípadov to prinieslo väčší efekt.

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Belo Hefler

Rozhovor bol autorizovaný, Karol Kováč v ňom urobil niektoré zmeny bez výraznejšieho dosahu na zmysel, resp. obsah svojich odpovedí. Časť zmien sme však neakceptovali, pretože boli nad rámec autorizácie.

A N K E T A

Pozn. red.: Uvedené mená pochopiteľne neznamenajú, že dotyční sú rozhodnutí na post primátora kandidovať.  Zaujíma nás názor našich čitateľov, koho preferujú, pričom v žiadnom prípade nejde o reprezentatívny prieskum.

Súvisiace články:

Ivan KUHN: Uvažujem, že budem kandidovať

Vladislav LACIAK:  Dostali sme sa až do absurdna

Ako sa to s tebou vyvíjalo po Novembri ´89?

V ´91. som začal študovať politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, v´95. som ukončil bakalárske štúdium a nastúpil do denníka Sme ako redaktor zahranično-politického oddelenia. V ´96. som sa uchádzal o štipendium, ktoré ponúkala britská ambasáda a dostal som sa v rámci Chevening Scholarship na jednoročné štúdium na University of Kent v Canterbury, kde som získal v rámci štúdia medzinárodných vzťahov titul Master of Arts, čo je zhruba ekvivalent magisterského štúdia na Slovensku. Po ukončení štúdia som sa vrátil späť na Slovensko do denníka Sme. Ale pár mesiacov po návrate som dostal zaujímavú ponuku pracovať na projekte Phare financovanom z programu Európskej únie. Tento projekt bol zameraný na reformu verejnej správy, a bola to pre mňa zaujímavá výzva vzhľadom na to, že bol možnosťou spolupracovať s ľuďmi z rôznych krajín zo západnej Európy.

To si už odišiel z Rožňavy.

V podstate z Rožňavy som odišiel už v´91. študovať do Bratislavy, a keď som skončil štúdium, tak mi bolo jasné, že so vzdelaním politológa v Rožňave veľké možnosti uplatnenia nie sú. Obzvlášť, keď v tom čase bola v Rožňave nezamestnanosť na úrovni zhruba 30 %, takže som ostal bývať v Bratislave, aj keď som mal naďalej trvalé bydlisko v Rožňave. Koncom roka ´97 som dostal tú ponuku – možnosť robiť na projekte Phare. Zriadil som si živnosť a od januára ´98 som začal pracovať ako projektový manažér na projekte reformy verejnej správy .

Ako ťa ten projekt zaujal?

Bola to veľmi zaujímavá práca, lebo tam ako experti pracovali ľudia z mnohých krajín Európskej únie, ktorí prichádzali s know-how a s osobnými skúsenosťami ako funguje štátna správa, resp. verejná správa v rôznych krajinách. V ´98. sa stala dosť významná vec: vo voľbách vyhrala vtedajšia opozícia, došlo k zmene vlády. Mečiar prehral voľby a nová vláda prišla s ambicióznym projektom reformy verejnej správy. Bol vymenovaný splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy Viktor Nižňanský a vlastne náš projekt začal pracovať pre Nižňanského. Došlo aj k príprave nového projektu, ktorý pokračoval v tom pôvodnom. Ten druhý projekt už bol oveľa ambicióznejší. Kým prvý projekt, ktorý bol pripravený ešte za Mečiarovej vlády, bol skôr o kozmetických úpravách, zavedení nejakých počítačových systémov, ale v podstate nenarúšal pôvodné štruktúry okresných úradov a koncentráciu v štátnej správe, tak ten nový projekt bol o výraznej decentralizácii, o ďalšom presune kompetencií na obce, mestá a o vytvorenie vyšších územných celkov (VÚC). Aj keď reforma verejnej správy v konečnom dôsledku dopadla inak, ako boli očakávania. Pôvodne sa uvažovalo o 12,15, či 16 župách, nakoniec výsledkom politického kompromisu vo vláde bolo to, že vzniklo osem VÚC.

V roku 1989 si bol aktívny vo Verejnosti proti násiliu, ako ťa tá situácia zastihla?

Mal som 23 rokov a bolo to pre mňa také zaujímavé obdobie , lebo ja som bol v lete v´89. , kedy som ešte študoval strojarinu, na letnej aktivite (pozn. red.: brigády študentov za socializmu) vo východnom Berlíne. Tam som pravidelne chodieval mestskou dopravou popri Berlínskom múre. Aj predtým som si uvedomoval, že žijeme za železnou oponou v komunistickom režime, ale vidieť naživo ten múr a vidieť naživo za ním tie domy, kde žijú rovnakí ľudia, rovnakí Nemci ako na tej východnej strane, tak to vo mne zanechalo dosť silný dojem. Pamätám si, ako som sa bol pozrieť pri Brandenburgskej bráne, a pred tou bránou bol asi 100 metrov vyhradený priestor, kam sa nedalo ísť. Boli tam zábrany, prechádzali sa tam policajti, ktorí to tam strážili, aby sa nikto nepokúsil prebehnúť. Bol to dosť silný zážitok, uvedomil som si, že som zavretý v nejakej zoologickej záhrade, alebo v takom slušnejšom koncentráku. A vtedy, keď som v tom lete ´89 stál pred tou Brandenburgskou bránou, som si povedal, že sa chcem dožiť toho, že tam jedného dňa prídem a prejdem cez tú Brandenburgskú bránu na druhú stranu a nikto po mne nebude strieľať. V tej chvíli som to bral ako životné želanie, že ak sa toho na dôchodku dožijem, tak budem šťastný.

Kedy si stihol ten nanovo spojený Berlín prejsť krížom krážom?

Niekedy v rokoch 1994-1995 som sa dostal na týždňový študijný pobyt pre skupinu mladých ľudí, študentov. Ten pobyt bol v inštitúcii, ktorá sídlila v západnom Berlíne a v rámci tohto pobytu sme tam mali aj výlety k Brandenburgskej bráne z opačnej strany, tzn. zo západnej. Všetci ostali na tej západnej strane, lebo pršalo a zaliezli pod strechu. Ja som sa šiel prejsť tam, do východného Berlína a vrátil som sa späť. Nejaký môj kamarát pozeral, že čo tam chodím v tom daždi hore dole a ja mu vravím: prišiel som si splniť životný sen. Bol som potom aj v múzeu Berlínskeho múru a to je expozícia, ktorú by mali vidieť asi všetci Slováci. Najmä tí mladší, ktorí si už nepamätajú komunizmus, ale aj niektorí starší ľudia, ktorí trpia spomienkovým optimizmom – majú pocit, že za toho socializmu bolo lepšie. Všetci už zabudli, že keď si chceli kúpiť kilo banánov, tak musel stáť dve hodiny v rade a ešte sa stalo, že pre nich banány neostali. Mandarínky boli akurát na VOSR, potom boli na Mikuláša a na Vianoce a zvyšok roka neboli mandarínky vôbec.

Čím si vysvetľuješ, že je to dnes u ľudí často práve tak, ako si to povedal?

Ja by som povedal, že sú také dve príčiny. Západný svet a demokracia sú v podstate tak trochu ohrozované samy sebou alebo svojou slobodou, slobodou informácií. Ak americká armáda spraví nejaký prúser, nejakú chybu, zle odhadnú vojaci situáciu, zastrelia nejakých civilistov, tak je to o pár mesiacov – týždňov v novinách, videozábery sú v televízii, na internete. Všetci sa o tom dozvedia, že sa také niečo stalo, ale kto z tých ľudí vie, čo sa stalo v r. 1988 v Halabdži? To sa nevie, lebo sa to stalo dávno, keď ešte moderné technológie neboli tak rozvinuté, nebol Facebook, nebol Youtube, neboli satelitné televízie, a hlavne stalo sa to v krajine, kde nemohli chodiť slobodne novinári. V dnešnom Iraku novinári pôsobia, nakrúcajú všetky tie veci. To, čo sa stalo pred rokmi v Halabdži síce bolo pokryté, nemyslím žeby sa o tom úplne nevedelo, ale v oveľa menšom rozsahu. Tam došlo k totálnemu masakru, jedno mesto bolo úplne zlikvidované. Boli povraždené ženy, deti, starí ľudia, a to chemickými zbraňami, čo sa nestalo ani počas druhej svetovej vojny. Stalo sa predtým v prvej svetovej vojne, že boli použité aj chemické zbrane, v druhej svetovej vojne sa používali akurát tak na likvidáciu židov v koncentračných táboroch. Ani Hitler si nedovolil použiť chemické zbrane, lebo sa bál toho, že tá druhá strana môže spraviť to isté. A Saddám použil tie zbrane proti svojim vlastným občanom, proti Kurdom, ktorí bojovali proti režimu. Keďže tam nebola sloboda tlače, nemohlo sa o tých zverstvách informovať. O tom, čo sa dialo za Saddáma, ktorému aj komunistické Československo vyvážalo tanky, sa vie oveľa menej.

Kritici vojenskej intervencie do Iraku okrem iného tvrdia, že šlo a ide o ropu.

Ja si to nemyslím; veď keby šlo o ropu, USA by ju mohli dovážať od Saddáma Husajna, on by im tú ropu veľmi rád za doláre predal, a za tie doláre od nich nakúpil zbrane. Ak by boli USA takí bastardi, ako ich tá názorová skupina reprezentuje, tak USA by mohli s nimi vymieňať zbrane za ropu a nemuseli by tam posielať zomierať svojich vojakov.

Takto to podľa týchto kritikov majú viac pod kontrolou.

Nemajú to pod kontrolou, problém je v tom, že pod kontrolou to mal Saddám Husajn. Mnohí argumentujú, že kým vládol, tak tam nevybuchovali bomby na trhoviskách a nebolo také množstvo mŕtvych. Ale boli iní mŕtvi, a to práve tí, ktorí si dovolili kritizovať režim. Medzi mŕtvymi boli aj tí, ktorí sa len znepáčili Sadámovým synom. Tí si žili životom playboyov, vyvážali sa na drahých autách a keď videli nejakú peknú ženu, tak ju chceli, a keď bol prekážkou priateľ tej ženy, tak ho zlikvidovali. Diali sa tam iné všelijaké svinstvá. Tým, že tam bol zlikvidovaný Saddám Husajn, a nastal pokus tam vytvoriť slobodnú spoločnosť, tak túto slobodnú spoločnosť do určitej miery zneužívajú rôzne fundamentalistické skupiny, pre ktoré je slobodná spoločnosť najväčším nepriateľom. Sú ľudia, ktorí chcú nastoliť iný typ diktatúry, ako bola tá Saddámova. Nechcú slobodnú spoločnosť, kde by ľudia mohli voliť a byť volení. Nie všetci ľudia túžia po slobode, sú ľudia, ktorí potrebujú, aby im niekto nalinkoval život. Chcú aby sa o nich niekto postaral.

Je správne im tam implantovať naše pravidlá slobody a demokracie, ktoré oni v rámci svojej kultúry nepoznajú a sú pre nich cudzie?

Ja si nemyslím, žeby tieto naše západné „pravidlá“ nemohli inde fungovať. Veľakrát to tvrdia čínski komunisti, že demokracia pre Čínu nie je, že to je iná kultúra, ale pritom na Taiwane demokracia funguje. Okrem toho sú aj iné islamské krajiny, v ktorých funguje istá forma demokracie. Možno to nie je taký klasický liberálno-demokratický systém, ako v západnej Európe alebo v Amerike, ale proste fungujú – napr. Indonézia, Malajzia, takže to neznamená, že tam nemôže byť demokratická spoločnosť, nejaké pravidlá slobody, aj keď samozrejme môže to byť obmedzené nejakými tradíciami. Koniec koncov, veľa ľudí z týchto krajín prichádza žiť do západnej Európy a nemajú problém sa adaptovať. Sú samozrejme ľudia, ktorí chcú presadzovať svoj názor za každú cenu a pre ktorých je slobodná spoločnosť, v ktorej si ľudia môžu slobodne vybrať, neprijateľná. Či sú to komunisti, ktorí sú ochotní ísť cez revolúcie a diktatúru proletariátu, alebo islamskí fundamentalisti a nejakí náckovia, fašisti, ktorí chcú predpísať všetkým ľudom, ako sa majú správať, čo sú hodnoty a kto sú tí správni ľudia. V každej spoločnosti sa nájde takáto skupina ľudí. Niekde sú viacpočetní, niekde sú menej početní, niekde sú viac agresívni, niekde menej.

Aj pre mnohých mladých ľudí z našej civilizácie slobodného sveta je akoby módnym trendom antiamerikanizmus, antikapitalizmus… Podľa nich systém, v ktorom žijeme, robí nejaké fauly, robí tie fauly na cudzích národoch, robí tie fauly aj na svojich ľuďoch. Od toho sa odvíja aj celá tá kritika systému z vnútra, hnutia antiglobalistov sa zdajú masívne.

Ale nie sú to až také masívne hnutia, lebo už keď sú tie veľké akcie antiglobalistov, tak väčšinou sú to pozbieraní ľudia z celej Európy. Čiže, keby robili nejakú antiglobalistickú demonštráciu v Čechách len Česi, tak to bude malá skupina ľudí – pár stovák. Keby to robili niekde v Nemecku, tak to bude viac ako pár stovák, možno to bude pár tisíc. Ale keď sú také demonštrácie, na ktoré príde desaťtisíc antiglobalistov, tak tam prídu ľudia z celej Európy. Čiže ono to vyzerá, že je to také masové, lebo sa zídu na jednom mieste a robia proste veľký brajgel, ale potom už, keď sa volí, tak takéto politické sily nemajú nejaký veľký úspech pri voľbách. To sú menšiny, ktoré sú dobre organizované, ktoré sa dokážu veľmi dobre zviditeľniť a majú nacvičené niektoré svoje taktiky ako upútať pozornosť médií a verejnosti a ako v malých skupinách koordinovane niečo vyviesť. Čiže to nie je niečo také, čo by reprezentovalo mladú generáciu.

Takže to nevidíš tak, že tieto názory sú v mladej generácií rozšírené?

Myslím si, že to nie je až tak rozšírené, aspoň tak radikálna skupina ako sú antiglobalisti – to je podľa mňa malá skupina. Samozrejme tých, ktorí sú kritickí k demokracii – k tomu, čo robia európske krajiny, Amerika, tých kritických ľudí je určite viacej, ale to je prirodzené, že mladí ľudia sú kritickí. Vždy tá mladá generácia je kritická voči tomu, čo robila predchádzajúca, ale časom získa nejaké životné skúsenosti a potom pochopí, že niektoré veci fungujú trochu inak, ako si predstavovala. Najlepšie je, keď títo ľudia vycestujú do nejakých rozvojových krajín alebo nejakých diktatúr a potom zistia, že ten dôvod a ten vplyv, ktorý pripisujú nejakým nekalým praktikám CIA a ropným spoločnostiam, je minimálny. Väčšinou tie problémy vytvárajú domáce elity, rôzni diktátori a rôzne skorumpované domáce skupiny. Vždy hovorím, ak debatujem s takýmito ľuďmi, ktorí majú takéto názory, že ak je to tak, ako hovoria, tak vysvetlite, že prečo tak veľa Mexičanov chce ísť žiť do USA a tak málo Američanov chce ísť žiť do Mexika? Prečo tak veľa Afričanov chce prísť žiť do Európy a tak málo Európanov chce ísť žiť do nejakého Zimbabwe, ak my sme takí zhnití a skorumpovaní?

Pre týchto kritikov je kapitalizmus zastaralý, tvrdia, že sa musí nastoliť nový sociálny a ekonomický poriadok, ktorý bude spravodlivejší a lepší.

Mladí ľudia vždy túžia po niečom spravodlivejšom. Hovorí sa, že ak má niekto 20 rokov a nie je vľavo, tak nemá srdce a ak má niekto 30 a ešte stále je vľavo, tak nemá rozum. Áno, mladí ľudia chcú radikálne riešenia, spravodlivosť. Ale keď začnú zarábať peniaze, tak to je taký zlomový bod. Mladý človek, ktorý nezarába a dostáva nejaké peniaze od rodičov, tak rozmýšľa inak ako niekto, kto osem hodín alebo aj viac zarába a potom z tých zarobených peňazí zistí, koľko peňazí má zaplatiť na daniach a na odvodoch štátu. A potom začne rozmýšľať: dobre a prečo mám ja jemu platiť a naozaj je to nevyhnutné niekoho podporovať? Je iná vec, keď je niekde zemetrasenie alebo nejaká prírodná katastrofa a ľudia ostanú bez strechy nad hlavou a bez jedla. Potom je prirodzené, že chceme pomôcť. Veľa ľudí pomáha, ale otázka je, prečo by sme mali pomáhať napr. Grécku? Keď prejedli včera to, čo mali zjesť zajtra, tak odrazu chcú, aby im niekto pomáhal a máme im pomáhať aj my, ktorí odchádzame do dôchodku oveľa neskôr a ktorí máme nižšie priemerné platy a dôchodky? My im máme požičiavať na ten ich žúr?

Ja sa venujem v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika problematike podpory demokracie v iných krajinách a v tejto súvislosti sa venujem aj problematike rozvojovej pomoci a myslím si, že tá rozvojová pomoc, ktorá je poskytovaná menej rozvinutým krajinám, je chybná. Nemala by byť zameraná na to, že im tam chceme pomáhať tak, že im budeme dávať nejaké peniaze aby neboli takí biedni, ale skôr na to, aby sa zlepšilo fungovanie štátu a aby oni sami boli schopní si zlepšiť svoju situáciu. Je také známe príslovie: Daj človeku rybu a zasýtiš ho na jeden deň, nauč človeka loviť ryby a zasýtiš ho na celý život. Myslím si, že veľa mladých ľudí, keď zažijú skutočný život, keď začnú zarábať peniaze, keď sa začnú starať o svoju rodinu, keď prídu na to, že zo svojich daní platia štátu a že od štátu za svoje peniaze nedostávajú primerané služby, tak potom mnohých ten radikalizmus a snaha radikálne meniť spoločnosť prejde a zistia, že treba ísť cestou väčšej zodpovednosti a obmedzovania kompetencií tým, ktorí rozhodujú o ich životoch. Celá spravodlivosť je o prerozdeľovaní. Keď niekto má viac, tak by mal dať niekomu, kto má menej. Problém je však v tom, že ak dáme právo úradníkom rozhodovať o našich peniazoch, tak to nikdy nedopadne dobre. Keď niekto chce páchať dobro, tak to je fajn, ale mal by rozhodovať len o svojich peniazoch.

Vyjadruješ sa vlastne aj k Európskej únii, ako ju vidíš v kontexte aktuálnej situácie?

Svoju profesionálnu kariéru politológa som začínal ako eurooptimista a v priebehu rokov som sa dopracoval ku kritickému pohľadu na Úniu. Jej hlavná myšlienka pri vzniku bola tá, že Európska únia je budovaná na základe myšlienky 4 slobôd: voľný pohyb osôb alebo pracovnej sily, voľný pohyb tovaru, voľný pohyb služieb a voľný pohyb kapitálu. To je dobrá vec. Keď som stále viac študoval problematiku Európskej únie, postupne som prichádzal na mnoho vecí. Na to, že toto všetko je do určitej miery len teória a určitý cieľ, ktorý ešte stále nie je dosiahnutý. Napríklad v prípade Slovenska sme členmi Únie už 6 rokov a ešte stále sa na nás neuplatňuje všade sloboda pohybu pracovnej sily. Vo väčšine európskych krajín už môžu Slováci prísť a zamestnať sa bez problémov, ale napr. v Nemecku alebo v Rakúsku, čo sú blízke krajiny a veľmi dôležité ekonomicky, tak tam sa môžu Slováci zamestnať len ak získajú pracovné povolenie. Napriek tomu, že sme v jednej Európskej Únii, tak stále platia určité obmedzenia. To je jeden taký kritický moment, ďalší je ten, že v EÚ fungujú určité prerozdeľovacie mechanizmy – štrukturálne fondy a kohézny fond, ktoré som tiež na začiatku vnímal pozitívne ako určitú európsku solidaritu – pomáhanie tých silných štátov slabším, aby sa dostali na ich úroveň. Ale opäť, ak som to začal hlbšie sledovať, tak som prišiel na to, že tieto fondy nie vždy plnia svoj účel. Napríklad Írsko a Grécko získali z EÚ fondov zhruba porovnateľné sumy peňazí a Írsko na jednej strane zaznamenalo veľký progres, ale v prípade Grécka sa nič také nedosiahlo. To znamená, že len samotné prerozdeľovanie peňazí nepomôže, na to sú potrebné aj ďalšie zmeny a na druhej strane prerozdeľovanie, dotácie a takéto fondy sú veľkým zdrojom korupcie, čo deformuje podnikateľské prostredie, negatívne ovplyvňuje politickú situáciu a znižuje dôveru občanov k štátu, politickým stranám a demokratickému systému. Ja nie som proti Únii, len si jej fungovanie predstavujem trochu inak. Ja kladiem dôraz na to, že by to mal byť priestor tých 4 slobôd a mala by to byť Únia národných štátov, v ktorých rozhodujú ich vlády a parlamenty a tieto vlády by sa mali spolu dohodnúť na spoločných postupoch.

Severoameričania dokázali vytvoriť federáciu.

Áno, ale musíme si povedať, že USA sa k tomu dopracovali cez občiansku vojnu.

Cez Európu sa prehnali už aj dve svetové.

My sme mali dve svetové, ktoré k tomu nesmerovali, tak ja sa pravdupovediac trošku obávam. Nechcem strašiť ďalšou vojnou, ale keby tento proces integrácie pokračoval touto cestou ako ide – povedal by som, že dosť násilne a nie prirodzene a niekedy aj proti vôli občanov, tak neviem. Stačí sa pozrieť na problematiku okolo európskej ústavy a Lisabonskej zmluvy. Politici niečo dohodli, no Ústavnú zmluvu v dvoch referendách v dvoch krajinách občania odmietli – Francúzsko a Holandsko a v niekoľkých ďalších krajinách sa to referendum už ani nekonalo, ale asi by dopadlo podobne, teda proti. Reakcia na to bola taká, že namiesto toho, aby sa šlo cestou diskusie, tzn. by sa o tom v každom štáte diskutovalo s občanmi, sa znova zišli politici a prepísali Ústavnú zmluvu do podoby Lisabonskej zmluvy. Po obsahovej stránke je to na 99 % to isté. Zmenili len pár drobností, ktoré kričali veľmi do očí, ale tá podstata ostala. Zmenila sa forma, zmenil sa názov a to sa dalo znova schvaľovať, ale už tak, aby sa vyhli referendám. Odrazu už nebolo referendum vo Francúzsku, nebolo referendum v Holandsku. Jediné, ktoré muselo byť, bolo v Írsku, lebo tam to vyžadovala ústava, a v Írsku to neprešlo. A zase sa šlo spôsobom, ako to pretlačiť v Írsku. Tento spôsob mi prekáža. Potom na druhýkrát to už Íri odsúhlasili, ale to preto, lebo medzitým vypukla finančná kríza, ktorá veľmi tvrdo dopadla na Írsko.

Ale odhlasovali.

Dobre, ale otázka je, prečo sa neopakovalo referendum aj vo Francúzsku a Holandsku?

Zrejme im to ich právny systém umožňuje.

Ale to je manipulovanie, veď najprv boli presvedčení, že to občania prijmú, lebo však Francúzsko aj s Nemeckom bolo považované za motor európskej integrácie. Francúzske elity považovali za samozrejmé, že to občania schvália. Keď to občania neschválili, tak si povedali, že im to už druhýkrát nenechajú schvaľovať, a to je účelové manipulovanie. Keď sú presvedčení, že to je dobré, tak nech presvedčia občanov, potom nech dajú referendum, a keď to zas neschvália, tak nech ich zas 3 roky presviedčajú a potom opäť dajú rozhodnúť v referende – tak to malo byť. Napr. v Nórsku to funguje inak. Tamojšia vláda chcela vstúpiť do Európskej únie v 70-tych rokoch, tak urobili referendum. Občania to však odmietli, no o 22 rokov znova chcela vláda vstúpiť do Únie, takže znova spravili referendum. Občania to opäť odmietli, Nóri nie sú v Európskej únii. Možno o 5, alebo 10 rokov tam opäť spravia referendum a možno až o 15-20 rokov povedia Nóri áno a vstúpia do Únie. Toto je normálny spôsob. Nóri neurobili to, že urobia referendum, občania povedia nie a tak o dva roky o tom znova bude rozhodovať parlament, a už sa nebude pýtať občanov. Má sa dodržiavať nejaký princíp, a tento sa nedodržuje, a ono to môže mať negatívne dopady na Európsku úniu, pretože ak sa takto bude postupovať, nebude sa veľmi brať ohľad na názory občanov. Vždy, keď sa zistí, že s tým občania nesúhlasia, tak to nejako obídeme, nájdeme spôsob ako to obísť, nájdeme nejakú právnu kľučku. Tak to potom môže dôjsť k tomu, že jedného dňa sa občania európskych krajín fest naštvú. Napríklad ako teraz v prípade Grécka: ak si vlády povedia, že ideme pomôcť Grécku, tak sa môže stať, že v mnohých krajinách sa ľudia totálne vytočia. Povedia si: tak oni majú všelijaké sociálne výhody atď., ktoré my nemáme, a teraz my ich máme zaplatiť. Tak sa môže stať, že pri najbližších voľbách budú ľudia voliť nejakých heiderovcov alebo mussoliniovcov, či hitlerovcov, pretože si povedia, že takúto Úniu nechcú. Prečo by mali doplácať na to, že niekto robil veľký žúr a teraz to nemôže zaplatiť?

Takže si skôr za také postupné zjednocovanie?

Ja som za postupné zjednocovanie.

Definoval si to národnými štátmi.

Ja to definujem národnými štátmi, pre mňa je to prijateľný model Európy, v ktorom si na každom území krajiny občania volia svoju vládu, tá rozhoduje, a potom tieto vlády sa môžu dohodnúť na nejakých spoločných veciach. Ja netvrdím, že za 50-100 rokov tu nemôže byť federálna Európa. Možnože moje deti a vnúčatá budú mať iný pohľad na svet, narodia sa do iného sveta a nebude im to prekážať, ale vybudovať Spojené štáty európske bude oveľa ťažšie, ako Spojené štáty americké. Rozdielnosť krajín, kultúr a jazykov je tu veľmi veľká. Európsku úniu tvorí už dnes 27 krajín a tých jazykov je 23, a na také množstvo jazykov, aby fungovali ako jeden funkčný štát, to si neviem predstaviť. Možno, že za tých 50 alebo 100 rokov budú všetci hovoriť okrem svojho rodného jazyka plynule angličtinou, ktorá sa zavedie ako jednotný jazyk, ale zatiaľ si to neviem predstaviť, ako by to mohlo v celku fungovať ako jeden štát.

Celé je to v podstate o tom, ako aplikovať pravidlá demokracie, ako odvodiť moc od subjektu, ktorým je občan – v meste, v kraji, v štáte, v nadnárodnom spoločenstve a nakoniec aj v celom svete, ktorý nekončí Európou ani Spojenými štátmi.

Aj v samotnej Európe sú tie rozdiely jazykové a kultúrne. Anglosaská kultúra je iná ako germánska a iná ako južanská, a to sa prejavuje aj v politických stranách. Pre mňa ako človeka, ktorý je pravicovo konzervatívno-liberálne orientovaný, sú napríklad bližší britskí labouristi ako francúzski pravičiari. Britskí labouristi, kvázi ľavicová strana, sú viac z môjho pohľadu v prospech slobodného trhu ako francúzsky prezident Sarkozy, ktorý začal niečo splietať o tom, že francúzske autá by sa mali montovať vo Francúzsku, dodávateľom by mali byť len francúzske firmy, a francúzske firmy, ktoré prenesú svoje prevádzky do zahraničia, by mali byť za to potrestané. To nie je pre mňa prijateľný politický partner napriek tomu, že je predstaviteľom pravicovej strany. Potom si už naozaj rozumiem skôr s labouristom Blairom, bývalým britským premiérom. Ten mi bol názorovo bližší ako Sarkozy, takže to je práve ten rozdiel medzi anglosaskou kultúrou a medzi tou francúzskou. Je možné, že tieto rozdiely sa budú časom stierať.

Rozdelenie na ľavicu a pravicu nie je dnes už zastarané?

To nie je zastarané, len to niektorí tvrdia, ale keď príde k praktickým veciam, vždy je to o tom prerozdeľovaní, a teda o tom, o čom má rozhodovať štát alebo nejaký ďalší útvar – región, obec, a o čom sa má človek rozhodovať sám. Teda aj o tom, koľko bude daní, akým spôsobom financujeme spoločné služby a čo si človek má platiť sám. Tento problém tu vždy bude. Stále budú ľudia, ktorí budú mať pocit, že štát sa má starať takmer o všetko, že ľudia mu majú dať polovicu svojich peňazí a štát má zabezpečiť zadarmo školstvo, zdravotníctvo a neviem čo ešte. A sú ľudia, ktorí majú pocit, že štát sa má starať akurát o bezpečnosť občanov a všetko ostatné si majú ľudia zaplatiť, čiže majú platiť naozaj minimálne dane, z ktorých bude zaplatená armáda, polícia, súdy a nejaké základné záchranné zložky, a všetko ostatné nech si ľudia zaplatia sami. Kto koľko zarobí, tak toľko si môže dovoliť. Samozrejme, toto sú dva krajné pohľady a medzitým je množstvo ďalších. A je tu ešte členenie na liberálov a konzervatívcov z hľadiska hodnôt. Napr. na katolíkov, ktorí chcú prísne dodržiavať zákaz  potratov a manželstvo ako vzťah muža a ženy, až po liberálov, ktorí chcú manželstvá homosexuálov, lesbičiek a možnosť adopcie pre homosexuálne páry. Toto rozdelenie bude vždy, to sú prirodzené veci a tá politická scéna to len reflektuje. Sú pokusy vytvoriť nejaké iné politické strany, ale vždy to skončí nakoniec na tom, že buď takáto strana skončí, rozpadne sa, alebo sa posunie doľava, či doprava. Premiéra Fica, ešte keď zakladal Smer, sa pýtali, aká to bude strana – pravicová, či ľavicová? Vtedy vyhlásil, že Smer nie je pravica ani ľavica, že je to tretia cesta a že Číňania majú také príslovie, že nie je dôležité, či je mačka čierna alebo biela, ale či chytá myši. A to opakoval do omrzenia. Potom prehral v roku 2002 voľby a za pár mesiacov sa spojil so Sociálnou demokraciou a vyhlásil, že Smer je ľavicová strana.

A je Smer podľa teba ľavicová strana?

No nie je, ale minimálne sa na ňu hrá.

A teda?

Je to strana, ktorá má ľavicovú rétoriku, ale v podstate je to lobistické združenie veľkých podnikateľov.

Kam by si ju zaradil?

No tu je taký problém v tom, že je to strana, ktorá sa hrá na ľavicu, ktorá osloví ľavicových voličov, akurát že nerobí ľavicovú politiku. Podľa mňa je to podvodnícka, marketingová a populistická strana, ktorá podvádza svojich voličov. V oblasti rodinnej politiky oveľa viac pre rodiny s malými deťmi urobila SDKÚ-DS a jej koaličná vláda, pretože zvýšila detské prídavky a zaviedla odpočítateľnú položku na daň, čo sú dosť výrazné položky, ktoré odpočítali na dani všetkým, ktorí pracujú a majú nejaký príjem, a kde je aspoň jeden člen rodiny pracujúci. To nepomohlo naozaj len tým, kde ani jeden člen rodiny nepracuje, ale pomohlo to dokonca aj tým, čo mali nízky príjem. Tí, čo mali vysoký príjem, si to odpočítali z dane a tým, čo majú nízky príjem a neplatia dane, tak im to daňový úrad vráti. Čiže pomohlo to takmer všetkým.

To, čo urobil Fico, keď vyhlásil, že bude príplatok pri narodení prvého dieťaťa 20 tisíc korún, to bol jeden veľký marketingový ťah. Problém je v tom, že v tejto krajine je zhruba 1 milión detí do 18 rokov a ročne sa narodí asi 50 000 detí, takže oni spravili „úžasnú“ vec pre 50 tisíc detí a ich rodičov, ale čo spravili pre zvyšných 950 tisíc? Nič. Čo ja som mal z toho? Mám 4 deti a nedostal som nič, lebo moje 4 deti sa narodili predtým, než ma stihli motivovať príplatkami. Ja z toho jednoducho nemám nič, z tej veľkej pomoci. Po kritike, že prečo je to na prvé dieťa, prečo to nie je aj na druhé, či tretie, bola tiež taká hlúpa argumentácia ministerky sociálnych vecí, ktorá tvrdila, že pri prvom dieťati sú náklady, treba postieľku, detskú sedačku do auta atď., čo bolo podľa mňa idiotské argumentovanie, pretože keď má niekto auto, tak nie je na tom zas tak ekonomicky zle. A ak má niekto dve deti, tak aj to druhé dieťa potrebuje tú sedačku do auta, a ak to pani ministerka nevie, tak aj tretie a štvrté dieťa potrebuje vlastnú postieľku. Keď to nevie, tak nech príde k nám domov, aby sa presvedčila. Neskôr sa to posunulo, že to bude platiť aj na druhé a tretie dieťa, ale zase sa to týkalo len tých novonarodených detí a netýkalo sa to toho zvyšného takmer milióna.

Ďalšia vec je, že detské prídavky sa za každý rok Dzurindovej vlády zvyšovali o malú sumu 30 korún. Ficova vláda ich 3 roky nezvyšovala, potom po troch rokoch ich odrazu zvýšila o 100 korún. Z toho urobili veľké šou, že pridajú 100 korún, ale však oni len doplatili to, čo mali robiť každý rok a čo vlastne zaviedla predchádzajúca vláda!

Čiže v čom je táto vláda sociálna? Z môjho pohľadu v ničom. Z môjho pohľadu paradoxne bola sociálna vláda tá Dzurindova. Toto nie je sociálna vláda, toto sú podvodníci.

Spomínal si svoju účasť na projekte reformy verejnej správy, vtedy boli aktuálne úvahy o spojení Gemera do jednej župy.

Tam sa, myslím, že s tým počítalo. Zhodou okolností sa ma na to raz Viktor Nižňanský opýtal, keď zistil, že som z Rožňavy. Bolo to v čase, keď sa uvažovalo, že by mohlo byť tých 12 alebo 15 regiónov, a vtedy sa ma opýtal, či by Rožňava mala byť súčasťou Košickej župy alebo spolu s Rimavskou Sobotou a Lučencom súčasťou Gemersko-Novohradskej župy. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak, hlavne kvôli SDĽ, ktorá nesúhlasila s týmto rozdelením. Oni dokonca presadzovali tri kraje, chceli sa vrátiť k pôvodnému systému 3 kraje a Bratislava ako za socíku. Nakoniec došlo k zhode na 8 krajoch, bol to taký kompromis.

A dobrý?

Podľa mňa bol veľmi zlý a ja dúfam, že budeme mať v blízkej budúcnosti takú vládu, ktorá toto členenie zmení. Problém je totiž, že vznikli regióny, ktoré sú neprirodzené. Slovensko má svoje prirodzené regióny ako je napr. Spiš, ktorý je rozdelený do dvoch krajov, čo je nezmysel. Prirodzenými regiónmi sú Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, Gemer, atď., teda tradičné regióny. Môžeme sa o tom samozrejme baviť, môžu byť nejaké spory, kde sú a ako sú tie hranice a či má byť gemerský región samostatne a novohradský samostatne, alebo spojený ako gemersko-novohradský, ale v každom prípade by to mali byť prirodzené regióny, pretože v prvom rade tam pôsobí ich identita. Jeden zo základných problémov je totiž ten, že vznikli umelé regióny, s ktorými ľudia nie sú dodnes veľmi stotožnení, čo sa odráža aj na nízkej účasti v krajských voľbách. Majú oprávnený pocit, že to s nimi nijako nesúvisí. Takto sú vytvorené regióny, v ktorých sú v rôznych oblastiach úplne rozdielne problémy. Keby sme tu však mali napr. ten náš gemersko-novohradský región, tak tie problémy by boli v ňom všade veľmi podobné, ako napr. spoločný problém zlej dostupnosti. Na rozdiel od severu Slovenska, kde je zdvojkoľajnená elektrifikovaná železničná trať, nám tu jazdia motorové vláčiky, rýchlik 3-krát za deň a cesty sú tu všade rovnako nekvalitné. Bol by to národnostne zmiešaný región s podobnými geografickými podmienkami, takže oveľa lepšie by fungovala regionálna správa.

Oponenti ale tvrdia, že by boli v porovnaní s tými európskymi príliš malé.

To je demagógia, lebo v prvom rade sa hovorí o tých európskych regiónoch NUTS 1, 2, 3, ale to sú umelé jednotky. NUTS – Nomenclature of Units for Territorial Statistics, umelé jednotky, vyrobené len pre štatistiku, aby sa dali porovnávať regióny podľa počtu obyvateľov a potom sa to vlastne dá vytvárať – dotvárať k tým národným podmienkam. U nás sú napríklad NUTS 2 ako dva kraje, Košický a Prešovský. Tie jednotky NUTS sú teda len administratívnou vecou pre štatistiku. Každá krajina má iné regióny, svoj historický vývoj. To sú stovky rokov aj vzhľadom na geografiu, toky riek, údolia atď. Nie je dôvod, prečo by sme mali byť kompatibilní v tejto oblasti. Dánsko, čo je krajina veľmi dobre porovnateľná so Slovenskom, pretože má približne rovnakú rozlohu a počet obyvateľov, bolo donedávna rozdelené na 16 regiónov a nemali s tým problémy. Pred tromi rokmi síce v rámci reformy verejnej správy znížili počet regiónov na 6, ale až čas ukáže, či to bol dobrý nápad.

Pred rokom si protestoval proti čínskemu prezidentovi, niekto to môže vnímať, ako čosi teatrálne. Sleduješ aj komunálnu politiku?

Ja si myslím, že jedno nevylučuje druhé. Nevidím dôvod, aby sa človek zameral len na jednu vec. Ak sem príde čínsky prezident a my sme krajina, ktorá zažila 40 rokov komunizmu, tak ja sa nemôžem tváriť, ako keby prišiel nejaký demokraticky zvolený prezident Francúzska alebo nemecká kancelárka. Prezident komunistickej diktatúry je pre mňa osoba neprijateľná, nežiaduca, obzvlášť keď vidím, že naši demokraticky zvolení predstavitelia si s ním idú bez problémov potriasť rukou. Ondrej Dostál, ktorý aj tento protest spoluorganizoval, je silným príkladom toho, že sa dá robiť oboje. On je veľmi aktívny v oblasti miestnej politiky, takže si nemyslím, že keď sa niekto venuje veľkej politike, že sa nemôže venovať aj malej politike.

To predsa urobil aj americký prezident a mnohí ďalší diplomati.

Lenže americký prezident okrem toho, že príde do Číny a rozpráva o ekonomických veciach, tak vždy ešte otvorí aj tému ľudských práv. Aj keď Obama o tejto téme veľmi nehovorí, čo mi teda vadí, a je to jeden z dôvodov, prečo som voči nemu veľmi kritický. V tomto smere bol George Bush oveľa kritickejší, a keď mal stretnutia s čínskymi predstaviteľmi, tak vždy otvoril tému ľudských práv. Ja netvrdím, že máme prerušiť kontakty s Čínou a zavrieť tam naše veľvyslanectvo, ale myslím si, že nemusíme pozývať sem najvyššieho predstaviteľa, tie kontakty môžu byť na nižšej úrovni. Ak sa také stretnutie uskutoční, tak potom by nás malo zaujímať dodržiavanie ľudských práv. Slušný človek by sa jednoducho mal ozvať. Mal by nejakým spôsobom dať najavo, že nesúhlasí s takýmto režimom a nesúhlasí s tým, aby sa naši predstavitelia s nimi bavili len o tom, či tam niečo vyvezieme alebo nevyvezieme, a vôbec sa pritom neotvorí téma ľudských práv.

V samotnej Číne pritom akoby neexistovala vnútorná opozícia, minuloročné 20. výročie masakru na námestí Nebeského pokoja prešlo takmer v tichosti.

Kritici to tvrdia, ale veď to mohli tvrdiť aj o komunistickom Československu: pozrite sa, ako tam ľudia žijú pokojne, nebúria sa, len pár krikľúňov ako Havel, a všetci ostatní sú tam spokojní. Niečo iné je spokojnosť a niečo iné je strach. Druhá vec je, že ľudia sú spokojní, lebo nič iné nepoznajú, keď žijú v diktatúre, v ktorej je cenzurovaný aj internet a vysiela len štátna televízia. Tí ľudia nemôžu cestovať do zahraničia, sú sledovaní neustále štátnou tajnou políciou. Časť ľudí je spokojná, lebo nevie o tom, že existuje niečo lepšie, a časť ľudí je ticho, lebo sa boja. Niektorí tvrdia, že to je iná kultúra, že tam demokracia nemôže fungovať, ale veď kopec Číňanov žije v USA, a to sú ľudia, ktorí tam prišli ešte pred druhou svetovou vojnou, a v tom China Town normálne fungujú. A koniec-koncov vezmime si Taiwan, tam tiež nemali demokraciu. Od druhej svetovej vojny tam bola dlho diktatúra, ale postupne sa pretransformovali do demokracie.

Nemáš pocit, že ľudia sú stále viac a viac apatickí k verejnému životu?

Myslím si, že nie. Vrátim sa do roku 1989. Jedno z hesiel, ktoré si pamätám z toho obdobia, bolo: Kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz? To je také heslo, ktoré platí vlastne stále. Vyjadruje to, že sa nemôžeme spoliehať na to, že niekto druhý za nás niečo urobí, aj keď je to pohodlné pre mnohých. Ono sa však nič samo nevyrieši. Druhú vec, čo si pamätám ešte z ´89., ktorá ma tak trochu mrzela, bola tá, že som sa v období pred voľbami rozprával s ľuďmi, ktorých som považoval za slušných, a veľa z nich mi povedalo, že nechcú ísť do politiky, pretože tam sú takí všelijakí divní ľudia a podvodníci, a že s nimi nechcú mať nič spoločné. A ja som im hovoril, že dobre, ale ak vy ako slušní ľudia tam nepôjdete, tak potom tie svine tam získajú väčšinu a oni to budú robiť. Nemôžeme si teda povedať, že ja som slušný človek, ja s nimi nechcem mať nič spoločné, pretože to znamená nechať ich vládnuť, a týka sa to každej úrovne. Tam treba jednoducho ísť a prezentovať sa, ukázať, že tu som a chcem to robiť lepšie, lebo som slušnejší človek. Treba presvedčiť ľudí a získať volenú funkciu na miestnej úrovni, na regionálnej aj na najvyššej, v parlamente. V opačnom prípade sa dostanú k moci všade tí, ktorí ju chcú využiť pre seba, pre svoj prospech. Občania by sa mali preto aktivizovať. Majú možnosť, že vstúpia do politickej strany, alebo potom sú možnosti, že sa začnú venovať nejakej téme a ako občania sa aktivizujú. Občianske iniciatívy sú dôležité, pretože niekedy sú flexibilnejšie, akčnejšie ako politické strany pre riešenie nejakých novovzniknutých tém. Ale zvyčajným problémom je, že takéto iniciatívy sú dosť jednorázové, vzniknú kvôli jednej veci. Dajú sa dohromady skupiny ľudí, ktorí sa v tej jednej veci zhodnú, ale v ostatných veciach majú často úplne odlišné názory, a keď sa ten jeden problém vyrieši, tak potom vlastne to nemá ďalej ako fungovať. Politické strany majú svoj obsah, reprezentujú nejakú ideológiu alebo politiku, program, a takéto strany sú stále dôležité napriek tomu, že niektorí politológovia hovoria, že nastala nejaká postmoderná éra, že sú vraj prežitkom a pod. Politické strany sú inštitúcie ľudí, ktorí sa chcú politike venovať.

Sledoval si rožňavské zastupiteľstvo priamo v rokovacej sále, aký si mal z toho dojem?

Naposledy som bol na niečom takom pred 20timi rokmi, keď som bol kooptovaný ako člen VPN do poslaneckého zboru vtedajšieho MsNV a bol som tam poslancom asi pol roka, do prvých slobodných volieb. Neskôr, keď som robil na projekte verejnej správy, som mal nejaké kontakty so samosprávou, spolupracovali sme so ZMOS-om a mal som možnosť rozprávať sa s rôznymi starostami o tejto problematike. A tiež u nás na Konzervatívnom inštitúte s kolegom Dostálom, ktorý je aj komunálnym poslancom, sme sa veľa bavili o jeho skúsenostiach. Miestnu politiku v Rožňave som začal intenzívnejšie sledovať až pred nejakými 2-mi rokmi práve prostredníctvom portálu Inforoznava.sk. Dovtedy som sa dozvedel o tom, čo sa tu deje, len od kamarátov, keď som sem zavítal a videl som, že to mesto nejakým spôsobom neprekvitalo, že na mňa pôsobilo skôr zaspato. Keď som chodil do iných miest, tak som mal pocit, že sa tam niečo deje, no Rožňava mi pripadala ako spiaca krásavica. Teda ako vlastne funguje to zastupiteľstvo, som začal sledovať až keď začala fungovať Inforožňava. Tak som sa odrazu napriek tomu, že som v Bratislave, ocitol uprostred toho diania. To je úžasná vec, možnosti moderných technológií. Človek keď sleduje takýto informačný zdroj a sleduje ho, aj keď sedí v 300 km vzdialenej Bratislave, tak možno vie o dianí viacej ako ignorant, ktorý žije v tomto meste, ale ide z roboty na nákup do hypermarketu, potom možno do krčmy a domov k televízoru, a v podstate ho nezaujíma, čo sa tu deje. Mňa zaujímalo, čo sa tu deje a bol som teda dosť nepríjemne prekvapený. Nemal som nejaké ilúzie, ale čo som sa postupne dočítal, tak som bol z toho dosť sklamaný. Mám z toho dosť zvláštny pocit, ako keby to zastupiteľstvo sa skladalo len z piatich ľudí, pretože tam bolo iba 5 ľudí, ktorí diskutovali a ten zvyšok tam len sedel a hlasoval. Nepôsobili na mňa ako poslanci, ktorí zastupujú občanov, ale skôr ako lobisti nejakých záujmových skupín. Bol to taký deprimujúci pocit, ani ich tam nebolo 19 a nebol prítomný ani primátor. Neviem z akého dôvodu, lebo to tam nebolo jasne prezentované, aký dôležitý program mal v takejto vážnej ekonomickej situácií mesta. Hlasovalo sa tam aj za nejaké výdavky, ktoré však nie sú vykryté, takže trochu mi to pripomína Grécko, ktoré je pred štátnymi bankrotom. Malo by tam byť 19 elitných rožňavských ľudí, ktorí by mali prinášať nápady a navrhovať riešenia, ja som tam videl iba troch.

Ako na teba pôsobí Rožňava po rokoch – využíva svoj potenciál?

Absolútne ho nevyužila, veď my tu sedíme na hotových pokladoch. Krásna Hôrka, Betliar, jedna jaskyňa, druhá jaskyňa, Slovenský kras, Slovenský raj – čo viac si môžeme želať? A pritom tu je bieda. Keď som tu prišiel v letnej sezóne v nedeľu popoludní na námestie, bolo tu mŕtvo. Priznám sa, nemám nejaké riešenie, neštudoval som cestovný ruch, ale nepochybne sú tu ľudia, ktorí tomu rozumejú a ktorí by mohli prísť s nejakými návrhmi. V tejto chvíli je to o to ťažšie, že peňazí je málo, ale to sa malo riešiť už pred mnohými rokmi. Takisto sa rieši otázka priemyselného parku, ale priemyselný park tu mohol byť už pred ôsmimi rokmi. Rožňava dostala vtedy 2 mil. eur a v tom čase bol kurz oveľa vyšší. Peniaze boli schválené, mesto malo urobiť určité kroky, zabezpečiť pozemok atď., ale nebolo to schopné spraviť, takže Rožňava o tie peniaze jednoducho prišla. Nebola vyvodená, samozrejme, žiadna zodpovednosť, ako to u nás býva zvykom. To bola premrhaná príležitosť, tie peniaze nakoniec dostalo iné mesto, lebo hrozilo, že prepadnú. Boli to peniaze z prístupových fondov Únie z programu PHARE. Priemyselný park tu mohol byť postavený pred 8 rokmi a už tu mohli byť nejaké firmy a mohli poskytovať pracovné miesta.

Dorástla tu už podľa teba nová generácia ľudí, ktorá by sa mohla v miestnej politike angažovať?

Je tu taká skupina ľudí, sledujem ju už nejaký čas. Najprv to boli jednotlivci, ktorí sa nedávno dali dohromady do neformálnej skupiny Občiansky klub Rožňava. Ja len dúfam, že sa rozhodnú kandidovať vo voľbách a že ich občania aj podporia, lebo partia, ktorá momentálne sedí v mestskom zastupiteľstve, s výnimkou možno troch ľudí, tá toto mesto nikam ďalej neposunie. Tu je potrebné urobiť radikálne zmeny vo fungovaní mesta. Treba si tiež uvedomiť, že mesto nerobí nič iné, len vlastne narába s peniazmi občanov, či už sú to priame dane, ako dane z nehnuteľností, alebo sú to podielové dane, ktoré mesto dostáva od štátu. Volení zástupcovia – poslanci sú ľudia, ktorí sa majú starať o to, aby sa tieto peniaze využili efektívne a prvým predpokladom je, že občania majú teda dostatok informácií o tom, ako sa tieto peniaze vynakladajú. A to by malo zabezpečiť mesto, mestský úrad, mestské zastupiteľstvo. To by nemali byť občania, ktorí sa horko-ťažko dobíjajú cez infozákon a inými spôsobmi k týmto informáciám. Mesto by malo zverejňovať, na čo vynakladá peniaze, z čoho má aké príjmy. Samozrejme, keď je to takto transparentné, tak sa ťažšie kradne a ťažšie sa zadávajú zákazky kamarátom. Verejné obstarávanie by malo byť robené nie tak, aby sa splnili nejaké minimálne podmienky dané zákonom, ale tak, aby sa ho zúčastnilo čo najviac možných dodávateľov, pretože len vďaka vysokej konkurencii bude ponúkaná nižšia cena. Zastupiteľstvo riešilo najmä to, odkiaľ získať peniaze a vôbec sa neriešila otázka, kde by sa dali ušetriť. Je napr. predložený návrh aktivistov znížiť počet poslancov z 19 na 13, teda nič tak hrozné, že by mesto nemohlo kvalitne fungovať, ale sa ušetria finančné prostriedky. Áno, nie také, ktoré by spasili mesto, ale dá sa potom len z tejto jednej úspory opraviť jedna strecha na škole, a to je dosť podstatné. A možno, keby sme sa pozreli podrobne na ďalšie výdavky mesta, tak by sme prišli na to, že sa vyhadzujú peniaze aj na iné veci, menej viditeľné. Asi by sme len samotnými úsporami nevyriešili situáciu, ekonomická kríza má jednoducho dopady aj na silnejšie ekonomiky ako je Slovensko, ale tá situácia by nebola možno tak zlá. Nevidím snahu, nevidím záujem začať šetriť aj malé sumy, ktoré keď sa poskladajú, tak z toho môže byť pekné číslo.

V posledných rokoch sa objavuješ aj v médiách ako analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, akým témam alebo oblastiam sa tam venuješ?

V Konzervatívnom inštitúte sa venujem trom témam. Prvou je zahraničná politika Slovenskej republiky z pohľadu hodnôt. Vzťahy našej vlády s krajinami, v ktorých vládnu nedemokratické režimy, porušujúce ľudské práva a občianske slobody svojich vlastných občanov, ale aj postoje vlády k disidentom a prodemokratickým hnutiam v nedemokratických krajinách. Táto práca je z môjho pohľadu splácaním dlhu, ktorý cítim voči ľuďom, ktorí v časoch, keď bola Európa rozdelená železnou oponou, rovnakým spôsobom poukazovali na porušovanie ľudských práv a občianskych slobôd v komunistických totalitných režimoch. Druhou témou je európska integrácia a treťou transparentné a efektívne využívania eurofondov na Slovensku. Alebo inak, boj proti korupcii a klientelizmu pri rozdeľovaní fondov Európskej únie.

Téma eurofondov v posledných dvoch rokoch silno rezonovala v slovenských médiách, stačí spomenúť kauzu tzv. nástenkového tedra.

Áno, aj my sme prispeli k tomu, že sa nielen v médiách viedla živá debata o tom, ako sa využívajú, resp. zneužívajú fondy EÚ. Konkrétne potom, čo Aliancia Fair-Play zverejnila informácie o tom, aké vysoké čiastky boli za niektoré služby fakturované v rámci nástenkového tendra, sme na všetky ministerstvá, ktoré majú na starosti manažovanie fondov EÚ, napísali žiadosti o informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V prvom prípade sme si vyžiadali informácie o tom, koľko stáli logá jednotlivých operačných programov. Výsledky boli šokujúce. Kým napríklad Ministerstvo hospodárstva SR zaplatilo za logo operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast 50 tis. Sk, tak Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR zaplatilo za porovnateľné logo Regionálneho operačného programu až 2,5 mil. Sk. V druhom prípade sme si vyžiadali informácie o tom, koľko stála tvorba web stránok jednotlivých operačných programov. Výsledky boli nemenej šokujúce. Kým Ministerstvo hospodárstva SR za web stránku operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast zaplatilo 83 tis. Sk bez DPH, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zaplatilo za web stránku Národného strategického rozvojového rámca dokonca dvakrát dvom rôznym firmám spolu 2,2 mil. Sk a to v priebehu necelého jedného roka.

Ako je podľa teba možné, že ministerstvá – politici alebo štátni úradníci takto plytvajú s peniazmi Európskej únie, ale aj s peniazmi slovenských daňovníkov?

Využívajú to, že celý proces rozhodovania o fondoch EÚ je netransparentný a verejnosť nemá takmer žiadne informácie ako sa rozhoduje o tom, kto dostane zákazku alebo nenávratné finančné prostriedky (granty). Takéto netransparentné prostredie je živnou pôdou pre korupciu a klientelizmus. Ale to sa netýka iba eurofondov, týka sa to hospodárenia štátnej správy i miestnej a regionálnej samosprávy vo všeobecnosti.

Mestské zastupiteľstvo v Rožňave nedávno odhlasovalo zapojenie sa do projektu Transparentné mesto, na ďalšom zasadnutí však zrušilo ukladaciu časť svojho uznesenia. Ako to vnímaš vzhľadom na svoje skúsenosti v tejto oblasti?

Projekt transparentné mesto je výborná vec pre samosprávy, ktoré majú úprimnú snahu otvoriť sa svojim občanom a chcú odbornú pomoc, ako to čo najlepšie urobiť. Ale základným predpokladom úspešnosti takéhoto projektu je skutočne úprimný záujem predstaviteľov mesta. A toto ja v Rožňave nevidím. Najprv na jednom zasadnutí zastupiteľstva za prítomnosti zástupcu Transparency International Slovensko (TIS) s veľkou pompou odhlasovať zapojenie sa do projektu a na ďalšom zasadnutí povedať, že TIS robí „tvrdý biznis“ a preto to my urobíme sami, aj keď nevieme ako. To nesvedčí o úprimnom záujme predstaviteľov mesta.

Niektorí poslanci argumentovali vysokou cenou za projekt, a to v čase, keď mestu akútne chýbajú peniaze.

V poriadku, ale cenu za projekt si mali zistiť predtým, ako odhlasovali zapojenie sa do projektu na predchádzajúcom zasadnutí zastupiteľstva. A že je Rožňava v zlej ekonomickej situácii, to vieme už minimálne rok, aj keď také dramatické, ako je to v súčasnosti, to ešte nebolo. Koniec-koncov, Ivan Rončák z TIS v rozhovore pre Inforoznava.sk jasne povedal, že existujú dve cesty, ako dosiahnuť želaný cieľ. Tá prvá je, že smernice a postupy si vypracuje mesto samo, druhá možnosť je, že ich vypracovanie zadá externej spoločnosti. Poslanci najprv jednohlasne zahlasovali za druhú možnosť a na ďalšom zasadnutí sa priklonili k prvej možnosti, pričom vedenie mesta evidentne netuší, čo má vlastne robiť. Alebo to možno vie veľmi presne, len sa tomu chce vyhnúť.

Ako by si postupoval ty, keby si bol voleným predstaviteľom mesta?

Priznávam, že ja by som vzhľadom na finančnú situáciu mesta šiel prvou cestou. Ale ja mám celkom jasnú predstavu, čo by sa v meste v tomto smere malo robiť aj vďaka tomu, že som v minulosti spolupracoval s TIS na niekoľkých projektoch a zúčastnil som sa na viacerých konferenciách a seminároch, ktoré organizovali. Tejto téme sa venujú aj moji kolegovia z Konzervatívneho inštitútu. A predovšetkým, inšpiráciu by som čerpal z mesta Šaľa, ktoré začalo realizovať väčšinu aktivít obsiahnutých v projekte Transparentné mesto vlastnými silami rok pred tým, ako sa tento projekt s podporou TIS začal realizovať v meste Martin. Práve príklad mesta Šaľa ukazuje, že keď je skutočný záujem volených predstaviteľov otvoriť mesto občanom, tak sa dá urobiť veľa pozitívnych vecí za málo peňazí a v konečnom dôsledku sa uplatňovaním týchto opatrení dokonca dajú peniaze aj ušetriť.

Teba baví politika, študoval si politológiu, si analytikom, vystupuješ v médiách, situáciu v Rožňave, kde máš trvalý pobyt, podrobne sleduješ. Uvažuješ teda o tom, že by si sa zapojil do tunajšej komunálnej politiky?

Áno, uvažujem o tom. Ako som povedal, kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz. Tváriť sa, že nechcem mať s niektorými ľuďmi nič spoločné a preto tam nejdem, to nie je riešenie. Keďže sa mi nepáči, ako funguje mestské zastupiteľstvo, ako sa v ňom narába aj s mojimi peniazmi, tak uvažujem o tej možnosti, že by som kandidoval. Pokúsim sa presvedčiť svojich rodákov, že sa dá robiť politika na miestnej úrovni aj iným spôsobom.

Budeš kandidovať za poslanca, alebo na post primátora?

Nevylučujem ani jedno, ani druhé, predsa len je to trochu závažnejšie rozhodnutie, takže chcem sa v najbližších týždňoch rozprávať s viacerými ľuďmi na túto tému a na základe toho sa rozhodnem.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto & Video: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

Rozhovor bol autorizovaný, Ivan Kuhn v ňom urobil len drobné zmeny bez dosahu na zmysel, resp. obsah svojich odpovedí.

Note: There is a poll embedded within this post, please visit the site to participate in this post's poll.

Aké bolo vaše detstvo? Inšpirovalo vás k tomu, aby ste začali s cyklistikou?

Mal som rok, keď sme sa s rodičmi presťahovali kvôli práci z Lozorna do Bratislavy. Bývali sme na sídlisku, kde boli tri školy a jedno veľké športové ihrisko. Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli veľmi dobré podmienky na športovanie. Už ako trojročný som chodil na preteky trojkoliek a vždy som ich vyhral. Šalel som za športom. Robil som atletiku, futbal aj hokej. Ako žiak som vyhral Veľkú cenu Večerníka, Majstrovstvá Slovenska v behu na 50 metrov, bol som tretí v skoku do výšky. Ale cyklistika bola pre mňa iná, silná… Hoci je to možno hlúposť, cítil som vôňu bicykla a to ma za ním tiahlo. Šport ma fascinoval a celý život, až do roku 1993, som preň robil všetko.

Spomínate si ešte na svoj prvý bicykel?

Nikdy som nemal vlastný bicykel. Bol som veľmi temperamentný, rodičia mi ho nechceli kúpiť, pretože sa báli, aby som si niečo neurobil. Keď som sa neskôr dostal do štátnej reprezentácie, bicykel som dostal od klubu, alebo od štátu. Ale vždy som cítil jeho vôňu…

Ste trojnásobným majstrom sveta v cyklistickom šprinte, na olympijských hrách v Montreale ste v tejto disciplíne získali zlatú medailu. Ktoré víťazstvo pre vás znamenalo najviac?

Každý si myslí, že je to zlato z olympiády. Pre mňa to ale bol svetový šampionát v roku 1978. Mal som 27 rokov a trištvrte roka predtým som oznámil, že končím s cyklistikou. Bol som unavený z cestovania, chcel som žiť rodinným životom, keďže som bol už ženatý. Nakoniec ma ale prehovorili, aby som sa ešte vrátil. Pol roka som netrénoval, nikto nepredpokladal, že na majstrovstvách skončím dobre, tobôž nie, že vyhrám. Ja som si ale za ten pol rok veľmi oddýchol – hrával som tenis, chodil som plávať a behať. Na majstrovstvá som odchádzal s obavami, nevedel som, čo bude. Všetci ma odpísali, pamätám si ešte, že zahraniční novinári kládli na prvé štyri priečky Nemcov. Ale tým, že som bol odpočinutý a nerobil som to z donútenia, ale z dobrej vôle, išiel som do toho naplno a postupne som tých Nemcov vyraďoval. Svetoví odborníci v cyklistike vtedy vyslovili názor, že to boli moje najlepšie preteky, kde som znásobil všetky svoje skúsenosti, pretože som ich porazil hlavou a technikou. Najdôležitejšie ale bolo, že som mal vtedy chuť a bol som v pohode.

Mali ste nejaký športový vzor?

V začiatkoch mojej aktívnej cyklistickej kariéry som obdivoval Daniela Morelona (desaťnásobný majster sveta cyklistickom šprinte – pozn. red.) Keď som mal 15 rokov, prijali ma do cyklistického oddielu Slovan. Do Bratislavy vtedy prišla svetová cyklistická špička, medzi nimi aj Daniel Morelon. Vtedy som bol z neho hotový.

Aký to bol pocit, keď ste ho o pár rokov neskôr porazili na olympiáde v Montreale?

Ja som ho porazil už skôr. Už tri roky po našom stretnutí v Bratislave, len vtedy ma ešte nepoznal. Cyklistika sa v tom období rozdeľovala na profesionálnu a amatérsku, ale keď som bol na veľkej cene Milána, urobili výnimku a amatérom dovolili súťažiť s profesionálmi. Išiel som s ním do jazdy, v ktorej ma zrejme podcenil a mne sa podarilo šikovne ho poraziť. Nakoniec sa však cez opravnú jazdu dostal ďalej a vyhral celý pretek. Skončil som vtedy asi jedenásty, ale bol to obrovský úspech. A, samozrejme, fantastický pocit.

V čom spočívalo tajomstvo vášho úspechu?

Jeden ruský fyzik, ktorý sa podieľal na výrobe vodíkovej bomby, povedal, že človek dosiahne to, čo chce, len vtedy, keď to robí s entuziazmom a s oduševnením. Ja som taký bol, nič som nenechal na náhodu, trénoval som aj keď bolo vonku mínus pätnásť.

Ovplyvnili úspechy v profesionálnej kariére váš súkromný život?

Veľakrát som si kládol túto otázku. Získal som veľa priateľov, precestoval svet, našiel som isté uspokojenie a pokoj, ktoré ma naďalej sprevádzajú životom. A vôbec nie je pravdou to, čo sa hovorí, že keď sa človek niečomu profesionálne venuje, je to na úkor niečoho. Myslím si, že som nič nestratil, všetko som dohnal. Keď som študoval a spolužiaci išli po skúškach oslavovať, ja som musel ísť na tréning, ale neskôr som si to vynahradil.

Pociťovali ste po prvom veľkom úspechu na svetovom šampionáte v Montreale zo strany verejnosti, alebo trénerov nejaký tlak na vaše výkony?

Ten tlak som pociťoval už ako trojročný, keď som prvýkrát vyhral na trojkolke. Už vtedy som cítil zodpovednosť, ktorá sa vekom stupňovala. Mnohým športovcom to zväzuje ruky. Ale mňa to ovplyvňovalo pozitívne. Na tréningu som sa nikdy nevedel podať taký výkon, ako na pretekoch pred divákmi.

Ako môže športovec bojovať s takýmto tlakom?

Je to veľmi rôznorodé. Ja som mal ale vlastnú metódu. Keď som mal trošku voľného času, išiel som v Bratislave na Železnú studničku. Ľahol som si a počúval zvuk potoka.

Zmenila sa úroveň cyklistiky, možnosti a výkony športovcov od čias, keď ste sa jej aktívne venovali?

Vyvinuli sa nové technológie. Športovci majú pevnejšie a ľahšie bicykle, aerodynamické kombinézy, ktoré kladú menší odpor. Menia sa aj metódy aplikované na tréningoch. Zvýšilo sa tréningové zaťaženie, trénuje sa viac, ale na druhej strane sú k dispozícii novšie a oveľa lepšie spôsoby regenerácie, napríklad kryokomory, kde vás na niekoľko minút zamrazia. Ak si športovec dopraje kvalitnú regeneráciu, dokáže viac zaťažiť svoj organizmus a podať tak lepší výkon. V mojej disciplíne sa cyklisti za tie roky zlepšili zhruba o tri-štyri desatiny sekundy.

Stotožňujete sa s názorom, že vrcholová cyklistika nie je len o športovcoch, ale aj o ľuďoch, ktorí stoja za nimi?

Áno, tak to bolo stále. Za výkonom jednotlivca je tímová práca – musí tam byť špičkový mechanik, lekár, masér, sparing partneri, podpora rodičov, priateľov, dobrý kolektív… Ak je človek sám, je stratený, nemá šancu.

Cyklistické preteky sú čoraz častejšie spájané s pozitívnymi dopingovými nálezmi. Prečo je to tak?

Každé odvetvie športu je s tým spojené. O cyklistike sa však píše najviac. V ostatných športoch sa nerobia také pravidelné kontroly. Na cyklistických pretekoch Tour de France sa každý deň kontrolujú prví traja plus ďalší, náhodne vylosovaní. Napríklad v NHL sa nič také nerobí, hokejisti hrajú tri zápasy za týždeň, cestujú tisícky kilometrov, popritom musia trénovať, zregenerovať sa… Je to peklo.

Momentálne pôsobíte ako prezident asociácie Zväzu slovenských cyklistov, boli ste aj trénerom. Zmenili sa osobnostne ľudia, ktorí sa venujú cyklistike?

Keď som aktívne bicykloval ja, nebolo toľko možností na rozptýlenie. Dnes je doba iná, športovci majú väčšie možnosti. Na druhej strane, veľa ľudí je pohodlných, trpí nadváhou a to všetko je len výsledkom ich životného štýlu.

Na základe čoho ste ako tréner vedeli odhadnúť, či má dieťa predpoklady stať sa dobrým cyklistom?

Robil som trinásť rokov trénera štátnej reprezentácie. Keď mi doniesli nejakého chlapca, hodil som mu loptu a nechal ho hrať futbal. Keď vidíte, že je rýchly, pohotový, má periférne videnie a vie, kde má spoluhráčov, tak viete, že z neho niečo môže byť. V dráhovej cyklistike deti vždy začínajú behom, skokmi znožmo, na bicykel si sadajú až neskôr.

Majú v dnešnej dobe cyklisti dostatočné možnosti na to, aby neustále napredovali?

Bohužiaľ musím povedať, že od zmeny režimu sa štát nevenuje mládeži a športu dostatočne. Vytratili sa mnohé športové aktivity, znížil sa počet hodín telesnej výchovy. V súčasnosti ale vnímam snahy o prinavrátenie športu do škôl. Hokejisti túto situáciu vzali do vlastných rúk, o svojich zverencov sa starajú sami, podporujú ich. Možno je to kvôli tomu, že je tam veľa zanietených ľudí, každopádne, ostatné odvetvia športu sa snažia tiež ísť v týchto šľapajách. Finančná podpora však zostala na rodičoch a sponzoroch.

Aj napriek takejto nepriaznivej situácii máme na Slovensku veľa mladých úspešných cyklistov…

Štát má iné priority, napríklad zdravotníctvo. Na šport sa toľko nedostáva, ale ja verím, že sa to raz zmení. Pretože dnes je tých financií skutočne málo. Ale aj napriek takejto mizérii dosahujeme fantastické výsledky. Niekedy si hovorím, že by bolo lepšie, keby sa to celé „dokašľalo“, aby sa vláda zamyslela a konečne niečo urobila. Keď niekto vyhrá, všetci tam za ním behajú, gratulujú, nasľubujú, a potom na neho zabudnú. Za mojich čias to také nebolo, mali sme stopercentné podmienky. Na druhej strane, my sme súťažili o diplomy a medaily, dnes je to už trošku iné…

Foto: Život