Ponúkame vám

Kedy si sa začal zaujímať o hudbu? Ako 18-ročný si odišiel do zahraničia, bolo už niečo predtým?

Vlado Spišiak: S hudbou som spojený v podstate od malička. Môj otec je muzikant, saxofonista a spevák, a to bola pre mňa určitá stimulácia. Ako  šesťročný som sa začal učiť hrať na klavíri, vyštudoval som Ľudovú školu umenia (dnes ZUŠ, pozn. red.), kde som sa osem rokov venoval klavíru. Popritom som sa ako desaťročný sám naučil hrať na gitaru a keď som mal dvanásť, hrával som vlastné skladby na prvých koncertoch. Takto to v Rožňave pokračovalo až do mojich osemnástich. Hrával som s rôznymi formáciami, skoro so všetkými muzikantmi. Samozrejme, hrávali sme aj na svadbách, kde som sa niečo priučil a zarobil si aj prvé peniaze, ktoré som investoval do cédečiek a nástrojov. Jazz som si začal kupovať od šestnástich. V tom období to ale bolo veľmi ťažké, tesne po páde komunistického režimu nebolo dostatok informácií. Chcel som sa dostať k širšej muzike, hlavne k jazzu, ale u nás nebola žiadna škola ani ľudia, ktorí by mi poradili, čo je kvalitné, alebo ako treba hrať. V osemnástke sa mi podarilo dostať do Švajčiarska. Tam som bol do svojich dvadsiatich dvoch rokov, hrávali sme prevzaté veci v rôznych kluboch, hoteloch a „dancingoch“. Bola to dobrá škola, ale mne to nestačilo. Chcel som sa predovšetkým naučiť dobre hrať na gitaru, čo však, samozrejme, popri hraní vo Švajčiarsku nebolo možné. Preto som počas tých troch rokoch cvičil sám, kupoval som si cédečka a knihy, snažil som sa zdokonaliť a išlo to tak samo od seba. Nejako som to netlačil, proste sa to stalo. Potom som sa náhodou dostal do Holandska.

Počkaj, akou náhodou?

Vlado Spišiak: (Smiech) A už sme tam! Pravda je taká, že som sa dal dokopy s jednou Holanďankou a po roku som sa presťahoval do Holandska, do mesta Leeuwarden na severe. Na slovenské pomery veľké mesto. Začínal som od začiatku, nepoznal som tam totiž žiadnych muzikantov. Postupne sa mi popri práci podarilo dostať do nejakých kapiel. Neskôr sme sa presťahovali do Amersfoortu a keďže to bolo blízko Amsterdamu, s hudbou to bolo podstatne ľahšie. Bolo tam viac muzikantov aj kapiel. Nahrával som pre miestne popové a rockové kapely. Takto som sa predieral dva roky, potom ma kamarát dotiahol na konzervatórium. Zo začiatku som to však nevidel veľmi reálne. Nevedel som, že sa to dá, no hlavným problémom boli finančné prostriedky a víza. Kamarát ma však k tomu takmer donútil a veľmi mi tým pomohol. Prijímačky som robil na konzervatórium v Utrechte, neďaleko od Amsterdamu. V prvom ročníku som ešte kvôli financiám trochu pochyboval, nakoniec sa mi ich ale podarilo získať a bol som skutočne šťastný, že konečne študujem. Štúdium trvalo štyri roky a počas neho som pracoval, hrával, a keď som bol v druhom ročníku, začal som v škole aj učiť. Študoval som odbor zameraný na gitaru – volá sa to „Light music“, čiže všetko okrem klasiky, najmä jazz, jazzová teória, nástroj, povinný klavír… Škola mi veľmi pomohla v technike a teórii, ale najmä v získaní cenných kontaktov.

Mali ste v škole aj spev?

Vlado Spišiak: Spieval som v školskom zbore, spev sme však mali aj ako predmet. Ale ja som spieval v podstate od začiatku svojej kariéry. Začínal som ako gitarista a spevák, vo Švajčiarsku som bol viac spevák ako gitarista, v Holandsku som už ale ako sólový spevák nespieval. Bolo tam dostatok kvalitných spevákov a tak som si uvedomil, že je to zbytočné a zameral som sa na gitaru. To je moja životná láska.

Kedy si skončil konzervatórium?

Vlado Spišiak: V roku 2007. V tom roku som vyhral HOLLAND CASINO JAZZ AND POP AWARD 2007. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a zároveň stimulácia, dokonca som získal aj nejakú finančnú odmenu. Vtedy som si uvedomil, že situácia nie je taká zlá a že sa hudbou dokážem uživiť. V Holandsku je však deväť jazzových konzervatórií, konkurencia je veľká, mne sa to však páčilo. Najrôznejšie hudobné žánre, mnoho národností… Preto sa na konzervatóriu hovorí po anglicky. Aj ja sám najlepšie hovorím po holandsky a anglicky.

Arpi Farkaš: Po slovensky tiež nehovoríš zle, ide ti to veľmi dobre. (smiech, narážka na Vladov prízvuk)

Máš aj holandské občianstvo?

Vlado Spišiak: Nie, ponúkli mi ho, ale nemá to zmysel. Teraz, keď sme v EÚ, je to jedno. Nie som nejaký nacionalista, som však hrdý na Slovensko a považujem sa, samozrejme, za Slováka. Keď sa ma niekto opýta, odkiaľ som, odpovedám, že zo Slovenska. Ako kapelu nás však uvádzajú, že sme z Holandska. Minulý rok sme napríklad hrali na New York Fashion Week a aj keď bola kapela pomiešaná z hudobníkov z USA, Lotyšska, Slovenska a Holandska, uviedli nás ako holandskú kapelu. Produkcia je z Holandska a bodka.

Čo robíš v rámci profesie po skončení školy?

Vlado Spišiak: Ponúkli mi miesto v škole, ale nemám na to čas. Už vo štvrtom ročníku som aktívne hral a učil trikrát do týždňa a vtedy som cítil, že stačilo. Ak by som sa chcel zdokonaliť v hre na gitaru, zobral by som si súkromné hodiny. Sám najlepšie viem, čo potrebujem vylepšiť. Môj život vypĺňa hranie a nahrávanie. Už v škole som mal vlastné kvarteto, s ktorým sme vyhrali spomínanú súťaž. Po skončení konzervatória som mal oveľa menej stresov, pokračoval som v tom, čo som dovtedy robil, akurát som nemusel chodiť do školy. Stále koncertujem, nahrávam v štúdiách, veľa skúšam a dúfam, že sa zdokonaľujem. Od roku 2007 do roku 2009 som hrával so spomínaným kvartetom. Minulý rok som to celé nechal tak, nemal som už na to chuť, bolo to strašne vyčerpávajúce. Rozhodol som sa dať môjmu projektu pauzu. V súčasnosti sú moje stále príjmy z učenia - trikrát do týždňa učím hru na gitaru, zvyšok času hrám. Väčšinou sú to krátkodobé roboty. Snažím sa písať repertoár aj iným, hrám s rockovou a funkovou kapelou a bigbandom, kde sa hrajú aj moje veci.

Máš rodinu?

Vlado Spišiak: Nie, nemám rodinu. Zatiaľ nemám ani manželku, ani deti. Vzťah, ktorý som mal, nedopadol veľmi dobre, ale zostali sme dobrými priateľmi.

S kým sa tam cítiš dobre? Spomínal si, že hovoríš veľmi dobre holandsky.

Vlado Spišiak: Holandsky som sa naučil rýchlo. Zdalo sa mi to ľahké preto, lebo som sa to chcel naučiť, domáci si to veľmi cenia. V Amsterdame sa cítim ako doma. Za tých desať rokov, čo som tam, som nikdy nemal problém s tým, že som cudzinec. Je to tam veľmi pestré, také medzinárodné. Keď sa ozveš po anglicky, odpovedia ti, nikto s tým nemá nijaký problém. A to sa mi veľmi páči. Pocit, že som cudzinec, som zažil skôr v Nemecku, Švajčiarsku či Rakúsku, ale ako muzikant to až tak vážne neberiem.

Fandil si im teraz vo futbale?

Vlado Spišiak: Jasné, mal som aj tričko. Keď však hralo Slovensko proti Holandsku, povedal som kamarátom, ktorí ma volali, aby si dali slovenské tričká. Odmietli a tak som s nimi nešiel (smiech). V tom zápase som fandil Slovensku.

Kedy si stihol prirásť k jazzu? Ako sa vlastne chalan z Rožňavy dostal k jazzu, keď si na výber mohol mať akurát tak Depeche Mode, alebo metal?

Vlado Spišiak: Keď som mal desať rokov, bol som rockový gitarista (smiech), ale prestalo ma to baviť, rýchlo sa mi to opočúvalo. Hľadal som iné štýly, začal som počúvať Stinga, alebo Herbieho Hancocka, Georga Bensona. Chodil som do toho prvého cédečkového obchodu na námestí a naslepo si kupoval nové veci.

Ten obchod bol mimochodom dobrý.

Vlado Spišiak: Ja som však vôbec nevedel, čo je dobré, kupoval som si napríklad Chicka Coreu.

Dobrý začiatok, síce trochu od konca, ale dobrý (smiech).

Arpi Farkaš: (smiech) Presne tak, od konca k začiatkom.

Vlado Spišiak: Mňa zaujímala hudba širokospektrálne, nielen jeden štýl. Nešiel som vyslovene za tým stať sa jazzovým gitaristom. Bol som veľmi zvedavý, chcel som poznať všetko. Je to ako s jedlom – keď ješ dlho iba jedno jedlo, omrzí ťa. Keď navštíviš iné miesto, chceš ochutnať z ich jedál, keď prídeš do Talianska, rád ochutnáš aj ich špeciality. Čím viac som toho počul, tým viac som chcel poznať. A dodnes to tak je.

Máš pravdu, jazz sa nedá vypočuť za celý život. Je toho skutočne veľa.

Vlado Spišiak: Ale ja nie som iba jazzový muzikant, mám rád všeličo, aj disco, aj rock. Keď prídem domov, hľadám aj slovenské ľudovky, mám z nich zimomriavky. Páči sa mi všetko, čo je dobré. Snažím sa to brať objektívne, ako muzikant.

Kým sa začneme pýtať Arpiho, ešte ti dám jednu otázku. Cítiš sa byť Rožňavčanom?

Vlado Spišiak: Ach. Ja som sa ako Rožňavčan nikdy necítil. Nehanbím sa za to, som hrdý na to, že som Slovák z Rožňavy, ale už ako decko som chcel odísť. Mal som rodinku v Bratislave, často som za nimi chodil. Do Bratislavy som bol zamilovaný, tam sa vždy niečo dialo. Ako malý som behal po štúdiách Slovenského rozhlasu - takéto veci ma očarili. Do Rožňavy sa rád vraciam kvôli ľuďom, kvôli rodine a kamarátom.

Teraz by sme niečo podobné chceli počuť od vás. Kto je Arpi Farkaš a ako sa dostal k hudbe?

Arpi Farkaš: Aj ja pochádzam z muzikantskej rodiny. Môj otec, strýkovia, bratranci - všetci hrávali. Ako sedemročný som začal chodiť na klavír k pani učiteľke Šikúrovej. Patrila pod ZUŠku, ale učila doma. Dostával som vysvedčenia a tam som aj vyštudoval. A potom už nič, čo sa týka štúdia. Keď som bol malý chlapec, mali sme na Vargovom poli všelijaké kapely, väčšinou rockové.

Pamätáte si ešte nejaké meno?

Arpi Farkaš: Nie, to sme väčšinou ani nemali. Sem tam sme si zahrali aj doma. Otec robil v OSP (pozn. red.: pred r. 1989 Okresný stavebný podnik)  a tam mali kapelu. Doniesol domov nástroje, bicie a bedne. Muzikanti,  mladí chalani, prišli hrať ku nám. Ale nemali sme žiadne veľké vystúpenie. Potom som začal študovať na SOU baníckom, kde som vyštudoval obrábača kovov. Tam som mal tiež kapelu, pretože zistili, že som muzikant a tak sme v škole pravidelne hrávali. Mali sme sesterskú školu s Rudňanmi, banícku, samozrejme, a tam sme chodili dvakrát do roka zahrať. Bola to už celkom dobrá kapelka. Dalo sa to počúvať, samozrejme, že sme hrali pop – vtedy to bol Mirko Žbirka a takéto populárne slovenské pesničky. Potom som začal pracovať v Agrozete. Musel som tam odrobiť tri roky, inak by som musel zaplatiť nejakú veľkú sumu. Nemohol som odísť. Môj kamarát Dušan Zatroch – bubeník, sa vtedy profesionálne dostal do jednej kapely v Košiciach a raz ma zavolal, nech sa prídem pozrieť. Tak som prišiel a zahral som si s nimi. Kapelník mi povedal, že k nim môžem ihneď nastúpiť, pretože akurát potrebovali vymeniť klaviristu. Stále som po tom túžil, chcel som hrať. Ale nemohol som odísť z práce. Spravil som to tak, že som nikomu nič nepovedal a v pondelok som pekne sadol na autobus a v utorok som už hral. Po dvoch – troch týždňoch mi dali absenciu a nakoniec ma vyhodili z roboty, nemusel som nikomu nič zaplatiť. (smiech)

Aká to bola kapela, to si nepamätáte?

Arpi Farkaš: Neviem povedať, ale hral tam Dušan Zatroch a ostatní boli Košičania. Kapelník bol Gabo Jakovský, basgitarista. Chceli sme sa presadiť aj na Západe. Hrávali sme v Košiciach v Hutníku, asi tri alebo štyri mesiace. Hralo sa každý deň, okrem nedele a pondelka. Už vtedy som sa vlastne živil hraním. Ale z toho, že pôjdeme do zahraničia, nebolo nič. Neviem prečo. Vtedy sa veľmi ťažko dostávalo von. Potom som prišiel domov a Ľubo Kopka ma zavolal hrať do svojej kapely „Centrál“ alebo ako sa volali. Boli tam dve speváčky a dvaja klaviristi – ja a Ľubo Kopka, jedna speváčka z Košíc a Nóra Tarkányová z Rožňavy. Teraz žije vo Švajčiarsku, robí DJ-ku. S touto kapelou sme sa dostali najďalej do Sombathely v Maďarsku. Po dvoch mesiacoch ma však povolali na vojnu, takže ani s nimi som sa na západ nedostal. Keď som sa vrátil z vojny, chcel som ísť hrať do Nemecka. Raz za mnou prišiel Karol Szabadoš. V kapele menili akurát klaviristu a spýtal sa ma, či by som s nimi nechcel ísť vonku do Nemecka, do Mníchova. Ježišmária, bol som veľmi šťastný, že sa mi niečo také podarí s Košičanmi. Cvičili sme v Košiciach a krátko na to sme odišli do Mníchova.

Ako dlho ste tam boli?

Arpi Farkaš: Asi šesť alebo sedem rokov. Väčšinou som hrával po baroch.

Naučili ste sa aj po nemecky?

Arpi Farkaš: Musel som sa, pretože ma strašne znervózňovalo, keď sme sedeli pri stole s hosťami a ja som sa nevedel zapojiť do debaty. A tak som si povedal, že sa musím naučiť. Zobral som si knižku a učil sa. Teraz sa už dorozumiem normálne. Po návrate domov som zistil, že neviem hrať na klavíri. S Karolom sme totiž hrávali 2 -3 roky naživo a to sa mi, samozrejme, páčilo, ale potom prišiel zvrat a živé hranie začalo byť na ústupe.

To bolo v ktorom roku?

Arpi Farkaš: To viem presne. S Karolom som išiel do zahraničia prvýkrát v roku 1995. V 98-mom už začal kupovať mini disky. A odvtedy som tam nehral nič. Iba pustili pesničku, ja som mal stíšený klavír a cvičil som si stupnice. Fakt. Vladko to pozná tiež. Najprv odišiel gitarista. Povedal Karolovi, že do decembra zahrá, a potom že končí. Normálne som videl ako zaspáva pri gitare. Lebo hrať na playback bola nuda. Nehralo sa, iba sa spievalo. Po tejto príhode som zostal v kapele ešte asi rok, rok aj pol. Potom Karol dostal vynikajúcu prácu, dobre finančne ohodnotenú a kapela sa rozpadla. A po návrate domov som zistil, že neviem hrať na klavíri.

A kedy ste sa vrátili?

Arpi Farkaš: Asi v roku 2001. Chcel som sa zdokonaliť, tak som išiel k pani učiteľke Raymanovej, pretože som strácal techniku. Ona ma vlastne zase začala učiť. Pomaly som sa do toho dostal. Prinútila ma ísť diaľkovo na konzervatórium do Košíc, na Strednú umeleckú školu na Exnárovej. Zhodou okolností mi vtedy zavolal kamarát, Saša Kovtun, že v Tornali potrebujú učiteľa klavíra. Stretol som sa s riaditeľkou, no ,samozrejme, som si musel urobiť aj školu. Nastúpil som do Tornale a zároveň som si začal robiť diaľkovo aj konzervatórium. Počas pracovného týždňa som učil a piatky soboty som chodil do Košíc. Ročníky sa dali našťastie spojiť a tak som školu skončil skôr. Bola to makačka, museli sme veľa cvičiť aj sa učiť, teraz hovorím o klasike. Mal som vynikajúceho profesora, pána doktora Lengyela. Vynikajúci profesor, vynikajúci klavirista. Naučil ma naozaj všetko, čo sa týka klasiky. Keď som tam išiel, myslel som si, že všetko viem, ale on mi radil – pán kolega, tuto, tuto… Na teórii som mal tiež vynikajúceho profesora. A práve tieto dva predmety – klavír a teória ma tam držali. Výučba klavíra mi dala veľmi veľa. A dodnes učím v Tornali, už dvanásty rok. Počas toho obdobia som dal raz výpoveď, pretože som dostal angažmán na Baleárske ostrovy, na Malorku, kde som hral polroka Abbu.

Abbu? To bolo v ktorom roku?

Arpi Farkaš: To bolo pred štyrmi rokmi.

Pol roka ste hrali Abbu? Máte rád Abbu?

Arpi Farkaš: Mal som rád (smiech). Dodnes si ju vypočujem keď idem autom a hrajú ju v rádiu. Zmluva bola na osem mesiacov. Po troch týždňoch som povedal kapelníčke Danke z Bratislavy, že odohrám pol roka, viac nie. Zistil som, že toto nie je pre mňa. Síce som to tušil už skôr, ale potreboval som peniaze. Hrali sme ale málo, hodinu a štvrť denne, takže to bola skôr dovolenka.

Hodinu a štvrť?

Arpi Farkaš: Hodinu a štvrť sme hrali kvázi koncerty Abba. Normálne všetko, parochňa a tak.

Máte niekde odložené fotky?

Arpi Farkaš: Fotky som si naschvál nedal spraviť, to vám poviem pravdu tak, ako je.

A koho ste napodobňovali z tej Abby?

Arpi Farkaš: No Bennyho.

A nevolajú vás tak?

Arpi Farkaš: Nie, ale musel som si nechať narásť bradu. Boli tam veľké horúčavy, aj 39° C a keď som si večer musel dať ešte aj parochňu, to už bol vážny „prúser“. Ale, chvalabohu, boli to krásne chvíle. Je to maličký ostrov, ale má niekoľko veľmi dobrých jazzových klubov. Na začiatku sezóny ešte nebolo tak teplo, vtedy nebolo ani toľko turistov. Trikrát – štyrikrát som „vymákol“ nejaký koncert, keď sme mali voľno. Prečítal som si v novinách, kde a kedy bude jamsession. Poprosil som kapelníčku, ktorá hovorila po anglicky, aby ma do klubu zobrala. Hrali tam nejakí Američania a Angličania. Opýtala sa ma, či by som si s nimi trúfol zahrať, prikývol som a ona sa mi niekam stratila. Po chvíli gitarista na pódiu zahlásil moje meno, toľko som porozumel. Vyšiel som na pódium a hral. Keď som sa vrátil k stolu, kapelníčka konečne pochopila, prečo nechcem hrať Abbu. Až vtedy ma počula skutočne hrať. Tá Abba nebola nič pre mňa.

No a čo bolo ďalej teda?

Arpi Farkaš: Po polroku som sa vrátil. Ešte zo Španielska som volal riaditeľke do Tornale, či by tam pre mňa nemala miesto. Mal som obrovské šťastie. Väčšinou, keď človek odíde z nejakej práce, naspäť, na to isté miesto ho už nezoberú. Hrával som s kapelami na svadbách v Tornali, v Rožňave som tiež hrával svadby, plesy, s nebožtíkom Albínom Kryštofom som hrával ľudovky. To bola pre mňa veľká škola. Dodnes to mám rád a aj by som si zahral, ale naozaj nemám s kým. Naučil som sa skutočne improvizovať, toto sa neučí nikde. Nikto sa ma nepýtal, či to, alebo ono viem zahrať. Keď sa začalo, tak som musel reagovať. Aj toto bolo pre mňa dobré. Raz mi zavolal Eugen Pál Baláž, či by som si nechcel zahrať so skupinou, vraj prišla aj nejaká černošská speváčka, s ktorou sa spoznali v Košiciach. Ja mám tých chlapcov dodnes veľmi rád, ale tú muziku som nemusel. No povedal som si: dofrasa, černošská speváčka, idem! Prvá skúška bola v Rudnej u bubeníka, tam prišla aj Nicole J. McCloud.

Do Rudnej?

Arpi Farkaš: Do Rudnej taxíkom. Tak sa chodí. Keď som ju uvidel, pomyslel som si, že to je niečo neuveriteľné a keď som ju počul, tak som si povedal, že v tejto kapele musím hrať. Niečo také som počul len v telke, alebo na CD-čku, originál černošský hlas. Formácia, Sexit, ja a Nicol však trvala veľmi krátko, zahrali sme dva koncerty v Rakúsku a potom sme sa nejakým spôsobom rozišli. Nicole si našla kapelu Grooving Heads v Košiciach.

To ste vystupovali spolu pred dvomi rokmi zhruba na novoročnom koncerte.

Arpi Farkaš: Áno. A odkedy som sa zoznámil s ňou, otvorila sa mi muzikantská brána na Slovensku. Dostal som sa na úžasné miesta, na také pódia a s takými muzikantmi, s ktorými by som sa, keby nebolo jej, nikdy nestretol. Vďaka nej som sa spoznal s Peťom Lipom, aj sme spolu hrali.

Kde konkrétne?

Arpi Farkaš: Minulý rok v Prešove v Mestskej hale. Kapela Mloci oslavovala 25 rokov svojho pôsobenia. Mali tam rôznych hostí, popové kapely ako IMT Smile napríklad. Hral tam aj Peter Lipa, odohral dve ich pesničky. Poznal kapelu Groovin´ Heads, aj Gapu a tak sme ho doprevádzali. Vďaka Nicole sme napríklad hrali aj na akcii v Inchebe, kde jej „predkapelu“ robil Karel Gott. Ona bola hlavná star. Hrali sme na jednej firemnej akcii aj so skupinou Shakatak.

Za posledné tri roky hrávate s rôznymi kapelami, od roku 2007 sa v Rožňave častejšie hráva jazz.

Arpi Farkaš: Keďže mám možnosť stretávať rôznych muzikantov, tak sa snažím doniesť do Rožňavy vždy niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo, aspoň jedného muzikanta, ktorý tu ešte nebol.

Keď ste tu naposledy hrali spolu Farkaš - Spišiak Projekt, to bola jednorázová akcia? Alebo to bol nejaký plán, že asi takto by to mohlo fungovať?

Arpi Farkaš: V 2008 roku sme hrali u Gejzu Szabados v Košiciach na Jazzových dňoch v GeS klube. Volal som mu, že by som mohol so sebou priniesť kamaráta z Holandska aj s muzikantmi a dal som mu do pozornosti Vladkovu stránku. Ani nie po pätnástich minútach mi Gejza volal a prisľúbil nám hranie, dokonca nám splnil aj naše požiadavky. Hrali sme v zostave Artis Orubs z Rigy na bicích, Vladko, ja a na basu hral rodák z Popradu, ktorý žije v Bratislave, Miško Šimko. Minulý rok sme mali tiež jednu malú šnúru, dvakrát sme hrali v Bratislave, potom v Košiciach a v Rožňave. Miesto Šimka sme však mali Chica Santosa z Portugalska, pretože Miško je veľmi vyťažený hudobník, má veľa projektov.

Táto spolupráca medzi vami dvomi má dlhodobejší horizont? Viackrát ste za tie roky spolu vystúpili.

Arpi Farkaš: Vladko chodí domov dvakrát do roka väčšinou v lete a zime, čiže, ak príde aj v zime, tiež niečo spravíme. Samozrejme, v zime to už nie je tá zostava, pretože nepríde Artis. Ale volám Košičanov a Ľuba, keď je doma.

Vlado Spišiak: Nie, je to iba príležitostná zostava. Táto maličká šnúra bola plánovaná len minulý rok. Vlastne sa to začalo tak, že v roku 2008 mi Arpi povedal, že keď sme predtým hrávali v A-klube, ľuďom sa to páčilo. Aj nám sa to páčilo a ja si s Arpim strašne rád zahrám, keď prídem domov. Myslím si, že to nie je o peniazoch, lebo ja som na tom len stratový, ale robím to z lásky k hudbe a z lásky k Rožňave - môjmu rodnému mestu. Potom ale prišiel koncert, keď som mal možnosť zavolať Artisa Orupsa z Rigy, môjho bývalého spolužiaka, fantastického bubeníka. Arpi vtedy zavolal Miška Šimka a to bola vlastne jedna z najlepších zostáv, v ktorej som kedy hral. Sami sme to nečakali, pretože skúšok bolo málo, nemali sme veľa času. Ale koncert v Košiciach sa nám veľmi vydaril. Muzikantom, ktorí tam prišli hrať z Bratislavy a z Maďarska, sa to neskutočne páčilo. Z toho koncertu sme dostali takú energiu, že sme to chceli zopakovať. Preto sme v roku 2009 urobili takú menšiu šnúru.

Arpi Farkaš: Ale finančne je to veľmi náročné.

Vlado Spišiak: Finančne sa to absolútne neoplatí. Artis prišiel len kvôli tomu, že je to môj výborný kamarát. Pretože takého bubeníka na ten angažmán, ktorý tu ja ponúkam, nenájdete ani u nás. Nikto by neprišiel.

Arpi Farkaš: No zo Slovenska už tobôž nie.

Vlado Spišiak: Miško Šimko vtedy prišiel, pretože sa mu strašne páčila tá muzika. Pre neho tie peniaze tiež neboli nejaké zaujímavé. Prišiel aj basista z Portugalska Chico, ktorý žije v Amsterdame. Tiež prišiel len kvôli tomu, že som mu povedal: „Vieš čo, Chico, príď, bude sranda, muzika sa ti tiež bude určite páčiť a mám výborného klaviristu“ Bolo to náročné, doniesť ich všetkých sem. Musel som im sľúbiť pivo zadarmo a ubytovanie a dovolenku, len aby som ich tu dostal. Bol som na tom stratový, ale akosi ma to nezaujímalo, pretože som si chcel zahrať s Arpim a chcel som, aby si aj Arpi zahral s muzikantmi, s ktorými ja zvyknem hrávať v Amsterdame. Úroveň bola veľmi vysoká, sú to fantastickí muzikanti. Toto leto sme to chceli zopakovať. Arpis prišiel aj s manželkou a dieťaťom, zase som im sľúbil dovolenku…

Arpi Farkaš: Určite. Kým som vybavil tie tri kšefty, tak to trvalo.

Vlado Spišiak: Hlavne v lete je ten problém, že sa toľko nehráva. A hlavne v kluboch nie. Lebo je strašne teplo a ľudia proste neprídu. Tak tu ešte áno, v Košiciach nakoniec tiež prišli, v Tatrách tiež… Ale tento rok sa nám podarilo vybaviť len tri kšefty.

Arpi Farkaš: Aj to sme v Košiciach hrali v Bernarde, tam sa hráva každý týždeň jazz aj rock. A chodia tam také mená ako Oskar Rósza. Ja som tam hral asi dvakrát. V zime som povedal šéfovi:„Roman, prídu mi takí a takí muzikanti, ale prídu len v lete.“ „Jój, Arpi, v lete nie, lebo vieš..“ Je to priamo v meste, takže sa tam dá hrať normálne len do 22-hej hodiny, potom to zrušia policajti. Nakoniec som ho ale presvedčil: „Je to fantastická zostava, vynikajúci bubeník, taký tu ešte ani nehral asi.“ O ôsmej sme mali začať hrať, zatmili sme okná, aby to bolo vonku počuť len minimálne. V tom čase tam ale nebol ešte nikto. Mal som z toho taký zlý pocit, že som ho do toho dotlačil ja. Začali sme hrať okolo 20.30 a okolo 21.30 - 21.45 začali prichádzať ľudia. Hrali sme teda ešte do 23-tej. Na jar, v zime, alebo na jeseň je tam natrieskané už o 19:30, keď hrá nejaká kapela.

Hrali ste cez leto spolu aj inde?

Arpi Farkaš: V lete som takisto volal aj do Bratislavy, keď som vedel, že prídu domov muzikanti. Volal som do jazzových klubov, kde sme hrali aj minulý rok. Tak sa mi dostala väčšinou táto odpoveď: „ V lete nerobíme nič, v lete kluby nerobíme“. Volal som do Nového Mesta Nad Váhom do klubu Blue Note, hral som tam predtým dvakrát. Tam sa tiež nič nerobí v lete, ale len kvoli tomu, že je teplo a druhý dôvod je ten, že 30-teho – 31ho júla je tam veľký festival Open Jazz Fest Zelená voda. Vtedy klub síce nie je zatvorený, ale nehrajú sa tam koncerty, lebo všetky svoje sily sústreďujú na festival.

Vlado Spišiak: Letné turné je pre nás problém. Ja už tu nebudem nosiť muzikantov, lebo je to pre mňa strašne náročné a trošku sa za to aj hanbím, že im to neviem poriadne zaplatiť. Chcel som zobrať aj basistu a mám aj kamarátov, ktorým sa muzika páči, ktorý by strašne radi prišli, lenže čo im dám za to? Takže som sa rozhodol, že ja už to takto nebudem riešiť. Keď prídem v lete domov, tak si rád zahrám s muzikantmi, ktorí tu sú. Je to strašne náročné, vybavovať tieto veci. Ani z toho slávu nemám a ani peniaze, ja tu hrám len kvôli ľuďom, kvôli muzikantom.

Aký z toho máte pocit, keď tu v Rožňave odohráte nejaký koncert?

Vlado Spišiak: Ja mám z toho výborný pocit.

Arpi Farkaš: Aj ja.

Vlado Spišiak: Ja som muzikant a ním aj ostanem, preto to robím, ale tie financie musia byť, bohužiaľ, lebo musíš niečo jesť. Musíš mať niečo ráno na chleba alebo vôbec na tanier. Mal som z toho veľmi dobrý pocit. Arpiho si nenormálne vážim, keď prídem domov, tak stále niečo vybaví. On vlastne robí väčšinu roboty, aj keď sa mu to neoplatí finančne.

Vnímate, že aj v Rožňave je publikum pre jazz?

Vlado Spišiak: Ale áno, určite áno. Chodia na nás stáli ale aj noví. A koľkokrát sme hrali v A-klube, tak tam väčšinou bolo tak plno, že ľudia odchádzali. Bohužiaľ sme nikdy nedostali podporu od mesta, aby sme to mohli urobiť niekde inde. Začalo sa to spontánne. Gabi Szabo to začal pred dvoma rokmi.

On hral vtedy v zostave na tom prvom koncerte v A-klube.

Arpi Farkaš: Presne tak.

Vlado Spišiak: Bolo tam toľko ľudí, že sa nezmestili dnu. No a my sme to vlastne museli robiť stále na vlastnú päsť.

Snažili ste sa niekedy o tú podporu mesta?

Vlado Spišiak: Áno, Arpi tam bol niekoľkokrát. No a ja som z diaľky nemal tú možnosť, je to dosť náročné z Amsterdamu tu niečo organizovať. Ja to môžem robiť cez maily a cez telefonáty. Ale ja mám tam tiež svoj život, projekty, takže ja keď som tam, tak Rožňava je ďaleko.

Takže za celé to obdobie ste nehrali ani raz s podporou mesta, napr. že by vám dali zadarmo sálu alebo prispeli trebárs na niečo?

Arpi Farkaš: No stalo sa to niekoľkokrát, keď prišiel domov Vladko a mali sme nejaký projekt, že tak veľmi ochotne nám pomohli ľudia z divadla. Prišiel som za nimi, že potrebujeme nejakú sálu na cvičenie, tak veľmi ochotne nám dali priestor, väčšinou to veľké javisko. Tam sme cvičili pozde večer, alebo hocikedy aj ráno. Toto bolo pre nás výrazné plus, že oni nám v tom pomohli.

Vlado Spišiak: Ale nejakú finančnú podporu sme nedostali.

Samosprávy – aj tá rožňavská, robia rôzne podujatia ako napr. v našom meste Rožňavský jarmok, Dni mesta a pod. V priebehu roka je na kúpu všelijakých akcií balík peňazí, z ktorého sa potom objednáva kultúrny program. Za celé tie tri roky, čo tu koncertujete, ste nič nedostali?

Arpi Farkaš: Nie, určite nie.

Aj v Rožňave už je stabilné publikum pre jazz, chytil by sa tu podľa vás každoročne nejaký jazzový festival?

Arpi Farkaš: Ja mám v hlave takého chrobáka už druhý rok. Chvalabohu, už mám také známosti a poznajú ma muzikanti po Slovensku, že by som vedel zavolať vynikajúce kapely. Špičky aj zo Slovenska a napríklad aj z Maďarska. Ale nedokážem chodiť po sponzoroch a prosiť o podporu. Ja viem doniesť kapely. Viem napríklad spraviť reklamu, nejaké plagáty vymyslieť. Ale žeby som ja chodil po sponzoroch, to nie – ani nijakých nepoznám a ani to neviem robiť.

Skôr myslel na to, či by to malo význam v takomto malom meste.

Arpi Farkaš: Určite áno, keď to mohlo byť v Tornali a bolo to tam dvakrát alebo trikrát, tak prečo by to nemohlo byť v Rožňave?

Vlado Spišiak: Určite by to mohlo byť. Nemuselo by to byť na veľkej nohe. Môže sa to začať s jedným večerom a tromi kapelami a keď sa to uchytí, tak to môže byť na budúci rok v piatok a sobotu, alebo celý deň. Koľkokrát sme tu hrali, stále prišlo dosť ľudí, ktorí boli nadšení. Nemusí to byť na veľkých pódiách. Jazz sa tiež svetovo hrá v kluboch, menších priestoroch. Ja poznám podujatia aj vonku, robia sa všade. V malých kluboch, vo väčších kluboch, na vode, na lodiach, proste všade, kde sa ľudia dobre cítia.

Niektorí môžu namietať, že jazz je menšinový žáner, tak prečo má mesto podporovať aj takúto kultúru?

Vlado Spišiak: Keď si vezmeme, čo podporujú a koľko ľudí na to príde, tak oproti tomu keď hráme my, to má stále nejakú odozvu. Nechcem sa vyťahovať, ale ľudia sú nadšení , už tri roky na nás chodia a po koncerte sa pýtajú, kedy bude zas.

Kde sa vám hralo v Rožňave najlepšie?

Vlado Spišiak: Myslím si, že je tých miest viac. Priestorov je dosť, to nemusí byť nejaká koncertná hala s fantastickým osvetlením a ozvučením. Dá sa to spraviť úplne jednoducho. Ja mám tieto skúsenosti zvonku, robí sa to hocikde. Takmer každé mesto má svoj vlastný jazzový festival. Postavia sa pódia na námestiach a reštaurácie, ktoré sú blízko, si postavia výčap, ponúkajú nejaké jedlo a hotovo. Každý má z toho niečo. Tam netreba špekulovať.

Arpi Farkaš: Jeden z mojich snov je spraviť tu čosi také.

A boli ste s tou vecou za niekým zo samosprávy?

Arpi Farkaš: Ja som bol raz. Chcel som spraviť výchovný koncert o tejto hudbe. Od začiatku vývinu jazzu. Rozprávať o tom, hrať, hlavne pre stredné školy. Tak som išiel na mestský úrad a hneď ma zrušili. Že je to dobrý nápad, ale zavolali na nejaké patričné miesta do škôl alebo kde a nemali záujem.

Vlado Spišiak: Slovo jazz pre mnohých ľudí znie ako mimozemšťania. No ale ide o to, že to nie je len jazz. Jazz je široký pojem. Keď sme si tu robili repertoár pred rokom, niektorí kamaráti mi hovorili, že sú niektoré veci ťažké, tak som si povedal, že dobre, tak to zmiešame. Urobili sme úplne iný repertoár, aj pre iných ľudí. Ja som tu stretol ľudí, ktorí nás predtým nevideli – kolegovia môjho otca, ktorí hrajú po svadbách, muzikanti. Im sa to strašne páčilo, aj keď jazz v živote nepočúvali.

Jazz je široký prúd, dá sa tam vybrať od „populárnych melódií“ až po tie ortodoxné.

Vlado Spišiak: Ide o improvizovanú muziku.

Čo teraz počúvaš, čím sa zaoberáš?

Vlado Spišiak: Ja som veľmi široko zameraný, posledných pár mesiacov napríklad nepočúvam jazz, ale R’n'B alebo newyorskú scénu. Mám kopec nahrávok, ktoré si viem zohnať takto od kamarátov. Sám píšem v rôznych štýloch, napr. aj pre funkovú kapelu a aranžujem aj pre rockovú. Mám ambíciu ďalej písať, to je jeden naturálny proces. Ja sa do ničoho vôbec nenútim. Keď prídem sem a počujem ako Arpi hrá, tak som okamžite inšpirovaný. Cvičiť, hrať alebo počúvať niečo iné, to je najkrajšie na muzike.

Páči sa vám niečo aj zo slovenskej hudby, či už mainstreamovej alebo z undergroundovej?

Vlado Spišiak: Ja sa to snažím počúvať napríklad keď som teraz na Slovensku. Priznám sa, nepoznám toho veľa. Česká scéna sa mi niekedy páčila, väčšinou tie staré veci. Tu sa mi veľmi páčila Tublatanka a ešte sa mi stále páči ich prvá platňa. To bolo niečo! Texty a ich imidž bol dosť zlý, ale na to sa nepozerám, oni vtedy hrali traja a bolo to veľmi čisté.

Šlabikár?

Vlado Spišiak: Áno, Áno a tiež si napríklad rád vypočujem zo starej scény Mira Žbirku. Keď počujem tú novú scénu, IMT smile alebo Desmod apod., to ma nezohreje. Možno že by som si to mal vypočuť lepšie. Nechcem to nejako porovnávať so Západom, ale ja tam počujem aj amatérske kapely na festivaloch. Skladateľská úroveň a aj čo sa týka štýlov a energie, ako ľudia hrajú, akým spôsobom, čo sa hrá, ako sa tvorí, predsa je to iný level. A keď prídem sem a počujem sem tam tie ošúchané zvuky alebo ošúchané kompozície, spôsoby ako sa robí muzika, tak ma to veľmi neinšpiruje.

A zo slovenskej jazzovej scény?

Vlado Spišiak: Počul som slovenských jazzových muzikantov, je ich dosť veľmi dobrých. Saxofonistov, klaviristov, ktorí sa pohybujú v okolí Bratislavy. Keď chceš hrať, tak tam musíš byť. Hrali sme napr. so Štefanom Bartušom - fantastický kontrabasista. On sa strašne tešil, keď sme spolu hrali, vtedy som akurát doštudoval. Hral som s Michalom Šimkom, jemu sa to strašne páčilo a mne tiež. Sú to fantastickí muzikanti. Štýlovo je to tu krôčik pozadu ale technicky nie. Ten štýl sa pohybuje veľmi rýchlo a hlavne v Amsterdame je taký trošku americký. Je tam veľký newyorský vplyv, hlavne na školách. Tam sa hrá strašne moderne a už teraz tam hrajú osemnásťroční chalani tak, že ti vyhrajú oči.

Arpi Farkaš: Ale ja si myslím, že to je všetko o školách. Na Slovensku nie je ani jedna škola, v ktorej by sa vyučoval jazz. Aspoň ja o žiadnej neviem. Napríklad Maďarsko je na tom minimálne o triedu ak nie o dve lepšie, ale tam sú aj školy a veľmi dobré. Mám tam dvoch žiakov na Liszt Ferenc Akadémia Budapest. Jeden je saxofonista a druhý je bubeník. Ostatných dvoch alebo troch mám v Miskolci v strednej škole, čo je tiež vynikajúca škola. Takže to je presne to, čo hovorí Vladko, že technicky je to oukej, ale štýlovo to je trošku iné.

Aké sú vaše ambície aj vzhľadom k zániku bratislavského PKO, miesta konania BJD – nášho najväčšieho jazzového festivalu?

Arpi Farkaš: Ja som hral na BJD v Košiciach už trikrát, s Nicole, s Grooving Heads a s bigbandom, pozostávajúcim z hudobníkov z východného Slovenska. Práve sme sa rozprávali s Gapom (známy prešovský saxofonista, pozn. red.), aby sme hrali na budúcoročných jarných jazzákoch v Košiciach.

Vlado Spišiak: Ja by som si veľmi rád zahral na veľkom jazzovom festivale v Bratislave, aby sme sa podelili o radosť z hudby s veľkým publikom. Mal som kontakt na Petra Lipu a mal som možnosť dotiahnuť sem svoju formáciu z Holandska, lenže zastalo to na financiách. Bez nich by som hudobníkov z Holandska nemohol priniesť. My sme chceli hrať tento rok na Zelenej vode na jazzovom festivale. S dramaturgom sme dlho rokovali, ale z Holandska som neustrážil termíny.

Arpi Farkaš: Ja som tam chcel ísť s Vladkom, ale vraj už nebolo miesto pre ďalších gitaristov, nakoniec tých gitaristov tam nebude až tak veľa, no ja tam 30. júla zahrám s Gapom. Určite tam zahráme. Som presvedčený že táto hudba má priestor na festivale.

Vlado Spišiak: Je to také oživenie. V Košiciach v GeS klube na festivale sme počuli štandardy. Ja si myslím, že jazzové štandardy na festivaly nepatria, to si môžu dovoliť veľké hviezdy. Tam je práve priestor pre vlastnú tvorbu. Čo je na tom dobré, že tam niekto zahrá štandardy? To si radšej pustím Charlieho Parkera alebo Johna Coltranea v originále. Nám sa tam podarilo zahrať veľmi dobre. Kapely, čo šli za nami, sa na nás pozerali, tak sa im to páčilo. Mali sme tam vynikajúcu rytmickú sekciu. Práve v tom vidím zmysel, hrať vlastné veci, v tom vidím štýl skupiny. Keď sa to ľuďom páči, tak som rád. A keď nie, tak nabudúce bude niečo iné. Ide o kapelu, ide o band sound, to je najdôležitejšie.

Čo plánujete najbližšie?

Vlado Spišiak: V auguste ideme do Lotyšska v zostave ja, Arpi, Artis Orubs, Chico Santos a ešte jeden miestny saxofonista. Bude to veľký koncert, ktorému predchádza týždeň jazzového workshopu. A na budúci rok má Artis Orubs nachystané s touto zostavou turné po pobaltských štátoch. To budú dva týždne hrania po kluboch a napokon by malo byť CD-ko.Veľmi sa na to tešíme. Ešte predtým sa však Gapa ponúkol, že ako protihodnotu baltského turné zorganizuje tiež dvojtýždňové turné po Slovensku.

Arpi Farkaš: Malo by to byť na jar budúceho roka okolo jarného festivalu BJD. Ešte teraz v septembri hráme s Petrom Lipom v Košiciach a na druhý deň by som ho chcel dotiahnuť do Rožňavy. Uvidíme, ale je pravda, že potrebujeme CD-ko, aby sme sa mohli prezentovať. Vo všetkých kluboch od nás chcú materiál.

Vlado Spišiak: Uvidíme, ako dopadne CD-ko, zatiaľ máme v pláne spomínané dve turné. Do Rožňavy asi takúto zostavu, aká bola v Čiernom Orlovi, nedotiahneme. Zadarmo mi nechcú hrať ani kamaráti. Artis je svetový bubeník, on má svoj biznis a je strašne vyťažený, neviem, kedy ho tu ešte donesiem.

Arpi Farkaš: Záleží to jednoznačne len a len od financií.

Chceli by ste svojmu publiku v Rožňave niečo odkázať?

Arpi Farkaš: Určite sa budú robiť akcie. Chceme sa poďakovať, že chodia na muziku a že je na koncertoch čoraz viacej ľudí. Ďakujem, že chodia, sú skvelí a ďakujem im, že nám fandia.

Vlado Spišiak: Ja som strašne rád, že ľudia chodia na túto muziku a že sa s nami podelia o našu radosť z hudby hrať s týmito muzikantmi.

Ďakujeme za rozhovor.

Belo Hefler, Matúš Bischof

Foto: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

ŠKOLA

Strednú školu som vyštudoval v Rožňave. Navštevoval som Strednú priemyselnú školu stavebnú. Ďalej som pokračoval v Bratislave, na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes STU). Som absolventom Stavebnej fakulty, odboru technológie stavieb. Po škole som začal pôsobiť v Rožňave. Štúdium sa mi páčilo a chcel som ako asistent zostať na Katedre technológií a výstavby. Predtým som bol aktívny v Socialistickom zväze mládeže a po 89´ platil istý úzus, že ľudia takého rangu nemôžu kandidovať, ani sa zaujímať o podobné posty. Od študentského parlamentu som dostal jasné vyjadrenie, že ma nepodporia, a tak som to skúšal znova. Ďalšie dva roky katedra nemala dostatok finančných prostriedkov na vytvorenie asistentského miesta. Oficiálnu ponuku som dostal až o štyri roky, vtedy som už ale pracoval, a tak som ju odmietol.

ZAMESTNANIE

Som súkromný podnikateľ a podnikám v stavebníctve. Stavbárina ma vždy bavila, ale po Novembri 89 nastalo toľko zmien, že sa môj profesný život uberal iným smerom. Angažoval som sa vo vtedajšom politickom dianí. Začiatkom roku 1990 som z tohto diania odišiel. Dôvodov bolo niekoľko, ale tým hlavným bol, že som po mnohých politických jednaniach dospel k názoru, že vo všednom živote nebude možné zo dňa na deň všetkých členov komunistickej strany vymeniť za fundovaných nečlenov a tak som sa začal venovať mladým ľuďom, aby na scénu prišla čo najskôr nová generácia nezaťažená minulosťou. Spoločne s bývalými i vtedajšími študentmi stredných škôl a učilíšť sme pri Dome detí a mládeže založili Klub mladých a začali sme vyvíjať rôzne zaujímavé aktivity. Venovali sme sa mladým študentom v príprave na život v slobodnej spoločnosti. Kurzy seba presadenia (asertivita), poradňa pre mladých, “podnikateľské zámery“, …. V tom malom priestore, kedy klub existoval sme toho stihli vďaka nadšeniu mladých neúrekom. Do nášho tímu sa vtedy dostala veľmi zaujímavá žena, psychologička Mária Potočná. Mala silný životný drive a uvedomovala si, že prišla doba, kedy treba zmeniť nasmerovanie mladých ľudí. Aby pochopili, čo je sloboda, aké sú ich práva, povinnosti, ale zároveň sa naučili byť zodpovední, sebavedomí, aktívni a dokázali sa presadiť. Som hrdý na to, že veľa z nich našlo v živote svoje uplatnenie a sú veľmi úspešní. A to rozhodlo. Ponúkli mi prácu v Dome detí a mládeže v Rožňave (v súčasnosti Centrum voľného času) a ja som ju prijal. Po odchode z Domu detí a mládeže som sa vďaka spomínaným aktivitám dostal k manažovaniu veľkoobchodu s potravinami u jednej súkromnej firmy v Revúcej, neskôr som pracoval v oblasti finančného poradenstva. V roku 1993 prišla ponuka prevádzkovať nočný bar. A tak vznikla myšlienka Royal clubu. Ikona pre mnohých mladých v našom meste. V roku 1995 som získal licenciu na prevádzkovanie Európskej databanky, ktorá poskytovala informácie pre podnikateľov a o podnikateľoch cez telefón resp. elektronicky – výpisy, maily, internet. Myšlienke som sa tak nadchol, že som prevzal licenciu na okres Rožňava a Spišská nová Ves a neskôr som si kúpil licencie pre Banskú Bystricu, Zvolen, Lučenec, Rimavskú Sobotu a Brezno. Videl som v informačných technológiách obrovské možnosti. V rokoch 1996-1998 poznačilo podnikanie vládnutie p. Mečiara, nezmyselné privatizácie a druhotná platobná neschopnosť podnikov – zväčša mojich klientov. S Európskou databankou som skončil v roku 1998, kedy som vrátil licenciu. V roku 1999 som si „odskočil“ ako „turista“ na 9 mesiacov do Anglicka, kde som dostal ponuku postaviť rodinný dom pre známeho. Nešlo to však v takom tempe, ako som predpokladal a tak som sa rozhodol aspoň sa naučiť jazyk. Nemal sa však potrebnú hotovosť a tak som sa začal brigádovať u jedného mäsiara, zhodou okolností z Drienovca, ktorý emigroval z Československa začiatkom 70-tych rokov. Otročina. 16 -18 hodín práce denne (mimo nedele) sviatok, piatok, k tomu škola, štúdium… Zocelilo ma to. Vrátil som sa dobrovoľne s cieľom vrátiť sa naspäť ako študent a hlavne legálne s cieľom doštudovať. Keď sa mi ani na tretí pokus nepodarilo získať vízum, v návale emócií som sa rozhodol, že zareagujem na prvú ponuku personálnej agentúry, na ktorú narazím. Vydal som sa od ambasády, okolo VŠMU k Michalskej bráne a neďaleko univerzitnej knižnice som „narazil“ na reklamné áčko, oznamujúce nábor manažérov pre novú spoločnosť prichádzajúcu na Slovenský trh. METRO Cash & Carry. Bola to úžasná doba. Toľko entuziazmu, elánu pri práci som predtým nezažil. V roku 2004 som prijal ponuku na spoluprácu s firmou Deštrukprojekt. Získal som kontakty vo firme ZIPP s.r.o. a STRABAG a podarilo sa mi získavať zaujímavé zákazky. Podarilo sa mi spolupodieľať pri realizácii niekoľkých zaujímavých stavieb. Administratívna budova VERED Bratislava (tu okrem výstavby som riadil búracie práce hudobného štúdia OPUS za plnej prevádzky v ostatných priestoroch), Polyfunkčný objekt na Záhradníckej v Bratislave, Wellya Štúrovo, Magnus v Trenčíne, TESCO v Lučenci a Ružomberku a ďalšie. Medzi nimi aj Obchodné centrum v Aleji Jána Pavla II. v Rožňave. Teraz sa venujem inžinierskej činnosti, projektovaniu, architektúre a minulý rok som rozbehol zaujímavý projekt právnej pomoci.

RODINA

S mojou bývalou manželkou Zsuzsannou mám syna Dávidka, ktorý práve oslávil 5 rokov. Aj to je dôvod, prečo som tu chcel zostať. Chcem ho vidieť vyrastať. Máme z neho obrovskú radosť a veľmi ma to napĺňa. Keby som bol už pred 10-15-timi rokmi tušil, že je to také fantastické mať dieťa, neváham. Ale všetko asi musí dozrieť. Na všetko treba ten správny čas.

*******

Už v 89´si sa začal angažovať v politike. Mal si svojich stálych favoritov – preferoval si jedno spektrum, alebo si prešiel nejakým názorovým vývojom?

Zaujímavá otázka. Myslím si, že som sa vyvíjal spolu so slovenskou politikou. Keď som v novembri 89´pred generálnym štrajkom prišiel do Rožňavy, pôsobil som na fakulte mojej školy ako zväzácky funkcionár. Tu som mal priateľov len z kruhu SZM. Vtedy som zašiel za Katkou Tóbisovou a poprosil ju, predsedkyňou OV SZM v Rožňave, aby mi vysvetlila, čo sa momentálne deje, pretože mi to nebolo celkom jasné. Ona mi poskytla dva pohľady, aj ten oficiálny – socialistický, aj ten svoj.

Na vysokej škole ste medzi sebou ako študenti o tejto situácii nediskutovali?

Nie, úprimne povedané, ja som nebol súčasťou takýchto diskusií. V rámci sviečkovej akcie, ktorá bola pred ministerstvom školstva, sme hrali volejbalový zápas, pri ktorom som si dvakrát podvrtol nohu a potrhal väzy. Pomaly sa končil semester a ja som sa navyše musel starať o svoju nohu, aby som vôbec vedel chodiť a dorobiť všetky potrebné veci do školy. Všetky tie udalosti prebiehali okolo mňa veľmi rýchlo. Spolužiaci, ktorí boli v centre diania, mi sem-tam prišli na izbu povedať, čo sa deje a hneď odišli. Ja som sa do toho celého dostal až po generálnom štrajku, keď sa v škole vyhlásilo moratórium na vyučovanie a študenti vyšli do ulíc, vyjadriť svoj postoj a dať najavo, že stoja jeden za druhým. Takže, ja som nebol angažovaný tam, v Bratislave, ale tu.

Cez víkend prebehnú siedme parlamentné voľby. Pôjdeš voliť? (Pozn. red.: Rozhovor sme robili pred voľbami).

Áno. Volil som vo všetkých voľbách, aj tých predošlých, dokonca aj na lokálnej úrovni. Intenzívnejšie som sa o politickú situáciu začal zaujímať približne dve volebné obdobia dozadu.

Pamätáš si ešte, koho si volil v prvých slobodných voľbách ?

Pamätám. VPN.

Ako vnímaš politiku s odstupom dvadsiatich rokov?

Nesledujem ju pravidelne. Orientujem sa v nej jednak cez médiá, ale predovšetkým prostredníctvom ľudí, ktorými som obklopený a ktorých názor si vážim. Vždy keď v spoločnosti rezonuje nejaká téma, sadnem si s nimi, len tak nadhodím tému a počúvam ich názory, ktoré potom konfrontujem s tým, čo si dokážem prečítať na internete, alebo v tlači. Robím to vždy, keď sa deje niečo dôležité, ako napríklad teraz – problém s dvojitým občianstvom, ktoré bolo podľa mňa vnímané neslobodne z našej strany a trošku radikálne postavené zo strany maďarskej. A toto sú veci, ktoré ma zaujímajú. Ani nie tak názory politikov, ale ľudí, ktorých si vážim. Pretože sa tým veľa naučím. A postupne zisťujem, že aj napriek tomu, že sme si v 90-91 prvom mysleli, že vieme, čo je sloboda, slobodné vyjadrovanie, demokracia a zodpovednosť s tým súvisiaca, nie je to tak. Mrzí ma, že ľudia dnes nežijú slobodne, respektíve, že tá sloboda je vnímaná trochu ináč. Mal som to šťastie pochodiť počas svojho života veľa krajín,0d Severnej Kórei po brehy Atlantického oceánu. Pochopil som, že tej slobode sa treba naučiť. Sloboda, to nie je len slobodne sa vyjadrovať, slobodne existovať, ale aj vziať na seba zodpovednosť za to, čo človek urobí v rámci toho svojho slobodného rozhodnutia.

A ako vnímaš dnešných mladých ľudí, ktorí nie sú zaťažení minulosťou a vnímajú ju len prostredníctvom svojich rodičov?

Nemyslím si, že mladý človek môže vyrastať bez toho, aby na neho niekto vplýval. Vo väčšine prípadov je to rodina. Keď sa človek formuje, určite v ňom ostane nejaký základ, z ktorého potom čerpá, vyvíja sa. A myslím, že ten základ, ktorí väčšina mladých ľudí u nás dostala, je taký – vyčkávajme ešte chvíľočku…

… že sa na tom nedajú stavať vysoké budovy ?

Asi tak. Vyčkávajme chvíľočku, možno sa niečo zomelie. A ešte stále je tu opora v rodine. Však nejako bolo a nejako bude. Mňa sa to netýka. To tí druhí… Pomýlený hodnotový rebríček. Výnimky mi potvrdzujú toto pravidlo. A pritom stačí tak málo. Už v starovekom Grécku prednášali na školách etiku a filozofiu. Mladý človek je vnímavý a rýchlo si dokáže urobiť svoj názor a potrebuje ho aj prezentovať – konfrontovať. A tu sú namieste otázky: Kde? S kým? A vraciame sa do kruhu rodina, priatelia, okolie…, lebo škola zatiaľ nie.

Napriek tomu, že dnešná spoločnosť je slobodná a mladí ľudia majú prebytok informácií, sú veľmi ľahko ovplyvniteľní. Populárni sú ľudia ako Kotleba a rôzne extrémistické skupiny…

Každý mladý človek, od nejakého veku, alebo po nejakom veku, chce byť stredobodom pozornosti a hľadá si cestu, svoj svet, v ktorom bude stredom. Myslím si, že extrémizmus je pre niektorých alternatíva, priestor byť iní. Bohužiaľ, v mnohých prípadoch odzrkadlením takýchto mladých ľudí…

…ktorí, už majú volebné právo…

Áno, ale to je extrém a u drvivej väčšiny „zúčastnených“ pominie. Podstatné je proste byť stredobodom pozornosti, snaha byť iným. Niekedy sa človek dostane do situácie, kedy je to tá najdostupnejšia alternatíva. Nie je to zlé, pokiaľ si mladý človek prejde takýmto obdobím, niečo si odžije, otlčie sa, vyskúša rôzne možnosti, ale nezostane fixovaný na tom jednom. To sa mi páči a myslím, že dnešní mladí ľudia sú presne takí. Naozaj dúfam, že si chcú prejsť len nejakým spektrom, nadobudnúť životnú skúsenosť na ktorú sa ale v budúcnosti nebudú viazať. Pre mladých je dnes dôležité sebauspokojenie, sebapresadzovanie, sloboda pohybu, chcú si užiť aj ten spoločenský konzum… Myslím si, že my sme to mali ľahšie v tomto.

Aj málo potešilo…

Áno tak, presne tak. Dnes mladý človek potrebuje viac času, aby sa v tom všetkom dokázal zorientovať. Ak sa vôbec zorientuje.

V súčasnosti sa často hovorí o tom, že ľudia sú frustrovaní. Máš taký pocit, že sme večne nespokojní so svojou situáciou?

Neviem, možno je to o tom, že by mali nabrať nové životné skúsenosti. Prejsť si nejakými africkými, alebo ázijskými krajinami, porovnať si situáciu, nebyť tu zabarikádovaný. Majú tú možnosť, mohli by ju využívať. Proste si myslím, že na to, aby sa človek doformoval, mal by spoznať aj niečo iné. A možno ani netreba ísť do Afriky, stačí, keď vybehne na Čučmiansku ulicu v Rožňave pozrieť sa, ako žijú ľudia tam. A bude po frustrácii.

Spomínaš Čučmiansku ulicu v Rožňave. Je pravda, že rómska komunita je tu silná a nie je bezproblémová. Dnes sú rôzne aj extrémistické názory, že je potrebné urobiť poriadok. Máš nejakú predstavu o tom, ako by bolo potrebné riešiť túto situáciu?

Pracoval som s Rómami, aj keď netvrdím, že cielene. V rokoch 2007-2009 bolo nedostatok kvalifikovaných pracovných síl na stavebnom trhu. Prišiel obrovský stavebný boom, množstvo ľudí odišlo za prácou vonku a u nás vzniklo vákuum. Zistili sme, že máme dostatok vzdelaných Rómov, ktorí sú vyučení murári, železiari, tesári… Našli sa však ľudia, ktorí mysleli dopredu. Spomeniem aspoň pána Lándoriho z Rožňavy, pána Polyaka z Brzotína, ktorí sa chopili šance a rozhodli sa vytvoriť stavebnú skupinu a podnikať. Spolupracoval som s nimi a zistil som, že pokiaľ dostanú šancu, sú ochotní a schopní pracovať. Zrazu existovali v prostredí, ktoré od nich očakávalo presnosť, rýchlosť a disciplínu. Kládli sa na nich nároky rovnako ako na ostatných a oni dokázali byť zodpovední a osvojili si pracovné návyky. Zistil som, že pod tým tlakom sú schopní podávať výkony a oni si mnohí uvedomili, že sú šikovní, že im tá práca naozaj ide, jednoducho objavili nové možnosti. Mám spätné väzby, že viacero Rómov, ktorí dostali priestor a chceli niečo dosiahnuť, dnes samostatne podniká. Tí, ktorí nechceli pochopiť, nepochopili a vezú sa ďalej. Ale to sa netýka len Rómov, ale aj všetkých nás. Mnohí nevedia využiť situáciu, uniesť veľký tlak, ktorý je na človeka vyvíjaný, keď prichádza do nového prostredia a zažíva nové životné situácie, na ktoré predtým nebol zvyknutý.

Ja som mal voči Rómom blok z detstva, pretože mi jeden z nich ukradol bicykel. Do dnes sa spolu stretávame, zdravíme sa, nepripomínam mu to. Jednoducho som si povedal, že ten blok je lepšie prelomiť, dať tomu šancu, spoznať to prostredie a zistiť, či sa medzitým niečo nezmenilo. Zmenilo sa a tí ľudia na mňa pozerajú ako na čudáka, sú prekvapení, že mám odvahu tade prejsť, alebo si myslia, že som nejaký daňový kontrolór. Niekedy tam zájdem aj so synom, snažím sa mu ukazovať skôr tie pozitíva. Niekedy sa pridá k deťom, ktoré sa tam hrajú a ja mu v tom v žiadnom prípade nebránim. Prednedávnom sme si tú trasu prešli aj s priateľkou a tiež to začala vnímať inak, pochopila, že to nie je geto, ako to mnohí volajú, ale časť Rožňavy, v ktorej žijú ľudia. Lenže my sa ich snažíme stále viac a viac izolovať bez toho, aby tam vládol nejaký poriadok. Oni si, samozrejme, žijú vlastným životom, čo je škoda, pretože tá časť nášho mesta upadá. Mohlo to byť pekné miesto a ja predpokladám, že v blízkej budúcnosti sa pekným miestom aj stane. Čiže, problematiku Rómov vnímam tak, že si potrebujú uvedomiť, že sa buď postavia na vlastné nohy, alebo budú žiť naďalej takto. A potom príde selekcia, mnohí si však uvedomia, že majú možnosti, otvoria sa im oči a začnú normálne fungovať

Využila Rožňava za uplynulých 20 rokov svoj potenciál?

Mesto zakrpatelo. Úprimne povedané, sám sebe neviem odpovedať na otázku prečo. V roku 1989 tu bol jeden archivár z Košíc, ktorý mi dal k nahliadnutiu časopisy, ktoré vydávalo rožňavské gymnázium v tridsiatych rokoch minulého storočia. Zistil som, že Rožňava v tom období žila. Bolo tu množstvo kolkární, ľadových plôch, mesto organizovalo v sezóne niekoľko plesov, pravidelne tu hrávalo divadlo z Budapešti. Rožňava mala jednu, dokonca mám pocit, že dve ochotnícke scény, ktoré vystupovali min. raz za mesiac. Existovalo množstvo spolkov, ktoré vyvíjali aktivity a pravidelne niečo organizovali. Ľudia združení v týchto komunitách sa chceli navonok prezentovať, ukázať, čo vedia, dať najavo tú súdržnosť medzi sebou. Život v Rožňave sa podľa mňa sústreďoval okolo rôznych takýchto združení, ktoré ho držali pokope.

Bol som milo prekvapený, ako toto mesto žilo, bolo centrom čohosi, pretože v tých článkoch spred sto rokov cítiť, že o Rožňavu bol skutočný záujem. Bola stredobodom pozornosti, rozkvitala. Neviem, či zlom nastal druhou svetovou vojnou, ktorá bola určite významným medzníkom v histórii. Edita Kušnierová veľmi pekne povedala v rozhovore pre tento portál, že kultúrne mesto robia kultúrni ľudia, respektíve že kultúrnych ľudí vychováva kultúrne mesto a tu sa tá kultúra prestala pestovať. Zničili sa mnohé pamiatky, mnoho vecí sa zbúralo a nikto si neuvedomil, že okrem toho, že sa zbúrala polovica mesta, Rožňavčanom do značnej miery vyhnali hrdosť a lokálpatriotizmus. Myslím si, že Rožňava po roku 45´ už nedostala šancu od vlastných obyvateľov. To, že nedostala príležitosť zvonka, to je už druhá vec. Umelo udržiavané bane však za šancu nepovažujem. Myslím si ale, že práve teraz prichádza obdobie na zmenu. Pretože, kto zažil Rožňavu v zime o polnoci, ako na neho v tichu padá sneh na námestí, určite na neho prehovorili tie múry. Posťažovali sa mu, ale povedali mu aj to, čo bolo vždy pekné na tomto meste a čím sa kedysi hrdilo. A to je pre mňa taký balzam na dušu, ktorý ma nabíja energiou a na ktorý vždy keď si spomeniem, uvedomím si, že by som sa z tohto mesta nepresťahoval aj napriek jeho nedostatkom. Jednoducho cítim, že sem patrím a že mu niečo dlhujem a čím som starší, tým si ten dlh uvedomujem viac a s tým treba niečo robiť.

Povedal si, že mesto zakrpatelo a má mnoho nedostatkov. Ak by si ale mal nejakému kamarátovi opísať toto mesto a vyzdvihnúť jeho pozitíva, čo by si mu povedal?

Určite považujem za pozitívum to, že námestie sa konečne dalo trošku dokopy. Veľkou výhodou je aj turistický ruch, pamiatky, ktoré sú v blízkosti Rožňavy a pomaly sa začínajú zviditeľňovať. Nepotreboval by ani sprievodcu. Určite by si v týchto prírodných krásach a kultúrnych pamiatkach dokázal oddýchnuť. Ale určite by som vyzdvihoval najmä atmosféru tohto mesta, ktorá je jedinečná.

Sleduješ komunálnu politiku?

Sledujem ju v podstate v tých istých dimenziách, ako politiku celoslovenskú. Zúčastnil som sa všetkých lokálnych volieb a vždy som dal hlas ľuďom, o ktorých som si myslel, že dokážu presadiť svoje myšlienky a predstavy.

Predpokladám, že si sa zúčastňoval aj volieb primátora mesta.

Samozrejme. Ale len jediný krát prispel aj môj hlas k tomu, aby sa daný kandidát stal víťazom. Bol to pán Ondréšik. Okrem neho sa ani raz nestal primátorom mesta môj favorit. Myslím si, že primátor mesta je určite dôležitá funkcia, mal by byť prirodzenou autoritou, keďže je najvyšším predstaviteľom miestnej samosprávy. Bohužiaľ, v tomto meste to vnímam tak, že ani jednému z nich sa okrem toho, že sa dokázali presadiť a stať sa primátorom, z nejakého dôvodu nepodarilo okolo seba postaviť takú skupinu ľudí, ktorá by dokázala zhmotniť myšlienky z ich predvolebnej kampane. Ľudí, ktorí by ich dokázali podporiť a pomôcť im. Až neskôr som pochopil, že tí ľudia neboli pripravení stať sa primátormi, tak ako mnohí poslanci neboli pripravení stať sa poslancami. Ciele, vytýčené v predvolebných programoch, boli populistické a nemali v tomto meste reálne zázemie. A problém vidím práve v tom, čo som povedal. Nech mi to pán Laciak odpustí, ale bohužiaľ, on je podľa môjho názoru tou najevidentnejšou obeťou toho systému. Nemá okolo seba ľudí, o ktorých by sa mohol oprieť a tým pádom je sám vojak v poli. Tak to potom vyzerá aj na zastupiteľstvách. Je to smiech cez slzy. Ľudia postupne zisťujú, že mesto nemá peniaze, že naše peniaze sú rozhádzané… A to všetko preto, že vedenie mesta sa nevie dohodnúť, stretnúť a porozprávať. Možno to robia cielene, možno im tento chaos vyhovuje, pretože sú tak schopní napĺňať si nejaké svoje osobné ciele, čo je síce obdivuhodná taktika, ale treba si uvedomiť, kto ju financuje.

Aký máš názor na politickú situáciu v meste?

Politická situácia v meste odzrkadľuje situáciu jeho obyvateľov. Keď si zoberieme samotnú účasť z posledných lokálnych volieb a potom to množstvo hlasov, ktoré jednotliví poslanci získali, tak zistíme, že sú tam poslanci, ktorí mali len 200-300 hlasov. Aj to potom nevadí, pokiaľ aspoň s polovicou alebo s tretinou človek udržiava nejaký kontakt vo verejnom záujme. Poslanci nemajú úradné hodiny pre vlastných občanov, zastupujú záujmy svoje, lobistov a iných a až potom svojich voličov. To je choré. A politické strany? Zašité, zahrabané, schované… Či koaličné alebo opozičné. Ticho. Raz za štyri roky sa Ruženka zobudí, deklaruje čo všetko urobí, keď ju zvolíme a to je všetko. Toto je verejný záujem? Toto je politická zodpovednosť za veci verejné?

Zapojil si sa do zbieranie podpisov pod petíciu za zníženie počtu poslancov a volebných obvodov, aké si zachytil spätné väzby?

Som veľmi rád, že ste sa ma to opýtali. Ja som mal po dlhom čase možnosť inak ako podnikateľ stáť na ulici. Postavili sme sa spolu s Matúšom Bischofom s petíciou pred Billu s tým, že som chcel vedieť, ako si ma ľudia možno pamätajú z tribún, či budú ku mne úprimní a otvorení. Chcel som vedieť, ako moji známi budú na mňa reagovať a bol som milo prekvapený. Veľmi veľa ľudí to sledovalo na internete, alebo to dostali do schránok. Čakali na možnosť prejaviť svoj názor, ale chýbal im priestor pristaviť sa fyzicky k niekomu a povedať, že aj oni súhlasia s našimi názormi a podporia ich podpisom a k tomu dodajú čo ich ťaží na duši, čo ich trápi. Chcem poďakovať všetkým Rožňavčanom, ktorých som pri podpisovaní petičných hárkov stretol. Poďakovať tým, čo nás podporili, ale i tým, čo nás nepodporili, lebo takto sa prejavuje slobodná vôľa a slobodný názor.

Malo by sa mesto správať nejakým úplne iným spôsobom, otvoriť ľuďom?

Ja mám pocit, že títo ľudia potrebujú mať pocit, že sú priamo účastní na dianí. Počnúc úradnými hodinami poslancov pre verejnosť, cez verejné zhromaždenia poslancov so svojimi voličmi, končiac transparentným riadením a rozhodovaním na mestskom úrade.

Aby boli vtiahnutí do diania?

Áno, áno presne tak. Niektorí, samozrejme podľa ľudskej povahy, sa aktívnejšie zapájajú, niektorí menej. Ale keď ja, vymyslím si, stretnem na chodbe susedu a poviem: Pani suseda nezabudnite, dneska je bytová schôdza a budeme riešiť viete čo. Pán Kováč, nemôžem prísť ale svoj názor niekde vyjadrím, som rada, že ste ma zastavili, nie je vám to jedno, čo si myslím. Ľudia proste potrebujú takýmto spôsobom chytiť, nie každý je ten typ, že sa zapojí do toho aktívne.

Ale nedávno bola verejná diskusia na tému predaja pozemkov pre Kaufland a vtedy primátor konštatoval, že ľudí to nezaujímalo, bolo tam sotva 20 občanov.

Keď chcem predať svoj produkt, tak urobím všetko pre to, aby som ten produkt predal. Vymyslím nejaký zaujímavý slogan, vymyslím nejakú agresívnu kampaň, ktorá osloví čo najviac potencionálnych klientov. To je pochopiteľné, keď chcem spätnú väzbu, či ten produkt má alebo nemá svoj efekt, či sa chytí alebo nechytí, inú možnosť nemám, ak to chcem seriózne predávať. Toto o čom hovoríme a väčšina tých vecí, ktoré sú podstatou pre toto mesto, by sa mala riešiť práve takouto agresívnou reklamou: Ľudia preboha, však jednu plechovú búdu tu už máme, alebo chceme ešte aj druhú plechovú búdu? Vy to naozaj vnímate tak, že vám to je jedno, čo s tým historickým jadrom bude? Podľa nich sa ich nikto na nič pred tým nepýtal a teraz zrazu chcú vedieť? Prečo si rozdeľujú odmeny a vtedy sa neopýtajú, čo si o tom myslíme? Chýba spätná väzba a toto nikto zatiaľ od tých ľudí nechcel. V marketingu je normálne, že vy si pýtate spätnú väzbu v obchode: Oslovila vás naša ponuka? Kúpili ste si náš produkt? Áno? Nie? Prečo? Žiaľ komunikácia nefunguje, resp. nie je. A to je výsledok. Nezáujem.

Spomínal si, že chceš splatiť dlh tomuto mestu, neuvažoval si nad na tým, že sa zapojíš do komunálnej politiky?

Ak sa dokážem obklopiť ľuďmi, ktorým tiež záleží na týchto veciach rovnako ako mne, tak vtedy áno. Vážne rozhodnutia by podľa môjho názoru mali vždy dozrieť. Toto je vážne rozhodnutie. Byť v súčasnosti lokálnym politikom nie je jednoduché, lebo človek sa takto dostáva viacej na oči a nielen vďaka svojej rodine a svojmu pôsobeniu, ale aj kvôli tomu, že mal by zastupovať názory iných ľudí. To je iná pozícia ako biznis, tam je každý zodpovedný sám za seba. Vo verejnom živote k tomu pribúda aj zodpovednosť za iných. Teraz je to o tíme. Sám bez podpory tímu do verejného života nepôjdem.

Myslíš Občiansky klub Rožňava?

Áno, aj. Tí ľudia sa nestretli a nezmizli v priebehu dvoch dní alebo mesiaca a pre mňa je to signál, že majú záujem riešiť veci verejné. Chcel by som byť súčasťou takéhoto tímu. Vďaka osloveniu aj ďalších známych som sa rozhodol aktívne zapojiť do verejného diania. Som ochotný do toho investovať veľa energie a času. Sme tá generácia, ktorá pred sebou už netlačí veľa generácií, už zostáva len jedna dve. Je najvyšší čas sa do toho pustiť.

A v akej úrovni tú príležitosť vnímaš? Máš už nejakú konkrétnejšiu predstavu, že by si povedzme kandidoval za poslanca alebo aj za primátora?

Ja som rozhodnutý, že urobím všetko preto, aby som bol poslancom a úprimne povedané, pokiaľ sa naplní moja vízia a presvedčím dostatok svojich spoluobčanov, tak určite budem kandidovať aj za primátora mesta.

Budeš kandidovať za nejakú politickú stranu alebo ako nezávislý kandidát ? Aj toto už máš premyslené?

Áno, chcem kandidovať ako nezávislý kandidát s tým, že budem hľadať podporu u občanov aj naprieč politickým spektrom, ktoré mi je blízke. Začnem oslovovať svojich príbuzných, priateľov, susedov, známych bez rozdielu politickej príslušnosti. Koncom júna chystám stretnutie ľudí, o ktorých sa chcem vo svojom tíme oprieť. Chcem zapojiť čo najviac ľudí do predvolebnej kampane a vytvoriť štruktúru, ktorá bude i po voľbách činná vo verejnom živote. Chcem zostaviť taký tím, o ktorom si myslím, že by bol schopný a bude chcieť urobiť poriadok vo veciach verejných. Ja netvrdím, že keď sa to podarí, že za tie štyri roky bude ľadový štadión zakrytý a bude krytá plaváreň, všetky komunikácie budú v poriadku atď. Myslím, že tieto štyri roky nebudú bohužiaľ o tom. Treba toto mesto najprv dostať do normálneho a transparentného chodu, a zapojiť spoluobčanov do diania a rozhodovania aby mali odôvodnený pocit, že toto je ich mesto.

Myslíš, že vo voľbách na konci roka nastúpi nová generácia poslancov, že sa zmení atmosféra spravovania mesta?

Urobím všetko pre to, aby sa to podarilo.

Čo je takým tvojim krédom, pocitom zo života, v tvojom veku a po tom všetkom, čo si dosiahol a prežil?

Správať sa k ľuďom tak, ako chcem aby sa oni správali ku mne. A veľmi veľa síl a energie mi dáva jedna myšlienka ešte z vojenčiny – vojak sa nesmie sťažovať skôr, ako po 24 hodinách. Človek by mal každému svojmu rozhodnutiu dať čas dozrieť. Nie vždy je spontánne rozhodnutie správne. Samozrejme, keď sa niekto napr. topí, tak v takejto situácii je potrebné sa rozhodnúť hneď. Ale vo veciach, o ktorých nie je potrebné spontánne rozhodnúť, alebo na rozhodnutie je časový priestor, počkám min. 24 hodín , aby som si bol istý, že to rozhodnutie malo čas „dozrieť“. Niekedy to zdržiava veci, ale vo väčšine prípadov to prinieslo väčší efekt.

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Belo Hefler

Rozhovor bol autorizovaný, Karol Kováč v ňom urobil niektoré zmeny bez výraznejšieho dosahu na zmysel, resp. obsah svojich odpovedí. Časť zmien sme však neakceptovali, pretože boli nad rámec autorizácie.

A N K E T A

Pozn. red.: Uvedené mená pochopiteľne neznamenajú, že dotyční sú rozhodnutí na post primátora kandidovať.  Zaujíma nás názor našich čitateľov, koho preferujú, pričom v žiadnom prípade nejde o reprezentatívny prieskum.

Súvisiace články:

Ivan KUHN: Uvažujem, že budem kandidovať

Vladislav LACIAK:  Dostali sme sa až do absurdna

Ako sa to s tebou vyvíjalo po Novembri ´89?

V ´91. som začal študovať politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, v´95. som ukončil bakalárske štúdium a nastúpil do denníka Sme ako redaktor zahranično-politického oddelenia. V ´96. som sa uchádzal o štipendium, ktoré ponúkala britská ambasáda a dostal som sa v rámci Chevening Scholarship na jednoročné štúdium na University of Kent v Canterbury, kde som získal v rámci štúdia medzinárodných vzťahov titul Master of Arts, čo je zhruba ekvivalent magisterského štúdia na Slovensku. Po ukončení štúdia som sa vrátil späť na Slovensko do denníka Sme. Ale pár mesiacov po návrate som dostal zaujímavú ponuku pracovať na projekte Phare financovanom z programu Európskej únie. Tento projekt bol zameraný na reformu verejnej správy, a bola to pre mňa zaujímavá výzva vzhľadom na to, že bol možnosťou spolupracovať s ľuďmi z rôznych krajín zo západnej Európy.

To si už odišiel z Rožňavy.

V podstate z Rožňavy som odišiel už v´91. študovať do Bratislavy, a keď som skončil štúdium, tak mi bolo jasné, že so vzdelaním politológa v Rožňave veľké možnosti uplatnenia nie sú. Obzvlášť, keď v tom čase bola v Rožňave nezamestnanosť na úrovni zhruba 30 %, takže som ostal bývať v Bratislave, aj keď som mal naďalej trvalé bydlisko v Rožňave. Koncom roka ´97 som dostal tú ponuku – možnosť robiť na projekte Phare. Zriadil som si živnosť a od januára ´98 som začal pracovať ako projektový manažér na projekte reformy verejnej správy .

Ako ťa ten projekt zaujal?

Bola to veľmi zaujímavá práca, lebo tam ako experti pracovali ľudia z mnohých krajín Európskej únie, ktorí prichádzali s know-how a s osobnými skúsenosťami ako funguje štátna správa, resp. verejná správa v rôznych krajinách. V ´98. sa stala dosť významná vec: vo voľbách vyhrala vtedajšia opozícia, došlo k zmene vlády. Mečiar prehral voľby a nová vláda prišla s ambicióznym projektom reformy verejnej správy. Bol vymenovaný splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy Viktor Nižňanský a vlastne náš projekt začal pracovať pre Nižňanského. Došlo aj k príprave nového projektu, ktorý pokračoval v tom pôvodnom. Ten druhý projekt už bol oveľa ambicióznejší. Kým prvý projekt, ktorý bol pripravený ešte za Mečiarovej vlády, bol skôr o kozmetických úpravách, zavedení nejakých počítačových systémov, ale v podstate nenarúšal pôvodné štruktúry okresných úradov a koncentráciu v štátnej správe, tak ten nový projekt bol o výraznej decentralizácii, o ďalšom presune kompetencií na obce, mestá a o vytvorenie vyšších územných celkov (VÚC). Aj keď reforma verejnej správy v konečnom dôsledku dopadla inak, ako boli očakávania. Pôvodne sa uvažovalo o 12,15, či 16 župách, nakoniec výsledkom politického kompromisu vo vláde bolo to, že vzniklo osem VÚC.

V roku 1989 si bol aktívny vo Verejnosti proti násiliu, ako ťa tá situácia zastihla?

Mal som 23 rokov a bolo to pre mňa také zaujímavé obdobie , lebo ja som bol v lete v´89. , kedy som ešte študoval strojarinu, na letnej aktivite (pozn. red.: brigády študentov za socializmu) vo východnom Berlíne. Tam som pravidelne chodieval mestskou dopravou popri Berlínskom múre. Aj predtým som si uvedomoval, že žijeme za železnou oponou v komunistickom režime, ale vidieť naživo ten múr a vidieť naživo za ním tie domy, kde žijú rovnakí ľudia, rovnakí Nemci ako na tej východnej strane, tak to vo mne zanechalo dosť silný dojem. Pamätám si, ako som sa bol pozrieť pri Brandenburgskej bráne, a pred tou bránou bol asi 100 metrov vyhradený priestor, kam sa nedalo ísť. Boli tam zábrany, prechádzali sa tam policajti, ktorí to tam strážili, aby sa nikto nepokúsil prebehnúť. Bol to dosť silný zážitok, uvedomil som si, že som zavretý v nejakej zoologickej záhrade, alebo v takom slušnejšom koncentráku. A vtedy, keď som v tom lete ´89 stál pred tou Brandenburgskou bránou, som si povedal, že sa chcem dožiť toho, že tam jedného dňa prídem a prejdem cez tú Brandenburgskú bránu na druhú stranu a nikto po mne nebude strieľať. V tej chvíli som to bral ako životné želanie, že ak sa toho na dôchodku dožijem, tak budem šťastný.

Kedy si stihol ten nanovo spojený Berlín prejsť krížom krážom?

Niekedy v rokoch 1994-1995 som sa dostal na týždňový študijný pobyt pre skupinu mladých ľudí, študentov. Ten pobyt bol v inštitúcii, ktorá sídlila v západnom Berlíne a v rámci tohto pobytu sme tam mali aj výlety k Brandenburgskej bráne z opačnej strany, tzn. zo západnej. Všetci ostali na tej západnej strane, lebo pršalo a zaliezli pod strechu. Ja som sa šiel prejsť tam, do východného Berlína a vrátil som sa späť. Nejaký môj kamarát pozeral, že čo tam chodím v tom daždi hore dole a ja mu vravím: prišiel som si splniť životný sen. Bol som potom aj v múzeu Berlínskeho múru a to je expozícia, ktorú by mali vidieť asi všetci Slováci. Najmä tí mladší, ktorí si už nepamätajú komunizmus, ale aj niektorí starší ľudia, ktorí trpia spomienkovým optimizmom – majú pocit, že za toho socializmu bolo lepšie. Všetci už zabudli, že keď si chceli kúpiť kilo banánov, tak musel stáť dve hodiny v rade a ešte sa stalo, že pre nich banány neostali. Mandarínky boli akurát na VOSR, potom boli na Mikuláša a na Vianoce a zvyšok roka neboli mandarínky vôbec.

Čím si vysvetľuješ, že je to dnes u ľudí často práve tak, ako si to povedal?

Ja by som povedal, že sú také dve príčiny. Západný svet a demokracia sú v podstate tak trochu ohrozované samy sebou alebo svojou slobodou, slobodou informácií. Ak americká armáda spraví nejaký prúser, nejakú chybu, zle odhadnú vojaci situáciu, zastrelia nejakých civilistov, tak je to o pár mesiacov – týždňov v novinách, videozábery sú v televízii, na internete. Všetci sa o tom dozvedia, že sa také niečo stalo, ale kto z tých ľudí vie, čo sa stalo v r. 1988 v Halabdži? To sa nevie, lebo sa to stalo dávno, keď ešte moderné technológie neboli tak rozvinuté, nebol Facebook, nebol Youtube, neboli satelitné televízie, a hlavne stalo sa to v krajine, kde nemohli chodiť slobodne novinári. V dnešnom Iraku novinári pôsobia, nakrúcajú všetky tie veci. To, čo sa stalo pred rokmi v Halabdži síce bolo pokryté, nemyslím žeby sa o tom úplne nevedelo, ale v oveľa menšom rozsahu. Tam došlo k totálnemu masakru, jedno mesto bolo úplne zlikvidované. Boli povraždené ženy, deti, starí ľudia, a to chemickými zbraňami, čo sa nestalo ani počas druhej svetovej vojny. Stalo sa predtým v prvej svetovej vojne, že boli použité aj chemické zbrane, v druhej svetovej vojne sa používali akurát tak na likvidáciu židov v koncentračných táboroch. Ani Hitler si nedovolil použiť chemické zbrane, lebo sa bál toho, že tá druhá strana môže spraviť to isté. A Saddám použil tie zbrane proti svojim vlastným občanom, proti Kurdom, ktorí bojovali proti režimu. Keďže tam nebola sloboda tlače, nemohlo sa o tých zverstvách informovať. O tom, čo sa dialo za Saddáma, ktorému aj komunistické Československo vyvážalo tanky, sa vie oveľa menej.

Kritici vojenskej intervencie do Iraku okrem iného tvrdia, že šlo a ide o ropu.

Ja si to nemyslím; veď keby šlo o ropu, USA by ju mohli dovážať od Saddáma Husajna, on by im tú ropu veľmi rád za doláre predal, a za tie doláre od nich nakúpil zbrane. Ak by boli USA takí bastardi, ako ich tá názorová skupina reprezentuje, tak USA by mohli s nimi vymieňať zbrane za ropu a nemuseli by tam posielať zomierať svojich vojakov.

Takto to podľa týchto kritikov majú viac pod kontrolou.

Nemajú to pod kontrolou, problém je v tom, že pod kontrolou to mal Saddám Husajn. Mnohí argumentujú, že kým vládol, tak tam nevybuchovali bomby na trhoviskách a nebolo také množstvo mŕtvych. Ale boli iní mŕtvi, a to práve tí, ktorí si dovolili kritizovať režim. Medzi mŕtvymi boli aj tí, ktorí sa len znepáčili Sadámovým synom. Tí si žili životom playboyov, vyvážali sa na drahých autách a keď videli nejakú peknú ženu, tak ju chceli, a keď bol prekážkou priateľ tej ženy, tak ho zlikvidovali. Diali sa tam iné všelijaké svinstvá. Tým, že tam bol zlikvidovaný Saddám Husajn, a nastal pokus tam vytvoriť slobodnú spoločnosť, tak túto slobodnú spoločnosť do určitej miery zneužívajú rôzne fundamentalistické skupiny, pre ktoré je slobodná spoločnosť najväčším nepriateľom. Sú ľudia, ktorí chcú nastoliť iný typ diktatúry, ako bola tá Saddámova. Nechcú slobodnú spoločnosť, kde by ľudia mohli voliť a byť volení. Nie všetci ľudia túžia po slobode, sú ľudia, ktorí potrebujú, aby im niekto nalinkoval život. Chcú aby sa o nich niekto postaral.

Je správne im tam implantovať naše pravidlá slobody a demokracie, ktoré oni v rámci svojej kultúry nepoznajú a sú pre nich cudzie?

Ja si nemyslím, žeby tieto naše západné „pravidlá“ nemohli inde fungovať. Veľakrát to tvrdia čínski komunisti, že demokracia pre Čínu nie je, že to je iná kultúra, ale pritom na Taiwane demokracia funguje. Okrem toho sú aj iné islamské krajiny, v ktorých funguje istá forma demokracie. Možno to nie je taký klasický liberálno-demokratický systém, ako v západnej Európe alebo v Amerike, ale proste fungujú – napr. Indonézia, Malajzia, takže to neznamená, že tam nemôže byť demokratická spoločnosť, nejaké pravidlá slobody, aj keď samozrejme môže to byť obmedzené nejakými tradíciami. Koniec koncov, veľa ľudí z týchto krajín prichádza žiť do západnej Európy a nemajú problém sa adaptovať. Sú samozrejme ľudia, ktorí chcú presadzovať svoj názor za každú cenu a pre ktorých je slobodná spoločnosť, v ktorej si ľudia môžu slobodne vybrať, neprijateľná. Či sú to komunisti, ktorí sú ochotní ísť cez revolúcie a diktatúru proletariátu, alebo islamskí fundamentalisti a nejakí náckovia, fašisti, ktorí chcú predpísať všetkým ľudom, ako sa majú správať, čo sú hodnoty a kto sú tí správni ľudia. V každej spoločnosti sa nájde takáto skupina ľudí. Niekde sú viacpočetní, niekde sú menej početní, niekde sú viac agresívni, niekde menej.

Aj pre mnohých mladých ľudí z našej civilizácie slobodného sveta je akoby módnym trendom antiamerikanizmus, antikapitalizmus… Podľa nich systém, v ktorom žijeme, robí nejaké fauly, robí tie fauly na cudzích národoch, robí tie fauly aj na svojich ľuďoch. Od toho sa odvíja aj celá tá kritika systému z vnútra, hnutia antiglobalistov sa zdajú masívne.

Ale nie sú to až také masívne hnutia, lebo už keď sú tie veľké akcie antiglobalistov, tak väčšinou sú to pozbieraní ľudia z celej Európy. Čiže, keby robili nejakú antiglobalistickú demonštráciu v Čechách len Česi, tak to bude malá skupina ľudí – pár stovák. Keby to robili niekde v Nemecku, tak to bude viac ako pár stovák, možno to bude pár tisíc. Ale keď sú také demonštrácie, na ktoré príde desaťtisíc antiglobalistov, tak tam prídu ľudia z celej Európy. Čiže ono to vyzerá, že je to také masové, lebo sa zídu na jednom mieste a robia proste veľký brajgel, ale potom už, keď sa volí, tak takéto politické sily nemajú nejaký veľký úspech pri voľbách. To sú menšiny, ktoré sú dobre organizované, ktoré sa dokážu veľmi dobre zviditeľniť a majú nacvičené niektoré svoje taktiky ako upútať pozornosť médií a verejnosti a ako v malých skupinách koordinovane niečo vyviesť. Čiže to nie je niečo také, čo by reprezentovalo mladú generáciu.

Takže to nevidíš tak, že tieto názory sú v mladej generácií rozšírené?

Myslím si, že to nie je až tak rozšírené, aspoň tak radikálna skupina ako sú antiglobalisti – to je podľa mňa malá skupina. Samozrejme tých, ktorí sú kritickí k demokracii – k tomu, čo robia európske krajiny, Amerika, tých kritických ľudí je určite viacej, ale to je prirodzené, že mladí ľudia sú kritickí. Vždy tá mladá generácia je kritická voči tomu, čo robila predchádzajúca, ale časom získa nejaké životné skúsenosti a potom pochopí, že niektoré veci fungujú trochu inak, ako si predstavovala. Najlepšie je, keď títo ľudia vycestujú do nejakých rozvojových krajín alebo nejakých diktatúr a potom zistia, že ten dôvod a ten vplyv, ktorý pripisujú nejakým nekalým praktikám CIA a ropným spoločnostiam, je minimálny. Väčšinou tie problémy vytvárajú domáce elity, rôzni diktátori a rôzne skorumpované domáce skupiny. Vždy hovorím, ak debatujem s takýmito ľuďmi, ktorí majú takéto názory, že ak je to tak, ako hovoria, tak vysvetlite, že prečo tak veľa Mexičanov chce ísť žiť do USA a tak málo Američanov chce ísť žiť do Mexika? Prečo tak veľa Afričanov chce prísť žiť do Európy a tak málo Európanov chce ísť žiť do nejakého Zimbabwe, ak my sme takí zhnití a skorumpovaní?

Pre týchto kritikov je kapitalizmus zastaralý, tvrdia, že sa musí nastoliť nový sociálny a ekonomický poriadok, ktorý bude spravodlivejší a lepší.

Mladí ľudia vždy túžia po niečom spravodlivejšom. Hovorí sa, že ak má niekto 20 rokov a nie je vľavo, tak nemá srdce a ak má niekto 30 a ešte stále je vľavo, tak nemá rozum. Áno, mladí ľudia chcú radikálne riešenia, spravodlivosť. Ale keď začnú zarábať peniaze, tak to je taký zlomový bod. Mladý človek, ktorý nezarába a dostáva nejaké peniaze od rodičov, tak rozmýšľa inak ako niekto, kto osem hodín alebo aj viac zarába a potom z tých zarobených peňazí zistí, koľko peňazí má zaplatiť na daniach a na odvodoch štátu. A potom začne rozmýšľať: dobre a prečo mám ja jemu platiť a naozaj je to nevyhnutné niekoho podporovať? Je iná vec, keď je niekde zemetrasenie alebo nejaká prírodná katastrofa a ľudia ostanú bez strechy nad hlavou a bez jedla. Potom je prirodzené, že chceme pomôcť. Veľa ľudí pomáha, ale otázka je, prečo by sme mali pomáhať napr. Grécku? Keď prejedli včera to, čo mali zjesť zajtra, tak odrazu chcú, aby im niekto pomáhal a máme im pomáhať aj my, ktorí odchádzame do dôchodku oveľa neskôr a ktorí máme nižšie priemerné platy a dôchodky? My im máme požičiavať na ten ich žúr?

Ja sa venujem v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika problematike podpory demokracie v iných krajinách a v tejto súvislosti sa venujem aj problematike rozvojovej pomoci a myslím si, že tá rozvojová pomoc, ktorá je poskytovaná menej rozvinutým krajinám, je chybná. Nemala by byť zameraná na to, že im tam chceme pomáhať tak, že im budeme dávať nejaké peniaze aby neboli takí biedni, ale skôr na to, aby sa zlepšilo fungovanie štátu a aby oni sami boli schopní si zlepšiť svoju situáciu. Je také známe príslovie: Daj človeku rybu a zasýtiš ho na jeden deň, nauč človeka loviť ryby a zasýtiš ho na celý život. Myslím si, že veľa mladých ľudí, keď zažijú skutočný život, keď začnú zarábať peniaze, keď sa začnú starať o svoju rodinu, keď prídu na to, že zo svojich daní platia štátu a že od štátu za svoje peniaze nedostávajú primerané služby, tak potom mnohých ten radikalizmus a snaha radikálne meniť spoločnosť prejde a zistia, že treba ísť cestou väčšej zodpovednosti a obmedzovania kompetencií tým, ktorí rozhodujú o ich životoch. Celá spravodlivosť je o prerozdeľovaní. Keď niekto má viac, tak by mal dať niekomu, kto má menej. Problém je však v tom, že ak dáme právo úradníkom rozhodovať o našich peniazoch, tak to nikdy nedopadne dobre. Keď niekto chce páchať dobro, tak to je fajn, ale mal by rozhodovať len o svojich peniazoch.

Vyjadruješ sa vlastne aj k Európskej únii, ako ju vidíš v kontexte aktuálnej situácie?

Svoju profesionálnu kariéru politológa som začínal ako eurooptimista a v priebehu rokov som sa dopracoval ku kritickému pohľadu na Úniu. Jej hlavná myšlienka pri vzniku bola tá, že Európska únia je budovaná na základe myšlienky 4 slobôd: voľný pohyb osôb alebo pracovnej sily, voľný pohyb tovaru, voľný pohyb služieb a voľný pohyb kapitálu. To je dobrá vec. Keď som stále viac študoval problematiku Európskej únie, postupne som prichádzal na mnoho vecí. Na to, že toto všetko je do určitej miery len teória a určitý cieľ, ktorý ešte stále nie je dosiahnutý. Napríklad v prípade Slovenska sme členmi Únie už 6 rokov a ešte stále sa na nás neuplatňuje všade sloboda pohybu pracovnej sily. Vo väčšine európskych krajín už môžu Slováci prísť a zamestnať sa bez problémov, ale napr. v Nemecku alebo v Rakúsku, čo sú blízke krajiny a veľmi dôležité ekonomicky, tak tam sa môžu Slováci zamestnať len ak získajú pracovné povolenie. Napriek tomu, že sme v jednej Európskej Únii, tak stále platia určité obmedzenia. To je jeden taký kritický moment, ďalší je ten, že v EÚ fungujú určité prerozdeľovacie mechanizmy – štrukturálne fondy a kohézny fond, ktoré som tiež na začiatku vnímal pozitívne ako určitú európsku solidaritu – pomáhanie tých silných štátov slabším, aby sa dostali na ich úroveň. Ale opäť, ak som to začal hlbšie sledovať, tak som prišiel na to, že tieto fondy nie vždy plnia svoj účel. Napríklad Írsko a Grécko získali z EÚ fondov zhruba porovnateľné sumy peňazí a Írsko na jednej strane zaznamenalo veľký progres, ale v prípade Grécka sa nič také nedosiahlo. To znamená, že len samotné prerozdeľovanie peňazí nepomôže, na to sú potrebné aj ďalšie zmeny a na druhej strane prerozdeľovanie, dotácie a takéto fondy sú veľkým zdrojom korupcie, čo deformuje podnikateľské prostredie, negatívne ovplyvňuje politickú situáciu a znižuje dôveru občanov k štátu, politickým stranám a demokratickému systému. Ja nie som proti Únii, len si jej fungovanie predstavujem trochu inak. Ja kladiem dôraz na to, že by to mal byť priestor tých 4 slobôd a mala by to byť Únia národných štátov, v ktorých rozhodujú ich vlády a parlamenty a tieto vlády by sa mali spolu dohodnúť na spoločných postupoch.

Severoameričania dokázali vytvoriť federáciu.

Áno, ale musíme si povedať, že USA sa k tomu dopracovali cez občiansku vojnu.

Cez Európu sa prehnali už aj dve svetové.

My sme mali dve svetové, ktoré k tomu nesmerovali, tak ja sa pravdupovediac trošku obávam. Nechcem strašiť ďalšou vojnou, ale keby tento proces integrácie pokračoval touto cestou ako ide – povedal by som, že dosť násilne a nie prirodzene a niekedy aj proti vôli občanov, tak neviem. Stačí sa pozrieť na problematiku okolo európskej ústavy a Lisabonskej zmluvy. Politici niečo dohodli, no Ústavnú zmluvu v dvoch referendách v dvoch krajinách občania odmietli – Francúzsko a Holandsko a v niekoľkých ďalších krajinách sa to referendum už ani nekonalo, ale asi by dopadlo podobne, teda proti. Reakcia na to bola taká, že namiesto toho, aby sa šlo cestou diskusie, tzn. by sa o tom v každom štáte diskutovalo s občanmi, sa znova zišli politici a prepísali Ústavnú zmluvu do podoby Lisabonskej zmluvy. Po obsahovej stránke je to na 99 % to isté. Zmenili len pár drobností, ktoré kričali veľmi do očí, ale tá podstata ostala. Zmenila sa forma, zmenil sa názov a to sa dalo znova schvaľovať, ale už tak, aby sa vyhli referendám. Odrazu už nebolo referendum vo Francúzsku, nebolo referendum v Holandsku. Jediné, ktoré muselo byť, bolo v Írsku, lebo tam to vyžadovala ústava, a v Írsku to neprešlo. A zase sa šlo spôsobom, ako to pretlačiť v Írsku. Tento spôsob mi prekáža. Potom na druhýkrát to už Íri odsúhlasili, ale to preto, lebo medzitým vypukla finančná kríza, ktorá veľmi tvrdo dopadla na Írsko.

Ale odhlasovali.

Dobre, ale otázka je, prečo sa neopakovalo referendum aj vo Francúzsku a Holandsku?

Zrejme im to ich právny systém umožňuje.

Ale to je manipulovanie, veď najprv boli presvedčení, že to občania prijmú, lebo však Francúzsko aj s Nemeckom bolo považované za motor európskej integrácie. Francúzske elity považovali za samozrejmé, že to občania schvália. Keď to občania neschválili, tak si povedali, že im to už druhýkrát nenechajú schvaľovať, a to je účelové manipulovanie. Keď sú presvedčení, že to je dobré, tak nech presvedčia občanov, potom nech dajú referendum, a keď to zas neschvália, tak nech ich zas 3 roky presviedčajú a potom opäť dajú rozhodnúť v referende – tak to malo byť. Napr. v Nórsku to funguje inak. Tamojšia vláda chcela vstúpiť do Európskej únie v 70-tych rokoch, tak urobili referendum. Občania to však odmietli, no o 22 rokov znova chcela vláda vstúpiť do Únie, takže znova spravili referendum. Občania to opäť odmietli, Nóri nie sú v Európskej únii. Možno o 5, alebo 10 rokov tam opäť spravia referendum a možno až o 15-20 rokov povedia Nóri áno a vstúpia do Únie. Toto je normálny spôsob. Nóri neurobili to, že urobia referendum, občania povedia nie a tak o dva roky o tom znova bude rozhodovať parlament, a už sa nebude pýtať občanov. Má sa dodržiavať nejaký princíp, a tento sa nedodržuje, a ono to môže mať negatívne dopady na Európsku úniu, pretože ak sa takto bude postupovať, nebude sa veľmi brať ohľad na názory občanov. Vždy, keď sa zistí, že s tým občania nesúhlasia, tak to nejako obídeme, nájdeme spôsob ako to obísť, nájdeme nejakú právnu kľučku. Tak to potom môže dôjsť k tomu, že jedného dňa sa občania európskych krajín fest naštvú. Napríklad ako teraz v prípade Grécka: ak si vlády povedia, že ideme pomôcť Grécku, tak sa môže stať, že v mnohých krajinách sa ľudia totálne vytočia. Povedia si: tak oni majú všelijaké sociálne výhody atď., ktoré my nemáme, a teraz my ich máme zaplatiť. Tak sa môže stať, že pri najbližších voľbách budú ľudia voliť nejakých heiderovcov alebo mussoliniovcov, či hitlerovcov, pretože si povedia, že takúto Úniu nechcú. Prečo by mali doplácať na to, že niekto robil veľký žúr a teraz to nemôže zaplatiť?

Takže si skôr za také postupné zjednocovanie?

Ja som za postupné zjednocovanie.

Definoval si to národnými štátmi.

Ja to definujem národnými štátmi, pre mňa je to prijateľný model Európy, v ktorom si na každom území krajiny občania volia svoju vládu, tá rozhoduje, a potom tieto vlády sa môžu dohodnúť na nejakých spoločných veciach. Ja netvrdím, že za 50-100 rokov tu nemôže byť federálna Európa. Možnože moje deti a vnúčatá budú mať iný pohľad na svet, narodia sa do iného sveta a nebude im to prekážať, ale vybudovať Spojené štáty európske bude oveľa ťažšie, ako Spojené štáty americké. Rozdielnosť krajín, kultúr a jazykov je tu veľmi veľká. Európsku úniu tvorí už dnes 27 krajín a tých jazykov je 23, a na také množstvo jazykov, aby fungovali ako jeden funkčný štát, to si neviem predstaviť. Možno, že za tých 50 alebo 100 rokov budú všetci hovoriť okrem svojho rodného jazyka plynule angličtinou, ktorá sa zavedie ako jednotný jazyk, ale zatiaľ si to neviem predstaviť, ako by to mohlo v celku fungovať ako jeden štát.

Celé je to v podstate o tom, ako aplikovať pravidlá demokracie, ako odvodiť moc od subjektu, ktorým je občan – v meste, v kraji, v štáte, v nadnárodnom spoločenstve a nakoniec aj v celom svete, ktorý nekončí Európou ani Spojenými štátmi.

Aj v samotnej Európe sú tie rozdiely jazykové a kultúrne. Anglosaská kultúra je iná ako germánska a iná ako južanská, a to sa prejavuje aj v politických stranách. Pre mňa ako človeka, ktorý je pravicovo konzervatívno-liberálne orientovaný, sú napríklad bližší britskí labouristi ako francúzski pravičiari. Britskí labouristi, kvázi ľavicová strana, sú viac z môjho pohľadu v prospech slobodného trhu ako francúzsky prezident Sarkozy, ktorý začal niečo splietať o tom, že francúzske autá by sa mali montovať vo Francúzsku, dodávateľom by mali byť len francúzske firmy, a francúzske firmy, ktoré prenesú svoje prevádzky do zahraničia, by mali byť za to potrestané. To nie je pre mňa prijateľný politický partner napriek tomu, že je predstaviteľom pravicovej strany. Potom si už naozaj rozumiem skôr s labouristom Blairom, bývalým britským premiérom. Ten mi bol názorovo bližší ako Sarkozy, takže to je práve ten rozdiel medzi anglosaskou kultúrou a medzi tou francúzskou. Je možné, že tieto rozdiely sa budú časom stierať.

Rozdelenie na ľavicu a pravicu nie je dnes už zastarané?

To nie je zastarané, len to niektorí tvrdia, ale keď príde k praktickým veciam, vždy je to o tom prerozdeľovaní, a teda o tom, o čom má rozhodovať štát alebo nejaký ďalší útvar – región, obec, a o čom sa má človek rozhodovať sám. Teda aj o tom, koľko bude daní, akým spôsobom financujeme spoločné služby a čo si človek má platiť sám. Tento problém tu vždy bude. Stále budú ľudia, ktorí budú mať pocit, že štát sa má starať takmer o všetko, že ľudia mu majú dať polovicu svojich peňazí a štát má zabezpečiť zadarmo školstvo, zdravotníctvo a neviem čo ešte. A sú ľudia, ktorí majú pocit, že štát sa má starať akurát o bezpečnosť občanov a všetko ostatné si majú ľudia zaplatiť, čiže majú platiť naozaj minimálne dane, z ktorých bude zaplatená armáda, polícia, súdy a nejaké základné záchranné zložky, a všetko ostatné nech si ľudia zaplatia sami. Kto koľko zarobí, tak toľko si môže dovoliť. Samozrejme, toto sú dva krajné pohľady a medzitým je množstvo ďalších. A je tu ešte členenie na liberálov a konzervatívcov z hľadiska hodnôt. Napr. na katolíkov, ktorí chcú prísne dodržiavať zákaz  potratov a manželstvo ako vzťah muža a ženy, až po liberálov, ktorí chcú manželstvá homosexuálov, lesbičiek a možnosť adopcie pre homosexuálne páry. Toto rozdelenie bude vždy, to sú prirodzené veci a tá politická scéna to len reflektuje. Sú pokusy vytvoriť nejaké iné politické strany, ale vždy to skončí nakoniec na tom, že buď takáto strana skončí, rozpadne sa, alebo sa posunie doľava, či doprava. Premiéra Fica, ešte keď zakladal Smer, sa pýtali, aká to bude strana – pravicová, či ľavicová? Vtedy vyhlásil, že Smer nie je pravica ani ľavica, že je to tretia cesta a že Číňania majú také príslovie, že nie je dôležité, či je mačka čierna alebo biela, ale či chytá myši. A to opakoval do omrzenia. Potom prehral v roku 2002 voľby a za pár mesiacov sa spojil so Sociálnou demokraciou a vyhlásil, že Smer je ľavicová strana.

A je Smer podľa teba ľavicová strana?

No nie je, ale minimálne sa na ňu hrá.

A teda?

Je to strana, ktorá má ľavicovú rétoriku, ale v podstate je to lobistické združenie veľkých podnikateľov.

Kam by si ju zaradil?

No tu je taký problém v tom, že je to strana, ktorá sa hrá na ľavicu, ktorá osloví ľavicových voličov, akurát že nerobí ľavicovú politiku. Podľa mňa je to podvodnícka, marketingová a populistická strana, ktorá podvádza svojich voličov. V oblasti rodinnej politiky oveľa viac pre rodiny s malými deťmi urobila SDKÚ-DS a jej koaličná vláda, pretože zvýšila detské prídavky a zaviedla odpočítateľnú položku na daň, čo sú dosť výrazné položky, ktoré odpočítali na dani všetkým, ktorí pracujú a majú nejaký príjem, a kde je aspoň jeden člen rodiny pracujúci. To nepomohlo naozaj len tým, kde ani jeden člen rodiny nepracuje, ale pomohlo to dokonca aj tým, čo mali nízky príjem. Tí, čo mali vysoký príjem, si to odpočítali z dane a tým, čo majú nízky príjem a neplatia dane, tak im to daňový úrad vráti. Čiže pomohlo to takmer všetkým.

To, čo urobil Fico, keď vyhlásil, že bude príplatok pri narodení prvého dieťaťa 20 tisíc korún, to bol jeden veľký marketingový ťah. Problém je v tom, že v tejto krajine je zhruba 1 milión detí do 18 rokov a ročne sa narodí asi 50 000 detí, takže oni spravili „úžasnú“ vec pre 50 tisíc detí a ich rodičov, ale čo spravili pre zvyšných 950 tisíc? Nič. Čo ja som mal z toho? Mám 4 deti a nedostal som nič, lebo moje 4 deti sa narodili predtým, než ma stihli motivovať príplatkami. Ja z toho jednoducho nemám nič, z tej veľkej pomoci. Po kritike, že prečo je to na prvé dieťa, prečo to nie je aj na druhé, či tretie, bola tiež taká hlúpa argumentácia ministerky sociálnych vecí, ktorá tvrdila, že pri prvom dieťati sú náklady, treba postieľku, detskú sedačku do auta atď., čo bolo podľa mňa idiotské argumentovanie, pretože keď má niekto auto, tak nie je na tom zas tak ekonomicky zle. A ak má niekto dve deti, tak aj to druhé dieťa potrebuje tú sedačku do auta, a ak to pani ministerka nevie, tak aj tretie a štvrté dieťa potrebuje vlastnú postieľku. Keď to nevie, tak nech príde k nám domov, aby sa presvedčila. Neskôr sa to posunulo, že to bude platiť aj na druhé a tretie dieťa, ale zase sa to týkalo len tých novonarodených detí a netýkalo sa to toho zvyšného takmer milióna.

Ďalšia vec je, že detské prídavky sa za každý rok Dzurindovej vlády zvyšovali o malú sumu 30 korún. Ficova vláda ich 3 roky nezvyšovala, potom po troch rokoch ich odrazu zvýšila o 100 korún. Z toho urobili veľké šou, že pridajú 100 korún, ale však oni len doplatili to, čo mali robiť každý rok a čo vlastne zaviedla predchádzajúca vláda!

Čiže v čom je táto vláda sociálna? Z môjho pohľadu v ničom. Z môjho pohľadu paradoxne bola sociálna vláda tá Dzurindova. Toto nie je sociálna vláda, toto sú podvodníci.

Spomínal si svoju účasť na projekte reformy verejnej správy, vtedy boli aktuálne úvahy o spojení Gemera do jednej župy.

Tam sa, myslím, že s tým počítalo. Zhodou okolností sa ma na to raz Viktor Nižňanský opýtal, keď zistil, že som z Rožňavy. Bolo to v čase, keď sa uvažovalo, že by mohlo byť tých 12 alebo 15 regiónov, a vtedy sa ma opýtal, či by Rožňava mala byť súčasťou Košickej župy alebo spolu s Rimavskou Sobotou a Lučencom súčasťou Gemersko-Novohradskej župy. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak, hlavne kvôli SDĽ, ktorá nesúhlasila s týmto rozdelením. Oni dokonca presadzovali tri kraje, chceli sa vrátiť k pôvodnému systému 3 kraje a Bratislava ako za socíku. Nakoniec došlo k zhode na 8 krajoch, bol to taký kompromis.

A dobrý?

Podľa mňa bol veľmi zlý a ja dúfam, že budeme mať v blízkej budúcnosti takú vládu, ktorá toto členenie zmení. Problém je totiž, že vznikli regióny, ktoré sú neprirodzené. Slovensko má svoje prirodzené regióny ako je napr. Spiš, ktorý je rozdelený do dvoch krajov, čo je nezmysel. Prirodzenými regiónmi sú Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, Gemer, atď., teda tradičné regióny. Môžeme sa o tom samozrejme baviť, môžu byť nejaké spory, kde sú a ako sú tie hranice a či má byť gemerský región samostatne a novohradský samostatne, alebo spojený ako gemersko-novohradský, ale v každom prípade by to mali byť prirodzené regióny, pretože v prvom rade tam pôsobí ich identita. Jeden zo základných problémov je totiž ten, že vznikli umelé regióny, s ktorými ľudia nie sú dodnes veľmi stotožnení, čo sa odráža aj na nízkej účasti v krajských voľbách. Majú oprávnený pocit, že to s nimi nijako nesúvisí. Takto sú vytvorené regióny, v ktorých sú v rôznych oblastiach úplne rozdielne problémy. Keby sme tu však mali napr. ten náš gemersko-novohradský región, tak tie problémy by boli v ňom všade veľmi podobné, ako napr. spoločný problém zlej dostupnosti. Na rozdiel od severu Slovenska, kde je zdvojkoľajnená elektrifikovaná železničná trať, nám tu jazdia motorové vláčiky, rýchlik 3-krát za deň a cesty sú tu všade rovnako nekvalitné. Bol by to národnostne zmiešaný región s podobnými geografickými podmienkami, takže oveľa lepšie by fungovala regionálna správa.

Oponenti ale tvrdia, že by boli v porovnaní s tými európskymi príliš malé.

To je demagógia, lebo v prvom rade sa hovorí o tých európskych regiónoch NUTS 1, 2, 3, ale to sú umelé jednotky. NUTS – Nomenclature of Units for Territorial Statistics, umelé jednotky, vyrobené len pre štatistiku, aby sa dali porovnávať regióny podľa počtu obyvateľov a potom sa to vlastne dá vytvárať – dotvárať k tým národným podmienkam. U nás sú napríklad NUTS 2 ako dva kraje, Košický a Prešovský. Tie jednotky NUTS sú teda len administratívnou vecou pre štatistiku. Každá krajina má iné regióny, svoj historický vývoj. To sú stovky rokov aj vzhľadom na geografiu, toky riek, údolia atď. Nie je dôvod, prečo by sme mali byť kompatibilní v tejto oblasti. Dánsko, čo je krajina veľmi dobre porovnateľná so Slovenskom, pretože má približne rovnakú rozlohu a počet obyvateľov, bolo donedávna rozdelené na 16 regiónov a nemali s tým problémy. Pred tromi rokmi síce v rámci reformy verejnej správy znížili počet regiónov na 6, ale až čas ukáže, či to bol dobrý nápad.

Pred rokom si protestoval proti čínskemu prezidentovi, niekto to môže vnímať, ako čosi teatrálne. Sleduješ aj komunálnu politiku?

Ja si myslím, že jedno nevylučuje druhé. Nevidím dôvod, aby sa človek zameral len na jednu vec. Ak sem príde čínsky prezident a my sme krajina, ktorá zažila 40 rokov komunizmu, tak ja sa nemôžem tváriť, ako keby prišiel nejaký demokraticky zvolený prezident Francúzska alebo nemecká kancelárka. Prezident komunistickej diktatúry je pre mňa osoba neprijateľná, nežiaduca, obzvlášť keď vidím, že naši demokraticky zvolení predstavitelia si s ním idú bez problémov potriasť rukou. Ondrej Dostál, ktorý aj tento protest spoluorganizoval, je silným príkladom toho, že sa dá robiť oboje. On je veľmi aktívny v oblasti miestnej politiky, takže si nemyslím, že keď sa niekto venuje veľkej politike, že sa nemôže venovať aj malej politike.

To predsa urobil aj americký prezident a mnohí ďalší diplomati.

Lenže americký prezident okrem toho, že príde do Číny a rozpráva o ekonomických veciach, tak vždy ešte otvorí aj tému ľudských práv. Aj keď Obama o tejto téme veľmi nehovorí, čo mi teda vadí, a je to jeden z dôvodov, prečo som voči nemu veľmi kritický. V tomto smere bol George Bush oveľa kritickejší, a keď mal stretnutia s čínskymi predstaviteľmi, tak vždy otvoril tému ľudských práv. Ja netvrdím, že máme prerušiť kontakty s Čínou a zavrieť tam naše veľvyslanectvo, ale myslím si, že nemusíme pozývať sem najvyššieho predstaviteľa, tie kontakty môžu byť na nižšej úrovni. Ak sa také stretnutie uskutoční, tak potom by nás malo zaujímať dodržiavanie ľudských práv. Slušný človek by sa jednoducho mal ozvať. Mal by nejakým spôsobom dať najavo, že nesúhlasí s takýmto režimom a nesúhlasí s tým, aby sa naši predstavitelia s nimi bavili len o tom, či tam niečo vyvezieme alebo nevyvezieme, a vôbec sa pritom neotvorí téma ľudských práv.

V samotnej Číne pritom akoby neexistovala vnútorná opozícia, minuloročné 20. výročie masakru na námestí Nebeského pokoja prešlo takmer v tichosti.

Kritici to tvrdia, ale veď to mohli tvrdiť aj o komunistickom Československu: pozrite sa, ako tam ľudia žijú pokojne, nebúria sa, len pár krikľúňov ako Havel, a všetci ostatní sú tam spokojní. Niečo iné je spokojnosť a niečo iné je strach. Druhá vec je, že ľudia sú spokojní, lebo nič iné nepoznajú, keď žijú v diktatúre, v ktorej je cenzurovaný aj internet a vysiela len štátna televízia. Tí ľudia nemôžu cestovať do zahraničia, sú sledovaní neustále štátnou tajnou políciou. Časť ľudí je spokojná, lebo nevie o tom, že existuje niečo lepšie, a časť ľudí je ticho, lebo sa boja. Niektorí tvrdia, že to je iná kultúra, že tam demokracia nemôže fungovať, ale veď kopec Číňanov žije v USA, a to sú ľudia, ktorí tam prišli ešte pred druhou svetovou vojnou, a v tom China Town normálne fungujú. A koniec-koncov vezmime si Taiwan, tam tiež nemali demokraciu. Od druhej svetovej vojny tam bola dlho diktatúra, ale postupne sa pretransformovali do demokracie.

Nemáš pocit, že ľudia sú stále viac a viac apatickí k verejnému životu?

Myslím si, že nie. Vrátim sa do roku 1989. Jedno z hesiel, ktoré si pamätám z toho obdobia, bolo: Kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz? To je také heslo, ktoré platí vlastne stále. Vyjadruje to, že sa nemôžeme spoliehať na to, že niekto druhý za nás niečo urobí, aj keď je to pohodlné pre mnohých. Ono sa však nič samo nevyrieši. Druhú vec, čo si pamätám ešte z ´89., ktorá ma tak trochu mrzela, bola tá, že som sa v období pred voľbami rozprával s ľuďmi, ktorých som považoval za slušných, a veľa z nich mi povedalo, že nechcú ísť do politiky, pretože tam sú takí všelijakí divní ľudia a podvodníci, a že s nimi nechcú mať nič spoločné. A ja som im hovoril, že dobre, ale ak vy ako slušní ľudia tam nepôjdete, tak potom tie svine tam získajú väčšinu a oni to budú robiť. Nemôžeme si teda povedať, že ja som slušný človek, ja s nimi nechcem mať nič spoločné, pretože to znamená nechať ich vládnuť, a týka sa to každej úrovne. Tam treba jednoducho ísť a prezentovať sa, ukázať, že tu som a chcem to robiť lepšie, lebo som slušnejší človek. Treba presvedčiť ľudí a získať volenú funkciu na miestnej úrovni, na regionálnej aj na najvyššej, v parlamente. V opačnom prípade sa dostanú k moci všade tí, ktorí ju chcú využiť pre seba, pre svoj prospech. Občania by sa mali preto aktivizovať. Majú možnosť, že vstúpia do politickej strany, alebo potom sú možnosti, že sa začnú venovať nejakej téme a ako občania sa aktivizujú. Občianske iniciatívy sú dôležité, pretože niekedy sú flexibilnejšie, akčnejšie ako politické strany pre riešenie nejakých novovzniknutých tém. Ale zvyčajným problémom je, že takéto iniciatívy sú dosť jednorázové, vzniknú kvôli jednej veci. Dajú sa dohromady skupiny ľudí, ktorí sa v tej jednej veci zhodnú, ale v ostatných veciach majú často úplne odlišné názory, a keď sa ten jeden problém vyrieši, tak potom vlastne to nemá ďalej ako fungovať. Politické strany majú svoj obsah, reprezentujú nejakú ideológiu alebo politiku, program, a takéto strany sú stále dôležité napriek tomu, že niektorí politológovia hovoria, že nastala nejaká postmoderná éra, že sú vraj prežitkom a pod. Politické strany sú inštitúcie ľudí, ktorí sa chcú politike venovať.

Sledoval si rožňavské zastupiteľstvo priamo v rokovacej sále, aký si mal z toho dojem?

Naposledy som bol na niečom takom pred 20timi rokmi, keď som bol kooptovaný ako člen VPN do poslaneckého zboru vtedajšieho MsNV a bol som tam poslancom asi pol roka, do prvých slobodných volieb. Neskôr, keď som robil na projekte verejnej správy, som mal nejaké kontakty so samosprávou, spolupracovali sme so ZMOS-om a mal som možnosť rozprávať sa s rôznymi starostami o tejto problematike. A tiež u nás na Konzervatívnom inštitúte s kolegom Dostálom, ktorý je aj komunálnym poslancom, sme sa veľa bavili o jeho skúsenostiach. Miestnu politiku v Rožňave som začal intenzívnejšie sledovať až pred nejakými 2-mi rokmi práve prostredníctvom portálu Inforoznava.sk. Dovtedy som sa dozvedel o tom, čo sa tu deje, len od kamarátov, keď som sem zavítal a videl som, že to mesto nejakým spôsobom neprekvitalo, že na mňa pôsobilo skôr zaspato. Keď som chodil do iných miest, tak som mal pocit, že sa tam niečo deje, no Rožňava mi pripadala ako spiaca krásavica. Teda ako vlastne funguje to zastupiteľstvo, som začal sledovať až keď začala fungovať Inforožňava. Tak som sa odrazu napriek tomu, že som v Bratislave, ocitol uprostred toho diania. To je úžasná vec, možnosti moderných technológií. Človek keď sleduje takýto informačný zdroj a sleduje ho, aj keď sedí v 300 km vzdialenej Bratislave, tak možno vie o dianí viacej ako ignorant, ktorý žije v tomto meste, ale ide z roboty na nákup do hypermarketu, potom možno do krčmy a domov k televízoru, a v podstate ho nezaujíma, čo sa tu deje. Mňa zaujímalo, čo sa tu deje a bol som teda dosť nepríjemne prekvapený. Nemal som nejaké ilúzie, ale čo som sa postupne dočítal, tak som bol z toho dosť sklamaný. Mám z toho dosť zvláštny pocit, ako keby to zastupiteľstvo sa skladalo len z piatich ľudí, pretože tam bolo iba 5 ľudí, ktorí diskutovali a ten zvyšok tam len sedel a hlasoval. Nepôsobili na mňa ako poslanci, ktorí zastupujú občanov, ale skôr ako lobisti nejakých záujmových skupín. Bol to taký deprimujúci pocit, ani ich tam nebolo 19 a nebol prítomný ani primátor. Neviem z akého dôvodu, lebo to tam nebolo jasne prezentované, aký dôležitý program mal v takejto vážnej ekonomickej situácií mesta. Hlasovalo sa tam aj za nejaké výdavky, ktoré však nie sú vykryté, takže trochu mi to pripomína Grécko, ktoré je pred štátnymi bankrotom. Malo by tam byť 19 elitných rožňavských ľudí, ktorí by mali prinášať nápady a navrhovať riešenia, ja som tam videl iba troch.

Ako na teba pôsobí Rožňava po rokoch – využíva svoj potenciál?

Absolútne ho nevyužila, veď my tu sedíme na hotových pokladoch. Krásna Hôrka, Betliar, jedna jaskyňa, druhá jaskyňa, Slovenský kras, Slovenský raj – čo viac si môžeme želať? A pritom tu je bieda. Keď som tu prišiel v letnej sezóne v nedeľu popoludní na námestie, bolo tu mŕtvo. Priznám sa, nemám nejaké riešenie, neštudoval som cestovný ruch, ale nepochybne sú tu ľudia, ktorí tomu rozumejú a ktorí by mohli prísť s nejakými návrhmi. V tejto chvíli je to o to ťažšie, že peňazí je málo, ale to sa malo riešiť už pred mnohými rokmi. Takisto sa rieši otázka priemyselného parku, ale priemyselný park tu mohol byť už pred ôsmimi rokmi. Rožňava dostala vtedy 2 mil. eur a v tom čase bol kurz oveľa vyšší. Peniaze boli schválené, mesto malo urobiť určité kroky, zabezpečiť pozemok atď., ale nebolo to schopné spraviť, takže Rožňava o tie peniaze jednoducho prišla. Nebola vyvodená, samozrejme, žiadna zodpovednosť, ako to u nás býva zvykom. To bola premrhaná príležitosť, tie peniaze nakoniec dostalo iné mesto, lebo hrozilo, že prepadnú. Boli to peniaze z prístupových fondov Únie z programu PHARE. Priemyselný park tu mohol byť postavený pred 8 rokmi a už tu mohli byť nejaké firmy a mohli poskytovať pracovné miesta.

Dorástla tu už podľa teba nová generácia ľudí, ktorá by sa mohla v miestnej politike angažovať?

Je tu taká skupina ľudí, sledujem ju už nejaký čas. Najprv to boli jednotlivci, ktorí sa nedávno dali dohromady do neformálnej skupiny Občiansky klub Rožňava. Ja len dúfam, že sa rozhodnú kandidovať vo voľbách a že ich občania aj podporia, lebo partia, ktorá momentálne sedí v mestskom zastupiteľstve, s výnimkou možno troch ľudí, tá toto mesto nikam ďalej neposunie. Tu je potrebné urobiť radikálne zmeny vo fungovaní mesta. Treba si tiež uvedomiť, že mesto nerobí nič iné, len vlastne narába s peniazmi občanov, či už sú to priame dane, ako dane z nehnuteľností, alebo sú to podielové dane, ktoré mesto dostáva od štátu. Volení zástupcovia – poslanci sú ľudia, ktorí sa majú starať o to, aby sa tieto peniaze využili efektívne a prvým predpokladom je, že občania majú teda dostatok informácií o tom, ako sa tieto peniaze vynakladajú. A to by malo zabezpečiť mesto, mestský úrad, mestské zastupiteľstvo. To by nemali byť občania, ktorí sa horko-ťažko dobíjajú cez infozákon a inými spôsobmi k týmto informáciám. Mesto by malo zverejňovať, na čo vynakladá peniaze, z čoho má aké príjmy. Samozrejme, keď je to takto transparentné, tak sa ťažšie kradne a ťažšie sa zadávajú zákazky kamarátom. Verejné obstarávanie by malo byť robené nie tak, aby sa splnili nejaké minimálne podmienky dané zákonom, ale tak, aby sa ho zúčastnilo čo najviac možných dodávateľov, pretože len vďaka vysokej konkurencii bude ponúkaná nižšia cena. Zastupiteľstvo riešilo najmä to, odkiaľ získať peniaze a vôbec sa neriešila otázka, kde by sa dali ušetriť. Je napr. predložený návrh aktivistov znížiť počet poslancov z 19 na 13, teda nič tak hrozné, že by mesto nemohlo kvalitne fungovať, ale sa ušetria finančné prostriedky. Áno, nie také, ktoré by spasili mesto, ale dá sa potom len z tejto jednej úspory opraviť jedna strecha na škole, a to je dosť podstatné. A možno, keby sme sa pozreli podrobne na ďalšie výdavky mesta, tak by sme prišli na to, že sa vyhadzujú peniaze aj na iné veci, menej viditeľné. Asi by sme len samotnými úsporami nevyriešili situáciu, ekonomická kríza má jednoducho dopady aj na silnejšie ekonomiky ako je Slovensko, ale tá situácia by nebola možno tak zlá. Nevidím snahu, nevidím záujem začať šetriť aj malé sumy, ktoré keď sa poskladajú, tak z toho môže byť pekné číslo.

V posledných rokoch sa objavuješ aj v médiách ako analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, akým témam alebo oblastiam sa tam venuješ?

V Konzervatívnom inštitúte sa venujem trom témam. Prvou je zahraničná politika Slovenskej republiky z pohľadu hodnôt. Vzťahy našej vlády s krajinami, v ktorých vládnu nedemokratické režimy, porušujúce ľudské práva a občianske slobody svojich vlastných občanov, ale aj postoje vlády k disidentom a prodemokratickým hnutiam v nedemokratických krajinách. Táto práca je z môjho pohľadu splácaním dlhu, ktorý cítim voči ľuďom, ktorí v časoch, keď bola Európa rozdelená železnou oponou, rovnakým spôsobom poukazovali na porušovanie ľudských práv a občianskych slobôd v komunistických totalitných režimoch. Druhou témou je európska integrácia a treťou transparentné a efektívne využívania eurofondov na Slovensku. Alebo inak, boj proti korupcii a klientelizmu pri rozdeľovaní fondov Európskej únie.

Téma eurofondov v posledných dvoch rokoch silno rezonovala v slovenských médiách, stačí spomenúť kauzu tzv. nástenkového tedra.

Áno, aj my sme prispeli k tomu, že sa nielen v médiách viedla živá debata o tom, ako sa využívajú, resp. zneužívajú fondy EÚ. Konkrétne potom, čo Aliancia Fair-Play zverejnila informácie o tom, aké vysoké čiastky boli za niektoré služby fakturované v rámci nástenkového tendra, sme na všetky ministerstvá, ktoré majú na starosti manažovanie fondov EÚ, napísali žiadosti o informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V prvom prípade sme si vyžiadali informácie o tom, koľko stáli logá jednotlivých operačných programov. Výsledky boli šokujúce. Kým napríklad Ministerstvo hospodárstva SR zaplatilo za logo operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast 50 tis. Sk, tak Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR zaplatilo za porovnateľné logo Regionálneho operačného programu až 2,5 mil. Sk. V druhom prípade sme si vyžiadali informácie o tom, koľko stála tvorba web stránok jednotlivých operačných programov. Výsledky boli nemenej šokujúce. Kým Ministerstvo hospodárstva SR za web stránku operačného programu Konkurencieschopnosť a hospodársky rast zaplatilo 83 tis. Sk bez DPH, Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zaplatilo za web stránku Národného strategického rozvojového rámca dokonca dvakrát dvom rôznym firmám spolu 2,2 mil. Sk a to v priebehu necelého jedného roka.

Ako je podľa teba možné, že ministerstvá – politici alebo štátni úradníci takto plytvajú s peniazmi Európskej únie, ale aj s peniazmi slovenských daňovníkov?

Využívajú to, že celý proces rozhodovania o fondoch EÚ je netransparentný a verejnosť nemá takmer žiadne informácie ako sa rozhoduje o tom, kto dostane zákazku alebo nenávratné finančné prostriedky (granty). Takéto netransparentné prostredie je živnou pôdou pre korupciu a klientelizmus. Ale to sa netýka iba eurofondov, týka sa to hospodárenia štátnej správy i miestnej a regionálnej samosprávy vo všeobecnosti.

Mestské zastupiteľstvo v Rožňave nedávno odhlasovalo zapojenie sa do projektu Transparentné mesto, na ďalšom zasadnutí však zrušilo ukladaciu časť svojho uznesenia. Ako to vnímaš vzhľadom na svoje skúsenosti v tejto oblasti?

Projekt transparentné mesto je výborná vec pre samosprávy, ktoré majú úprimnú snahu otvoriť sa svojim občanom a chcú odbornú pomoc, ako to čo najlepšie urobiť. Ale základným predpokladom úspešnosti takéhoto projektu je skutočne úprimný záujem predstaviteľov mesta. A toto ja v Rožňave nevidím. Najprv na jednom zasadnutí zastupiteľstva za prítomnosti zástupcu Transparency International Slovensko (TIS) s veľkou pompou odhlasovať zapojenie sa do projektu a na ďalšom zasadnutí povedať, že TIS robí „tvrdý biznis“ a preto to my urobíme sami, aj keď nevieme ako. To nesvedčí o úprimnom záujme predstaviteľov mesta.

Niektorí poslanci argumentovali vysokou cenou za projekt, a to v čase, keď mestu akútne chýbajú peniaze.

V poriadku, ale cenu za projekt si mali zistiť predtým, ako odhlasovali zapojenie sa do projektu na predchádzajúcom zasadnutí zastupiteľstva. A že je Rožňava v zlej ekonomickej situácii, to vieme už minimálne rok, aj keď také dramatické, ako je to v súčasnosti, to ešte nebolo. Koniec-koncov, Ivan Rončák z TIS v rozhovore pre Inforoznava.sk jasne povedal, že existujú dve cesty, ako dosiahnuť želaný cieľ. Tá prvá je, že smernice a postupy si vypracuje mesto samo, druhá možnosť je, že ich vypracovanie zadá externej spoločnosti. Poslanci najprv jednohlasne zahlasovali za druhú možnosť a na ďalšom zasadnutí sa priklonili k prvej možnosti, pričom vedenie mesta evidentne netuší, čo má vlastne robiť. Alebo to možno vie veľmi presne, len sa tomu chce vyhnúť.

Ako by si postupoval ty, keby si bol voleným predstaviteľom mesta?

Priznávam, že ja by som vzhľadom na finančnú situáciu mesta šiel prvou cestou. Ale ja mám celkom jasnú predstavu, čo by sa v meste v tomto smere malo robiť aj vďaka tomu, že som v minulosti spolupracoval s TIS na niekoľkých projektoch a zúčastnil som sa na viacerých konferenciách a seminároch, ktoré organizovali. Tejto téme sa venujú aj moji kolegovia z Konzervatívneho inštitútu. A predovšetkým, inšpiráciu by som čerpal z mesta Šaľa, ktoré začalo realizovať väčšinu aktivít obsiahnutých v projekte Transparentné mesto vlastnými silami rok pred tým, ako sa tento projekt s podporou TIS začal realizovať v meste Martin. Práve príklad mesta Šaľa ukazuje, že keď je skutočný záujem volených predstaviteľov otvoriť mesto občanom, tak sa dá urobiť veľa pozitívnych vecí za málo peňazí a v konečnom dôsledku sa uplatňovaním týchto opatrení dokonca dajú peniaze aj ušetriť.

Teba baví politika, študoval si politológiu, si analytikom, vystupuješ v médiách, situáciu v Rožňave, kde máš trvalý pobyt, podrobne sleduješ. Uvažuješ teda o tom, že by si sa zapojil do tunajšej komunálnej politiky?

Áno, uvažujem o tom. Ako som povedal, kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz. Tváriť sa, že nechcem mať s niektorými ľuďmi nič spoločné a preto tam nejdem, to nie je riešenie. Keďže sa mi nepáči, ako funguje mestské zastupiteľstvo, ako sa v ňom narába aj s mojimi peniazmi, tak uvažujem o tej možnosti, že by som kandidoval. Pokúsim sa presvedčiť svojich rodákov, že sa dá robiť politika na miestnej úrovni aj iným spôsobom.

Budeš kandidovať za poslanca, alebo na post primátora?

Nevylučujem ani jedno, ani druhé, predsa len je to trochu závažnejšie rozhodnutie, takže chcem sa v najbližších týždňoch rozprávať s viacerými ľuďmi na túto tému a na základe toho sa rozhodnem.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto & Video: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

Rozhovor bol autorizovaný, Ivan Kuhn v ňom urobil len drobné zmeny bez dosahu na zmysel, resp. obsah svojich odpovedí.

Poznámka: Do článku bola vložená anketa. Prosím navštívne stránku aby ste mohli hlasovať.

Aké bolo vaše detstvo? Inšpirovalo vás k tomu, aby ste začali s cyklistikou?

Mal som rok, keď sme sa s rodičmi presťahovali kvôli práci z Lozorna do Bratislavy. Bývali sme na sídlisku, kde boli tri školy a jedno veľké športové ihrisko. Vyrastal som v prostredí, v ktorom boli veľmi dobré podmienky na športovanie. Už ako trojročný som chodil na preteky trojkoliek a vždy som ich vyhral. Šalel som za športom. Robil som atletiku, futbal aj hokej. Ako žiak som vyhral Veľkú cenu Večerníka, Majstrovstvá Slovenska v behu na 50 metrov, bol som tretí v skoku do výšky. Ale cyklistika bola pre mňa iná, silná… Hoci je to možno hlúposť, cítil som vôňu bicykla a to ma za ním tiahlo. Šport ma fascinoval a celý život, až do roku 1993, som preň robil všetko.

Spomínate si ešte na svoj prvý bicykel?

Nikdy som nemal vlastný bicykel. Bol som veľmi temperamentný, rodičia mi ho nechceli kúpiť, pretože sa báli, aby som si niečo neurobil. Keď som sa neskôr dostal do štátnej reprezentácie, bicykel som dostal od klubu, alebo od štátu. Ale vždy som cítil jeho vôňu…

Ste trojnásobným majstrom sveta v cyklistickom šprinte, na olympijských hrách v Montreale ste v tejto disciplíne získali zlatú medailu. Ktoré víťazstvo pre vás znamenalo najviac?

Každý si myslí, že je to zlato z olympiády. Pre mňa to ale bol svetový šampionát v roku 1978. Mal som 27 rokov a trištvrte roka predtým som oznámil, že končím s cyklistikou. Bol som unavený z cestovania, chcel som žiť rodinným životom, keďže som bol už ženatý. Nakoniec ma ale prehovorili, aby som sa ešte vrátil. Pol roka som netrénoval, nikto nepredpokladal, že na majstrovstvách skončím dobre, tobôž nie, že vyhrám. Ja som si ale za ten pol rok veľmi oddýchol – hrával som tenis, chodil som plávať a behať. Na majstrovstvá som odchádzal s obavami, nevedel som, čo bude. Všetci ma odpísali, pamätám si ešte, že zahraniční novinári kládli na prvé štyri priečky Nemcov. Ale tým, že som bol odpočinutý a nerobil som to z donútenia, ale z dobrej vôle, išiel som do toho naplno a postupne som tých Nemcov vyraďoval. Svetoví odborníci v cyklistike vtedy vyslovili názor, že to boli moje najlepšie preteky, kde som znásobil všetky svoje skúsenosti, pretože som ich porazil hlavou a technikou. Najdôležitejšie ale bolo, že som mal vtedy chuť a bol som v pohode.

Mali ste nejaký športový vzor?

V začiatkoch mojej aktívnej cyklistickej kariéry som obdivoval Daniela Morelona (desaťnásobný majster sveta cyklistickom šprinte – pozn. red.) Keď som mal 15 rokov, prijali ma do cyklistického oddielu Slovan. Do Bratislavy vtedy prišla svetová cyklistická špička, medzi nimi aj Daniel Morelon. Vtedy som bol z neho hotový.

Aký to bol pocit, keď ste ho o pár rokov neskôr porazili na olympiáde v Montreale?

Ja som ho porazil už skôr. Už tri roky po našom stretnutí v Bratislave, len vtedy ma ešte nepoznal. Cyklistika sa v tom období rozdeľovala na profesionálnu a amatérsku, ale keď som bol na veľkej cene Milána, urobili výnimku a amatérom dovolili súťažiť s profesionálmi. Išiel som s ním do jazdy, v ktorej ma zrejme podcenil a mne sa podarilo šikovne ho poraziť. Nakoniec sa však cez opravnú jazdu dostal ďalej a vyhral celý pretek. Skončil som vtedy asi jedenásty, ale bol to obrovský úspech. A, samozrejme, fantastický pocit.

V čom spočívalo tajomstvo vášho úspechu?

Jeden ruský fyzik, ktorý sa podieľal na výrobe vodíkovej bomby, povedal, že človek dosiahne to, čo chce, len vtedy, keď to robí s entuziazmom a s oduševnením. Ja som taký bol, nič som nenechal na náhodu, trénoval som aj keď bolo vonku mínus pätnásť.

Ovplyvnili úspechy v profesionálnej kariére váš súkromný život?

Veľakrát som si kládol túto otázku. Získal som veľa priateľov, precestoval svet, našiel som isté uspokojenie a pokoj, ktoré ma naďalej sprevádzajú životom. A vôbec nie je pravdou to, čo sa hovorí, že keď sa človek niečomu profesionálne venuje, je to na úkor niečoho. Myslím si, že som nič nestratil, všetko som dohnal. Keď som študoval a spolužiaci išli po skúškach oslavovať, ja som musel ísť na tréning, ale neskôr som si to vynahradil.

Pociťovali ste po prvom veľkom úspechu na svetovom šampionáte v Montreale zo strany verejnosti, alebo trénerov nejaký tlak na vaše výkony?

Ten tlak som pociťoval už ako trojročný, keď som prvýkrát vyhral na trojkolke. Už vtedy som cítil zodpovednosť, ktorá sa vekom stupňovala. Mnohým športovcom to zväzuje ruky. Ale mňa to ovplyvňovalo pozitívne. Na tréningu som sa nikdy nevedel podať taký výkon, ako na pretekoch pred divákmi.

Ako môže športovec bojovať s takýmto tlakom?

Je to veľmi rôznorodé. Ja som mal ale vlastnú metódu. Keď som mal trošku voľného času, išiel som v Bratislave na Železnú studničku. Ľahol som si a počúval zvuk potoka.

Zmenila sa úroveň cyklistiky, možnosti a výkony športovcov od čias, keď ste sa jej aktívne venovali?

Vyvinuli sa nové technológie. Športovci majú pevnejšie a ľahšie bicykle, aerodynamické kombinézy, ktoré kladú menší odpor. Menia sa aj metódy aplikované na tréningoch. Zvýšilo sa tréningové zaťaženie, trénuje sa viac, ale na druhej strane sú k dispozícii novšie a oveľa lepšie spôsoby regenerácie, napríklad kryokomory, kde vás na niekoľko minút zamrazia. Ak si športovec dopraje kvalitnú regeneráciu, dokáže viac zaťažiť svoj organizmus a podať tak lepší výkon. V mojej disciplíne sa cyklisti za tie roky zlepšili zhruba o tri-štyri desatiny sekundy.

Stotožňujete sa s názorom, že vrcholová cyklistika nie je len o športovcoch, ale aj o ľuďoch, ktorí stoja za nimi?

Áno, tak to bolo stále. Za výkonom jednotlivca je tímová práca – musí tam byť špičkový mechanik, lekár, masér, sparing partneri, podpora rodičov, priateľov, dobrý kolektív… Ak je človek sám, je stratený, nemá šancu.

Cyklistické preteky sú čoraz častejšie spájané s pozitívnymi dopingovými nálezmi. Prečo je to tak?

Každé odvetvie športu je s tým spojené. O cyklistike sa však píše najviac. V ostatných športoch sa nerobia také pravidelné kontroly. Na cyklistických pretekoch Tour de France sa každý deň kontrolujú prví traja plus ďalší, náhodne vylosovaní. Napríklad v NHL sa nič také nerobí, hokejisti hrajú tri zápasy za týždeň, cestujú tisícky kilometrov, popritom musia trénovať, zregenerovať sa… Je to peklo.

Momentálne pôsobíte ako prezident asociácie Zväzu slovenských cyklistov, boli ste aj trénerom. Zmenili sa osobnostne ľudia, ktorí sa venujú cyklistike?

Keď som aktívne bicykloval ja, nebolo toľko možností na rozptýlenie. Dnes je doba iná, športovci majú väčšie možnosti. Na druhej strane, veľa ľudí je pohodlných, trpí nadváhou a to všetko je len výsledkom ich životného štýlu.

Na základe čoho ste ako tréner vedeli odhadnúť, či má dieťa predpoklady stať sa dobrým cyklistom?

Robil som trinásť rokov trénera štátnej reprezentácie. Keď mi doniesli nejakého chlapca, hodil som mu loptu a nechal ho hrať futbal. Keď vidíte, že je rýchly, pohotový, má periférne videnie a vie, kde má spoluhráčov, tak viete, že z neho niečo môže byť. V dráhovej cyklistike deti vždy začínajú behom, skokmi znožmo, na bicykel si sadajú až neskôr.

Majú v dnešnej dobe cyklisti dostatočné možnosti na to, aby neustále napredovali?

Bohužiaľ musím povedať, že od zmeny režimu sa štát nevenuje mládeži a športu dostatočne. Vytratili sa mnohé športové aktivity, znížil sa počet hodín telesnej výchovy. V súčasnosti ale vnímam snahy o prinavrátenie športu do škôl. Hokejisti túto situáciu vzali do vlastných rúk, o svojich zverencov sa starajú sami, podporujú ich. Možno je to kvôli tomu, že je tam veľa zanietených ľudí, každopádne, ostatné odvetvia športu sa snažia tiež ísť v týchto šľapajách. Finančná podpora však zostala na rodičoch a sponzoroch.

Aj napriek takejto nepriaznivej situácii máme na Slovensku veľa mladých úspešných cyklistov…

Štát má iné priority, napríklad zdravotníctvo. Na šport sa toľko nedostáva, ale ja verím, že sa to raz zmení. Pretože dnes je tých financií skutočne málo. Ale aj napriek takejto mizérii dosahujeme fantastické výsledky. Niekedy si hovorím, že by bolo lepšie, keby sa to celé „dokašľalo“, aby sa vláda zamyslela a konečne niečo urobila. Keď niekto vyhrá, všetci tam za ním behajú, gratulujú, nasľubujú, a potom na neho zabudnú. Za mojich čias to také nebolo, mali sme stopercentné podmienky. Na druhej strane, my sme súťažili o diplomy a medaily, dnes je to už trošku iné…

Foto: Život

Do funkcie ste pred tromi rokmi zrejme nastupovali s nejakými predstavami, možno ideálmi, ako to v politike a v samospráve funguje. Vytriezveli ste z nich, alebo sa do veľkej miery naplnili?

V niektorých veciach som určite vytriezvel a niektoré sa naopak naplnili viac, než som si myslel. Ja som si prezrel aj vašu stránku, kde sa písalo že ľudia by nemali ísť do politiky nepripravení. Nie je to celkom možné. Nemáme nejaké politické školy, kde by sme sa pripravovali na funkcie poslancov alebo primátorov. Nakoniec, občianska spoločnosť má byť aj v tom, že ľudia môžu ísť do politiky z civilného života. Určite som si to predstavoval celkom inak, keď som do toho súboja šiel na jeseň v roku 2006. A treba povedať otvorene aj to, že ešte rok-dva pred rokom 2006 by mi nič podobné ani len nenapadlo. Bol som poslanec mestského zastupiteľstva, ale ambíciu byť primátorom som v roku 2005 naozaj nemal. Šiel som do niečoho úplne nového. Nešiel som tam, samozrejme, proti svojej vôli, chcel som sa stať primátorom, čo sa aj podarilo. A  úprimne – nikdy som to neoľutoval, i keď som zažil mnoho udalostí, o ktorých som si nepredstavoval, že ich budem niekedy zažívať. Stretol som sa s tou stránkou ľudskej povahy a ľudského charakteru, ktorú som predtým vo svojej profesii nepoznal. Určite to bolo pre mňa nové, niektoré veci sa mi napokon vôbec nepáčia doposiaľ, ale myslím si, že už som v mnohom trošku insitný politik.

Môžete byť konkrétny?

Ja si myslím, že sa komunálna politika dá robiť s ľudskou tvárou. Je v tom však priveľa politiky ako takej a je v tom aj priveľa iných záujmov. Pre mňa je trochu neprijateľné, že ľudia, ktorí si vedia pohovoriť pred dverami, idú na pivo alebo idú spolu na výlet, sa potom chovajú celkom inak. Pozrú sa priamo do očí a pritom povedia čosi celkom iné, ako povedali predtým. Na toto som ja vo svojej profesii nebol naučený. To sú také veci, ktoré sú pre mňa určite novinkou. Musel som sa s tým zmieriť a potom som sa aj ja musel správať tak, aby som potom mohol tú „hru“ hrať naďalej. Ak sa slovo hra niekomu nepáči, tak povedzme, že aby som ja tú partiu mohol hrať, musel som sa niektorým veciam prispôsobiť. Viete, tá politika a medicína sú povolania celkom iné. V medicíne ľuďom výsostne pomáhate, ak sa len trošku snažíte a každý lekár a zdravotník sa určite snaží. Podobne sa vám to aj vracia. Keď ste boli slušný a snažíte sa, pritom môžete byť lepší alebo horší zdravotník, tak sa vám to tak aj vracia. V politike to takto už nie je, pretože tam vždy jednému záujmu vyhoviete a druhému nevyhoviete. A keď sa vám aj podarí veľa podľa vášho svedomia, často je tá spätná väzba napriek tomu nepriaznivá a vždy sa za tým niečo vidí. Takže toto je niečo úplne iné, ako som zažíval desiatky rokov predtým.

Zažili ste na druhej strane aj niečo, čo vás prekvapilo pozitívne?

Mňa prekvapilo predovšetkým to, že aj v takýchto maličkých mestách a oblastiach, ako je Rožňava či Horný Gemer, je vo všeličom neuveriteľné množstvo šikovných ľudí. Už som to použil niekoľko krát: v zdravotníctve sa „hráte“ na svojom vymedzenom piesočku. Keď však potom tie hranice svojho piesočku prekročíte, vidíte, že je za nimi kopec šikovných ľudí. Ako spieval Werich – jeden vie ono a druhý to. Mal som teda šťastie, že som v Rožňave spoznal veľmi veľa šikovných ľudí.

Vráťme sa ešte späť. Hovorili ste, že ste sa museli niektorým veciam prispôsobiť. Rozmeňme  to na drobné – čomu ste sa museli prispôsobiť?

Základom je, že musíte mať istú disciplínu, určitú lojalitu. Ja som nešiel ako nezávislý poslanec ale ako stranícký nominant. Napokon, stále sa cítim byť členom strany Smer-SD, to môžem deklarovať. Hlavne počas prvého roku som musel byť lojálny rozhodnutiam politických lídrov koalície, ktorá bola. Ja sa snažím s nimi vychádzať aj teraz, i keď sa mi vychádza čím ďalej tým horšie. Predsa len, nie ste v nejakom vákuu, musíte sa v určitých veciach podriadiť a niekedy mi to bolo aj proti srsti. Poviem to takto hladko.

PREDSTAVY PÁNA BABIČA O POLITIKE SÚ EGOCENTRICKÉ

Keď to vezmete vcelku, ste spokojný s politickou podporou partnerov, s ktorými ste na začiatku do toho šli?

Som spokojný s podporou strany Smer-SD ako takej. To musím naozaj jednoznačne oddeliť. Ja mám jediný problém a ten je vo vzťahu s okresným predsedom strany Smer-SD s pánom Babičom. Nie je to nepriateľstvo, napokon ja som s Jankom Babičom spolužiak z gymnázia. Som stále jeho ošetrujúci lekár, u mňa má zdravotnú dokumentáciu. Mám ale iné predstavy, ako sú tie jeho. Jeho predstavy sú podľa môjho názoru egocentrické. Ja si politiku nepredstavujem tak, že stranou v okrese je jeden človek a bohužiaľ v tomto to takto funguje. Som ale spokojný vo vzťahu k Smeru ako takému. Naozaj mám veľmi dobrý vzťah k premiérovi či k vicepremiérovi Čaplovičovi. Tento vzťah je priateľský, ak si ja môžem dovoliť tvrďiť to. Existuje naozaj veľmi veľká podpora z ich strany aj zo strany iných ministerstiev a od krajských štruktúr. Nehovorím to len preto, aby to bolo zverejnené. Naozaj sa nechcem dištancovať. Aj to čo, sa mi podarilo,sa podarilo určite aj vďaka tomu, že som túto podporu mal. Máme však inú predstavu o tom, ako by to malo fungovať a aká by mala byť tá subordinácia s okresným predsedom. Ale opakujem, nie je to nepriateľstvo, je to iná predstava. Zrejme to bude mať pre mňa aj následok, toho som si ale vedomý.

V čom sú tie predstavy odlišné?

Sú odlišné v tom, že ja si myslím, že sa má rozhodovať predovšetkým kolektívne a demokraticky. Otázky čo-kde-kto-ako-prečo-začo nemajú byť názorom len jedného človeka. Zdá sa mi, že v našom meste a v našom okrese sa toto dostalo až do absurdna.

Aj v minulom rozhovore ste spomínali rozhodnutia, s ktorými ste vnútorne nesúhlasili, akési morálne kompromisy. Stáli vám za to?

Tak teraz by som postupoval inak už hneď od začiatku. Naozaj si myslím, že sme mohli dať možnosť aj opozícií. Ak sa teda do tej opozície majú vtesnať všetky tie nesúrodé skupiny, pretože tam to nie je len jedna. Ale občania by mali mať aj iné zastúpenie v komisiách, v rade – proste vo všetkých orgánoch mesta. Toto sme naozaj mohli urobiť, nič by sa tým nebolo stalo. Tak ako v rodinnom stave manželstva, tak aj v politike tých gest dobrej vôle nikdy nie je dosť a majú sa robiť. Nijak by to neohrozilo samotnú rozhodovaciu schopnosť, tie gestá sa majú robiť, nemá sa to valcovať.

Bol teda poslanec Babič brzdou toho, aby sa to tak urobilo?

Keď som prišiel do funkcie, tak som sa snažil byť lojálny a teda v úvodzovkách počúvať to, ako sa na koaličnej rade dohodnú -  bol som totiž nominovaný. Boli tam názory väčšinou jedného-dvoch ľudí.

Čo konkrétne sa vám za cenu tých kompromisov napríklad podarilo?

Tak viete, to by sa muselo povedať všetko, čo vyšlo. Aký máme teraz problém v mestskom zastupiteľstve? Ste svedkami toho, ako to teraz funguje. Zajtra (t.j. 1. 3. 2010 – pozn. red.) bude pokračovanie zasadnutia, ktoré sa skončilo, tak ako sa minulý štvrtok skončilo. Pokiaľ bola vláda relatívne pevnej ruky, tak to hlasovanie šlo sprvoti tomu zodpovedajúc. Má to síce svoju výhodu, ale niekedy treba trošku povoliť – aj za  cenu, že to hlasovanie nepôjde. Sprvoti to hlasovanie šlo tak, tí poslanci boli disciplinovanejší.

V náväznosti na mestské zastupiteľstvo ale aj na celkovú náladu v Rožňave: čím si vysvetľujete nízky záujem ľudí o dianie v meste aj v samospráve, ktorý sme naposledy videli napríklad na Fóre občanov?

Tá atmosféra na Fóre občanov nebola o nič iná, ako pred rokom, resp. pred dvomi rokmi. Ja vám poviem, čo sa zmenilo – teta Kostelníková bola chorá a neprišla so svojimi 20-timi dôchodcami. Okrem týchto dôchodcov prišlo presne toľko isto ľudí, ako prišlo predtým.

My to myslíme skôr všeobecne.

To nie je otázka len pre mňa. Viete, na jednej strane je to samozrejme aj vec politikov, že sú, akí sú. Na druhej strane je to ale trošku – a vám sa to nebude páčiť – aj atmosférou, ktorá sa vytvára. Potom prídu voľby, prídu takéto fóra a zrazu sa zisťuje, že na voľby príde 18 % občanov. Prečo je to tak? Keď sa prezentuje doslova každý jeden politik-verejný činiteľ ako pomaly kriminálnik, keď je jeho charakter vykresľovaný len v čiernom, tak sa potom naozaj navádza atmosféra, že je všetko jedno a netreba chodiť k voľbám. Viete, ja som generácia,ktorá sa blíži viac k 60-tke ako k 50-tke. A vy naozaj neviete, ako sme tu žili. V tom ´89 roku bolo potrebné vyjsť na námestie, aj tu to námestie bolo plné. Teraz už na námestie nie je potrebné vyjsť. Námestie je nahradené volebnou miestnosťou, raz za 4 roky máme príležitosť zmeniť niečo. Ľudia ale na to námestie, ktoré sa volá volebná miestnosť, nejdú. Otázka, prečo na neho nejdú, je otázka rozhodne zložitá, sociologická, politologická. Ale čiastočne je na vine aj vytváranie atmosféry „aj tak je jedno, ktorý príde – všetci sú rovnakí“. A táto atmosféra by sa mala zmeniť.

To je jedna časť a druhá časť teda patrí komu?

Tá druhá časť pochopiteľne patrí politikom. Závisí to od toho, akí sú politici a aké sú politické strany. Politické strany sú u nás podľa môjho názoru ešte veľmi mladé a nevyprofilované. Napríklad v komunálnej politike je príliš veľa nezávislých poslancov. Na to ste dosť alergickí, ale ja som pochodil Európu – bol som v Nórsku, Dánsku, Švédsku, a pýtal som sa starostov. Oni takej otázke celkom nerozumeli, ako môže byť niekto nezávislý? Vo Feldbachu v Rakúsku mali jedného nezávislého, ktorého vyhodili z nejakej strany. Každý jednoducho v nejakej strane je. Inak sa ťažko dospeje k nejakej dohode. Viete, tu keď sa povie, že koalícia zasadala, tak to je vnímané ako keby sa stal nejaký zločin. Poslanec Pavlík tak zvykne zareagovať: „Už ste znovu sedeli?“. Pritom aj tí nezávislí spolu sedia a to má byť morálne. Keď sedia tí druhí, to sa naopak pokladá za niečo nemorálne. Ja teraz nikoho neobraňujem, naozaj sa snažím byť neutrálny. Je to jedno s druhým. Jednak sa vytvára tá atmosféra – nechcem to však zhadzovať len na vás – a potom je aj tá kvalita tých politikov naozaj taká, aká je.

DOZOROVANIE BYTOV: KEBY STE NEINFORMOVALI, TAK SA TO NEKORIGUJE

Nemyslíte si, že za nezáujmom o veci verejné je dlhodobá nedôvera ľudí v transparentné a efektívne spravovanie majetku mesta?

Určite je v tom aj veľká zložka toho, ale ako to urobiť transparentnejšie, povedzte? Ja som mal na mesto kontrolu z NKÚ, z Úradu pre verejné obstarávanie a ani raz mi nepovedali, že sme porušili zákon. Neporušili sme zákon. Zákony sa robia jednoducho také. Prečo neurobia taký zákon, podľa ktorého musí byť všetko riešené elektronickou formou? Nech taký zákon existuje a bude to všetko bez debaty.

Ale v tom je práve ten vtip, že častokrát nie je porušený zákon, ale napriek tomu je zrejmé, že na prvom mieste nie je verejný záujem. Môžeme ísť do konkrétnych príkladov: napríklad dozorovanie výstavby nájomných bytov v Nadabulej. Ako mohol byť v prieskume trhu oslovený človek, ktorý v tom čase preukázateľne na tú činnosť vôbec nemal oprávnenie? Navyše, ako mohol byť zamestnancom mestského úradu oslovený zamestnanec mestského úradu? Nevidíte v tom konflikt záujmov?

Myslíte prípad, keď išlo o pána Kiselyho, však?

Áno.

Pán Kisely to dozorovanie nakoniec nedostal. Zrušilo sa to.

Ale komisia výstavby prijala ten návrh bez pripomienok, posunula ho mestskému zastupiteľstvu a vy ste to tiež podpísali.

No dobre, ale veď o to ani nejde. Z mojej stránky môžete hovoriť dokonca o tom, či je to morálne alebo nemorálne. Podľa mňa je pán Kisely v tejto veci odborník.

Ale na to, že je odborník, nemal žiaden papier.

Je na to pracovníčka, ktorá mi musí predložiť, či to tak je. Veď sme to nakoniec aj zrušili.

Áno, ale zrušili ste to až potom, čo negatívne reagovala verejnosť. Ono sa to nemalo ani stať, nieže to malo byť zrušené.

Keď ten papier nemali, tak určite. Ja si tieto veci naozaj dopredu nekontrolujem. Chápte, že ja sa týmto nezaoberám, keď mi to predložia. Pani Kardošová je zodpovedná za verejné obstarávanie v meste.

Boli vyvodené nejaké dôsledky voči zamestnancovi, ktorý ho oslovil?

A aké by mali byť vyvodené dôsledky?

Spomedzi všetkých uchádzačov bol v prieskume trhu vybratý človek, ktorý nemal oprávnenie na vykonávanie činnosti dozorovania.

Viete, naozaj som sa nezaoberal tým, či sa má vyvodiť dôsledok. Proste sa táto vec zrušila a teraz bude vykonávať dozor poslanec mestského zastupiteľstva (Kossuth) za 0 €.

Prečo sa to zrazu zrušilo pre negatívny záujem verejnosti? To sa nedeje často.

Nakoniec, veď na to je vec verejná, na to je tá spätná väzba a kontrola, aby sa také niečo odhalilo. Verte mi, ja som naozaj nemal záujem na tom, aby toto dozorovanie vykonával-nevykonával pán Kisely. Pre mňa je niekedy dobré, keď tieto veci kontrolujú naši ľudia, lebo do toho vieme zasiahnuť a okamžite urobiť nápravu. Ale opakujem ešte raz – pokiaľ to dovoľuje zákon. Pokiaľ sa neporušil zákon, tak je to všetko v poriadku. Tu sa zistilo, že zrejme nemá na to tú licenciu, tak sa to naštastie zrušilo.

Nemalo by to mesto zisťovať predtým?

Určite. Nemalo k tomu prísť, ale verte, ja to vôbec nepokladám za nejakú dôležitú vec. Je to skôr bežná úradnícka vec, ku ktorej by nemalo dôjsť. Nemal by to dopustiť prednosta, on je riaditeľ „závodu“. Ja sa snažím, aby sme dostali  dotáciu na tých 6 bytov, toto je moja úloha. Samozrejme, neskrývam svoju zodpovednosť, pokiaľ tam k tomu došlo. Chválabohu sa to zrušilo.

Hovoríte, že médiá informujú prevažne negatívne. V takomto prípade sa to dá brať ako pozitívum, nie?

Keby ste neinformovali, tak sa to nekoriguje. Ja v tomto nenamietam, ale informujete na 100 % len o zlých veciach.

Nemyslíme si, že to je pravda.

Málokedy sa povie niečo pozitívne. Mali sme v Rožňave asi 50 detí z Rožňavy a z maďarského Serenča. Keby ste to tam boli videli… V zmiešaných družstvách deti spolu súťažili v tejto maďarsko-slovenskej atmosfére, ktorá nie je normálna, ale umelo navodená a nezodpovedá skutočnosti. Tam by mala byť slovenská aj maďarská štátna televízia a prezentovať, ako tieto deti môžu spolu súťažiť. Ale o tom nebol nikde ani článok. Keby sa však nejakému tomu dietaťu bolo niečo stalo, tak by boli televízie obidvoch strán toho plné.

Napríklad rožňavská televízia o tom informovala?

No isteže

Prečo potom mesto nerobí tlačové správy a nerozosiela ich médiám? Odkiaľ sa o tom majú inak dozvedieť?

Snažíme sa robiť. Keď sme robili tlačové konferencie dvakrát do roka v košickom Syndikáte novinárov, vy ste prví útočili, že prečo to robíme tam. No aby sme dali von aspoň nejakú správu, že sa niečo robí. To ste nám ale vy vytkli s otázkou, prečo robíme tlačové konferencie práve tam. Nehovorím teraz o vás ako o osobe, ale o vašom portáli.

Tá komunikácia by mohla byť pravidelnejšia a systematická.

Ale veď komunikácia môže byť na každom zastupiteľstve, po každom zastupiteľstve. Máte otvorené dvere, ale treba mi dať aj mikrofón. Som štvrtý rok vo funkcii a myslím, že sa vlastne rozprávame druhýkrát.

Viac menej pravidene vám zasielame otázky na vyjadrenie k rozličným veciam.

Dobre, veď ja vám to nevytýkam. Môžeme hovoriť, ja som sa rozhovoru nikdy nevyhýbal.

DOTÁCIA FUTBALOVÉMU KLUBU: POZRIEM SA NA TO

Skúsme sa ešte vrátiť späť k tej transparentnosti. Druhý príklad: dotácia futbalovému klubu k neuhradeným faktúram za dresy. To je tiež príklad, kde nebol nijakým spôsobom porušený zákon, ale je jasné, že nešlo o verejný záujem. Prečo ste nástojili na tom, aby sa poskytla dotácia klubu, keď išlo o dlhodobé zlyhanie jednotlivca?

Ale to bolo spred dávnejších rokov, nie? Tú práčovňu mali vtedy, keď som ja nebol ešte ani poslanec.

Veď práve.

Dobre, veď chápte, ja som štatutár mesta. Ten futbal je, aký je, ale predsa len je to ten najpopulárnejší šport. Je tam kopa mládeže, teraz ich majú kompletne povypínať? Trošku začali hrať lepšie po rokoch, tak ja tie problémy musím nejako zlikvidovať.

No ale tá nezodpovednosť sa preniesla na vás.

Ale veď toto nech sa koná ďalej, to sa môže konať. Ja to ale nejako musím zniesť zo sveta, aby oni neboli odpojení, zatvorení, exekuovaní.

Mesto ale nemôže pykať za chyby jednotlivca peniazmi všetkých.

Ale veď ani štatutár za to nemôže, momentálne je štatutárom odielu poslanec Džačár a je to hrdinstvo byť štatutárom v tejto situácií.  Každý týždeň chodí za mnou, aby som mu nejako pomohol, snažíme sa získať sponzorov, čo predtým nebýval problém. Každý, kto má v meste nejakú akciu, je v úvodzovkách povinný dať niečo na kultúru mesta. Zatiaľ sa darí a to sponzorské dávajú, ale viete čo to je za námahu? Toto  je vec, ktorá je spred siedmych či ôsmych rokov. Neviem ako a či je to možné ešte vôbec zistiť, neviem kto bol vtedy štatutárom. Videli ste vtedy predsa na zastupiteľstve, požiadal som Baláža a Dávida, nech sa vyjadria…

Ako to, že mesto nemá žiadne doklady, resp. dokumenty o tom, kto je za to zodpovedný? Mesto nie je ani zriaďovateľom klubu.

Mesto nie je zriaďovateľom klubu, je to ako združenie „Spoločnosť priateľov futbalu“. Nakoniec si myslím, že aj preto to dali ako iné združenie, aby išli staré dlžoby preč. Tak ako to býva veľakrát s obchodnými spoločnosťami – teraz ale nehovorím o mestských. Ja viem dať podnet na pani hlavnú kontrolórku, otázkou je, či je ešte čo skontrolovať, keď ten subjekt už neexistuje.

Zatiaľ sa jej to nepodarilo zistiť.

Lebo neviem či a ako ten subjekt ešte existuje.

Keď sa teda nevieme dopátrať k tomu, kto je za to zodpovedný, prečo by mali teda všetci uhradiť chybu jednotlivca? Verejný záujem je v tom, aby sa ušetrili spoločné finančné prostriedky.

Teraz mi povedzte, aký je iný protinávrh? Zrušíme futbalový oddiel?

Treba pátrať po tom, kto je za to zodpovedný.

No veď ste počuli názor kontrolórky, že to nejako nejde. Veď koľko to bolo, nejakých osem tisíc korún?

To bolo oveľa viac, bola to suma okolo 3000 € (v deň zastupiteľstva 15. 12. 2009 poslanec Ďžačár varoval, že dlžná suma činí už viac ako 2000 € a stále narastá – pozn. red.).

Nie, to sme dali aj na niečo iné. Dali sme im 2500 € ale tá suma nebola celá za tie dresy. Neviem, bolo to nejakých 12 000 SK, možno aj menej.

Ale na to sa nabalili ešte aj súdne poplatky a úroky.

A exekútor. Dobre, to potom nemusíme zaplatiť, ale bude to podstatne drahšie pre mesto.

Ale prečo pre mesto?

No a kto to uhradí?

Mesto nie je zriadovateľom klubu.

Ani Džačár, ani Polák ani kto tam bol ešte…tam vtedy neboli štatutármi.

Uhradili ste to a je to uzavreté alebo sa to snažíte vypátrať?

To skutočne neviem, na to sa musíte spýtať šatutára. Ale toto si dám pozrieť. Požiadam aj pána prednostu o informáciu, aká je zodpovednosť pri dozorovaní u pána Kiselyho. Toto nie je pre mňa osobný problém.

Tu ani nejde o ten jeden konkrétny príklad, ale o to, aby sa urobili opatrenia pre nápravu a systémovo sa niečo zmenilo. Tam totiž zjavne zlyhalo viac kontrolných orgánov: jednak zamestnanec, ktorý oslovil niekoho, kto nemal oprávnenie, potom to kontrolovala finančná komisia – tá dala podnet na prešetrenie, komisia výstavby to posunula bez pripomienok a vy ste to nakoniec podpísali. Takže tam bolo viacej stupňov, kde sa na to neprišlo a prišli na to médiá. V podstate to bolo posunuté až do mestského zastupiteľstva, kde to mali poslanci schváliť.

Viete ako sa podpisujú v meste dokumenty. Ja som štatutár, podpisujem napríklad rozhodnutia o stavebnom konaní, v sociálnej oblasti, v rôznych iných oblastiach. A to stavebné konanie je také najvypuklejšie. Ja nie som stavbár, ja mám celkom inú profesiu, takže každý jeden dokument, každé jedno rozhodnutie v tejto oblasti, sú podpísané vedúcou odboru výstavby a prednostom. Inak to nepodpíšem. To znamená, že prednosta svojím podpisom ručí za to, že z formálneho hľadiska je všetko v poriadku a vedúca odboru výstavby by mala ručiť zas za to, že je z odbornej stránky všetko v poriadku. Takto to ide. Chápte, tých oblastí je veľmi veľa, sú to vyslovene špeciálne odbory. Ja toto nemôžem a ani nemám ambíciu vedieť, takže v týchto veciach je to tak, že keď mi to oni podpíšu, ja nemožem nepodpísať. Niekedy si to prelistujem, niekedy si ich zavolám, ale keď nemám dôvod nejako spochybňovať to, tak nemôžem všetko vypátrať do molekuly.

To je pravda a práve preto by mali byť pri takýchto prieskumoch trhu priložené prílohy, v ktorých by boli aspoň tie základné veci. Či má ten človek na danú činnosť oprávnenie.

V tom spise je vždy všetko priložené, len niekedy to má 20-30 strán a to sa jednoducho nedá všetko čítať. Ja sa väčšinou snažím tým ľudom veriť. Potom treba tú zodpovednosť zniesť na tých, ktorí to takto dodali, ale neviem, či to bolo úmyselne alebo nie. Neviem.

Môžeme to uzavrieť s tým, že sa na to pozriete?

Nielen že sa na to pozriem, dám vám o tom aj správu. Určite sa pozriem na toto aj na futbalový klub.

Bolo by určite zaujímavé prísť na to, kto za to nesie zodpovednosť.

Ale v niečom sa korekcia urobila, ten dozor urobí niekto iný. Tak ako to deklarovali v zastupiteľstve – pán poslanec Kossuth. Bolo tam viac ponúk, myslím, že dve, a on dal 0 €.

STRATA PETÍCIE JE AJ DôSLEDKOM ATMOSFÉRY PRI PREDAJI AUTOBUSOVEJ STANICE

Poďme k ďalšiemu príkladu: Na minuloročnom septembrovom mestskom zastupiteľstve pani Balážová, hlavná kontrolórka mesta, vystúpila s informáciou, že na mestský úrad bola doručená výzva za výstavbu obchodného domu, ktorú podpísalo 279 občanov. O dva dni neskôr bola táto výzva fuč. Ako je to možné?

Tú výzvu som videl, to vám naozaj môžem potvrdiť. Boli tam podpísaní občania a neželali si, aby boli ich mená zverejnené – tak mi to tlmočila pani kontrolórka. A videl som to aj pri výzve proti výstavbe, že veľká casť síce bola podpísaná priamo, ale niektorí zverejnenie svojho mena odmietli.

Nemalo by byť všetko, čo je na mestskom zastupiteľstve prejednávané, zapísané v zápisnici a teda overiteľné?

Neviem, či je to nutné, urobila sa tam iste nejaká chyba. Nemyslím si, že by táto výzva bola výmyslom, tá petícia za výstavbu existovala, ja som ju videl.

Bola zaevidovaná ako bežná pošta, ktorá došla na mestský úrad. Je možné poštu následne stiahnuť?

Určite, na žiadosť tých signatárov je možné ten obsah stiahnuť.

No akurát, že pri tom neboli stanovení žiadni zastupujúci signatári. Čiže na mestský úrad prišla osoba, ktorá nebola takýmto signatárom a vyžiadala si tú výzvu späť. Je možné jednať v mene všetkých podpísaných?

No neviem, či je to možné. Spĺňalo to podľa hlavnej kontrolórky charakter petície, bol to v podstate tiež otvorený list poslancom.

Ale tým, že nebol určený zastupujúci signatár, existuje také právo, že človek príde a zoberie tento list späť?

Existuje právo, aby ho tam doručil ten jeden?

Doručiť áno ale vziať naspäť? Stále je v tej petícií niekto, kto koná za všetkých, niekto kto má na to oprávnenie. V tomto prípade ale nebol.

No neviem, mne tlmočila pani kontrolórka, že tam bol občan, ktorý to aj doniesol a aj zobral.

Pani kontrolórka na zastupiteľstve povedala, že originálne hárky aj s podpismi a s menami sú u nej uložené, takže kto má záujem, môže si ich prísť prezrieť. Avšak, keď sme chceli zdokumentovať túto výzvu, tak nám to nebolo umožnené.

Ale nahliadnuť vám umožnila, akurát vám nemožnila to zdokumentovať.

Nie je tá hranica pritenká? Ja si tie mená môžem predsa čítať, následne si ich prepísať a nenaplním tým podstatu dokumentácie.

Je iné si zapamätať niečo, ako je to tam napísané a iné zdokumentovať to.

Okrem toho tam nebolo nikde napísané, že si zverejnenie neželajú. A ako platí v tomto prípade Zákon o slobodnom prístupe k informáciám? Je to predsa úradný dokument, doručený na mestský úrad.

Neviem, toto sa naozaj musíte spýtať kontrolórky a právnika, ale toto asi nebol verejný dokument. Ak si tí podpísaní vyžiadali, že nechcú byť zverejnení, tak musíme počúvnuť.

Určite by to malo byť aspoň zaevidované na mestskom úrade, nemôže sa to stratiť. Lebo teraz v podstate na mestskom úrade nie je žiadna zmienka o tom, že to tam bolo.

Vieme vám potvrdiť, že to prišlo. Ja som to naozaj sám videl, neviem koľko tam bolo mien, ale existovali tam mená a podpisy a zobrali to späť.

V tomto období, keď sa rokovalo o odpredaji pozemkov, nevysielala ani RVTV. Relácia „Okrúhly stôl“ ako aj zastupiteľstvo, na ktorom sa prejednával predaj pozemkov, sa vysielali vtedy len cez internet. Ako je možné, že mestské televízne štúdio pozastavilo vysielanie na dva mesiace?

Mestské televízne štúdio, jeho štatutárka, urobilo aj vďaka jeho predchádzajúcej ekonómke chybu a nemali licenciu.  Však my sme sa tým netajili, povedali sme to verejne a našťastie sa to dalo do poriadku. Snažili sme, aby to išlo  aspoň v internetovej forme.

Aké boli vyvodené dôsledky za túto chybu?

Nebolo navrhnuté, aby sa vyvodzovali nejaké dôsledky. Ja som zvolal dozornú radu a dal som pokyn, aby sa k tomu vyjadrili. Inak nebolo urobené žiadne nejaké personálne riešenie. Je to totiž obchodná spoločnosť, ktorá má svoje orgány, má svoju dozornú radu a jej vrcholným orgánom je mestské zastupiteľstvo. Ja nie som majiteľ RVTV, chápte. Ja som dal okamžite pokyn dozornej rade, ktorá nenavrhla, aby sa robili nejaké personálne veci.

Vzhľadom na to, že je to mestské televízne štúdio, ktoré má informovať občanov…

Ja som mal z toho dosť veľké problémy. Mal som dokonca spory aj s inými ľuďmi v meste. Mysleli si, že niečo za tým je, že sa to robí úmyselne. Mali dlhodobo problémy so svojou ekonómkou. Nemali splnené niektoré odvodové veci, takže nemohli z formálnej stránky požiadať o licenciu.

Čiže išlo o nesplnenie povinností z ich strany.

A či bola na vine konateľka? Je to ešte stále mladé dievča tesne po štúdiu. Skôr si myslím, že bola na vine tá ekonómka. Tá je už vymenená a v RVTV majú druhú ekonómku.

Teraz ste hovorili, že mali problémy s odvodmi. Ako to vyzerá aktuálne?

Ešte majú nejaký splátkový kalendár, ale teraz už majú všetko urobené -  majú riadne, oficiálne licenciu.

Viete približne povedať ten objem neuhradených záväzkov?

To sa musím spýtať konateľky. Splácajú to.

Na RVTV môžme hneď nadviazať. Na ostatnom mestskom zastupiteľstve (25. 2. 2010 – pozn. red.) bol medzi bodmi programu aj jeden bod, návrh na úsporu, ktorý rátal so zrušením vysielania televíznych prenosov z rokovania mestského zastupiteľstva.

Nie. To sme si overovali. Zaznel taký hlas, ale je to tak malý náklad a sú to tak malé úspory…

Od koho zaznel taký hlas?  Kto dal ten návrh?

To vám naozaj nepoviem. O tom sa debatovalo niekoľkokrát aj po iné roky. To však nie sú úspory, ktoré by boli vôbec signifikantné, nemá to význam. O toto je zatiaľ v meste záujem, takže o tom neuvažujeme. Pokiaľ RVTV bude vysielať, bude vysielať aj priame vysielanie.

V podstate ide aj o zodpovednosť voči občanovi, aby mal možnosť…

Toto fakt nie je v hre. Pokiaľ teda bude vôbec existovať RVTV. Môže sa stať, že keď „mi“ neodpredajú majetok, tak sa zruší všetko, lebo to nebude z čoho financovať.

Na mestskom zastupiteľstve mal byť v rámci úsporných opatrení prerokuvávaný aj bod, podľa ktorého sa má znížiť propagácia mesta. Vedeli by ste k tomu niečo povedať, akým spôsobom to bolo myslené?

Súčasť položiek, jednotlivých výdajov v bežnom výdavkovom rozpočte, je aj na propagáciu mesta. Ak je to možné, tak tam sa dá menšia suma. Pozastavili sme vydávanie Rožňavských listov, takže je to myslené takto. Ale rozpočet ešte prijatý nie je.

Teraz to zhrňme. Tieto jednotlivosti o ktorých sme hovorili – dozorovanie nájomných bytov, dotácia pre mestský futbalový klub, výzva, RVTV – sú podľa vás chyby jednotlivcov, alebo je to chyba systémová? Je ľahké zvaliť to na jednotlivcov.

Ale nie. Viete, mne je jedno, či to robí Kisely, či to robí Szabadosová, či niekto iný. Teraz to bude robiť Kossuth. Sú to stavbári, ktorí túto vec vedia robiť. Poviem vám to otvorene, ja osobne nemám problém  s tým, keď dozorovanie robí niekto, kto je viazaný na mesto. Keďže tie stavby mesto platí, malo by ich mať čiastočne aj pod kontrolou. Žiadny projekt nie je nikdy urobený tak, aby bol úplne bezvadný. Veľakrát sa do toho počas výstavby zasahuje a sú potrebné korekcie. To nie je ani Gabčíkovo-Nagymaros, je to nejaká stavbička, šesť bytových jednotiek, na ktorú ešte nemáme ani dotáciu. Tam sa urobila zrejme formálna chyba, že pán Kisely nemal ešte toto oprávnenie. Iné výhrady sme nemali.

A aj toto vyšlo najavo len tak, že sa do toho zapojili médiá. Každý sa môže ale spýtať, koľko vecí ešte média neodhalili.

Chápte, že teraz je už každé mesto každý rok kontrolované cez Najvyšší kontrolný úrad. Tak sa to kontroluje naozaj veľmi dôkladne. Vytkli nám nejaké chyby v predaji hotela Čierny orol, ktorý sa odohral pred desiatimi rokmi. Za to ale táto garnitúra naozaj nemôže. Aj tam nešlo o nejaký trestný čin. Bolo to v tom čase nehospodárne nakladanie s majetkom mesta. To bol nález NKÚ, ktorý hodnotil činnosť v meste za roky. Takže buďte aj v tomto objektívni. A skôr si myslím, že tam boli nejaké osobné veci. Pretože zhodou okolností je pán Kisely svat pána prednostu a tým pádom k tomu príšlo. Samozrejme, nemalo sa to stať.

Nemyslíte si, že keby médiá na to nepoukázali, tak by to mestské zastupiteľstvo schválilo?

Je možné, že by sa tá chyba bola prehliadla. To pripúšťam, zrejme áno. Médiám zrejme tiež dal niekto informáciu.

A vy by ste boli potom poukázali na to, že tam je osobné prepojenie?

Keby som sa bol dozvedel, že tam je chyba, tak sa to zruší. Ja s tým žiaden problém nemám.

Myslite si, že riešením týchto „drobností“ – osobných záujmov, straty dokladov a listín -  by mohol byť protikorupčný balíček, aký urobilo napríklad mesto Martin?

Ja pána Hrnčiara poznám, poznám aj protikorupčný balíček aj strýka pána Hrnčiara. Je to môj dobrý osobný priateľ. Viete, aký protikorupčný balíček je toto? Tie listiny sa stratili aj vzhľadom na to, že sa tak démonizoval predaj autobusovej stanice. Môj názor na to je doteraz, že sme urobili chybu. Aj teraz by som areál autobusovej stanice predal, keby som mohol. Je tam ponuka Tesca, je tam ponuka Hrivisu, je tam ponuka Eurobusu. Nech notárka vylosuje, ktorý z tých troch a nech ich oslovia. Je mi to naozaj jedno. Toto nie je historické jadro, ten areál sa má predať. Z areálu samotného nemá mesto ani korunu. Je to dobrý biznis akurát pre Eurobus, ktorý tam má prevádzku v absolútnom centre mesta. A práve vtedy sa urobila taká atmosféra, že potom tí podpísaní nechcú, aby sa ich mená objavili. Toto bolo tak. Žiadosť bola taká, že nechcú aby sa ich mená verejne objavili.

Mená sú jedna vec a tá petícia je vec druhá. Petícia musí byť zaevidovaná, nemôže sa stratiť a minimálne ten obsah musí byť prístupný, keď už nie mená.

Mohli by sme požiadať, aby vám obsah sprístupnili. Neviem prečo vám ten nedali, ale mená tam byť nemusia.

S ELEKTRONICKÝMI AUKCIAMI ŽIADEN PROBLÉM NEMÁM

Vy ste mi ale neodpovedali na otázku, či si myslíte, že niečo také ako verejné otváranie obálok, všetko v elektronickej podobe, verejné zasadnutia mestskej rady, komisií, môže pomôcť? Či by nemalo všetko toto byť verejné?

Ja s tým nemám žiadny problém. Veď nakoniec, všetky zastupiteľstvá sú otvorené. Keď si myslíte, že aj mestská rada by mala mať otvorená, tak to môžeme urobiť. Ja som navrhoval ešte vlani v lete po týchto veciach, že by mohli byť všetky aukcie elektronické. Žiadny problém s tým nemám.

Prečo sa to potom tak nedeje?

Spýtajte sa devätnástich pánov poslancov.

Vy ste inicioval niečo také?

Myslím, že bol nejaký návrh, že všetko má byť elektronickou formou a neviem, či nebol schvaľovaný.

Malo to byť prejednávané na mestkom zastupiteľstve?

Myslím, že v mestkej rade.

Môžete odhadnúť koľko elektronických aukcií ste robili?

Robili sme veľmi málo elektronických aukcií. Dve alebo tri.

Prečo len tak málo?

Aký je efekt elektronických aukcií? Mesto Trenčín malo na túto vec úplne iný pohľad. Niektoré mestá tvrdia, že sa dá ušetriť až dvadsať percent, že je to naozaj výhodné. Mesto Trenčín zase tvrdilo, že nie. Myslím si, že hlavne pri niektorých tovaroch alebo službách, kde sa to dá urobiť rýchlo, sa dajú dosiahnuť úspory. Viem si predstaviť, že v niektorých veciach, kde by zastupiteľstvo alebo poslanci mali schvaľovať užitočnosť nejakého investora a kde je aj tá subjektívna stránka veci, je to veľmi ťažko. Ako to všetko napasovať do nejakých kritérií pre elektronické obstarávanie? Neviete, kto vám príde, kto je zástupca… Aby tam zasa nebola nejaká investícia verejného domu. Ako to obmedziť? Dá sa ten ľudský faktor z toho vypudiť úplne?  To elektronické obstarávanie nie je úplná záchrana, ale veľa vecí sa dá určite usporiť.

Čiže vy by ste boli tomu otvorený?

Už som to aj opakovane predniesol.

Vy teda hovoríte, že na vine sú poslanci?

Všetko schvaľujú poslanci. Ja sa toho nechcem zbavovať, ale hovorím to opakovane.  Poviem vám príklad: viete o petícii občanov proti tomu, že sa pre dôchodcov zrušili daňové úľavy. Som vo finančnej komisii a vedia vám to dosvedčiť – ja toto riešiť nechcem. Určite nemáme výpadok prijímov riešiť na úkor dôchodcov. Máme stále dosť prostriedkov na to, ako to urobiť inak. Napriek tomu to schválili a potom som ja odpovedal poslancom NR SR, Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Čo ja s tým mám? Chcel som to vetovať. Ja to uznesenie môžem pozastaviť. Tam sa ale stala tá vec, že sa v novembri 26. konalo zastupiteľstvo, neskončilo sa a pokračovalo nejako piateho decembra. Myslel som si, že po skončení zastupiteľstva to môžem pozastaviť do desiatich dní. Tam ale stálo, že desať dní po dni, keď sa to schváli. Následne som si volal aj okresného prokurátora a hlavnú kontrolórku, či sa to dá ešte zvrátiť. Už sa nedalo. Prokurátor by dal námietku, nedalo sa to už vetovať.

Mali ste nutkanie vetovať viac vecí, ktoré schválili poslanci?

Vetoval som raz jednu formálnu chybu a chcel som vetovať toto.

Keď ste tomu otvorený, tak by ste mohli predložiť mestskému zastupiteľstvu nejaký návrh. Neplánujete niečo také v blízkej budúcnosti?

Skúsime to zajtra (t.j. 1.3.2010 – pozn. red.)?  Program je ale už uzavretý a odsúhlasený. Dobre, sľubujem, že zajtra verejne deklarujem predložiť návrh na výlučne elektronické obstarávanie, dobre?

Napríklad.

Tak to zajtra urobíme.

ANI NEZÁVISLÍ ANI KOALIČNÍ POSLANCI MA NEPOZÝVAJÚ NA ROZHOVORY

To by bolo určite pozitívne. Myslíte, že na to nájdete podporu naprieč politickým spektrom?

Netrúfam si teraz odhadnúť. Viete, moja pozícia je teraz trošku pikantná – nezávislí poslanci ma nejako nepozývajú a nie som pozývaný už ani na koaličné rozhovory. Ja sa snažím zvolávať, rozprávať sa, ale už od vlaňajšieho leta, od predaja toho nešťastného Eurobusu, je to také rozhádanejšie a nesúrodé.

Skúste to rozuzliť. Prečo?

Zrejme ide práve o ten Eurobus, tak si myslím. Väčšinou sa poslanci pohádajú na majetkoch.

No a komu ide o čo?

To ja už neviem, to mi odpovedzte vy. Ja si jednoznačne myslím, že sa mal Eurobus predať, pretože je to miesto nehistorické, miesto nie je pekné, ktoré by mohlo byť krajšie. Mohli sme mať 40  alebo 60 miliónov v mestskej kase a ľudia tam mohli nájsť prácu. Komu to predať, to mi je úplne jedno. Som ochotný riešiť to aj losovaním.

Niektorí poslanci z koalície súhlasili s tým predajom s vami. Myslíte si teda, že to bol ten dôvod?

Na žiadny variant ich nesúhlasilo dosť.

Myslíte si, že SAD je práve tým dôvodom rozhádania sa?

Nechcem, aby to bolo takto formulované. Ale práve od toho leta je taká rozhádanosť v mestskom zastupiteľstve.

Máte pocit, že je tá koalícia stále taká voľná?

Ja som sám inicioval v novembri alebo decembri, aby sa to znovu už trošku spojilo, lebo naozaj už sa nedalo v ničom dohodnúť. Tak reku, skúste sa spojiť. Oslovil som obidvoch lídrov, pána poslanca Babiča aj pána Legnára, že či už sa znovu neschýli k nejakej dohode. To predsa nemôže byť  devätnásť rozhnevaných žien a mužov, nie je to dobré.  Oni sa myslím spojili, len mňa už k tomu teraz nevolajú. Ja to ale akceptujem. Je to skôr vôľa poslanca Babiča, že ma nevolajú – tak mi to bolo aspoň prezentované. Pretože aj v SMK sa čudovali a pýtali, že prečo  nie som k tomu volaný aj ja. Je dobré, keď sa nejaké dohody urobia a nejakým smerom to ide. Musíte si uvedomiť, že je mimoriadna situácia, keď je akútny nedostatok finančných zdrojov. A keď sa v horizonte mesiaca -dvoch niečo nepredá, tak nastáva naozaj núdzová situácia.

REALIŤÁK NEVIE, ŽE  MôJ VKLAD SA TERAZ ZDVADSAŤNÁSOBÍ

Myslite si, že je zodpovedné predávať majetok v čase, keď je jeho cena nižšia akoby bola inokedy? Najmä keď je mesto v takej potupnej pozícii, že sa doslova pýta, aby ho niekto kúpil.

Ja si plne uvedomujem, že teraz je jedno z najhorších období na predávanie majetku za jeho plnú cenu. Je doba keď sa predáva pod cenu, ale je aj taká doba, keď sa dá vaša investícia za päťpercentné spolufinancovanie zveľadiť dvadsaťnásobne. Taká doba bude už len tri roky, viac nie. Toto sa už opakovať nebude. Poviem vám príklad: dostali sme peniaze na pionierku – vyše 40 miliónov, na ZŠ Juh – vyše 30 miliónov. Staviame športovú halu, kde nám stačí dať 15 miliónov a Košice (VÚC) nám dajú ďalších 45 miliónov. Vyhraté už máme námestie za 51 miliónov. Keď ja toto teraz neurobím, tak o päť rokov budeme musieť dať z mestských peňazí 50 mil., 40 mil. a 30 mil. Na to mesto v živote financie nenazbiera. Každý realiťák vie, že teraz sa predáva pod cenu, iba primátor to vraj nevie. Viem to aj ja, ale realiťák nevie, že teraz sa môj vklad zdvadsaťnásobí. Táto doba sa už opakovať nebude. V živote sa inak nenájdu prostriedky na túto infraštruktúru, na to, že vám urobia cesty, školy… O štyri roky budete potrebovať stovky miliónov a to vám mesto zo svojej podstaty nikdy nebude vedieť dať. Z tohto hľadiska si teda myslím, že je to správne. Len musí existovať nejaká hranica. Povedal som to aj pri budove ONV – som ochotný spúšťať z ceny, ale aby sa spustilo z 27 na 15 miliónov, to je už aj na mňa „silné kafe.“

Čo v prípade, ak sa nepodarí za ten jeden mesiac získať finančné prostriedky?

Potom sa všetko ostatné musí zastaviť. Ostanú školy, matrika, ostane stavebný úrad. Zrušíme to, čo sa len zrušiť dá. Taká je situácia. A keď sa niekto spýta, ako sme hospodárili? Je to zhoda dvoch okolností: jednak je to výpadok v dôsledku ekonomickej krízy, kde nám mesačne chýba zhruba 4-5 miliónov korún. Na druhej strane je v meste neuveriteľná ekonomická aktivita – na ňu nám treba zhruba 50 mil. investičných. Staviame bytové jednotky 5, 6, 7, v marci by som mal zaplatiť mestský vklad na športovú halu 15 miliónov a ostatné ďalšie vklady. Takže nie je to tým, že by sme všetko rozhádzali. Na budúci rok budú investičné výdavky podstatne menšie, pretože bude všetko dokončené. Ak nebudeme niečo žiadať, nebudeme úspešní a úspešní byť ešte chceme. Stále si myslím, že mesto má svoj majetok, ktorý pre neho nie je potrebný. Poviem konkrétny príklad, proti ktorému bola tiež petícia: Dom služieb. Stalo sa mestu niečo tým, že viac nevlastní dom služieb? Ten Dom služieb bude teraz vyzerať inak, bude to vyzerať krajšie a mestu to vôbec nechýba. Kedy by mesto dalo do toho toľko, koľko dali investori? Určite do toho nedali menej ako 10-20 miliónov. Mesto má mať športoviská, kúpalisko, klzisko, dom kultúry, pekné cesty. Ja som sociálno-demokratický politik, ale najlepšie sa hospodári s majetkom, keď je v súkromných rukách. Najhorší gazda je mesto, štát, VUC-ka. Tí majú mať všetko, čo im bytostne patrí – všetko ostatné nech je v rukách súkromných.

Často hovoríte, že predávame prebytočný majetok. Čo znamená, že je prebytočný? Prečo nevie mesto nájsť využitie na ten majetok, aby z neho malo zisk?

Prebytočné je to, čo mestu vzhľadom na jeho funckie bytostne nepatrí. Taká Turistická ubytovňa – je to majetok, ktorý má mať mesto, alebo je to prebytočný majetok?

Nedá sa ten majetok zhodnotiť tak, aby z neho malo mesto zisk?

Ako napríklad?

To sa pýtame my vás.

Dá sa. Pokúšali sa o to 1. Rožňavská, Technické služby a ako to vyzerá? Nakoniec  to stále skončí tak, že do toho musíme niečo dať my.

Spomínali ste, že mesto má našliapnuté na to, aby získalo peniaze na námestie.

Mesto to už má rozhodnuté, už sme to vyhrali.

A čo to konkrétne znamená?

Že dostaneme 51 miliónov korún. Ako výdavok mesta sme zaplatili realizačný projekt, budeme platiť stavebný dozor. Na to všetko treba mať peniaze. Keď nepredáme majetok, tak to budeme musieť vrátiť v zmysle „nechceme 50 miliónov, lebo nemáme peniaze.“  Budeme mať námestie také, ako máme, nikto nám ho nezoberie. A budeme mať náš majetok.

Čiže v prípade, že nezoženiete dostatok peňazí, hrozí zastavenie všetkých projektov?

Ako inak, z čoho to zaplatíme?

Neuvažovalo mesto nad tým, že si zoberie úver?

Uvažovalo. Zo zákona musíte mať ale určitú finančnú disciplínu. Môžete dosiahnuť deficit 60 % bežných príjmov, my máme momentálne deficit 47 %. Vieme my ale, aké budú na budúci rok bežné príjmy? Čo keď budú nižšie a zrazu sa to percento prevalí? K tým 60tim percentám sa až tak tesne nemôžme priblížiť. Sondujeme. Momentálne platíme ročne 1,2 milióna eur dlhovú službu.

Keby sa to podarilo, kedy by sa reálne začalo niečo s námestím robiť?

Skonči sa verejné obstarávanie, ktoré teraz beží a hneď potom sa môže začať stavať.

Čiže to je v priebehu…

…Tohto roku.

Čo sa týka úsporných opatrení: čo si myslíte o nápade znížiť počet poslancov v mestskom zastupiteľstve?

To sú kozmetické úsporné opatrenia. Pre mňa to nie je ťažisková otázka. Či ich tam bude sedemnásť alebo pätnásť, nebude to rozhodujúce, hoci úspory by to nejaké boli. Podobne to bolo aj pri tých platoch a odmenách – také opatrenie vám sto miliónov nevykryje. Ja som akceptoval tú pripomienku pána poslanca Pavlíka a dal som návrh v mestskej rade aj vo finančnej komisii, že vedenie mesta bude dostávať o desať percent menej. Mzdové prostriedky všetkých zamestnancov sa znížia o päť percent, príspevkové organizácie dostanú o dvadsaťpäť percent menej.

Teraz to vyzerá, že je to málo, ale nemyslíte, že to môže mestu dlhodobo priniesť slušné peniaze, keď sa spojí viac takýchto jednotlivých opatrení?

Poslanci sú hodnotení veľmi málo. Rozhodujú práve poslanci a mali by byť odmeňovaní lepšie, lebo majú zodpovednosť. Podľa toho, v koľkých sú komisiách, dostávajú od dvoch do troch tisíc korún mesačne. Na tú zodpovednosť je to malé hodnotenie.

Myslíte si, že je nevyhnutné, aby malo také malé mesto ako Rožňava maximálny počet poslancov?

Nie, mohlo by to byť aj s menším počtom. Ale toto nie je pre mňa tá hlavná otázka.

PRIEMYSELNÝ PARK: MALO TO CHYBY, ALE ZDÁ SA, ŽE BUDE PLNÝ

Aká je situácia ohľadom priemyselného parku?

Priemyselný park je tesne pred kolaudáciou. Ešte ostáva spraviť elektrické rozvody a park je hotový.

Je pravda, že tá kolaudácia sa odložila z dôvodu, že mesto nedodalo projektovú dokumentáciu?

Ale nie, nie. To vôbec nie je pravda.  My sme mali dohodu s VSE. Nestihlo sa to urobiť v letných mesiacoch a potom už oni nemali peniaze na to, aby to urobili.

Prečo to nebolo urobené načas?

V lete to nebolo urobené z technických dôvodov. Nebolo to technicky pripravené.

Prečo to nebolo technicky pripravené?

Naozaj to nebolo tým, že sa niečo nedodalo. Ten park sa odovzdáva na jar, skôr sa nedal aj tak skolaudovať. Podľa zmluvy by mala byť kolaudácia do 31. mája. Tam sa nič nezmeškalo. A nemáme sklz ani jeden týždeň.

Čo si myslíte o riešení vstupu do priemyselnej zóny?

Bolo to robené narýchlo. Je predsa nezmysel, aby bol vstup cez Nadabulu a cez Rožňava Baňu, keď iný vstup je tridsať metrov od hlavnej cesty. Projektová dokumentácia k vstupu od hlavnej cesty je momentálne na Ministerstve hospodárstva SR.  S DPH je to investícia  takmer za dvadsať miliónov korún.

Bude to teraz financovať mesto?

Nie, žiadame ministerstvo hospodárstva o priamu investičnú pomoc. Keď ju nedostaneme, tak sa s tým musí vysporiadať mesto.

Kedy očakávate výsledok?

Do niekoľkých mesiacov. Dúfam, že ešte do volieb.

Nemyslíte si, že by mali mestá dostávať financie, napr. aj od vlády až vtedy, keď je ten projekt perfektne pripravený a nie vtedy, keď to ide po straníckej linke a nie je to dotiahnuté do konca?

Desať rokov sa Rožňava snažila o priemyselnú zónu, malo to chyby, nebolo to dokonale pripravené, ale buďme radi, že sa to podarilo. Zdá sa, že ten priemyselný park bude plný.

Prebiehajú aj iné rokovania okrem doterajších firiem?

Áno, je napr. jedna holandská firma, ktorá tu má vyrábať veľmi kvalitný kovový chrómový nábytok. Dodávajú napríklad nábytok pre vládne inštitúcie v Holandsku. Rožňava je s nimi dohodnutá, oni sami ešte hrajú o to, či dostanú od štátu nejakú investičnú pomoc.

Priemyselný park bol jedným z hlavných bodov vášho programu. Považujete ho za úspešne splnený?

Tá priemyselná zóna je veľmi drahá, na zelenej lúke by sa to dalo urobiť za polovičnú cenu. Na druhej strane by sa v živote tá stará environmentálna záťaž nebola zlikvidovala. Z tohto hľadiska to považujem za vhodné, i keď je to malý priemyselný park a pomerne finančne náročný. Určite to pomôže, pretože v poslednej fáze by tam malo byť 150-200 pracovných miest. Pre Rožňavu to nie je málo.

A nemyslíte si, že Rožňava tie peniaze na priemyselný park dostala na úkor ostatných miest – tým že išli po straníckej linke?

Ja neviem povedať to, či je to na úkor ostatných miest. Keď jedno mesto financie dostane a druhé nedostane, tak to druhé sa vždy môže cítiť, že je to na jeho úkor. Však Rožňava má tridsaťpercentnú nezamestnanosť. Ktoré mesto má dostať takúto pomoc, keď nie Rožňava?

Napríklad to, ktoré má perfektne pripravený projekt.

Ale tento projekt nebol zle pripravený. Je pekný, je dobrý. Ja si myslím, že sa má naozaj chodiť od tej hlavnej cesty. Ale povedzme si, Rožňava Baňa bola stále priemyselná zóna, boli tam bane, chodili tam kamióny s horninou do Nižnej Slanej. Nie je to tak, že sme z nejakej rekreačnej oblasti urobili priemyselnú zónu. Rožňava Baňa bola priemyselnou zónou odjakživa. Sme pripravení na riešenie. Keď nám nedá štát, tak nech sa to financuje postupne aj úverom.

Keby to bolo lepšie naprojektované na začiatku, možno by sa mohli ušetriť peniaze teraz – či už zo štátneho rozpočtu alebo z rozpočtu mestského.

Keby sme boli čakali, tak tie peniaze nedostaneme nikdy. Keby sme to nevyužili v tie dni, keď to šlo, tak by povedali, že Rožňava nie je schopná. Už to tak raz bolo – za Dzurindu.

Prečo sa to potom projektovalo ad hoc?

Lebo tie plány boli menené, viete? Už za Dzurindu mali dostať prostriedky, potom to bolo u Ruska, potom Ruska odvolali a stále mal niekto iné predstavy. To nie je len tak, že dáte niečo pekné a to potom automaticky ide. Viete, čo všeličo musíte robiť, aby to vyšlo?

AKO NEZÁVISLÝ KANDIDOVAŤ NEPôJDEM

Máte ešte nejaké plány, čo by ste chceli stihnúť počas nasledujúcich deviatich mesiacov?

Predovšetkým môj plán je, aby sme sa nezastavili, aby sme našli v týchto prvých mesiacoch konsenzus v otázkach, čo predať. Toto je na programe dňa – ako doplniť výpadky. Bolo by potrebné predať niečo za zhruba 30-40 miliónov, aby sme ostatný majetok nemuseli predávať v strese. Niečo ale predať musíme, tu iná možnosť neexistuje. Inak naozaj o to všetko prídeme. Toto je teda to hlavné. Máme však rozbehnuté aj ďalšie veci. Z tej spomínanej sumy 51 miliónov nebude dokončené celé námestie, rieši to jeho 3/4, východnú časť to nerieši. Máme už pripravené veci na tú druhú časť námestia a celú Šafárikovú ulicu. Ďalej mám pripravený projekt s ktorým som bol u vicepremiéra Čaploviča – vicepremiér Čaplovič je môj osobný priateľ a priateľ Rožňavy. Napísal mi list, že vie, že Rožňava je vari jediné okresné mesto, ktoré nemá krytú plaváreň. Pokiaľ to bude možné, bude sa snažiť ešte z tohtoročného rozpočtu Rožňave poskytnúť 800 tis. eur. Ja som dal zatiaľ pripraviť štúdiu, ktorá je veľmi blízko k dokončeniu projektu krytej plavárne. Na financovanie toho je potrebných asi 50 miliónov korún. Keby sme získali z niečoho ešte 24 mil. korún, vieme tú plaváreň dokončiť ešte tohto roku. Bol by to pekný areál. A v auguste je kolaudácia športovej haly.

Hovorili ste, že v prípade nedostatku finančných prostriedkov bude pozastavená aj športová hala.

Sme viazaní zmluvou o združení finančných prostriedkov s KSK, že dáme do športovej haly ešte 15 miliónov. My sme dali takmer desať miliónov na infraštruktúru ešte v minulom období, oni pridajú 45 miliónov korún a my ešte dáme teraz 15 miliónov. Je ale riziko, že tie peniaze nebudú, keď ich nevyčerpáme do augusta.

Do akej miery zasahuje primátorovanie do osobného života?

Zasahuje od rána do večera, od večera do rána. Je to veľká osobnostná a ľudská daň. Ale nehovorím, že to nerobím rád. Človeka to chytí, len vám beží podstatne rýchlejšie život.

Keď človek odíde z verejnej funkcie, často sa zmenia aj jeho medziľudské vzťahy. Ste na to pripravený?

Pripravený na to som,určite. Som pripravený na to, že niektorí ľudia sa zmenia, hoci sú teraz priatelia a zdravia sa. Ale všetci sa určite nezmenia, ľudia nie sú všeobecne až takí zlí. Taký pesimista nie som. Ja mám svoju profesiu, mám svoju robotu a robím ju už štvrté desaťročie.

Povedal som verejne viackrát, že s najväčšou pravdepodobnosťou už nebudem mať ambíciu kandidovať. Tá pravdepodobnosť je asi deväťdesiatpercentná. Definitívne rozhodnutie poviem v auguste, ešte si počkám na výsledok parlamentných volieb. Viem deklarovať to, že nepôjdem kandidovať ako nezávislý. Keby ma však strana, ktorá ma nominovala, znova požiadala, ešte by som rozmýšľal, ten výsledok zrejme ale ostane taký istý. Rodina to nechce – ani manželka a deti už vonkoncom nie a myslím, že to už nechcem ani ja.

Teda ako nezávislý by ste nešli?

Nie, nie. Ani sa to nepatrí, ja by som už vôbec nešiel kandidovať, keby som nešiel za Smer-SD.

————————————————-

ČITATEĽSKÉ OTÁZKY

Vymenil prokuristu 1. Rožňavskej, a. s. skutočne kvalifikovanejší človek, ako ste sa vyjadrili v predošlom rozhovore pre náš portál?

Isteže. Prišiel tam človek, ktorý je vysokoškolsky vzdelaný a kvalifikovaný. Či to vedel aj lepšie riadiť, to by som teraz až tak jednoznačne nepovedal. Myslím si však, že celý projekt 1. rožňavskej bol založený zle.

Prečo si to myslíte?

Keď sa niečo zakladá len za účelom výhod a ziskov, väčšinou to nemá dlhé trvanie. V tomto prípade išlo napríklad o to, aby mali lacnejšie poplatky, aby mohli pri stavbe OKC dávať lepšie DPH. Navyše, 1. rožňavská mala v tom čase podstatné iné portfólio majetku ako má teraz, skoro všetkého majetku ju však zbavili, alebo sa ho zbavila sama. Nemôžeme ju zrušiť z prozaického dôvodu – museli by sme vrátiť Daňovému úradu zhruba 15- 17 miliónov na DPH. 1. rožňavská tak musí zostať fungovať aspoň z administratívneho hľadiska. Či ale musí existovať aj fyzicky a či by to všetko nemohli prebrať Technické služby, je na zamyslenie.  Pána Ing. Grígeľa považujem ale za jedného slušného a vzdelaného človeka, otázne je, či sa s takýmto bremenom vedel vysporiadať.

Berie prokurista po reorganizácii nezmenený plat?

Vyzval som ho, aby zvážil to, či musí mať organizácia, ktorá má spolu štyroch zamestnancov aj vlastnú ekonómku a či on musí mať taký istý plat, ako keď tam mal pätnásť, alebo dvadsať ľudí. Chcel som, aby sám prijal iné riešenie. Ja to nemôžem urobiť, je to akciová spoločnosť, ktorá má svoje orgány, preto som ho len vyzval, aby s nejakým riešením prišiel on .

Kto uhradí dlhy 1. Rožňavskej, a. s.?  Budú zahrnuté do mestského rozpočtu?

Tieto dlhy momentálne nie sú započítavané do mestského rozpočtu. 1. rožňavská má splátkový kalendár – predovšetkým voči firme TEKO-R, ktorý zatiaľ dokážu splácať. Oni sú akciovou spoločnosťou, majú podvojné účtovníctvo a ich dlh sú predovšetkým odpisy z OKC, ktoré ma mnohomiliónovú hodnotu. Podľa toho jednoduchého gazdovského účtovníctva by ale vedeli hospodáriť vyrovnane. Ak sa po odsúhlasení rozpočtu nezmení niečo s Actoresom – keď bude dostávať Actores menej, dostzanú menej aj oni. Pokiaľ poslanci zmenia toto, tak budú mať problémy znova.

Aké sú ročné zisky a výdavky OKC? Nie je stratové? Sú jeho priestory plne využívané?

Podľa jednoduchého účtovníctva je OKC pár tisíc korún v zisku. Je to pomerne vyrovnané, ale keď sa robia odpisy, sú v strate. Oni totiž neveida urobiť zisky na úrovni odpisov. Priestory sú využité tak, ako je to v Rožňave možné – na maximum to však určite nie je. Okrem toho, v Rožňave začína byť prebytok administratívnych priestorov, prenajímanie priestorov v OKC bude čím ďalej náročnejšie. Ale momentálne to už nie je taká vypuklá vec s OKC, ako bola. Je to využité celkom dobre.

Pred rokom ste uviedli, že OKC má dlžobu 40-50 miliónov korún. Ako je to dnes?

Zaznelo to na mestskom zastupiteľstve, ja som to neuvádzal. Aj preto je dobré, že sme s 1. Rožňavskou urobili kroky, aké sme urobili. V súčasnosti má OKC už len splátkový kalendár voči firme TEKO-R, ktorý dokáže plniť.

Čo konkrétne priniesli pre občanov Rožňavy zahraničné cesty vedenia mesta i poslancov, rovnako ako styky s družobnými mestami?

Ja sám som bol na jednej zahraničnej služobnej ceste v Japonsku na jeseň 2008, išlo pritom o akciu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Bola to ešte trošku iná doba, ešte sme dokopy nevedeli, že tu je kríza a ako sa nás dotkne. Bezprostredne táto cesta určite nepriniesla dokopy nič, ale sme mestom, o ktorom sa v zahraničí hovorí. Neviem presne povedať, čo nám to prinesie, ale ak chceme niečo dosiahnuť, musíme nadväzovať vzťahy a niekam chodiť. V súčasnosti by takáto cesta určite nebola možná, ani by som o nič také nežiadal. V rámci Združenia miest a obcí horného Gemera sme boli ešte na náročnej ceste v Dánsku, Švédsku a Nórsku. Boli tam aj pracovníci mestského úradu. Vieme, ako fungujú ich samosprávy, vieme aj to, že nezávislí poslanci tam nemajú svoje miesto. Starostovia z týchto krajín sú ochotní spolupracovať s nami v športovej i kultúrnej oblasti. Priama investícia z týchto krajín zatiaľ neprišla.

Vyberáte si programovo krajiny, kde je reálna šanca, že by sa tá investícia mohla podariť? Je Japonsko takouto destináciou?

Japonsko je krajinou, ktorá na tom bola kedysi veľmi dobre, momentálne to tak bohužiaľ nie je. Japonci v tejto dobre neinvestujú. Stále sme však vedení v ich portfóliu, ale tento rok to zrejme nič neprinesie. Neviem, čo prinesie ďalší rok. Ja zvyknem hovoriť – šípy treba strieľať stále, hoci nie každý z nich zasiahne cieľ. Táto cesta nás vtedy vyšla na päť tisíc eur, nebola to lacná záležitosť.

Platilo ju mesto?

Toto platilo mesto. V tejto situácii by som už také ambície nemal.

Bola to vaša jediná zahraničná cesta, ktorú platilo mesto?

Bol som aj v Bruseli, ale tam sme išli vlastným autom. Preplácal sa len hotel.

Námestie 1. mája, predaj istého objektu cez 1. rožňavskú. Aká bola cena, ktorú ste za túto budovu zaplatili ?

Je to budova firmy, ktorej som majiteľom. Mám firmu Urgenta s.r.o., ktorá prevádzkuje ambulancie v Brzotíne a na Silici a momentálne zamestnáva lekára a dve zdravotné sestry. Aj ja som jej stálym zamestnancom, nie konateľom, pretože ako primátor ním byť nemôžem. Túto budovu som kúpil v čase, keď som ešte nebol primátorom a ani som netušil, že ním niekedy budem. Kupoval som ju s úmyslom, že aj ja budem mať ambulanciu v Rožňave, kde tí pacienti budú chodiť. Kupoval som ju verejnou obchodnou súťažou, ktorá bola vyvesená na tabuli, v RVTV, na stránke mesta aj na KID-ke. A keď sa na zastupiteľstve vyhlasovala tá súťaž, verejne som vystúpil, že je to v mojom osobnom záujme a opustil som rokovaciu sieň. Znaleckým posudkom bola ohodnotená na takmer 700-tisíc korún.

Koľko bolo záujemcov o tento objekt?

Neviem. Ja som nebol v komisii, ktorá tú budovu predávala. Bol v nej napríklad aj poslanec Pavlík, to viem určite, pretože mi volal po výsledkoch a oznámil mi, ako to celé dopadlo.

Takže neviete ani to, či bola vaša ponuka najvyššia, alebo jediná?

To vám neviem povedať. Ale opakujem, nebol som vtedy primátorom a nemal som ani ambície stať sa ním.

Kde je teraz možnosť nahliadnuť do dokladov tejto transakcie?

Zrejme na mestskom úrade. Aj ja vám viem dať moje žiadosti, ponuky a výsledok. To nie je žiadny problém. Bola to verejná obchodná súťaž so všetkými kritériami, ktoré má spĺňať.

Prečo nechcete, aby bol František Kardoš odvolaný z funkcie viceprimátora ani po troch rokoch?

Ale ja som nepovedal, že nechcem, aby bol odvolaný. Povedal som, že pána inžiniera Kardosa som navrhol na tento post ja a bol mi užitočný. A stále si myslím, že je to usilovný človek, ktorý venoval a venuje svojej funkcii veľa času. Či sa mu všetko podarilo, to nech už zhodnotia voliči. Povedal som kedysi, že väčšinou ideme ako občania do politiky nepripravení. Je to tak, niet škôl pre poslancov alebo primátorov, do politiky ideme všetci ako občania, z ktorých k nej majú niektorí viac a iní menej bližšie. Ja som bol predtým aspoň poslanec a teda nie úplný amatér – veľakrát idú za primátora tí, ktorí neboli ani poslancami. Predsa len som nasával predtým 4 roky aspoň ten mechanizmus, bol som predseda bytovej komisie. Ale napriek tomu, verte, prídu prvé spisy a vy neviete, čo s tým máte robiť. To nie je také jednoduché, máte obrovskú zodpovednosť. Mne bol pán viceprimátor hlavne v tých prvých mesiacoch a v prvom roku bol určite nápomocný.Či by som si teraz vedel bez neho počať? Určite by som si vedel, ale  teraz ma zase zastupuje v iných veciach, ktorým sa z časových dôvodov neviem venovať. Rozhodne je to usilovný človek.

Myslíte si, že je z morálneho hľadiska správne, aby viceprimátor Kardoš hlasoval sám za seba?

Pán viceprimátor je aj poslanec. To sa treba spýtať jeho.

A váš osobný názor?

Ja osobne by som za seba nehlasoval.

Uvažujete nad tým, že by ste novému primátorovi pomohli v zaškoľovaní?

Môžem, len neviem kedy, keďže budem znova pracovať ako lekár. Keď príde za mnou do Brzotína, určite mu poradím. Ale nebudem mať čas na to, aby som sa zúčastňoval takto intenzívne na živote mestského zastupiteľstva.

Nemal by takúto funkciu spĺňať aj Klub primátorov?

Mal. Len viete ako to dopadlo – koľkí sme sa zišli z toho Klubu primátorov… Ondréšik povedal, že keď tam bude ten a ten, tak vtedy to a to… Druhý tiež tak isto… Mala by byť vytvorená aj webová stránka, ktorú by mal robiť starý pán Bradovka. Chceli by sme sa ešte stretnúť ako taký klub starších.

V príhovore spoluobčanom sa poslanec Babič vyjadril, že bez podpory VÚC, ale najmä súčasnej vlády, by rozvoj nášho mesta nebol možný. Čo ste získali pre naše mesto touto proklamovanou reklamou na viac narozdiel od vašich predchodcov, ktorí takúto podporu podľa poslanca nikdy nemali? Čím získala Rožnava napr. v porovnaní s Revúcou a Rimavskou Sobotou, ktoré nemajú primátora z vládnej strany?

Viete to je taký odpočet, že čo sa vlastne urobilo. Netreba zakrývať, že keď ste z vládnej garnitúry, je určite výhodnejšie rokovať. Aj dvere na všetkých inštitúciách máte viac otvorené. A bolo to tak vždy, od kedy je svet svetom. Aký je rozdiel medzi Rožňavou, Rimavskou Sobotou a Revúcou? Treba to možno vyhodnotiť, keď skončí toto štvorročné obdobie, čo sa podarilo a čo nie. Prišlo 210 miliónov do priemyselnej zóny, 70 miliónov na školy, kruhový objazd prišiel, športová hala prišla, námestie príde. Všetky peniaze i výzvy sa žiadali oficiálne. Jedná sa ľahšie, keď ste príslušníkom vládnej strany, ale všetko sa samozrejme získavalo legálne.

Čo si myslíte o dôchodcoch, ktorí pracujú v štátnej správe? Je podľa vás správne, že oberajú o pracovné šance resp. možnosť kariérneho rastu ľudí v produktívnom veku?

Keď to týmto dôchodcom zákon dovoľuje a podávajú výkon, prečo by nemali pracovať?

Ako ste vnímali situáciu na verejnej diskusii k odpredaju pozemkov pod autobusovou stanicou, keď váš návrh neprišiel podporiť ani jeden občan mesta?

Môj názor na toto poznáte. Myslím si, že je užitočné tento pozemok predať. Samozrejme podrobím sa hlasovaniu. Keď sa nepredá, tak sa nepredá. Bolo v tejto veci vyhlásené referendum? Nechcem podceňovať túto iniciatívu. Bolo tam niekoľko stovák hlasov, nebolo ich málo, ale nebolo to referendum. Rožňava má takmer dvadsaťtisíc obyvateľov, z ktorých pätnásťtisíc tisíc sú voliči. Nevyjadrili sa, či tie pozemky chcú alebo nechcú predať. Myslím si, že každé jedno mestské zastupiteľstvo je referendum. Pretože tí poslanci sú tam zvolení občanmi. Na štyri roky. O štyri roky je ich možné vymeniť. Potom urobme referendum a keď mi polovica občanov povie, že pozemky nechce predať, tak poviem, že to je právoplatné referendum. Zatiaľ viem to, že určitá úctyhodná časť obyvateľov mesta i okolia je proti tomu. Preto sme sa tým zaoberali. Netrúfol by som si povedať, či to väčšina ľudí nechce.

Cítili ste podporu ľudí v tomto vašom pláne?

Áno, cítil som podporu. Dostal som tu výzvu, aby sme pozemky odpredali. Bolo tam však evidentne menej podpisov.

Ale aj tam boli podpisy občanov, ktorí nežijú v Rožňave…

Áno, ja to akceptujem. Iste aj tam boli takí. Ale zase chápte, že keď ste proti niečomu, podpisy sa získavajú ľahšie ako keď ste za niečo. Takí sú už občania.

Viete nám poskytnúť nejaké bližšie informácie o kruhovom obchvate na križovatke ciest 67 a 526 Štítnická – Betliar? V akom štádiu je riešenie dopravy na tejto križovatke?

Tie komunikácie nie sú majetkom mesta, patria KSK. Podľa mojich informácií je šanca, že už tohto roku by sa mohlo začať s úpravami.

Od čoho to závisí?

Od toho, ako budú tie projekty úspešné. Malo by to ísť  z európskych peňazí, žiadateľom je KSK. Už je to pripravené projektovo aj realizačne. Rožňava nemá všeličo, ale napríklad premávku má vyriešenú. Obidva smery aj na Poprad aj na Košice sú riešené mimo mesta – máme urobené obchvaty. Toto máme relatívne dobré. Rožňava nie je dopravne preťažená.

Prečo sa nerieši situácia s nefunkčnými semaformi na križovatke Košická – Jovická?

Kvôli tomu, že bola podaná žiadosť, aby boli tie semafóry nefunkčné. Pretože vodiči si na ne nevedeli zvyknúť. Došlo tam k dopravným nehodám a kvôli tomu je to tak urobené.

Myslíte si, že tá križovatka je vyriešená dobre?

Nie som kompetentný to riešiť. Na toto sú dopravní inžinieri, ktorí sú za to zodpovední a povedia, či je to dobré alebo nie. Dali sme žiadosť na inšpektorát a odpovedali nám, že zhodnotia ako sa to má vyriešiť. Myslím si, že treba dodržiavať dopravné predpisy a potom je všetko v poriadku.

Stará sa niekto o zeleň na sídliskách?

Starajú sa o ňu Technické služby. Máme pripravené aj nové projekty, napríklad na sídlisku Juh, len momentálne nemáme finančné prostriedky. Situácia závisí aj od toho, koľko dáme Technickým službám. Keď im dáme menej, starostlivosť bude ešte menšia. Je to všetko na peniazoch. Bez toho to jednoducho nejde.

Neprekáža vám osoba na poste šéfa RPCI, ktorá má za sebou exponovanú minulosť v minulom režime a dodnes sa hlási ku KSS?

Inkuba je obsadená, finančne sebestačná a myslím si, že funguje za terajšieho riaditeľa bez akýchkoľvek problémov. Nie som povolaný robiť inú kádrovú politiku.

Napriek odporúčaniam finančnej komisie, mestského zastupiteľstva a mestskej rady, ktorá odporučila predaj nehnuteľnosti na Námestí baníkov č.19 formou elektronickej aukcie s vyvolávacou cenou určenou podľa znaleckého posudku, bola táto budova predaná firme SCO – DELTA , ktorá sa o budovu usilovala, za oveľa nižšiu cenu. Pokiaľ sa správne pamätám, dokonca bolo aj schválené uznesenie mestského zastupiteľstva, v ktorom sa uvádzalo, že budova bola ponúkaná na predaj cez realitnú kanceláriu s celoslovenskou pôsobnosťou. Je teda pravdivá informácia, že je predaj odklepnutý spomínanej spoločnosti? Ak áno, tak prečo a prečo pod cenu a prečo za takýchto okolností, že sa najprv rozhodne raz, a potom v tichosti sa koná opak?

V tichosti sa nemôže konať, pretože každý jeden predaj je schvaľovaný mestským zastupiteľstvom. Predaj bol v súlade s uznesením zo zastupiteľstva, bola opakovane vyhlásená verejná obchodná súťaž. Prvý mesiac sa neprihlásil nikto, druhý mesiac dvaja záujemcovia.

Bola teda táto budova predaná za nižšiu cenu než odporučila mestská rada?

Bolo to predané za cenu, ktorú schválilo mestské zastupiteľstvo. Výsledná cena bolo okolo osem a pol milióna korún.

Mestská rada to však údajne odporučila predať za dvanásť miliónov korún…

V ten rok bolo niekoľko neúspešných súťaží. Na prvýkrát sa neprihlásil nikto, až po ich opakovaní.

Takže podľa vás je dôvodom toho, že sa muselo ísť s cenou dole skutočnosť, že sa neprihlásil nikto?

Samozrejme.

Dokázali by ste si reálne predstaviť, že by niečo podobné ako zaviedol martinský primátor Andrej Hrnčiar fungovalo aj tu, po tom všetkom čoho ste bol ako primátor svedkom za posledné roky svojho pôsobenia?

Áno. Aj sme sa dohodli, že to navrhnem. Ak bude miesto, tak hneď na zajtrajšom zastupiteľstve. Ak nie, tak na najbližšom. Dáme to aj do mestskej rady aj do komisie.

Ostane to len pri tej elektronickej aukcii, alebo aj pri elektronickom zverejňovaním všetkých dokumentov?

Môžeme tak urobiť všetko. Transparentná samospráva… Keď mi pomôžete, môžeme to urobiť aj spolu. Hovorím to vážne, prečo nie?

Tak vás berieme za slovo.

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Pavol Lacko

Foto & Video: Michal Valaštek

Rozhovor bol autorizovaný, medzititulky redakcia.

Doterajšie rozhovory nájdete v rubrike  ROZHOVORY

Pán profesor, ako sa cítite v Rožňave?

Skvele. Narodil som sa v Bratislave a bol som prekvapený, keď som videl toto námestie, pretože máte väčšie námestie ako my (smiech).

21. marca uplynie dvanásť rokov od prvej úspešnej transplantácie srdca na Slovensku, ktorú ste vykonali práve vy. Určite ste sa na to veľmi dlho pripravovali…

Samozrejme. Príprava na transplantáciu prebiehala roky a povedal by som, že tá bezprostredná príprava trvala štyri roky. Bolo to stretnutie s profesorom Fabiánom, ktorý to celé “kočíroval“ po stránke kardiologickej a kardiochirurgickej. Pripravovali sme sa veľmi poctivo, pretože sme si boli vedomí toho, že prvá transplantácia musí byť úspešná.

Od koho ste ako lekár získali najviac cenných poznatkov?

Tých osobností je viac. Chirurgickú techniku nezískate len z oblasti kardiochirurgie. Začínal som v Dunajskej Strede, kde bol primárom doktor Ferienčík, ktorý robil pôvodne v štátnej nemocnici. Vzhľadom na to, že moji rodičia boli krajčíri, po zimných večeroch som robil nite. Keď som prišiel na prvú operáciu, uzlil som rýchlejšie, ako mnohí moji kolegovia. Tak ho to prekvapilo, že ma hneď zobral do svojho tímu. Potom to bol doktor Jacz, primár neurochirurgie. Po roku 68 emigroval a stal sa hlavným odborníkom pre neurochirurgiu v Holandsku. Samozrejme aj profesor Novák, ktorý zomrel s pani Husákovou v helikoptére. Nesmiem zabudnúť ani na môjho bezprostredného šéfa, profesora Šimkoviča. A čo sa týka transplantácie, dalo by sa povedať, že taký môj spoločník bol profesor Fabián.

Koľko transplantácii ste odvtedy uskutočnili?

Z prvých sto transplantácií som vykonal štyridsaťpäť.

Cítite aj po toľkých rokoch pred takouto operáciou rešpekt?

Transplantácie srdca už v súčasnosti nerobím, pretože som to naučil ďalších piatich lekárov. Považujem to za disciplínu, ktorá už je za mnou. Dnes je to už rutinná záležitosť.

Aký je to pocit dotýkať sa živého ľudského srdca?

Srdca sa dotýkame pri každodenných operáciách, ale je určite iné opracovávať v miske darcovské srdce, ktoré sa potom vloží a prišíva. Do smrti nezabudnem na svoju prvú operáciu. Prvých päť minút som bol taký nervózny, ako keď som nastúpil prvýkrát v prvoligovom zápase proti Trnave a nevedel som, kde je naša brána, kde súperova (smiech). Ale po tých piatich minútach som si bol vedomý toho, že to viem a nervozita ustúpila.

Znamená život s novým srdcom nejaké obmedzenia?

Hlavne na začiatku si musia ľudia dávať väčší pozor. Veľmi dôležitá je v tomto prípade imunológia. Nesmie dôjsť k negatívnej reakcii, aby organizmus neodvrhol to cudzie srdce. Ale títo ľudia žijú úplne normálne. Môj prvý pacient žil po operácii ešte deväť a pol roka a zomrel na niečo úplne iné. Pracoval, mal rád víno, ostré (smiech). Ďalšia, v poradí druhá, pacientka žije doteraz.

Ako je na tom kardiochirurgia na Slovensku v porovnaní s okolitými krajinami?

Myslím si, že v ničom nezaostávame, že sme rovnako dobrí. Dovolím si tvrdiť, že v rámci stredoeurópskej konkurencie sme sa k nim absolútne priblížili.

Vychovávate mladých kardiochirurgov. Majú pred svojím povolaním rešpekt?

Niektorí áno, iní nie. Niektorí to berú ako remeslo. Toto povolanie nie je ako šoférovať auto. Uvedomil som si, že v medicíne, a zvlášť v kardiochirurgii, človek veľakrát prenikne do akejsi rutiny a to nie je dobré. Musíte s tým pacientom žiť.

Takže máte medzi svojimi pacientmi aj svojich priateľov?

Strašne veľa. Dnes som tu stretol štyroch (smiech).

Život lekára je vlastne nepretržité vzdelávanie. Kde získavate nové informácie?

V dnešnej dobe je to veľmi jednoduché. Prostredníctvom počítača a internetu sa dá získať akákoľvek informácia. Jedna vec je ale literatúra a druhá osobný kontakt – vizuálny vnem, ktorého som zástancom.

V blízkej budúcnosti odchádzate do Juhoafrickej republiky…

Áno, idem tam ako poradca pre medicínu pre Vlada Weissa. Máme tam troch kolegov, lekárov, ktorí sú priamo na lavičke pri mužstve. Sú to veľmi šikovní chlapci, ja som tam v podstate ako taký koordinátor.

Ako si spomínate na stretnutie s Ch. N. Barnardom (pozn. red. – lekár z Juhoafrickej republiky, ktorý ako prvý na svete úspešne transplantoval srdce)?

Ako keby to bolo včera. Keď vystúpil na letisku v Prahe a zbadal tú obrovskú limuzínu, ktorú som mu tam pristavil, bol šokovaný. Potom už to išlo. Prvý dojem je nesmierne dôležitý. Pobudol tu týždeň.

Ste autorom myšlienky medzinárodného stretnutia kardiochirurgov, ktoré má už niekoľkoročnú tradíciu…

Asi pred dvanástimi rokmi ma kopla múza. Existuje jadranský kongres, mediteránsky, kongres krajín severnej Európy, tak som si povedal, prečo neurobiť niečo aj tu. Napadli mi krajiny, ktorými preteká Dunaj. O svojom nápade som povedal svojmu kamarátovi, profesorovi Szabolcsovi z Budapešti, ktorý s tým hneď súhlasil. Takto pomaly sa to zrodilo a dnes je to už skutočne vážny kongres.

Kardiovaskulárne ochorenia sú stále jednými z najčastejších príčin úmrtí. Ako sme na tom na Slovensku?

Je to veľmi selektované. Je mi zle, keď čítam, že na Slovensku je dvanásť percent obéznych detí. Keď vidím vlastných vnukov a vnučky, ako sedia pred televízorom, alebo pri počítači, som z toho nešťastný. A takýchto ľudí je dosť. Na druhej strane sa veľmi teším, keď vidím na podunajskej hrádzi stovky ľudí, ako behajú, korčuľujú. Pohyb je ďaleko najlepší preventívny prostriedok proti akejkoľvek chorobe a progresii sklerózy. Hýbať sa, hýbať sa, hýbať sa!

Spomínali ste, že novým fenoménom sa na Slovensku stáva detská obezita. Rastie v súvislosti s tým aj počet detských pacientov so srdcovo cievnymi ochoreniami?

Neviem to celkom posúdiť, pretože deti už nie sú v našej kompetencii, oddelili sa od nás, vznikla samostatná detská klinika. Ale určite to bude mať vplyv neskôr.

Aj vy sa snažíte viesť svojich vnukov a vnučky k pohybu?

Snažím sa, niekedy s väčším, niekedy s menším úspechom. Pätnásťročné deti už majú svoj vlastný rozum. Stále im to zdôrazňujem, hovorím im, aby si o tom prečítali. Ale viete, kamaráti, kamarátky, nedajbože cigareta… Katastrofa.

Čo vy robíte preto, aby ste sa udržali v takej skvelej forme?

Hýbem sa všetkými možnými formami aké existujú. Rád plávam, bicyklujem sa, hrám tenis. A potom je to samozrejme aj duševný relax. Chodím do divadla, na hokej, na futbal – pre mňa je to úžasný oddych. Mám vďaka tomu kopu priateľov a čo je podstatné, človek tým aj regeneruje, aj omladne a drží si fyzickú i psychickú kondíciu.

Počas svojej lekárskej praxe ste získali množstvo ocenení. Ktoré z nich má pre vás najväčšiu hodnotu?

Určite je to najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Ale sú to aj ďalšie spoločenské a medicínske ocenenia – ďakovný list z Bushovej kancelárie za zabezpečenie zdravotnej starostlivosti počas jeho návštevy na Slovensku.

Média na Slovensku majú často tendenciu vytvárať pseudocelebrity. Tváre showbiznisu sú vždy vďačnou témou. Nemalo by sa viac hovoriť o ľuďoch, na ktorých môžeme byť naozaj hrdí?

Mám taký dojem, že média majú už dlhšiu dobu tendenciu skĺzať do povrchností. Vyťahujú na povrch veci o ľuďoch, ktorých si vážim, lebo sú moji priatelia, ale ak si položíme otázku, čo spravili pre spoločnosť..? Otočme si tú otázku takto.

Aká je vaša životná filozofia?

Byť rád, mať rád a dávať ľudí dohromady.

Vaša najobľúbenejšia kniha?

Najviac mi utkvela kniha Milana Kunderu Směšné lásky, kde sa jeden z príbehov začína otázkou „co člověka přesahuje?“. Autor rozpovie príbeh, ktorý končí vetou „mnoho lidí je to, co člověka přesahuje“.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Inforoznava.sk / Martin Kuchár ml.

Súvisiace články: Medicína je ženského rodu

Kde ste sa narodili?

Ja som Bratislavák, narodil som sa na sídlisku v Karlovej Vsi v ´68. Tam som chodil na všetky školy, skončil som gymnázium a potom mám skončenú špeciálnu pedagogiku.

Z akého prostredia pochádzate?

Otec geológ a mama bola v tom čase domáca, pretože nás je 5 súrodencov. Ja som najstarší.

Kedy ste sa dostali k Saleziánom?

Vo štvrtej triede na gymnáziu som sa rozhodol k nim ísť. Pracoval som ako animátor, pomocník.

Čo vás na tom zaujalo?

Každý si vyberáme svoj štýl života. Zaujalo ma ako chceli pomáhať druhým ľuďom, mladým na uliciach, tak ako pomáhal Don Bosco.

Potom ste študovali aj teológiu?

Áno, potom aj teológiu. Ja som najprv chcel študovať prírodné vedy, ekológiu, ale keď som to skúsil s tými Saleziánmi, tak som šiel na špeciálnu pedagogiku. No a keď som ju skončil, potom som praxoval 3 roky, dva roky v Petržalke a jeden rok v Žiline. Po praxi som sa rozhodol pre teológiu. Lenže už vtedy som sa rozhodoval odísť do Ruska. Tak som to cítil. Učili sme sa po rusky dlho a tu to nebolo reálne využiť. A tam sa možno zíde robiť také práce ako robíme tu. Učiteľka ruštiny mi gratulovala, že možno raz budeme kolegovia. (úsmev). Na teológiu som chcel ísť do Petrohradu (Leningrad), to bolo v 93-94 roku. Lenže nedali mi odporúčanie, tak sa otvorila možnosť ísť študovať do Krakova. Štyri roky som teda študoval teológiu v Poľsku. Po návrate na Slovensko ma vysvätili a hneď som odišiel na polrok do Bieloruska. Do mesta Smorgoň, čo je asi 120 km od Minska, také 60 tisícové vojenské, sídliskové mesto. Lenže ja som stále chcel ísť do Ruska, prosil som, nech tam môžem ísť. V rokoch 1999-2000 ma poslali na dva roky do Rostova, na rieku Don. Je to mesto na juhu Ruska, kde rieka Don ústi do Azovského mora.

Splnil sa vám sen?

Boli to moje najkrajšie dva roky. Mohol som tam uplatniť všetko, čo som sa naučil. Jazyk bol pre nás Slovákov dosť ľahký. V strede mesta sa stavalo v takom parku centrum a katolícky kostol, kde slúžil poľský kňaz a mňa tam k nemu poslali ešte s dvoma Bielorusmi. Pracoval som tam s chlapcami od piatej triedy, ktorí práve okolo toho centra bývali. Zaujímali sa, čo to tam staviame. Oni obyčajne nemali čo robiť, tak sme pre nich organizovali turnaje vo futbale, bicyklové výlety a podobne. To, čo sme boli zvyknutí robiť aj tu u nás. Oni to prijali veľmi dobre.

Máte vzťah k pohybovým aktivitám, športu?

Otec bol horolezec (Rudolf Mock), od neho máme blízky vzťah k prírode, k pohybu. S rodičmi sme od malička chodili do prírody na výlety. Lenže keď som slúžil v Bielorusku aj v Rusku, boli to samé úplné roviny.

Nechýbala vám rodina? Pochádzate z početnej rodiny, máte 5 súrodencov, boli ste dlho preč.

Ja som od štvrtej triedy na gymnáziu preč z domu, rýchlo som si zvykol. Roboty bolo stále tak veľa, že nebol čas rozmýšľať nad takými vecami.

Ako na vás zapôsobili Rusi, ich mentalita?

Na Slovensku sme sa s Rusmi málokedy stretli, nepoznal som ich, ale v Rostove som si na ich mentalitu rýchlo zvykol, pretože Rusi sú nám veľmi blízki a aj oni nás rýchlo pochopili a prijímali tie programy, čo sme tam robili.

Čo bolo za tými dvoma rokmi v Rostove?

Saleziáni ma prevelili asi od roku 2001 na Ďaleký východ do Jakutskej oblasti na tri roky. Hlavné mesto je Jakutsk, tam som priletel lietadlom, potom šiel odtiaľ do Aldanu 600 km na juh od Jakutska. Je to asi 20 tisícové mestečko, ale charakterom je to skôr dedina. To bol ale zážitok už len tam dôjsť. Lietadlo pristálo na letisku v Jakutsku. Bola tam obrovská zima, snáď mínus 43 stupňov, nebol som na to pripravený a nechápal som, čo to je. Nedalo sa vôbec nadýchnuť, iba som lapal po dychu, ale ľudia kráčali kľudne k letiskovej budove. Čakal ma tam Slovák v žigulíku, ktorý ma odviezol do domu. Bola tma a hmla. Ja som však musel vyskúšať, že aké to teda vonku je. Obliekol som si všetky veci, čo som tam mal a vyšiel von. Teplota poklesla na mínus 47 a v tej tme a hmle som sa vybral asi na 5 minút od domu. Preľakol som sa, že sa nebudem vedieť vrátiť, tak som sa hneď otočil a vrátil sa hľadať dom. Mal som pocit ako na Mesiaci. Našťastie som sa vrátil a pomyslel som si, že tu sa bude veľmi ťažko žiť. V zime je tam totiž cez deň iba také šero, aj to len 4 -5 hodín. Mal som veľký problém sa zorientovať v tom sivom mlieku.

Po absolvovaní vízových povinností v Jakutsku som sa preplavil ľadoborcom na druhý breh, kde nás čakal taxík. Ním sme sa osem hodín prepravovali na juh do Aldanu po zasneženej ceste bez asfaltu. Potom sme prišli do takého údolia, ktoré bolo celé čierne od sadzí z kotolní a v ňom bolo mesto Aldan. Tam som strávil jeden a pol roka. Drevené dedinské domky, aj niektoré bytovky boli drevené. Saleziáni, tak ako aj tu v Rožňave, len v inom prostredí, robia podobné aktivity. V Aldane vplyvom nadmorskej výšky a inverzie bolo „teplejšie“, tak do mínus 35 stupňov. Skúšal som to prekonať bežkovaním. Obával som sa tých zím, počul som o tom na Slovensku. Sám som si to miesto nevyberal, že tam chcem ísť z Rostova, to dostanete nariadením. No prežil som to tam, aklimatizoval som sa, chodieval som sa lyžovať na bežky na profesionálnu lyžiarsku dráhu. Spolu s deťmi sme sa lyžovali. Dalo sa vydržať asi hodinu.

Ako tam fungujú bežne ľudia? Ako fungujú s autami?

Autá majú v garážach, kde naštartujú. Potom sa snažia celý deň nevypnúť motor. Keď idú na dva dni, do mesta, na úrady, do obchodov, tak autá sú stále naštartované. A majú tiež také prispôsobené parkoviská, kde sa dajú autá naštartovať – je tam elektrický vývod. Ľudia si prispôsobili oblečenie, všetko je v kožuchoch a v baraniciach Na rozdiel od nás Slovákov sa Jakuti takmer nehýbali, stáli alebo chodili pomaly, pretože tvrdili, že ten prievan je ešte horší. Všetko záviselo od toho, či bol vietor, alebo nebol. V Aldane bol často vietor, stačilo sa pozrieť na dym z komína. Vtedy bola zima. Jakuťania však bežne pracujú a fungujú ako my tu. Keď napadlo za zimu aj tri až tri a pol metra snehu, čo bolo asi najviac snehu, čo som videl, normálne vonku pracovali.

Čo oni v tých podmienkach museli robiť bežne, to si my tu neuvedomujeme.

Tam bolo vôbec zaujímavé pozorovať život. Musia si zabezpečiť teplo. Kúria tam drevom, vonku ho rúbu a nosia si dnu. Drevo im donesie nákladné auto a aj my sme si museli kálať drevo. Napadne tak veľa snehu, že trikrát za zimu treba sťahovať sneh zo striech. Bolo treba kúriť, v noci častejšie, aby sme nepomrzli, tak sme sa striedali. Mali sme vnútri 17-18 stupňov, čo nám stačilo, lebo sme boli naobliekaní. Po roku a pol som sa vrátil do Jakutska.

Chcú odtiaľ odísť, alebo sú schopní prežiť tam celý život?

Čo ma ako prvé zarazilo, bolo to, že ich mentalita, ľudí tak vzdialených od civilizácie, je úplne normálna. Taká istá ako kdekoľvek inde, skoro až ako v meste. Ako je to možné? Oni sú totiž stále v centre diania, sledujú televíziu. Neboli to vôbec nejakí zaostalí ľudia. Dokonca sme sa s jedným slovenským misionárom – Jozef Tóth sa volá – pobrali do jednej 300 km vzdialenej dedinky Čagda. Autom po zamrznutej rieke a tajge nám to trvalo dva a pol dňa. Tam sme postupne navštevovali ľudí. On sa poznal s riaditeľom školy, takže sme najprv išli do školy. Keď sme prišli, prespali sme v škôlke na zemi. Ráno okolo nás pobehovali deti. Takéto dediny nemajú možnosť veľmi komunikovať. Kedysi, do 90. Roku minulého storočia, bolo možné lietať, ale keď sa zrušila štátna dotácia pre leteckú dopravu, tak sa tie dediny uzavreli. Cestovať je možné v lete po riekach loďami, alebo v zime autom. U správcu pošty sa dalo telefonovať cez satelit, ostatné domy boli malé drevenice, zruby. Polícia tam chodí raz polrok zistiť, kto sa narodil, kto umrel. Vlastne navštevovať sme ich chodili my a policajti.

Mali ste tam zrejme veľa rôznych príhod.

Zavolali nás v zime na ryby. V šere, cestičkou v snehu, sme šli na rieku. Tam bol postavený stan, v stane bola piecka, čiže mali tam teplo. V ľade mali vyvŕtané diery a chytali ryby. Cestou nás zastavil vodič nákladného auta, ktorému sa vyvalilo auto s nákladom nafty v sudoch do priekopy. Chcel od nás, aby sme mu pomohli. Vôbec som nevedel, ako by sme mohli, navyše v takých podmienkach, pomôcť naložiť 200 litrové sudy. On vytiahol auto pomocou navijaku, narúbal stromy ku korbe a sudy sme vykotúľali na korbu. Do konca výpravy som bol celý od nafty. Druhý zážitok bol, keď nás zastavili ozbrojení muži v maskáčoch, vyskákali na cestu a mierili samopalmi. V poľovníckej oblasti hľadali pašerákov drahých sobolích koží. Ukázalo sa nakoniec, že to boli evenskí policajti.

Keď sa vrátim k ľuďom, sú to neobyčajne milí a pohostinní ľudia, stále nás pozývali na čaj a koláčiky. Sú to potomkovia presídlencov, ktorých sem kedysi presídlil sovietsky systém ešte za Stalina.

Zažili ste tam aj leto.

Samozrejme pre našinca je leto znesiteľnejšie, prvá vec je že konečne vidno. Dá sa isť aj ďalej od domu. Splavili sme na dvoch loďkách 300 kilometrov na rieke Ungra. Videli sme z rieky medvede. Od poľovníkov sme počuli zážitky, ukazovali nám trofeje. Je tam veľa komárov, teploty sa pohybujú okolo 40 stupňov plus a slnko tam takmer nezapadá. Chodilo tam dosť veľa Slovákov, slovenskí Saleziáni chodia po štyroch na misie. Potom nás prevelili späť do Jakutska. V Jakutsku sme boli v strede mesta na rovine pri rieke Lene. Je to vyše dvestotisícové panelákové mesto. Tam však bolo ešte chladnejšie, čo je spôsobené tým, že je to nížina.

Je to veľká aglomerácia.

V meste sú asfaltové cesty so semaformi, mesto je plné áut. Spojenie medzi dedinami a mestami však nie je asfaltové, autá keď dôjdu do Jakutska, tak majú podvozky značne poznačené. Bývajú tam súťaže v stavaní sôch z ľadu, ktoré sú potom po celom meste. Vypaľujú ich ohňom z veľkých blokov ľadu.

To sú všetko krátkodobé podujatia, vonku sa tam asi dlho nedá vydržať?

Výstavba panelákov pokračuje aj pri nízkých mínusových teplotách, normálne betónujú. Viem, pre Slováka to znie trochu divne, ale je to tak. Najprv vybetónujú kostru, pomáhajú si horúcou vodou a určite tam svoju úlohu zohráva chémia. Robotníci sú pritom na stavbe vonku. Majú na strechách všelijaké búdky na zohrievanie, pracujú na tri zmeny. Sídlisko rástlo veľmi rýchlo. Ľudia žijúci na dedinách sa sťahujú do mesta, tak ako aj u nás. Mladí ale túžia ísť študovať niekam do Európy, dostať sa aspoň do Petrohradu alebo do Moskvy. V Jakutsku som bol dohromady 3 roky, od roku 2005 som bol v Rožňave.

Po tých extrémnych rokoch tam ste prišli do mesta ako je Rožňava. Vydýchli ste si?

Bola to dobrá zmena, oddych, prísť do tejto komunity. Mám odtiaľto blízko k rodine. Rožňavu som poznal – ako študent som šiel z Užhorodu bicyklom na Slovensko a šiel som tadiaľto.

Čo vás tu prvé zaujalo?

Všetky moje presuny sú okolo decembra, aj sem som prišiel zo zimy do zimy. Mal som z toho radosť, tu sa dá hrať hokej, čo sa tam nedalo. Mal som veľkú radosť z toho, že sa dalo pohybovať vonku, príroda okolo ma veľmi potešila a samozrejme komunita tunajších Saleziánov, kde som mal nejakých spolužiakov. Veľkými zážitkami pre mňa boli cyklovýlety po okolí a tábory pre deti.

Ale opäť ste odišli do Ruska.

Potom mi prišla ponuka znova do Ruska, do mesta Gačina pod Petrohradom. Kým sa vybavili formality, opäť som odišiel v decembri na tri roky. V tamojšej učňovskej škole mali Saleziáni súkromnú školu. Tam som robil asistenta, vypĺňal som im voľný čas, pracoval som aj s deťmi v oratoriu. Gačina sa nachádza 40 km južne od Petrohradu, je to kultúrne, veľké mesto. Boli sme na kraji mesta, v takom parku. Boli tam jazerá, mohli sme hrať futbal a hokej každý deň, bolo tam mnoho miesta na realizáciu našich aktivít. Tu som mal najväčšiu radosť z toho, že som sa mohol sebarealizovať, že som mohol pomáhať deťom. Pomoc spočívala pri realizácii ich voľnočasových aktivít, pri organizácii prímestských táborov, proste mnoho z vecí, aké Saleziáni organizujú aj v Rožňave.

Boli ste osem rokov v Rusku, ako ste vnímali Rusov vy?

Ja som sa narodil v 68 roku vtedy, keď do Československa prišli Rusi. Bol som preto na nich zvedavý. Šesť rokov som ale prišiel do kontaktu iba s národnosťami, žijúcimi v Rusku ako sú napr. Jakuti či Eveni. Na juhu okolo Rostova žili Arméni, Gruzínci, ale keď som slúžil pri Petrohrade, zažil som ozajstných Rusov. Je to silný, sebavedomý národ, ktorý si nechce nič dať diktovať inými. Medzi mládežou som mal pocit, že nemajú príliš v láske iné národy. Stretol som sa so skinhedmi, ktorí sa presadzovali tým, čím sú, teda že sú Rusi a nám tu nikto nebude nič hovoriť a nič nás učiť. Zažil som otázky, že načo sme vlastne tam, prečo sme prišli. Považovali nás za Talianov, pretože naše centrum pôsobilo pri talianskej škole. Musel som im vysvetľovať, že sme zo Slovenska, niektorí starší ľudia ale vedeli, čo je to Československo. Oni nemali pocit, že by sa potrebovali ospravedlniť za 68-my rok. Brali to normálne, tak to bolo a hotovo.

Ako vnímajú aktuálne problémy, myslím teda na Kaukaz, Čečensko a Gruzínsko?

Dosť živo. Samozrejme nadŕžajú stranu svojim, cítia to ako ohrozenie Ruska. Putina tam majú radi, vnímajú ho ako inteligentného a schopného ustrážiť Ruskú federáciu.

A Američanov?

Američanov neľúbia vôbec, sú to ich konkurenti, snažia sa voči nim silne vymedziť.

Ako vnímajú demokraciu bežní ľudia?

Staršia generácia pociťuje veľký smútok za minulými časmi, napriek tomu že istá dávka demokracie v Rusku je. S mladými som bol najviac času a tí vôbec nevnímajú históriu ani politiku, ich hlavným problémom je, ako sa ekonomicky zabezpečiť. Je ťažké robiť misijnú prácu v takom prostredí. Stratégia misijnej práce sa prehodnocuje, vymýšľajú sa nové spôsoby a modely ako im pomôcť. Mne sa zdá, že naša služba mládeži je veľmi dobrá. Ja som rád, že máme takéto dielo medzi slovanskou mládežou, povzbudzujem k tomu aj tunajších mladých.

Majú pre vašu prácu porozumenie aj pravoslávni?

Pravoslávie je prekrásna duchovnosť, slovanská, ktorá je blízka aj Slovákom. Oni ale neprejavujú expanziu, či záujem o mladých, idú akoby popri mladých. Čakajú, že mladí prídu za nimi. Neorganizujú im tak voľný čas, ako to robíme napríklad my. Oni nechávajú priestor pre štátne organizácie. Ideálny model by bol taký, že by Saleziáni prijali pravoslávnu vieru, čo však nie je možné, ale keby si pravoslávni dokázali vytvoriť podobnú organizáciu, ktorá by pomáhala mladým s ich voľným časom, bolo by to dobré.

Ako ste udržiavali kontakt s domovom?

Prostredníctvom internetu samozrejme, ten bol aj v Jakutsku cez satelit, takže sme si mohli písať maily. Raz do roka bolo treba stále vymeniť pracovné víza, takže som vlakom cestoval na Slovensko, čo trvalo celé asi týždeň.

Mám ešte jednu takú podotázku: poznáte mladých ľudí, žili ste v rôznych prostrediach a podmienkach, v čom je podľa vás príčina ľudského zla? Prečo sa niektorí ľudia stávajú zlými? Venujete sa výchove, aký je váš poznatok?

Jedna vec je to, čo sme naučení, druhá vec je asi skôr to, čo by som nazval zle pochopenou konkurenciou: keď ja čosi robím a druhý robí čosi podobné a človek musí svojho protivníka zničiť.

Prečo je taká potreba u ľudí?

Pretože ten zlý má potrebu byť jediným „šéfom“. Vec toho zla korení v srdci človeka, kedy neznesie konkurenciu iných, nespracuje myšlienku, že je tu aj ktosi druhý. Nedokáže sa s konkurenciou vyrovnať, prekonať jeho úroveň, nechce sa mu zdokonaľovať a radšej konkurenciu ničí akoby s ňou súťažil. Z jednej strany je to lenivosť, z druhej strany tí, ktorí aktívne ničia svojich „konkurentov“, sa udržia. Je to taký pocit že ja som tu najvyšší a druhých neuznávam.

Prejavuje sa to aj v aktuálnej neznášanlivosti medzi národmi?

Pevne verím, že tu sú okolité národy kultúrne. Nie je to také, ako napríklad v Čečensku, kde to bolo zlé. Spolieham sa na kultúru a rozum, na vyšší spôsob myslenia, na politické riešenia.

Aké máte plány pokračovať v Rožňave? Badáte nejakú zmenu?

Som tu krátko, mám ešte len prvé dojmy, zatiaľ sa len pozerám.

Ako dlho tu budete?

Pýtajú sa ma, či pôjdem zase do Ruska, ale to ťažko povedať. Chcelo by to pripraviť sa na takú cestu aj s tímom. Čosi podobné ako je Domka by som tam s radosťou vyskúšal, keď sa naskytne taká možnosť a budem mať toľko síl. Keď nie, bude to čosi iné tu na Slovensku.

Dnes sa všeobecne uvádza, že kresťanstvo je na zostupe, kardinál Vlk vyslovil obavy z islamizácie Európy. Veľké percento ľudí u nás sa hlási ku kresťanstvu, no vo voľbách potom zvolia aj tých, ktorí majú evidentné problémy s poctivosťou. Cez voľno časové aktivity Saleziáni získavajú priazeň mladých ľudí, to duchovno však nemusia pritom vstrebávať.

Vyrovnať sa z vplyvom je ťažké, my dávame ponuku, my nikoho nenútime. Hovoríme: vyber si. Totiž \pri hre je veľa možností ovplyvniť ich, primäť ich dodržiavať pravidlá, porozprávať sa o tom. Mne sa to zdalo byť fantastické, tieto výchovné momenty, kedy deti učíme neporušovať pravidlá keď ich nikto nevidí. Učíme sa ísť podľa pravidiel a prečo ich vôbec dodržiavať. Človek bez viery nemá takéto vzorce, aj človek viery to má ťažké. Časom takou samovýchovou sa naučí byť človekom s dobrým svedomím, stať sa čestným. Je tu výzva ako hľadať také vzorce správania, aby sme boli dobrí pred Bohom, ale aj pred druhými ľuďmi.

Čo teda najviac oceňujete na ľuďoch?

Záujem o druhého, keď človek vie počúvať – prvá vec je práve, či počúva. Múdrosť začína práve načúvaním.

Chceli by ste ešte niečo dodať?

Niekedy máme pocit, že sa Boh od nás odvrátil, akoby nebol na našej strane, že na nás zabudol. To je vtedy, keď sa nám nedarí, ale nemusí to tak byť. Treba vydržať a vtedy uvidíme, že Pán nás má rád.

Ďakujeme za rozhovor.

Belo Hefler

Rozhovor bol autorizovaný, Patrik Mock urobil len minimálne úpravy vo svojich odpovediach.

Foto & Video: Michal Valaštek

Z fotoarchívu Patrika Mocka

Redakcia nášho portálu taktiež pripravuje rozsiahly rozhovor s primátorom Rožňavy Vladislavom Laciakom. Prinesieme vám ho v priebehu mesiaca Február. Svoje otázky pánovi primátorovi môžete položiť tak ako pred rokom aj teraz. Píšte ich sem do komentárov, alebo posielajte na náš redakčný email redakcia@inforoznava.sk, prípadne prostredníctvom anonymného odkazového formulára, ktorý nájdete v rubrike REDAKCIA

Téme sa venujeme aj v najnovšej ankete, v ktorej môžete odpovedať na otázku Dáte svoj hlas primátorovi V. Laciakovi, ak bude opätovne kandidovať?

Súvisiace články: Otvorene a o všetkom

Všetky pôvodné rozhovory Inforoznava.sk nájdete v rubrike ROZHOVORY

Július Schwarcz sa latinsko-americkým a štandardným tancom venuje už 35 rokov. Počas aktívnej kariéry tancoval so svojou partnerkou, súčasnou manželkou, v medzinárodnej triede.

Dnes patrí medzi TOP rozhodcov spoločenských tancov na Slovensku. V Rožňave vedie tanečný klub Sambed a tanečnú školu Schwartz Tanz.

Aké boli vaše tanečné začiatky? Ako ste sa dostali k tancu?

Prvýkrát som sa začal o spoločenské tance zaujímať, keď som mal asi šestnásť. V tom období mohli tanečníci pôsobiť len v rámci tanečného klubu, preto som sa ešte vo Veľkých Kapušanoch, odkiaľ pochádzam, snažil pre túto myšlienku získať ďalších mladých ľudí. Nebolo to jednoduché, pretože sme nespolupracovali so žiadnym odborníkom. Bol som takým samoukom, poznatky som získaval z kníh a popritom som učil aj ostatných. Onedlho prišli na súťažiach prvé úspechy, v porovnaní s ostatnými tanečníkmi sa nám s partnerkou darilo, rýchlo sme napredovali, preto sme odišli za trénerom do Košíc. Postupne sme sa vypracovali, tancovali sme medzinárodnú triedu, boli sme v reprezentačnom tíme a pravidelne sme sa zúčastňovali na medzinárodných súťažiach.

Pochádzate z Veľkých Kapušian. Ako sa teda zrodil nápad založiť tanečný klub práve v Rožňave? Kto stál pri jeho zrode?

Moja nová partnerka, dnes už manželka, v Rožňave študovala. Mesto sme už trochu poznali, ľudia nás registrovali, pretože sme sem z Košíc chodili na tanečné vystúpenia. Hľadali sme si priestory na tréningy, pamätám sa, že sme začínali v kultúrnom dome v Čučme. Platili sme za elektrinu, ale kúrenie nebolo, preto sme trénovali v otepľovačkách a rukaviciach (smiech). Dostali sme ponuku, že keď založíme tanečný klub, podporí nás kultúrny dom aj mesto. Zo začiatku sme pracovali len so stredoškolákmi, ktorí sa učili veľmi rýchlo. Mohli sme tak ostatným ukázať ako spoločenské tance vyzerajú. Postupne sme však začali trénovať mladšiu a mladšiu generáciu, pretože ak sa chce niekto tancovať na profesionálnej úrovni, musí sa tomu venovať od malička. Tanečný klub sa výborne rozbehol, získavali sme vyššie a vyššie tanečné triedy. V Čučme sme trénovali ďalších päť rokov, každý deň tri hodiny, cez víkend dokonca dvojfázovo, začali sme vystupovať s kolektívnymi choreografiami… Bolo to pekné obdobie.

Koľko rokov už funguje tanečný klub Sambed? Ako by ste zhodnotili jeho doterajšie pôsobenie?

Tanečný klub Sambed vznikol v roku 1983 a na jeseň minulého roka oslávil 25. výročie svojho založenia. Od začiatku fungoval ako tanečný klub mesta, vždy sme patrili pod Mestské kultúrne stredisko. Sambedu som venoval veľmi veľa času, tanečníci potrebujú, aby sa im venovali skutoční odborníci. Veľa sme toho prežili. Dnes už máme v zahraničí veľmi dobré meno, rešpektujú nás, každoročne usporadúvame tanečnú súťaž Rožňavský pohár, na ktorú prichádzajú páry zo zahraničia. Teraz máme opäť novú, veľmi šikovnú generáciu, z ktorej chceme urobiť špičkových tanečníkov.

Ako by ste porovnali úroveň tanečného športu vtedy a dnes?

Dnes sú spoločenské tance na úplne inej úrovni. Už niekoľko rokov spolupracujeme so špičkovými odborníkmi zo Slovenska, ale najmä zo zahraničia, ktorých navštevujeme, a ktorí často prichádzajú aj do Rožňavy. Neizolujeme sa, vyhľadávame informácie. Tanečníci majú obrovské možnosti, v minulosti tomu tak nebolo. Každý rok dostávame napríklad pozvánku na súťaž do Kanady, len na to bohužiaľ nemáme peniaze. Aj napriek tomu sú finančné prostriedky, ktoré majú tanečníci k dispozícii dnes, neporovnateľné s tými, ktoré sme mali, keď som začínal. V dnešnej dobe už napríklad existujú tzv. jednopárové kluby. Rodičia tanečníkov ich založia ako občianske združenie, zaregistrujú klub a snažia sa získať finančné prostriedky od sponzorov, alebo formou dvojpercentnej dane.

Stretli ste sa niekedy v súvislosti s tanečným klubom Sambed so závisťou alebo neprajnosťou?

V istom období nás mesto začalo podporovať trochu lepšie, na oplátku však od nás požadovali rôzne kolektívne choreografie, mažoretky, disco tance… Život v klube bol v tom období veľmi bohatý. Peniaze, ktoré sme od mesta dostali, sme však okamžite investovali do šiat, hradili sme si cestovanie. V tej dobe som sa stretol s útokmi nielen na klub, ale aj na svoju osobu. Niektorí si totiž mysleli, že dostávame príliš veľa peňazí. Mesto nám pomohlo, to je pravda, čo mohlo, dalo. Ale najviac do toho investovali tanečníci. Veľakrát sme vystupovali bez nároku na honorár, ale toto nikto nevedel. Preto som sa rozhodol, že pre pokoj v klube bude lepšie, keď sa trochu stiahneme a nebudeme tak na očiach.

V roku 1994 vzniklo divadlo Actores. Ovplyvnilo to nejako tanečný život v Rožňave?

Keď vzniklo divadlo Actores, bolo prirodzené, že herci mali ako profesionáli určité nároky. Na druhej strane, tanečný klub Sambed fungoval už desať rokov, mal už svoje zvyky, zabehnutý systém tréningov, páry vo vysokých triedach potrebovali pravidelne trénovať. Našim spoločným problémom bol nedostatok priestorov. Bolo to ponechané na nás, aby sme sa dohodli. Bohužiaľ to vyústilo do konfliktu, pretože ani jedna strana nebola s využívaním priestorov mestskej radnice spokojná. Krátko po odchode divadla Actores do priestorov OKC sa radnica začala rekonštruovať, a tak sme odtiaľ museli odísť. Trénovali sme, kde sa dalo, nemali sme vhodné podmienky, pretože miestnosti boli často príliš malé. V OKC sme neboli veľmi vítaní, pretože zlé vzťahy s Actoresom pretrvávali. Estrádnu sálu som tam objavil náhodou a hneď mi napadlo, že by to bol ideálny priestor pre Rožňavský pohár. Podarilo sa nám v nej zorganizovať súťaž, dokonca nám z 1. Rožňavskej povedali, že keďže nemáme priestory, môžeme tam aj trénovať. Nakoniec sme však dostali pokyny, že sálu potrebuje divadlo. Niekoľko rokov sme tam teda chodili len raz do roka, na tanečnú súťaž.

Aké sú vzťahy s Actoresom dnes?

Pri rôznych spoločenských akciách sme nakoniec našli s hercami spoločnú reč. Oni tiež prišli na to, že nie sme žiadni provokatéri, že nechceme robiť nepríjemnosti, len tancovať. Mnohé veci sme si vykonzultovali a posledný rok sme chodili trénovať do estrádnej sály v OKC, pričom sme im samozrejme platili za režijné náklady. Priestory v OKC však podľa môjho názoru nie sú zďaleka využité. Po skončení školského roka sme odtiaľ odišli, keďže aj tanečníci trénujú počas prázdnin voľnejšie. Už mesiac ich však opäť nemôžeme využívať, pretože divadelníci sa pripravujú na 15. výročie založenia Actores a všetky priestory potrebujú.

Máte už nejaké riešenie, kde budú tanečníci trénovať teraz?

Bohužiaľ, stále nemáme vlastné priestory. Ja som mal kedysi myšlienku využívať estrádnu sálu v OKC spolu s A-klubom, ktorý je hneď vedľa. Tanečný klub Sambed totiž navštevujú nielen deti z Rožňavy a okolia, ale aj z Tornale, Revúcej a okolitých dedín. Na tréning ich vozia rodičia, ktorí musia tie dve hodiny niekde prečkať, tak často “blúdia“ po meste. Takto by si mohli sadnúť na kávu, prečítať si noviny a popritom sledovať svoje deti pri tréningu. Ale keďže v bare momentálne nemajú pracovníka, A-klub je zavretý a všetko zostalo len pri mojich predstavách. Tanečníci, najmä tí starší, trénujú aj dopoludnia, deti zvyčajne večer, preto viem, že by bol tento priestor maximálne využitý. Máme páry, ktoré reprezentujú Slovensko na majstrovstvách sveta, na špičkových súťažiach v zahraničí, v okolitých štátoch nás už poznajú a pritom riešime takú základnú vec, kde budeme najbližšie trénovať…

Skutočnosť, že nemáte vlastné priestory a pravidelne musíte platiť za nájom, finančnú situáciu v klube ešte zhoršuje…

Už viac ako päť rokov fungujeme ako občianske združenie, snažíme sa získavať dotácie. Mesto nám dá každý rok nejaké peniaze, tento rok sme dostali približne 1300 eur (40 000 Sk), to nám však nestačí ani na pokrytie výdavkov za nájom. Minulý rok sme len OKC zaplatili zhruba 2600 eur (80 000 Sk). Všade sa hovorí o tom, že mladých ľudí treba v takýchto aktivitách podporovať, ja to tak však veľmi nepociťujem. Niekedy sme skôr vnímaní ako nejaký problém, kde vkročíme, tam musíme platiť. 150 tanečníkov niekedy netuší, kde bude najbližšie trénovať. Tento týždeň nás navštívil môj kolega z Prahy, uznávaný odborník, našťastie sme sa stretli s pochopením a podarilo sa nám vybaviť si priestory na tréning.

Ako tieto problémy vnímajú tanečníci?

Na verejnosti sme o tom veľmi nehovorili, aby sme nikoho neodradili. Snažíme sa, aby mali dojem, že je všetko bezproblémové, aby sa mohli nerušene venovať tancu. Staráme sa o nich, ako vieme, starostlivo a s láskou, ako keby boli naše. Aj rodičia niekedy dajú deťom to posledné, ale o tom veľmi nehovoríme. Nemáme dostatok financií, ale máme úspechy, radosť tanečníkov aj ich rodičov.

Koľko členov má v súčasnosti tanečný klub Sambed? V akom sú veku?

Samozrejme, okrem tanečníkov z Rožňavy máme aj stredoškolákov, vysokoškolákov a detičky z Rimavskej Soboty a z Revúcej. Máme približne 30 – 40 dospelých tanečníkov a 100 detí, ktoré by mali mať minimálne šesť rokov, ale niekedy sa stáva, že nám “prepašujú“ aj päťročné (smiech). Zaujímavé je, že pozvánky na nasledujúci školský rok dostanú vždy len deti, ktoré ukončili predchádzajúci kurz, no vždy sa nám objaví zhruba 30 nových detí… Nerobíme si žiadnu propagáciu a pozvánky sa predsa množia, kopírujú a skenujú (smiech). Pravdaže, niektoré deti veľmi rýchlo odídu, pretože si myslia, že tancovať sa dá “len tak“. Lenže na to je potrebná trpezlivosť, usilovnosť a talent. Mať len talent nestačí. Najdôležitejšia je usilovnosť, tá sa nedá ničím nahradiť, ani peniazmi, ani talentom.

Kto vedie tréningy, resp. kto vám s chodom tanečného klubu pomáha?

Okrem mňa sú tam už minimálne 15 rokov dve kolegyne, trénerky tanečného športu – Milka Kindisová a Dalma Bekeová. Obidve kedysi aktívne tancovali a teraz sa venujú najmä tým najmenším. Trénujeme každý pondelok, stredu a piatok, ja sa venujem tanečným párom aj individuálne. Tanečníkov motivujeme, prispôsobujeme sa ich tempu a odovzdávame im, čo môžeme.

Aké meno má podľa vás tanečný klub Sambed na Slovensku?

Dúfam, že dobré. Aj keď konkurencia si to neprizná (smiech). Najmä v latinsko-amerických tancoch musia uznávať naše kvality, pretože neustále napredujeme. Kvôli problémom s priestormi sme sa nemohli natoľko venovať štandardným tancom, o to viac sme sa však sústredili na zachytenie všetkých trendov v latine. Pravidelne navštevujem špičkových odborníkov, či už sú to Taliani, Angličania, alebo Česi. Pretože tanečníci sa pýtajú a ja im musím vedieť odpovedať. Na Slovensku nepoznám nikoho, kto by za informáciami chodil tak ako my.

Tancom žijete prakticky celý život. Necítite niekedy demotiváciu, únavu..?

Nie (smiech).

Vaša manželka bola aj vašou poslednou tanečnou partnerkou. Ako hodnotí vaše pôsobenie teraz? Podporuje vás?

Keby kedysi tiež netancovala, už by so mnou asi nebola. Takto má pochopenie, prežíva so mnou problémy aj úspechy. Sleduje predovšetkým synove tanečné úspechy, dievčatám niekedy pomáha s úpravou vizáže.

Čo znamená tanec pre vás?

Tanec je predovšetkým môj veľký koníček, venujem sa mu väčšinu svojho života. Momentálne všetky emócie spojené s tancom prežívam cez svojich tanečníkov, cez ich radosť z tanca a úspechy. Ale stále sa vzdelávam, tancujem, trénujem. Tanec je pre mňa obrovský kolobeh, ak vystúpim, už nikdy nenastúpim naspäť. Kým vládzem, musím držať tempo, prekonávať sa. Sú to neustále preteky so životom. Vďaka tancu mám tiež veľa priateľov v rôznych krajinách sveta – v Maďarsku, Česku, Poľsku, Rumunsku, na Ukrajine…

Ako to bolo so synom v jeho tanečných začiatkoch? Prehovárali ste ho, aby začal tancovať?

Som veľmi rád, že syn mal tanec od malička veľmi rád a nikdy som ho nemusel nútiť. A veľmi ma teší, že mi nikto nemôže vyčítať, že som k tancu vychoval len vlastného syna. Pretože mám kolegov, ktorí sa venujú len vlastným deťom. A ja som vychoval úspešných mladých tanečníkov, ktorí zbierajú ocenenia na majstrovstvách Slovenska, tancujú na majstrovstvách Európy, ale i sveta.

Ako vnímate záujem mladých ľudí o tanec v Rožňave?

Od istého času si v Rožňave všímam, že mnohým mladým ľuďom prináša uspokojenie a radosť ísť si niekde posedieť. Majú tu veľký výber podnikov a tak sa im jednoducho nechce trénovať a v piatok večer poriadne “makať“. Záujem majú skôr takí tanečníci, ktorí musia dochádzať. Mali sme napríklad tanečníkov, ktorí sem chodili z Budapešti, z Miskolca, Veľkých Kapušian – každý týždeň cestovali niekoľkokrát desiatky kilometrov, lebo chceli tancovať a pracovať na sebe.

Aké sú vaše plány, resp. plány tanečného klubu do budúcna?

Náš tanečný klub má už 26 rokov, veľmi by som preto privítal, aby sme mali nejaké lepšie podmienky. Ja totiž nebudujem svoje súkromné zámery, je to tanečný klub mesta. Plánujeme tanečný kurz pre dospelých, ale, bohužiaľ, nemáme priestory. Vlastné nemáme, a inde sú ceny za prenájom veľmi vysoké. Nechcem ich učiť tancovať niekde v telocvični, dospelí potrebujú komfort, preto by som chcel, aby to bolo v OKC a mohli sme využívať aj A-klub.

Blíži sa 20. výročie Novembra ´89, ako si spomínate na toto obdobie?

V tom období sme už v Rožňave tancovali šiesty rok a ja som pracoval v mliekárni. Spomínam si, že sa tam vtedy objavil aktivista VPN Karol Kováč. Ja som sa venoval predovšetkým tanečnému klubu a pamätám sa, že sa vtedy prvýkrát mohli na tanečnej súťaži Rožňavský pohár zúčastniť aj tanečníci zo zahraničia, konkrétne z Rigy, Litvy a okolitých štátov. Veľa vecí sa vtedy udialo tak, že ľudia nevedeli, ako zareagovať. Zrazu sa objavil niekto, kto mal odvahu verejne prezentovať názory, ktoré boli nové, iné…V socializme sme boli zvyknutí nevyčnievať, robiť to, čo nám prikázali. Mňa sa táto zmena dotkla najmä v tom, že som musel založiť firmu. Tak vlastne vznikla tanečná škola Schwartz Tanz. Začali sme sa venovať deťom na školách, organizovali sme celoročné kurzy. Mnoho ľudí si však začalo zamieňať tanečnú školu s tanečným klubom Sambed a to spôsobovalo veľké problémy. Niektorí totiž nevedeli pochopiť, že tanečné kurzy, ktoré robím na školách, alebo na dedinách, vôbec nesúvisia s tanečným klubom Sambed.

So svojimi tanečnými pármi pravidelne cestujete. Ako vnímate dnešný svet?

Ľudia už vôbec nemyslia na to, čo bolo, žijú prítomnosťou. Nestretol som sa s nijakou povýšenosťou, alebo neprajnosťou. Krajiny ako Ukrajina, alebo Rumunsko, sú v tanečnom športe na rovnakej úrovni ako ostatné štáty, súťaže sú organizované veľmi profesionálne. Aj na Rožňavskom pohári tancujú profesionáli z rôznych krajín sveta a hoci nemáme ideálne podmienky, na túto súťaž spomínajú celý rok a vždy sa sem radi vracajú. Sú totiž očarení atmosférou, ktorá tu vládne. Ľudia v Rožňave rozumejú tancu, páry počas súťaže povzbudzujú, na parkete si nájdu svojich favoritov nielen z nášho klubu. Zahraničným tanečníkom zo Španielska, Talianska, Rakúska, Belgicka, Holandska, či Francúzska sa to veľmi páči.

Július Schwarcz ml. tancuje so svojou partnerkou Tímeou Kolárikovou šesť rokov. Obaja sa tancu venujú už 16 rokov, dnes patria medzi slovenskú tanečnú špičku. V štandardných i latinsko-amerických tancoch získali najvyššiu výkonnostnú triedu – medzinárodnú triedu S. Momentálne obaja študujú tretí ročník na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Koľko ste mali rokov, keď ste si prvýkrát obuli tanečné topánky?

JS: „Začal som tancovať ako šesťročný. Už od malička som sa pohyboval okolo ľudí na tréningoch, ale to som sa len zabával. Ak sa dobre pamätám, zo začiatku to bola iniciatíva môjho otca, ale to sa po pridelení prvej partnerky rýchlo zmenilo, jednoducho ma to začalo baviť. S mojou prvou partnerkou Maťou Kleinovou som tancoval 8 rokov, vychádzali sme spolu veľmi dobre a na to obdobie mám len dobré spomienky.“

TK: „Podobne ako Ďuso, aj ja som začala s tancom, keď som bola ešte dieťa, v šiestich rokoch. Prvých päť rokov to bola skôr len taká tanečná príprava, súťažne sa tancu venujem asi od desiatich.“

Ako si spočiatku vnímal spoločenské tance? Tancoval si, aby si potešil otca, alebo si hneď cítil, že máš tanec v krvi?

JS: „Tanec sa postupom rokov stal súčasťou môjho života a v podstate ma dopĺňal. Začiatky, hlavne na prvom stupni základnej školy, boli pre mňa trošku ťažšie – chlapci sa mi občas smiali, že som stále s dievčatami (smiech). Neskôr to už bola skôr výhoda. Tanec som mal rád, ale mal som aj pár horších období, keď som rozmýšľal nad tým, že skončím. Ale to bolo skôr kvôli kamarátom a puberte, jednoducho som medzi nich chcel zapadnúť. Neskôr som už vedel, čo chcem dosiahnuť a šiel som za tým.“

Ako si vnímal fakt, že ťa trénuje otec? Bola to výhoda alebo nevýhoda?

JS: „No, každý, kto pozná vzťah učiteľ—žiak mi asi dá za pravdu, že ak ide o rodinných príslušníkov, je ťažšie sa cez to preniesť. A aj napriek všetkej snahe pozerať sa na vec profesionálne, sa to úplne nedá. Jednoducho sa to prelína, sme len ľudia, tak sa to nedá dokonale zaškatuľkovať. Určite to malo aj svoje výhody. Keď bolo treba, mohli sme mať tanečné hodiny aj inokedy a zadarmo (smiech).“

Na tanečných súťažiach majú diváci možnosť vidieť vás až vo finálnej verzii – v krásnych šatách, dokonale upravených, podávajúcich stopercentné výkony. Koľko driny sa za tým všetkým skrýva?

JS: „Áno, tých takpovediac pár minút na parkete je len malým zlomkom toho, čo tomu predchádza. Každý deň sme trénovali minimálne dve hodiny, niekedy dvojfázovo, občas sa dokonca tie dve fázy spojili a bolo z toho osem hodín tvrdého tréningu. Keď som potom prišiel domov, nevedel som sa ani pohnúť. Na druhý deň nás však čakalo to isté. Tanec si vyžaduje veľmi veľa času, potu a peňazí. Prázdniny takmer nepoznáme, maximálne týždeň, dva, potom už máme naplánované tanečné sústredenia na Slovensku i v zahraničí. A v septembri začína celý kolotoč odznova.“

TK: „Na tanečnej súťaži predvádzame už iba výsledok. To, čo sa za tým skrýva, je fakt drina. Je to šport, ktorému sa treba venovať sústavne. Navyše, tanec spája fyzickú aktivitu s umením, čo sa prejavuje individuálnym podaním toho ktorého tanečníka. Takže si myslím, že oproti iným športom je oveľa náročnejší.“

Máte radšej štandardné alebo latinsko-americké tance?

JS: „Kým som nezačal tancovať s Timkou, bol som úplne “zažratý“ do latiny. Aj prvý rok s ňou bol ešte skôr taký latinský. Štandard sme trénovali tiež, no veľmi nás nebavil a ani sme v ňom nedosahovali také výsledky. Brali sme ho len ako doplnok ku desiatim spoločenským tancom. Odvtedy sa ale veľa zmenilo, začal som štandardné tance vnímať inak. Pochopil som, o čo v nich ide, že sú založené na úplne inej mechanike pohybu a tanečníkom dávajú úplne nové pocity. Krátko na to som si zlomil nohu, tak sme nemohli trénovať. Ale keď som sa z toho dostal, “šliapli sme na štandard“, čo išlo aj na úkor latiny. Teraz máme aj v štandarde, aj v latine, najvyššiu výkonnostnú triedu, každé mi ale dáva niečo iné.“

TK: „Nedá sa jednoznačne povedať, čo mám radšej. Niekedy mám viac chuť na latinu, inokedy na štandard. Ťažko si viem predstaviť, že by som sa venovala iba jednému, keďže ma napĺňajú oba.“

Tanec je teda súčasťou vášho života 16 rokov. V čom ho zmenil?

JS: „Určite vytvoril časť mojej osobnosti, bez ktorej by som jednoducho nebol tým, kým som. Ovplyvnil moje vystupovanie i správanie. Neviem si predstaviť, aký by som bol, keby som netancoval, pretože veľká časť mojej osoby – môjho JA je určite ovplyvnená práve tancom, keďže celý môj život sa doteraz točil okolo neho.“

TK: „Keďže sa tancu venujem od malička, určite ovplyvnil môj život. Navyše, je to činnosť, ktorej sa chcem venovať aj naďalej, robím ju s láskou a prináša mi pocit šťastia a zadosťučinenia. Určite ma vyformoval v mnohých veciach, či už v obliekaní a úprave zovňajšku, ale aj v správaní.“

Momentálne obaja študujete v Bratislave, kde trénujete v tanečnom klube TK Danube. Koľko hodín týždenne trénujete? Ako sa dá skĺbiť tanec s vysokoškolským životom?

JS: „V prvom rade musím povedať, že v tomto klube len hosťujeme. Reálne sme neprestúpili, čiže sme naďalej členmi tanečného klubu Sambed. Do bratislavského klubu sme sa dostali ešte v čase, keď tam chodili vyučovať naši českí tréneri. Stretávali sme sa tu s nimi a postupne sa spoznávali aj s tanečníkmi s klubu, s ktorými máme výborné vzťahy. Takže, keď sme prišli študovať na vysokú školu, bolo jasné kam pôjdeme.“

TK: „V súčasnosti, keď sme obaja v treťom ročníku na vysokej škole, sa tancu venujeme menej. Vedené tréningy máme trikrát do týždňa a keď si nájdeme voľný čas, tak si zatrénujeme individuálne. Tanečné súťaže sú cez víkendy, takže to sa dá skĺbiť so školou.“

Aké sú vaše tanečné úspechy, spoločne ako páru?

TK: „Poviem tie zaujímavejšie. Na majstrovstvách Slovenskej republiky sme sa umiestnili niekoľkokrát – vicemajstri v kategórii Mládež v 10 tancoch, 5. miesto v kategórii Dospelí, 3. miesto v latinsko-amerických tancoch v kategórii Mládež. Na tanečnej súťaži v Kanade sme obsadili dvakrát druhé miesto. Tieto úspechy si asi vážime najviac.“

Čo pre vás tanec znamená?

JS: „Tanec pre mňa znamená pohodu a niečo, čo rád robím. Napriek veľkej drine je to pre mňa relax. Je to jednoducho úplne iný svet, kde človek môže hodiť za chrbát všetky svoje problémy, kde sa cíti dobre. Tanec mám rád ako šport a vnímam ho aj ako umenie, keďže mám pocit, že s tou druhou polovičkou niečo vytváram.“

TK: „Súhlasím. Tanec je súčasťou môjho životného štýlu, som šťastná keď tancujem, udržuje ma to v kondícii.“

Ktorý tanec je váš obľúbený?

JS: „Zo štandardných mám rád waltz a slowfox. Sú to naoko veľmi pohodové tance a také máme pri nich aj pocity. Z latinsko-amerických je to asi jive, pretože je taký bláznivý a veselý.“

TK: „Zo štandardu mám tiež rada waltz, je to krásny a pre mňa pocitový tanec. Ale takisto zbožňujem aj slowfox. Z latiny je mi blízka cha-cha, pretože je hravá a zároveň sexi.

V čom je spoločenský tanec výnimočný a zaujímavý v porovnaní s ostatnými druhmi športu?

JS: „Tanec prináša stále niečo nové. Vždy sú to iné pocity, iný pohyb, ktorý sa vytvorí na práve hranú hudbu a na základe toho, čo vám tá hudba dáva. Má obrovské rozmery. Tanečný šport je zaujímavý aj v tom, že máte zaručený pohyb v okolí mladých, dobre vyzerajúcich ľudí a ste stále v blízkosti opačného pohlavia (smiech). Ovplyvní vaše držanie tela, spoločenské vystupovanie…“

Vďaka tancu ste spoznali mnoho zaujímavých ľudí. Máte medzi tanečníkmi aj svojich blízkych priateľov?

JS: „Priateľov máme veľmi veľa, či už sú veľmi blízki, alebo menej. Dalo by sa povedať, že s našou, ale i staršou generáciou tanečníkov sa poznáme perfektne. Je jasné, že je medzi nami na súťaži určitá rivalita, ale všetci, ktorí sa venujeme spoločenským tancom si zároveň aj navzájom fandíme. Každý si predsa oddrel na tréningoch svoje a na súťaži sa snaží podať najlepší výkon. Mali sme možnosť spoznať aj ľudí z „tanečného neba“, ak to tak môžem nazvať. Mám na mysli napríklad majstrov sveta.“

TK: „Tých najbližších, ktorých som spoznala vďaka tancu, mám samozrejme u nás doma, v klube, ale blízkych priateľov, s ktorými sa stretávame v súčasnosti neustále, mám aj v Bratislave. A potom ešte množstvo známych, kamarátov, našich konkurentov zo súťaží, či už zahraničných alebo slovenských.“

Ako vidíte svoju tanečnú budúcnosť? Plánujete sa tancu venovať aj po vysokej škole?

JS: „Momentálne sa sústredíme viac na štúdium, keďže končíme tretí ročník a máme pred sebou štátnice. Trénujeme, kedy nám to časovo vyhovuje, ale nemôžeme si teraz dovoliť trénovať každý deň tak, ako predošlé roky. To, čo bude po vysokej škole, si netrúfne povedať ani jeden z nás. Je nám však “na parkete“ spolu dobre a ak by sa to neskôr dalo skĺbiť aj s prácou, tak si myslíme, že v tom budeme pokračovať.“

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová

Foto: Michal Valaštek, Belo Hefler a archív TK Sambed

Rozhovor bol autorizovaný, J. Schwarcz v ňom nič nezmenil.

Richard Kron

Začnime od začiatku. O aký projekt išlo? Ako ste sa k nemu dostali?

Pani Zubková, riaditeľka SPŠS, mi dala nejaké materiály, ktoré našla na internete. Naša škola je v súčasnosti zapojená do rôznych projektov, tento sa týkal angličtiny, preto sa obrátila na mňa, či by ma niečo také zaujímalo. Celý projekt bol zameraný na rómsku komunitu – vyberali sa Rómovia, ktorí museli spĺňať niekoľko podmienok. Prvou bol vek 17 rokov, druhou dobrá znalosť anglického jazyka. Mne sa táto myšlienka hneď zapáčila a tak sme sa do toho pustili. Projekt sme postavili na našom študentovi, Jánovi Zubatom, pretože je veľmi šikovný a výborne spĺňal všetky podmienky.

Čo všetko ste museli v tejto prípravnej fáze splniť?

Najprv sme museli napísať motivačný list a list hostiteľskej rodine. Vzhľadom na to, že sa mohli zapojiť aj učitelia takýchto študentov, som listy napísal aj ja. Vôbec však nešlo o mňa, ja som bol skôr taký “chvostík“, veľmi sme chceli, aby sa do projektu dostal žiak. Ja som musel priložiť aj odporúčanie od kolegu a riaditeľky, chlapec zase hodnotenie od spolužiaka a učiteľa. Pripojili sme fotografie a všetky podklady zaslali do Orbis Institute v Bratislave, ktorí bol autorom tohto projektu.

Čo nasledovalo potom?

Zhruba o dva týždne nám telefonicky oznámili, že sme celý projekt vypracovali veľmi dobre a pozvali nás na prijímacie konanie. Keďže nešlo len o Rómov zo Slovenska, ale aj z Maďarska a Českej republiky, pohovory sa konali v jednotlivých hlavných mestách, v dvojtýždňových intervaloch. Z každej krajiny sa mohli zúčastniť ôsmi Rómovia. Pár dní pred pohovorom v Bratislave však chlapec dostal zápal pľúc. Bol som sklamaný, že celá naša práca bola zbytočná, riaditeľka ma však prehovorila, aby som na výberové konanie išiel aj sám.

Ako prebiehal celý pohovor?

Zaujímavé bolo, že všetci pedagógovia absolvovali jednotlivé aktivity spolu s deťmi. Mali sme plniť rôzne úlohy, najprv bez slov, potom výlučne v angličtine. Sledovala sa tým schopnosť vynájsť sa v rôznych situáciách, kooperácia, originalita, ale i vodcovské schopnosti. Celé to prebiehalo veľmi zábavnou, hravou formou, pritom sa však celý pohovor opieral o hlavnú myšlienku projektu – nájsť šikovných mladých ľudí, ktorí by dokázali pomôcť rómskej komunite. Jednou z úloh bolo napríklad vymyslieť, čo by pre Rómov urobili, ak by získali peniaze z Európskej únie. Nápady týkajúce sa vzdelávania Rómov, alebo pomoci mladým matkám s deťmi, hodnotiacich skutočne zaujali. Boli však aj takí, ktorí to vzdali. Na záver nasledoval ústny pohovor a písomný gramatický test.

Žiaka ste na pohovor predsa len zobrali. Do Budapešti…

Áno, keď som sa vrátil z Bratislavy, porozprával som riaditeľke svoje dojmy. Ona je veľká bojovníčka, tak sa rozhodla, že sa nevzdáme a zoberieme chlapca do Budapešti. Bez problémov nám to umožnili a tak sme o dva týždne sedeli vo vlaku. Pre chlapca bol už tento výlet obrovský zážitok, ešte nikdy necestoval vlakom, o metre ani nehovorím. Ja som sa tohto výberového konania už nezúčastnil. Po návrate domov sa dlho nikto neozýval, tak sme si mysleli, že sme neuspeli. Po troch týždňoch mi však zavolali, že ma vybrali a o mesiac odchádzam do Ameriky. Moju obrovskú radosť vystriedalo sklamanie, pretože mi zároveň oznámili, že náš študent neuspel. Mal som výčitky svedomia. Chcel som pomôcť chlapcovi a nakoniec to dopadlo takto…

Ako vyzerala výsledná zostava, ktorá odlietala do Spojených štátov?

Z Maďarska bolo vybratých sedem žiakov, z Českej republiky uspeli len traja. Obe krajiny mali aj svojich pedagógov. Zo Slovenska spolu so mnou odchádzali aj traja pracovníci Orbis Institute a ôsmi Rómovia, jeden chlapec bol napríklad z Moldavy nad Bodvou. Odlietali sme v strede augusta. Všetci spolu sme sa prvýkrát stretli deň pred odletom v Budapešti a mali sme pár hodín na to, aby sme sa zohrali, aby sme v Amerike nehrali Slovákov, Maďarov a Čechovi, ale vystupovali ako jedna skupina. Už pri tomto prvom kontakte som si potvrdil, že nezáleží na tom, kto má akú farbu pletí. Rómovia boli veľmi šikovní a bystrí. Let bol skutočne náročný, ale všetci sme sa už veľmi tešili. Leteli sme z Budapešti do Frankfurtu, odtiaľ do Washingtonu a z Washingtonu do Denveru.

Čo vás čakalo po príchode do Ameriky?

Po pristátí v Denveri sme boli všetci už strašne unavení. Čakala nás však ďalšia dvojhodinová cesta mikrobusmi do Glacier View , kde nás ubytovali v horskej chate, ktorá bola zhruba vo výške Gerlachovského štítu. Boli sme unesení nádherným prostredím a prírodou, jediným problémom bol redší vzduch, čo pociťovali najmä chlapci po rannom behu. V tejto chate sme strávili prvý týždeň nášho pobytu a musím sa priznať, bolo to skutočne náročné. Na starosť nás mali dvaja americkí lektori a dalo by sa povedať, že to bol v podstate výcvik na pozdvihnutie sebavedomia rómskych detí. Lektori očakávali, že sa na Slovensko vrátia ako completely transformed people. Sú to možno silné slová, ale naozaj s tými deťmi dokázali urobiť veľmi veľa.

Ako vyzeral deň na takejto horskej chate?

Vstávali sme o siedmej ráno, naraňajkovali sme sa, a potom sme museli vždy na rovnakú pesničku nastúpiť do miestnosti. O deviatej sa začínali školenia. Vždy sme sedeli v kruhu, lektori mali k dispozícii tabuľu a rôzne plagáty, na ktoré písali myšlienky dňa, napríklad: Dostaneš to, čo dáš, alebo Ľudia zabudli na základné zdroje ľudskosti (plač, smiech),a tak sa od seba vzďaľujú. Počas tohto týždňa s deťmi pracovali na ich sebavedomí, vystupovaní, učili ich dôležitosti očného kontaktu. Viedli diskusie, ktoré žiaci dopĺňali svojimi myšlienkami. Z každej prednášky vychádzalo ponaučenie a vždy bola zakončená akýmsi “ocenením“ iných. Deti učili všímať si len pozitívne veci, vážiť si maličkosti a vedieť ich oceniť aj slovne. Bolo to veľmi zaujímavé.

Po skončení prednášok mali deti aj nejaký voľný čas pre seba?

Ani veľmi nie. Keď bol trošku voľnejší program, hrali sa s deťmi rôzne hry. Zaujímavá bola napríklad hra o dôvere. Úlohou detí bolo prekonať svoj strach a pustiť sa z výšky, ako keby padali na chrbát, do rúk ostatných, ktorí stáli za nimi. Svoje ruky však museli mať pred telom. Učili nás prekonávať samých seba lozením po skalách. Boli to stále náročnejšie terény. Mnohé dievčatá plakali od strachu, na konci však boli hrdé, pretože prekonali svoje obavy. Prednášky a aktivity sa končili neskoro večer, spávať sme preto chodili až po polnoci. Večer sa vždy premietali filmy, ktoré boli tiež zamerané na prácu so sebavedomím a venovali sa predovšetkým zaznávaným skupinám spoločnosti. Deti to bavilo a čo bolo najdôležitejšie, všetky tie aktivity naozaj fungovali. Za ten krátky čas sa z nich stali skutoční rečníci. Keď sme boli napríklad na americkom úrade, ktorý celý tento projekt financoval, sedeli sme za okrúhlym stolom a deti bez problémov rozprávali o svojich zážitkoch. Bolo to také krásne, že prišlo aj na slzy. Vtipnejšie bolo, keď mali na slovenskej ambasáde problém porozprávať tieto zážitky po slovensky.

Po týždni v horskej chate ste sa na dva týždne presunuli do hlavného mesta Colorada, Denveru…

Áno. Tam už deti nebývali spolu, ale boli začlenené do hostiteľských rodín. Prvé stretnutie sa odohralo v parku, kde na nich deti čakali na veľkom pikniku. Rodiny postupne prichádzali, zoznámili sa so “svojím dieťaťom“ a niekoľko hodín sa na tráve rozprávali. Bolo to veľmi pekné, zboku ich pozorovať ako sa postupne zbližujú a osmeľujú. Niektorí mali veľké obavy, ale všetko dopadlo skvele. Ja som mal tiež svoju rodinu, šesťdesiat ročný manželský pár, s ktorou som si výborne rozumel. Rodiny sa k rómskym deťom správali úžasne. Zobrali ich do zábavného parku, na zápasy, kupovali im oblečenie, všetko platili… Jedného dokonca pozvali, aby prišiel po strednej škole študovať do Ameriky, že mu štúdium zaplatia.

Na čom sa s deťmi pracovalo v Denveri? Čo bolo úlohou tohto pobytu?

Aktivity prebiehali každý deň od deviatej do piatej, potom mali deti voľný program s rodinami. Tie ich ráno doviezli pred knižnicu v ktorej sme sa stretávali a poobede ich zase vyzdvihli. Prednášky boli podobné, zamerané predovšetkým na sebavedomie rómskych detí. Teraz sa však vychádzalo predovšetkým z histórie. Prvé tri dni sme sa zaoberali černošskou otázkou. Deťom sa venovala mladá černoška, Dominika, ktorá im rozprávala príbehy o tom, ako černochov prevážali do Ameriky zviazaných na spodku lode v katastrofálnych podmienkach, takže mnohí cestu ani neprežili. Zobrala ich ku pamätníku Martina Luthera Kinga, kde mali deti pracovať s jeho výrokmi. Pýtala sa našich detí, čo o Rómoch hovoria ostatní. Deti odpovedali, že ich berú ako hlúpych a špinavých. Dominika sa ich opýtala: „Ste naozaj takí? Ste hlúpi? Ste špinaví? Prečo si necháte hovoriť takéto veci, keď to nie je tak?“

Ako deti reagovali na indiánsku problematiku, ktorej ste sa v Denveri tiež venovali?

Veľmi ich to zaujímalo. Indiánov sme dokonca boli navštíviť v Severnej Dakote, cestou sme prechádzali nádhernými prériami, dunami piesku, videli sme bizóny a kravy. V indiánskej dedine sme zastavili rovno pred ich krčmou, kde sa nám naskytol nepríjemný pohľad. Indiáni majú skutočne ťažký život, mnohí z nich sú preto alkoholici. Pred kultúrnym domom nás už čakal jeden z ich kmeňa, v nohaviciach a vyťahanom tričku, so šiestimi deťmi, ktoré naučili tie naše, rómske, starú indiánsku hru s kosťami. Ponúkli nás indiánskym jedlom, polievkou, bizóním mäsom so zeleninou, typickým pudingom a posúchom.

V rámci tejto problematiky sme navštívili ďalšie miesta, kde nám lektorka, Indiánka, rozprávala ako im americkí vojaci zobrali pôdu a následne Indiánov zabíjali, dokonca rozprávala príbeh o tom ako zabili jej rodinu.

Dozvedeli ste sa mnoho zaujímavých a nových informácií. Čo najviac zaujalo vás?

Veľmi zaujímavá bola napríklad japonská otázka. Cieľom bolo deťom ukázať, kam až to môže dospieť, keď jedna rasa utláča druhú. Dozvedeli sme sa, že keď bol počas druhej svetovej vojny zničený Pearl Harbor, všetci Japonci žijúci v Amerike boli uväznení v táboroch až do konca vojny – prakticky štyri roky. Žili v hrozných podmienkach, v barakoch, sto ľudí používalo jeden záchod a sprchu, dostávali minimálny prídel jedla… To všetko nám rozprávala žena, ktorá si to prežila na vlastnej koži, mala sedem rokov, keď ju aj s rodičmi uväznili. Premietali nám o tom filmy, ukazovali fotky, dokonca nás do takého tábora aj zobrali. Boli tam však už len betónové základy.

Mali ste možnosť navštíviť aj americké stredné školy. Ako by ste ich porovnali s našimi?

Áno, bol som tam s ostatnými pedagógmi. Najprv sme sa boli pozrieť na umeleckej škole, kde sa učil balet a herectvo. Bolo to tam nádherné, tá vyššia životná úroveň Američanov tu bola neprehliadnuteľná, škola bola fantasticky vybavená. Potom nás zobrali do normálnej školy, navštevovalo ju asi 1200 študentov, najmä Mexičanov, ale aj Japoncov. Triedy boli úplne iné ako u nás, bolo tam asi osem okrúhlych stolov, za ktorými sedeli štyria žiaci. V takejto škole musia študenti pracovať v skupinách, pretože mnohí z nich do Ameriky prichádzajú z rozvojových krajín a aj napriek tomu, že sú už na strednej škole, nevedia čítať ani písať. Pri každom stole tak sedia žiaci s inou úrovňou. Veľmi nás zaujali aj plagáty pri vchode do školy, na ktorých bola preškrtnutá pištoľ s nábojmi. Ak sa napríklad dieťa v škole pobije, rodič musí zaplatiť 60 dolárov, alebo ak ho pre nejaké problémy vyhodia zo školy, rok sa nemôže vrátiť. Na všetko tu dohliadajú dvaja ozbrojení policajti, ktorí sa prechádzajú po chodbách.

Na druhej strane, v Amerike škola nedokáže svojim žiakom pomáhať, ak majú napríklad problémy s drogami. My našim študentom dokážeme pomôcť nielen v takýchto situáciách.

Ako hodnotili celý výlet rómske deti?

Priznám sa, že niekedy to pre nich nebolo ľahké. Často im bolo clivo, niekedy sa prišli ku pedagógom vyplakať, boli vyčerpaní, ale aj napriek tomu sa im to veľmi páčilo a vždy podávali stopercentné výkony. Deti mali z celého výletu úžasné dojmy. Predposledný večer im jeden z lektorov kázal zavrieť oči a pripomínal im od začiatku celý výlet. Všetko im prerozprával do takých detailov, že mnohí z nich plakali. Na záver výletu im bolo strašne ľúto, že sa to celé končí. Všetci k nim boli veľmi priateľskí, učili ich, aby boli hrdí na to, že sú Rómovia a pre deti toto znamenalo veľmi veľa.

Aký je váš názor na tento projekt? Myslíte si, že dokázal rómske deti skutočne v niečom zmeniť?

Určite im celý projekt dal veľmi veľa. Nielenže sa zlepšili v angličtine, ale za tento mesiac urobili skutočne obrovské pokroky predovšetkým vo svojom sebavedomí, vystupovaní a komunikácii. Naučili sa oceňovať vnútorné a nie materiálne hodnoty. Pamätám sa, keď jednému chlapcovi hostiteľská rodina kúpila značkové topánky a oblečenie. Jeden z lektorov vzal večer chlapcov ruksak, otvoril ho a povedal: „ Som zvedavý, čo si zoberiete z Ameriky. Vidím, že tu máte topánky, tričko… Tak toto si vy zoberiete z Ameriky ?“ Chceli, aby si odniesli vnútorné poklady, aby všetko stavali na vnútorných hodnotách. Vysvetľovali deťom, že existujú dva druhy ľudí. Jeden druh je hráč, druhý pozorovateľ – kritik. Pozorovateľ nerobí nič, ale hráč prekračuje čiaru, to znamená, že niečo robí, a preto robí chyby. Naučili deti byť sebavedomejšími, chceli, aby boli hráčmi, aby sa prekonávali. Neustále prezentovali myšlienku, že kto je fool, ten je cool, robili sme napríklad aktivity, kedy sme s kamerou museli behať po meste a plniť rôzne úlohy. Mali sme niekomu zaspievať happy birthday, odfotiť sa s dvomi neznámymi, zahrať sa s miestnym obyvateľom kameň, papier, nožnice, boli sme naozaj takými bláznami…

Čo dal tento mesiac vám? Aj vo vás sa niečo zmenilo?

Lektori očakávali, že všetci prídeme ako completely transformed people. V tomto veku je už ale ťažko človeka meniť. Ale určite som mal mnoho neopakovateľných zážitkov, takýto mesiac som ešte nikdy nezažil. A hlavne som sa naozaj utvrdil v tom, že nezáleží na tom, kto má akú farbu pleti, pretože tieto rómske deti boli úplne úžasné. Boli veľmi inteligentné.

Čo bude ďalej? Má tento projekt pokračovanie aj po návrate na Slovensko?

Samozrejme. Teraz sa od detí očakáva, že začnú robiť vlastné projekty. Boli sme napríklad v múzeu, kde boli vystavené špecifické predmety a znaky jednotlivých kultúr – islamskej, moslimskej, židovskej, indiánskej a mnohých ďalších. Maďarské deti sa hneď prihlásili, že by chceli v tomto múzeu predstaviť aj svoju kultúru. Naše deti by zase chceli pracovať s českými, chceli by urobiť nejaké talentárium, hľadať talenty vo svojej komunite. Jedna dievčina zo Slovenska chce napísať knihu o Rómoch, počnúc obdobím, kedy opustili Indiu. Deti odchádzali s vedomím, že prvú časť majú za sebou, druhá je však na nich. Lektorom veľmi záležalo na tom, aby všetko, čo v Amerike získali, dokázali využiť po návrate do svojej krajiny. Deťom zdôrazňovali, že je to práve na nich, aby dokázali zmeniť predsudky o svojej komunite. Pripomínali im, aké dôležité je neustále sa vzdelávať. Okrem toho máme aj po návrate výbornú komunikáciu prostredníctvom internetu, pravidelne spolu všetci chatujeme. A čo je veľmi pozitívne, ľudí táto problematika naozaj zaujíma. Jedna dievčina z Maďarska už bola o svojich zážitkoch rozprávať v rómskej televízií, ja sa teraz rozprávam s vami…

Nuž, čo dodať na záver. Možno Američania konečne našli riešenie nášho problému…

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová

Foto: Inforoznava.sk / Belo Hefler & archív R. Krona

Finančná komisia, ktorú vedie, predložila 12-bodový návrh, ktorý by mal mestu pomôcť prekonať krízu. Naše otázky sa preto týkali najmä tejto témy.

Aká suma Rožňave aktuálne chýba v rozpočte? Je uvažovaný predaj pozemkov mesta pod SAD nekalý?  Bude mesto potrebovať prevádzkový úver? Bude mať útulok pre psov? Ostanú na svojich postoch zástupcovia prednostu a primátora? Koľkí ľudia prídu na úrade o prácu? Budú vychádzať Rožňavské listy? Bude vysielať RVTV? Pomôže mestu priemyselná zóna, alebo turizmus? Dostane Ústav vzdelávania schválené milióny? V čom by sa predovšetkým mali usporiť chýbajúce peniaze? Bude kandidovať aj budúci rok?

Aj na tieto otázky nájdete odpovede v rozhovore.

Aká je aktuálna situácia ohľadne rozpočtu mesta z vášho pohľadu ministra financií?

Mesto dostane od štátu zmenšený balík a ten zmenšený balík súvisí s vývojom tejto spoločnosti a ekonomiky. Aj veľké mestá dávajú na známosť, že nastanú veľké problémy ako zabezpečiť chod mesta. Balík peňazí, ktorý nepríde zo strany štátu, bol klasifikovaný vo výške 17 % z pôvodnej čiastky približne 320 miliónov korún, čo je 27 miliónov. Ale to nie je jednotná položka. Týka sa bežnej činnosti mesta, ale aj originálnych kompetencií, ktoré prešli zo strany štátu na mestá.

Už v tomto období sa preukazuje to, že tie peniaze neprichádzajú v takej výške, ako predtým. Dnes je situácia taká, že treba urobiť jednoducho krízový štáb a krízovú variantu rozpočtu mesta, pretože veľký balík peňazí do mesta nepríde. Finančná komisia po veľkom sedení ešte zasadala samostatne a prijala dvanásť bodov, ktoré môžeme rozdeliť do troch oblastí.

Prvou oblasťou sú samotné úspory. Druhou oblasťou je riešenie situácie aj zabezpečením nejakého úveru. Treťou oblasťou je predaj samotného majetku mesta, avšak nie iba jediného a účelového, akým je pozemok SAD-ky. Sú tu aj iné majetky, ktoré mesto využíva menej. Vôbec nesúhlasím s tým, že mesto Rožňava nemá výnos z toho pozemku, kde je SAD-ka. Pre mesto je výnosom aj to, keď je obyvateľstvo spokojné. Spokojnosť obyvateľstva je presne to, načo tu je mesto a jeho úrad.

Vráťme sa ale k tej prvej časti. V úsporách sú rôzne detailné možnosti. Napríklad vyzval som mesto, aby rokovalo o odklade splátok poskytnutých úverov, ktoré máme. Odložená splátka znamená aj nejaké úroky, ale nie také veľké a jednorázové. My sme dokázali za desaťročné obdobie dostať mesto z kolapsu do celkom dobrého finančného hospodárenia a teraz je mesto znovu v akomsi kolapse. To znamená, že momentálne potrebujeme tento balík rozložiť na dlhšie obdobie.

Dosť ťažko sa prebíjajú personálne veci. Vieme, že sú tu pracujúci dôchodcovia. Vieme, že niektoré funkcie boli zvolené čisto politicky. Treba sa pozrieť aj do tejto oblasti a nájsť tam riešenia. Tá potreba väčšieho počtu zamestnancov oproti obdobiu spred piatich rokov tu je, ale vidíme, že niektorí nemajú stopercentné pracovné využitie. Pokiaľ to nebudeme riešiť ihneď, tak sa tohto roku nedočkáme žiadnych úspor cez tieto personálne zmeny, pretože stále je tu nejaké obdobie na odchod a odchodné.

A ďalšie úspory?

Hovorili sme o materiálnom zabezpečení, treba jednať s každým dodávateľom. Mesto má dnes iks zmluvných vzťahov, kde sa faktúry splácajú v krátkej lehote splatnosti, tzn. treba tam zjednať 30, alebo 45 dňovú lehotu splatnosti. Aj toto je cesta k tomu, ako ten chýbajúci balík peňazí rozložiť na dlhšie obdobie.

A čo výdaje na kultúru, šport? Na rôzne podujatia ako jarmok, dni mesta, koncerty atď.?

Veľká časť peňazí, ktoré išli na vystúpenia drahých skupín, boli od sponzorov. Nezaujímal som sa o presné čísla z jednoduchého dôvodu, že to nebolo nad bežný výdaj, ako sme ho naplánovali do rozpočtu mesta.

Ako sa tieto výdaje obmedzia teraz, resp. v roku 2010?

V opatreniach, ktoré finančná komisia navrhuje, sú aj tieto veci. Treba šetriť aj na týchto akciách. Budú trhy, jarmok, netreba však zavolať toľko hostí, aj keď je to recipročná záležitosť. Aj v minulosti už bola kritizovaná veľká návštevnosť z družobných miest, ale celkový efekt v tomto období nie je taký významný a výrazný. Takéto družobné veci sa rozvíjajú vtedy, keď je relatívne blaho. Vtedy sa dá hovoriť o tejto nadstavbe, momentálne však treba riešiť vo vnútri mesta tie problémy, ktoré sú dennodenného rázu a nie tie nadstavbové. Nie je to až taký veľký balík, že by to extra zasiahlo rozpočet. My sme nikdy neboli ani v tomto rozšafní, aj keď sa na to poukazuje.

Napr. po rokoch sa dopracovalo zastupiteľstvo k tomu, že ideme urobiť útulok pre psov, ale je to veľmi veľký výdavok (pozn. red.: 7 mil. korún). Sme na vážkach. Ideme do toho teraz, keď nieto peňazí? Čo je podstatnejšie? Útulok pre psov, alebo iné veci, ktoré sú nevyhnutné pre chod mesta?

A čo ostatné položky, ako napr. mestské médiá, divadlo Actores a vôbec kultúra  a športové kluby?

Povedali sme aj to, že Actores nechceme likvidovať. Divadlo si vie samé na seba relatívne dosť zarobiť. Môžeme mu napr. o mesiac predĺžiť divadelné prázdniny, aby sa niečo ušetrilo, aj keď sa popravde veľa tým neušetrí. S Actoresom až také problémy mesto nemá. To, čo si vybojujú v rámci rozpočtu, im v zásade vždy stačilo na pokrytie výdajov.

Mestské médiá?

V prípade Rožňavských listov, kde sa ročná suma pohybuje na úrovni 1.100.000 korún (36.513,31 €), sme poukázali na to, že to je veľký peniaz. Mesto už našlo isté východisko, znížilo náklady na tlač, ale my hovoríme, že na určité obdobie môžeme pozastaviť vydávanie novín.

Nebolo by riešením vydávanie iba čiernobielej tlačoviny na lacnejšom novinovom papieri len s úradnými oznamami mesta, prijatými uzneseniami, resp. všeobecne záväznými rozhodnutiami? A v prípade RVTV zabezpečovať len priame prenosy zo zasadnutí zastupiteľstva? Pri takomto opatrení by nemuselo robiť pre mestské média spolu takmer 10 ľudí, dalo by sa to riešiť aj externe.

Samozrejme, sú riešenia ďalekosiahle a okamžité. Do tých okamžitých je možné zahrnúť zastavenie vydávania novín do konca roka a hľadať takéto východiská, nielen znížiť náklady na tlač. Rožňavské listy boli vlastne takou politickou objednávkou primátora po nástupe do funkcie. Aj keď poznám ich šéfredaktorku asi 30 rokov, pre mňa nie sú až takým prínosom. Všetko sa ľudia skôr dozvedia z iných médií, printových, či elektronických, resp. na internete. Už v minulosti sme pretláčali skôr to, aby sme podporili tie médiá, ktoré tu už sú.

V prípade RVTV musíme vychádzať aj z toho, že technika, ktorú majú, niečo stála.

Tá sa dá sprivatizovať, niektoré mestá si potrebné služby-prenosy zo zasadnutí zastupiteľstva objednávajú u súkromných firiem.

Možno aj to bude nejaká cesta, som však zásadne proti tomu, aby skončili priame prenosy zo zasadnutí zastupiteľstva.

Tie sú práve najpodstatnejšie.

Práve to, ale mnohí práve takto hľadajú východisko pre úspory v tomto prípade, keďže toto je akože najdrahšia vec. Do ostatného im nechcem nejako hovoriť, pretože nie som tak blízko k nim, ale dobre viem, že keď sa niečo natočí a dokáže predať cez iné televízie, prečo to potom nerobí aj rožňavská televízia? Predávajú to súkromné osoby, nie rožňavská televízia.

No ale ako šéfovi finančnej komisie vám nemôže byť ľahostajný skoro dvojmiliónový príspevok na ich činnosť, nie?

Ja dôverujem zástupcom v dozornej rade televízie, kde okrem 2 poslancov (pozn. red.: JUDr. Juraj Dubovský, NEKA a MUDr. Katarína Kopecká, Smer-SD)  sedí aj p. Gabriel Borzy (SMK), ktorý v tejto oblasti podniká. Preto sme ho tam dosadili, že vie efektívne zhodnotiť, čo sa dá s tou technikou a za koľko vyrobiť. Možno sa to aj niekomu nepáčilo, že sme ho tam dali, lebo patrí ku konkurencii, ale boli to práve tieto dôvody.

My sme pýtali od RVTV záznam na DVD zo zasadnutia zastupiteľstva z 10. júna 2009. Konateľka Mgr. Martina Beshirová pýtala zaň 200 €. Čo si o tejto nehoráznosti myslíte vy?

(Smiech) Nekomentujem.

To len na margo toho šetrenia, pretože ak sa ide šetriť napr. na dávno občanmi žiadanom útulku pre psov, potom je tu oprávnená otázka, či vyše 3 milióny korún na mestské médiá (noviny, televízia, internet) nie je veľa najmä vzhľadom k výsledku. Aj bez p. Štefana Geržu je to dosiaľ 8 platených ľudí, ak sme sa na niekoho nezabudli.

Ako som už spomenul, uvažujeme aj nad tým, pozastaviť alebo obmedziť vydávanie týchto novín. Čo sa týka Rožňavskej televízie, špeciálne sme sa touto témou nezaoberali, pretože už sa nejaké opatrenia vo vnútri televízie riešia. Predovšetkým, keď je už zakúpená technika, tak keď aj zostane stáť niekde bokom a bude sa prenajímať. Len je zase otázka, za akú cenu ju prenajímať. Tento obchodný vzťah treba rozvinúť.

Najhoršia je tá skutočnosť, že mesto je v takomto nedobrom stave, čo sa týka financií, že nemá vykryté výdavky, tak sa jednoducho nedajú míňať peniažky na nadstavbu. To je šport, kultúra. Samostatný balík, kde sme navrhli okolo 3 milióny korún a z ktorého je zatiaľ vyčerpaných asi 30-35 percent, musíme pozastaviť, kým sa znova nedopracujeme k nulovému variantu rozpočtu. Príjmy a výdavky sa musia rovnať.

Poďme k samotným úsporám. Ešte stále ste nespomenuli napríklad Mestský úrad. Sú tu odmeny, sú tu zamestnanci. Uvažovali ste napríklad o audite? Zatiaľ nie sme svedkami nejakých ráznych opatrení. Toto nie je malý ani náhodný rozpočtový výpadok, je to systémová vec. Sám ste boli, resp. ste manažér, viete, aké sú to rázne opatrenia a rýchle kroky, ktoré by riešili situáciu v Rožňave.

Žiaľbohu, aj keď som sám osobne aj spolu s časťou poslaneckého pléna vyzvali mesto, aby okamžite prijali ráznejšie opatrenia, ktoré by sa hneď prejavili na znížení nákladovosti chodu úradu, vedenie nie je akosi ochotné sa tomuto podriadiť. Viete, že aj v zastupiteľstve len občas, za určitej konštelácie, vieme prehlasovať politické zoskupenie (pozn. red.: koalícia Smer-SD a SMK), ktoré tam je a ktoré má väčšinu.

Ale primátor tvrdí, že už žiadne (politické zoskupenie) dlhšiu dobu nie je. V rozhovore pre náš portál na prelome rokov tvrdil, že žiadna koaličná skupina poslancov Smer-SD a SMK neexistuje a že on ako primátor hľadá podporu k jednotlivým opatreniam naprieč poslaneckými skupinami. A navyše, že už dlhodobo ani nie je v kontakte s regionálnymi lídrami týchto strán – pánmi Babičom a Legnárom. Aj keď sme niekedy svedkami, že títo poslanci sú takpovediac „na gombík“.

Situácia sa zlepšila v tom duchu, že parlament má konečne aj vlastnú mienku, že už nie je vyslovene podriadený koaličnej dohode, ale sú určité okruhy otázok, pri ktorých je menšia časť poslancov – nezávislí – prevalcovaná bývalými koaličnými dohodami alebo ľuďmi, ktorí podliehali týmto dohodám.

Sú tam poslanci, ktorí ešte počas svojho funkčného obdobia ani raz nevystúpili.

Niekedy, keď začíname rokovanie zastupiteľstva, kde máme relatívne málo bodov a rozprávame sa o tom, že by sme mohli skončiť skôr, mi primátor alebo prednosta povie, že len v prípade, že nebudeme dlho diskutovať (smiech).

Netvrdím, že to musí byť v súvislosti s tým, čo sa prijme, ale myslím si, že vždy je potrebné prejaviť svoju mienku, svoj názor. Poslanec je tam predovšetkým preto, aby hovoril nielen ako poslanec, ale predovšetkým ako zástupca určitej skupiny ľudí. Pokiaľ nehovorí, tak potom nikoho nezastupuje a potom de facto nemôže byť poslancom.

Riešia sa v 12-bodovom programe úsporných opatrení aj odmeny?

Áno, hovorili sme aj o tom. Viete, že na sedení vystúpil aj poslanec Dušan Pavlík, ktorý sa otvorene pýtal primátora, či bude ústretový a či sa vzdá časti odmien. A odmeny sú výraznou časťou výdavkového balíka. Keď som to porovnal, príjem primátora (plat a odmeny) je vyšší ako všetkých devätnástich poslancov dokopy.

Ale schvaľujete mu to vy, poslanci.

Áno, preto som aj otvorene na jednom sedení povedal, že keď niečo schválime, tak jeho obhajoba je v tom zmysle, že „veď ste to schválili vy“ (poslanci). Niektorí poslanci by si mali vstúpiť do svedomia, pretože niektoré body, ktoré sa prerokovávajú, zďaleka nemajú naštudované tak, aby mohli s pokojným svedomím hlasovať. Odpoveď (primátora) je potom taká, že „vy ste to tak odsúhlasili“. Ale samozrejme, keď je určitá časť pléna pripravená na určité konkrétne hlasovanie, potom to aj tak vyzerá.

Ak, tak ako by sa mal znížiť aparát Mestského úradu?

My sme hovorili o piatich miestach.

Takže znova pôjde návrh na zrušenie miesta zástupkyne prednostu MsÚ a zníženie úväzku zástupcu primátora?

Paradoxne, situácia, ktorá nastala, keďže poslanec Ladislav Dávid odišiel z tohto hlasovania, bola taká, že nás tam bolo spolu iba štrnásť. Sedem poslancov bolo za a sedem bolo proti.

To znamená, že keby tam bol…

… tak sa rozhodne definitívne. Keby sa bolo rozhodlo, tak platí nepísaný úzus, že sa ďalších šesť mesiacov o danom bode nebude rokovať. Nie je to zákon, ale spravidla to tak býva. Ale teraz, keďže sme sa rozhodli „fifty – fifty“, na hociktorom ďalšom zasadnutí sa k tomuto bodu môžeme vrátiť.

Predpokladáte, že sa k tomu na zastupiteľstve vrátite?

My predpokladáme, že sa k tomu vrátime. Samozrejme, keby sme vtedy menovali troch konkrétnych ľudí, tak by neprešiel ani ten bod. Dvoch sme menovali a už sa objavila nejaká solidárnosť a už to neprešlo.

Ešte stále sa podľa nás nejde dostatočne do hĺbky. Veď funkcie zástupcov sú zbytočné bez ohľadu na krízu. Treba orezať miesta v každom jednom odbore MsÚ.

Viete, posudzujete to dosť zďaleka. Keby ste tam sedeli dva mesiace s nimi, potom by ste mali právo takto hovoriť.

Dobre, môžeme to posudzovať zďaleka, neodborne alebo laicky, ale tie peniaze tam stále chýbajú.

Opakujem, že túto krízu treba riešiť troma spôsobmi. Po prvé, začali sme materiál a osoby, po druhé, predaj časti majetku a po tretie úver. Riešenie problému by sa malo skladať z týchto troch častí. Predaj majetku by možno rýchlo riešil problém, ale snáď ani nie, pretože prostriedky by až tak rýchlo na účte neboli. Nebolo by to rýchle v zmysle okamžitého riešenia. Nie ten majetok, ktorý je dopredu vytipovaný a prinesie niekomu efekt. Najlukratívnejší majetok môže byť aj inak lepšie využitý. Mesto má v správe majetok, ktorý je podobne lukratívny, ale nehovorí sa veľmi o tom. Navrhli sme mestu vypracovať zoznam majetku, ktorý nech predloží rade a zastupiteľstvu. Následne by sme z toho vybrali nehnuteľnosti, cez ktoré sa mesto môže veľmi rýchlo dostať k financiám. Mám na mysli napríklad budovu bývalého archívu na námestí. Možno by to stálo za to odpredať ju v podobnej sume, ako pozemky pod SADkou. Ale o SADku je konkrétny záujem, sú tam nekalé pohyby okolo toho.

Prečo si myslíte že nekalé, z akého hľadiska?

Nechcem to mediálne konkretizovať, ale bez vánku sa ani lístok nepohne, niečo za tým bude. Máme také budovy, za ktorým nám extra ľúto nebude. Ako sú napríklad budova Červeného kríža , Turistická ubytovňa, či Vilka kúpele a pod. Nie sú v takom postavení, ako areál stanice SAD.

Čo sa dá rýchlo vybaviť, je prevádzkový úver.

V akej výške?

Pohybuje sa približne v rozpätí 10 až 15 miliónov Sk (330 až 500 tis. €), podľa môjho názoru. Ten chýbajúci balík peňazí, ktorý nám chýba v rozpočte mesta, je niekde okolo 60 miliónov Sk (cca 2 mil. €).

Predpokladáte, že 12-bodový krízový návrh, ktorý finančná komisia odporúča zastupiteľstvu schváliť, sumu 60 miliónov korún zabezpečí? Ako je možné to číslo rozdeliť?

Približne to môžeme rozdeliť na tretiny – úspory, predaj majetku a úver. V tom našom návrhu ale predaj pozemkov pod SAD-kou nefiguruje.

Myslíte si, že areál SAD-ky by mal ostať tak ako je? Spomínali ste to už na úvod, ale celý ten priestor je už narušený nielen Tescom, ale aj stavbou Domu nábytku. Architekt Zelina, zhotoviteľ Územného plánu mesta tvrdí, že táto lokalita je zmiešaným územím a ďalšia výstavba by nebola v rozpore s Územným plánom.

Ja som proti, hoci som súhlasil s výstavbou Tesca. Pre mňa je hranicou potok (Drázus), ktorý prirodzene oddeľuje staré a nové. Vadilo mi smetisko predtým, Tesco mi absolútne nevadí. Zástavba bola narušená už dávno výstavbou Daňového úradu. Z tohto hľadiska sa možno s niektorými nezhodnem, ale tá hranica niekde musí byť a pre mňa je tou prirodzenou hranicou koryto Drázusu. A čo sa týka výstavby Domu nábytku, boli tam pôvodné iné predstavy investora. Pozemok kúpili nie od mesta, ale od plynárov.

Ale ten pozemok bol pôvodne mestským pozemkom.

Petícia obyvateľov posunula plynárov z dosiaľ nepredanej mestskej plochy pod Slnečnou ulicou, kde chceli stavať svoju budovu, na pozemok nad trhoviskom, ktorý kúpili od mesta. Keďže plynárom neschválili investíciu, nestavali ani tu a tak pozemok predali podnikateľovi pánovi Oroszovi. Predstava podnikateľa bola však nepomerne väčšia, chcel zastavať celú tú zeleň okolo, ale mesto s tým nesúhlasilo.

Proti odpredaju pozemkov mesta v tejto lokalite bola petícia tam žijúcich obyvateľov, zrejme preto s tým mesto nesúhlasilo. Ale keď už spomínate tento prípad, prečo si mesto neuplatnilo predkupné právo voči plynárom na tento pozemok, ak si ho naopak voči mestu uplatňujú iní – viď. aktuálny prípad budovy na Námestí baníkov. Veď podľa nedávneho vyjadrenia primátora ide o najcennejšie pozemky nielen v meste, ale v celom okrese.

Nebol taký návrh. Predaj pozemku plynárom, kde sa dnes nakoniec stavia Dom nábytku, bol skôr východiskom práve preto, že petícia odmietla výstavbu budovy pre plynárov na parcele pod Slnečnou ulicou.

Vráťme sa ešte ku Kauflandu. V čase krízy by sa od nich 6 miliónov € mestu zjavne zišlo. Pracuje sa aj na inej alternatíve, aby sa o túto investíciu so 60-timi pracovnými miestami neprišlo?

Ja som za to, aby to v Rožňave bolo. Sú pozemky na periférii v južnej časti mesta pri Geoprieskume, či na sídlisku Juh. Toto je vyčkávacia doba. Ak im nevyjde SAD-ka, mohli by sa o ne zaujímať a sú indície, že sa zaujímajú. Pre mňa je rozhodujúce stanovisko akcionárov Eurobus, a. s. (pozn. red.: prevádzkovateľ Autobusovej stanice). Ako bude vyzerať ich stanovisko, tak sa rozhodnem, som však za zachovanie Autobusovej stanice. Skôr sa prikláňam k návrhu Tesca na jeho rozšírenie a úpravu okolitého priestoru, hoci je potrebné vidieť ich presné návrhy.

Nechýba v otázke krízy koncepčnosť a vôľa, či už politická alebo odborná, zásadne riešiť vzniknutý problém? Poslanci sú často na rokovaniach nepripravení a v samotnom úrade zatiaľ budia dojem, že strkajú hlavy do piesku. Poskytujú iba kozmetické riešenia, pritom sa tu nehrá o drobné, ale ide o milióny.

Máte pravdu, oni ako keby sa tohto problému nejako nechceli dotknúť. Pritom je to veľmi vážny problém. Preto sme navrhovali krízový manažment, okamžité riešenia. Vyzerá to skutočne ako vyčkávacia taktika. Ja som toto už zažil, som poslancom druhé volebné obdobie. Mesto bolo kedysi aj pred nútenou správou. Museli sme prijať rozhodnutia, ktoré boli v tej chvíli vhodné, šetrili sme na všetkom. Napriek všetkým negatívnym tendenciám nakoniec zvíťazilo rácio. Teraz je to ešte tak, že každý potrebuje peniaze na to, aby prežil. Pritom na sedenie finančnej komisie prišiel iba jeden odbor mestského úradu s konkrétnymi návrhmi, že by si vedel predstaviť prežitie s obmedzeným balíkom peňazí.

Na jeseň sa má strihať páska v priemyselnej zóne, aký bude z toho efekt podľa vás?

Ja som v tomto ohľade skeptik. Poznáme mestá, kde sú lepšie podmienky a nie je tam investor. Pokiaľ nebude cestná infraštruktúra - mám na mysli rýchlostnú komunikáciu a tiež konkrétne Sorošku, dovtedy tu nevidím priestor na rozvoj. Baníctvo utlmilo aj iné odvetvia a aj vzdelanostná úroveň je slabá.

V čom potom vidíte možnosť rozvoja? V turizme?

Turizmus môžete rozvíjať len keď je ekonomika silná. Inak nie je komu čo ponúkať.

V rámci turizmu je poslancami schválená 2-miliónová dotácia pre tunajší Ústav vzdelávania.

Myslím si, že v rámci krízy z toho zíde. Budeme to musieť ako poslanci zrušiť. Treba chápať, že poslanci nie sú výkonný orgán, ktorý rieši veci dennodenne. Komisie dávajú námety na návrhy, ktoré predkladá mesto. Ale kým sa to vráti do zastupiteľstva, je to obrúsené, aj keď my dávame ostré návrhy.

Nemáte v tejto súvislosti pocit, že stále prevláda psychologická tendencia od poslancov očakávať od mesta návrhy, ktoré im schválite, aby ich nakoniec oni zrealizovali? Čo je asi čudné, lebo by to malo byť naopak: vy sami niečo navrhnete, schválite a oni to vykonajú.

My v rámci komisií a zastupiteľstva dávame konkrétne návrhy, ale často sa stáva, aspoň ja to tak niekedy chápem, že oni to vnímajú ako osobný, či politický útok a nie racionálne ekonomické riešenie. Čo je teda problém.

Ako to bude s vašou politickou budúcnosťou? Ak ešte bude, na akej úrovni?

Je veľmi podstatné, že som zmenil zamestnanie. Sťaží sa moja politická práca, keďže budem fungovať mimo okres. Pokiaľ by som ostal, mám ambíciu ostať minimálne ako poslanec.

A vidíte priestor v mestskom parlamente na zmenu? Mali by byť v ňom noví ľudia?

Verím, že bude zmenený, oživený. Očakávam od poslancov po zvolení, keď budú hľadať riešenia a kompromisy, že nebudú presadzovať stranícku politiku. Je potrebné hľadať spôsoby, ako pomôcť mestu a nie sebe. Politická klíma v čase volieb bude veľmi dôležitá, primátor sám o sebe veľa nezmôže. Ja som Rožňavčan, tu som sa narodil. Vždy som bol nezávislý poslanec, s ostatnými skupinami vychádzam dobre. Vnímam ich ako realitu stavu. Za šesť rokov som stál, aj keď niekedy sám, na tej mienke, ktorú som považoval za správnu.

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor bol autorizovaný, pán Bolaček v prepise zmenil niekoľko detailov bez zmeny zmyslu výpovede.

Belo Hefler, Matúš Bischof

Foto: Inforoznava.sk / Matúš Bischof

Súvisiace články:

Vyjadrenie primátora Rožňavy V. Laciaka K aktuálnej finančnej situácii

Kto je kto v zastupiteľstve