Samotná kniha má výborný pomer rozmerov a hrúbky, preto u čitateľa vyvoláva dojem dostupného čítania takpovediac aj za pochodu, čo je jej nespornou výhodou. Má graficky príťažlivú obálku, ktorá je podľa mnohých užívateľov nadčasová. Po jej otvorení uvedie čitateľov do prvej kapitoly príbehu výstižný citát od starogréckeho filozofa Demokrita.

Okamžite sa prenášame do kancelárie úradu v Košiciach, kde sa odohráva milenecký vzťah, plný vášne Štefánie so ženatým mužom na pracovisku. Autorka sa nebojí vo svojom diele opísať aj naozaj pikantné scény tohto vzťahu, ale aj pocity, ktoré sa prudko prelínajú s povznesením a krutou realitou. Vzťah je natoľko zložitý, že sa Štefánia po istom čase rozhodne vzdať práce a zmeniť svoj život, aby zabudla na pána „úžasného“, ako ho nazýva v celom deji.

Zakrátko na to sa zoznámi s Martou a sprostredkovateľkou práce v Írsku, Avril. Využije príležitosť a onedlho sa ocitá v Dubline, kde po rôznych zhodách okolností nájde prácu u Fiony z Graystones, čerstvo odlúčenej ženy s dvoma deťmi. Aj keď sa zo začiatku zdá všetko v poriadku, Štefánia je nútená znášať šikanu zo strany zamestnávateľky v podobe neustáleho vylievania si zlosti a obviňovaní. Zlé podmienky sa podpíšu pod jej chorobu a skoro úplnú vyčerpanosť.

Onedlho sa Štefánia vracia na dovolenku späť domov, ale neodolá pokušeniu zavolať „pánovi úžasnému“, čo vedie k novému vzplanutiu. Až v Írsku zistí, že je tehotná a po zvážení svojich možností sa rozhodne pre interrupciu na Slovensku, keďže v Írsku sú interrupcie nelegálne. Zákrok potrebuje čo najskôr, aby sa mohla vrátiť do práce, ale naráža na poradovníky. Ako je na Slovensku zvykom, aj toto jej pomôžu vyriešiť peniaze, keď bez väčšieho problému uplatí lekára a zákrok má tak za sebou takmer okamžite.

Po týchto trpkých skúsenostiach opúšťa aj svoju doterajšiu zamestnávateľku v Írsku, Fionu a v priebehu rokov, ktoré autorka opisuje v ďalších kapitolách, prestrieda niekoľko podobných povolaní so zameraním na seniorov, až naráža na Josieho, 72 ročného Íra, ktorý jej je popísaný ako alkoholik. Aj napriek týmto informáciám sa rozhodne ponuku prijať. Neustále pritom nezabúda ani na „pána úžasného“, ktorému sa priebežne ozýva a jej myšlienky sú často smerované k nemu.

S nástupom k Josimu sa v tejto etape Štefániinho života začne odvíjať silne emocionálny vzťah, založený na hlbokom priateľstve a oddanosti. A to aj napriek tomu, že jej prácu sťažujú deti opatrovaného, ktoré rozkradli otcov majetok a celá zodpovednosť je prenášaná na jej plecia. Ich neustály nezáujem, ktorý je v tejto silne katolíckej krajine skôr výnimkou, sa mu snaží vynahrádzať zo všetkých síl aj na úkor svojho nepohodlia, aby mu pomohla spríjemniť a uľahčiť jeseň života až do chvíľ konca.

V závere knihy autorka popisuje svoj vzťah a vnímanie Boha a viery v neho svojským spôsobom. Prinášame vám krátky úryvok z jej hodnotenia. „ Človek stráca a znovu nachádza a aj keď veda náboženstvá spochybňuje, človek potrebuje Boha, aby svoje straty a nálezy uniesol. No napriek akémukoľvek utrpeniu, ktoré trýzni moju dušu, odmietam uveriť v Boha, ktorý vydal morálny kódex a za jeho porušovanie sa vyhráža peklom.“

————————————-————————————-————————————-——————————

Števa Opremčáková: V Írsku prší inak / Vydavateľstvo: HladoHlas Group, s.r.o./ Rok vydania:2011/ Počet strán: 128/ Väzba: Pevná s prebalom

Kapela vznikla pod názvom Deadly Sin v januári 2008. Súčasnú zostavu tvoria Matej Drengubiak (gitara, spev), Martina Krajčiová (spev), Norbert Bajzat (gitara), Kristián Demeter (basgitara) a Tamás Asztalos (bicie). V skupine počas uplynulých rokov pôsobil gitarista Lukáš Sklenka a bubeníci František Čapo a Balázs Ambrúž . Posledný menovaný sa aj naďalej venuje hudbe v kapele Gramaphone.

Repertoár skupiny zo začiatku tvorili hlavne prevzaté piesne obľúbených kapiel členov skupiny, no postupom času na koncertoch odznelo čoraz viac vlastných skladieb. Tie zložil Matej Drengubiak, na výslednej podobe piesní má však zásluhu vždy celá kapela. „Každému sa páči niečo iné a každý sa snaží presadiť si to svoje“, hovorí speváčka Martina.

Práve vznik piesní a ich skúšanie stoja podľa nej najviac času a energie. „Ale stojí to za to. Máme v kapele výborné vzťahy a vďaka hraniu sme si našli mnoho nových priateľov a získali dobré vzťahy s inými kapelami,“ dodáva. Spomedzi nich treba spomenúť najmä bratskú kapelu Agony z Hrhova, v ktorej hrá basgitarista Kristián.

Medzníkom v existencii kapely je EP Damned In Hell, ktoré skupina vydala koncom februára. EP zachytáva celú tvorivú činnosť kapely a nachádza sa na ňom úplne prvá vlastná skladba aj novinky. Väčšinu textov napísal Matej, dvoma textami prispel na vznik EP-čka aj súčasný textár kapely Peter Smerek. Nahrávanie prebehlo v IR Studio, o produkciu sa postaral Ivan Štefánik, s ktorého prácou bola skupina veľmi spokojná. Skupina predstavila album počas koncertu 16.4.2011 v klube Cold Light, v rámci ktorého si s kapelou zahrali Eugen Pál-Balázs a už spomínaný Ivan Štefánik.

V ďalších krokoch kapely má jej tvorivý mozog, gitarista Matej, jasno: “Chceli by sme do konca roka napísať ešte 3-4 skladby a budúci rok by sme mohli dať dokopy aj album. Dobré by bolo zainvestovať aj do aparatúry, s ktorou nám pomáha Jaro Vranec, ktorému by sme týmto chceli poďakovať. Taktiež sa už dlhšiu dobu snažíme zohnať nejakých sponzorov, čo by nám pomohlo vyriešiť mnoho problémov – no zatiaľ bez úspechu. A samozrejme, chceme odohrať čo najviac koncertov.“

Najbližšie sa Sign Of Chaos predstavia v rámci súťaže Wacken Metal Battle Slovakia.

Skladby z EP-čka ako aj profily členov nájdete na www.bandzone.cz/signofchaos.

Michal Mitrík

V jeho poslednom diele s názvom Cesta do záhrady radosti, ktoré dokončil tesne pred smrťou, sa prenášame do obdobia na konci 19. a začiatku 20. storočia – konkrétne do rokov 1899 až 1945.

Príbeh začína v kasíne Domu dôstojníkov v Dobšinej na Hlavnej ulici, kde partia štyroch hráčov obľúbenej dobšinskej kartovej hry entro v silvestrovskú noc roku 1899 hrá svoju obľúbenú hru a popri tom diskutuje o veciach, ktoré sa v meste udiali. Nejde pritom o obyčajných hráčov, ale o zvučné mená, ktoré sú úzko späté s históriou mesta.

Prvým je profesor Samuel Klein, obľúbený pedagóg a autor pútavých po bulinersky písaných Dobšinských povestí. Druhým je Viliam Dobay, uznávaný banský odborník a tvorca romantických miest (medzi inými aj Ľudovej záhrady, ktorej prenesený názov je zhodný s názvom knihy). Tretím hráčom entra je Andreas Harmatha, majster vo výstavbe typických drevených zrubových domov, a posledným Martin Kupka, ktorý sa do Dobšinej prisťahoval iba nedávno a neskôr sa stal bankovým prokuristom.

Títo Dobšinčania popri svojej hre spomínajú na mnohé historické udalosti, ktoré sú reálne a autor tak volil príbeh, ktorý približuje čitateľovi aj priame poznatky z histórie mesta a jeho okolia.

Postavy si v publikácii na návrh Samuela Kleina prisľúbia, že každých 10 rokov sa stretnú na rovnakom mieste a vyrozprávajú, čo ich za posledné desaťročie upútalo, prípadne aké zmeny pozorujú vo svojom okolí.

Ako prvý z hráčskej štvorky umiera starý pán Samuel Klein. Príbeh sa ďalej uberá k jeho mladšej sestre Etele, ktorá je vychýrenou bylinkárkou a k synovi Johanovi, ktorý sa aj napriek širokým možnostiam rozhodne stať baníkom, čo sa mu ale napokon stane osudným. Zanechá po sebe iba malú dcéru Hilde, o ktorú sa po celý život starostlivo stará teta Etela.

Život oboch žien je popretkávaný veselými príhodami ale aj mnohými strasťami. Všetko je precízne vložené do čarokrásnej prírody Dobšinej, ktorá je často veľmi podrobne popísaná používajúc miestne názvy. Príbeh je dopĺňaný partiou hráčov entra, z ktorej časom ubúda. V roku 1940 má tento súkromný entro-klub už iba jedného člena –  najmladšieho z partie Martina Kupku.

Jozef Červínka sa vo svojej knihe dotkol aj témy, ktorá bola prvý raz spracovaná knižne – témy o ktorej sa dlhý čas nemohlo hovoriť a ktorá nie je dodnes dostatočne vysvetlená.  Do prebiehajúceho deja, kde zakomponoval sestru Samuela Kleina, Etelu a jej neter Hilde, vplietol aj udalosť známu ako ‘Přerovská tragédia’, počas ktorej bolo v noci z 18. na 19. júna 1945 už v čase mieru zavraždených 265 etnických Nemcov – z toho 105 z Dobšinej.

Srdcervúci príbeh popretkávaný historickými faktami strhne nejedného čitateľa.

————————————-

Jozef Červínka: Cesta do záhrady radosti / Vydavateľstvo: Mesto Dobšiná/ Rok vydania: 2010/ Počet strán: 183/ Väzba: Tvrdá väzba

Autor sa po troch knihách krátkych poviedok svojim čitateľom predstavil s románom mapujúcim obdobie tridsiatych rokov, ktoré boli pre slovenské dejiny mimoriadne pohnuté.

Príbeh sa začína 1. septembra 1938 v Leviciach, keď sa traja kamaráti – Čech Honzo, Maďar Peter a žid Gabriel – rozhodnú pretekať v plávaní o lásku ich vyvoleného dievčaťa, Slovenky Márie. Naivnú spravodlivosť súboja o srdce dievčaťa preruší vyššia moc, keď Levice pripadnú Maďarsku a Honzo tak musí mesto opustiť.

Priebeh vojny pošle hlavných hrdinov na rôzne miesta, avšak ich životné cesty sa počas ďalších rokov viac či menej prepletajú aj vďaka neutíchajúcej láske k jedinej žene. Plavecké preteky sú pre nich už len symbolickým momentom predstavujúcim uzol medzi nimi tromi, ktorý napriek vzťahom jednotlivých mužov s Máriou nikto z nich nepretrhol.

To všetko sa deje na pozadí dejinných zmien, ktorým sa chorľavý rojko Gabriel, presvedčený komunista Peter a odvážny a podnikavý Ján prispôsobovali každý po svojom. Zrejme aj v dôsledku absurdnosti obdobia medzi rokmi 1938 až 1968 prichádzajú postavy o ideály mladosti a súboj o Máriu sa končí až nečakane pragmaticky.

Kniha je – podobne ako Rankovove kratšie poviedky – výrazne príbehová. Niektorým čitateľom rázny spád deja určite vyhovuje, avšak práve historické zmeny a ich dopad na hlavné postavy poskytovali priestor pre aspoň čiastočné načrtnutie úvah o správnosti tej-ktorej dejinnej etapy. Výdatným zdrojom sebareflexie by mohla byť napríklad  Petrova novinárska činnosť v prospech komunistov.

Takisto láska troch mužov k jednej žene mohla odhaliť čosi z vnútorného sveta zainteresovaných. Život nie je taký férový ako plavecké preteky, intrigy tria medzi sebou by deju mohli priniesť nový rozmer. Z určitého uhla pohľadu však v tom možno badať istú paralelu s obdobím, počas ktorého sa kniha odohráva – s rokmi nezáujmu o jednotlivca, ktorého úlohou nebolo udalosti hodnotiť, len prijímať a podriadiť sa.

Sympatické no trochu samoúčelné spestrenie deja ponúkajú krátke výstupy komunistických štátnikov v satirických epizódach. Čítať Rankovov výklad vzniku operácie Veterná smršť počas revolúcie v Maďarsku či príchod Horthyho do Levíc pobaví, no scéna, v ktorej Klement Gottwald ako vyučený stolár vyrába truhly pre odsúdených v politických procesoch, svojou alegorickosťou až zamrazí.

Rankov na svoj prvý román môže byť hrdý. Napísal knihu, ktorá zachytáva život bežných ľudí v období Slovenského štátu a následne komunistického Československa, pritom nebedáka nad tým, čo by sa mohlo stať, keby kormidlo dejín bolo nastavené na iný kurz. Dielko je zároveň spracované prístupne aj pre mladého čitateľa a tvárne pre iné umelecké formy, čoho dôkazom je aj divadelná adaptácia knihy na doskách SND. A je to práve možnosť sprostredkovania ideí humanizmu a ľudskosti v priesečníku rôznych kultúr a národností mladej generácii, ktorá nesporne patrí medzi hlavné klady diela.

Napokon, jediné zrnko rovnosti za dlhých tridsať rokov života štvorice predstavoval azda len spomínaný pretek v plávaní.

Michal Mitrík

———————-

Pavol Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) /  Vydavateľstvo: Kalligram / Rok vydania: 2010  / Počet strán: 328 / Väzba: tvrdá väzba

Medzi muzikantov, ktorí sa rozhodli zaexperimentovať a dať svojim skladbám orchestrálnu podobu, sa svojim albumom Symphonicities zaradil aj Sting, ktorý v rámci turné na podporu albumu navštívil 29. júna aj Bratislavu a deň za tým Budapešť. Ja som navštívil koncertné vystúpenie v hlavnom meste Maďarska.

Krátko po ôsmej privítala Stinga s orchestrom takmer vypredaná športová hala Papp László Sportaréna. Skupinu doprevádzal budapeštiansky orchester Dohnanyi Orchestra Budafok pod dirigentskou taktovkou Sarah Hicksovej. Koncert otvorila pieseň z repertoáru The Police, svižná Every Little Thing She Does Is Magic.

Program mapoval celú sólovú kariéru hudobníka, nemohli chýbať najznámejšie hity ako Englishman in New York, Fields of Gold, Fragile či Desert Rose. Ďalšími skladbami, ktorými si spevák, skupina a publikum zaspomínali na obdobie Stingovho účinkovania v The Police, boli Roxanne, Next to You a King of Pain.

Dostalo sa aj na piesne, ktoré nepatria medzi notoricky známe, avšak v diskografii Stinga majú svoje pevné miesto. Medzi ne patrí napríklad Moon over Bourbon Street, ktorej prevedenie s orchestrom dodalo silný náboj. Z tohto pohľadu bolo zaujímavé vypočuť si pieseň Russians, ktorá si priam žiadala spracovanie s hudobným telesom podobného typu. Pri jej komponovaní totiž Sting použil motív z kompozície S. S. Prokofjeva, takže už samotný originál piesne predpokladal jej prevedenie v takomto mnohopočetnom obsadení. Russians bola nepochybne jedným z vrcholov večera, čoho dôkazom bolo aj nadšené publikum po odohraní tejto skladby.

Po odohratí nestarnúcej Every Breath You Take sa Sting s publikom rozlúčil, ale nadšení diváci si potleskom vyžiadali prídavok, v rámci ktorého odzneli až štyri skladby. Tie si diváci vychutnali postojačky, pričom sa viacerí postavili pod pódium, čim koncert nabral ráz tradičného Stingovho vystúpenia. Definitívne poslednou bola Message in a Bottle, ktorú Sting odspieval sám v doprovode akustickej gitary.

„Be yourself, no matter what they say“, znie v texte jednej z najznámejších Stingových piesní Englishman in New York. Môže sa zdať, že sa touto myšlienkou v rámci nových hudobných projektov riadi aj samotný autor. Jeho posledné albumy sa totiž čoraz viac odvracajú od tradičného poslucháča pop-music. V roku 2006 vydal kolekciu skladieb anglického renesančného skladateľa Johna Dowlanda pod názvom Songs from the labyrinth, pred dvoma rokmi Sting nahral album If On a Winter’s Night s klasickými britskými koledami.

Možným návratom k pôvodnej tvorbe bola možno práve nahrávka Symphonicies z minulého roka, avšak zrejme by mnohí fanúšikovia radšej uvítali radšej nové CD. O ďalšom Stingovom umeleckom smerovaní by sa dalo polemizovať, no turné Symphonicity Tour 2011 ukázalo, že stále dokáže odohrať strhujúce koncerty, ktoré sú pre diváka skvelým zážitkom.

Michal Mitrík

Foto: Sting.com

Minimalistický snímok českej dokumentaristky Eriky Hníkovej o tom, že od dobrého úmyslu k sociálnemu inžinierstvu je často len krôčik.

Nesvadbovo to je tam, kde sa nekonajú žiadne svadby. Kde sa mladí ľuďia neberú, hoci by ich myšlienka na sobáš brať mala. Nesvadbovo je miesto, kde na poličke zrelého tridsiatnika tróni miniatúra s vyrytým textom „málo sexu škodí zdraviu“, zatiaľ čo on – sám ako prst – čumí večer na futbal. Nesvadbovo je miesto, kde matka vie lepšie a skôr, či jej -dsaťročná dcéra chce chlapa, ako dcéra samotná. Nesvadbovo je napríklad aj v Zemplínskych Hámroch.

Svadby súcich starých mládencov a dievok je v tejto dedinke na východnom Slovensku pritom habadej. Chlapi sú tu – ako asi všade inde – plní svalnatých myšlienok o rodinných zajtrajškoch, ženy majú hlavy tehotné partnerskými predstavami až na prasknutie. A predsa nič – ani rodiny, ani deti.

Po vzore mohých slovenských dedín sú totiž aj Hámre učebnicový príklad spoločenského vákua. Vzduchotesne zabalené súkromie a bezpečie domácich kachlí ku kontaktu s druhými rozhodne nemotivujú. Jediné emočné kanály, cez ktoré tam k niektorým ženám preteká lepkavý sirup citov, sú tie televízne. Jediný dlhodobý vzťah mnohých mužov je ten s Džimom Bímom. Preto nič – ani rodiny, ani deti.

Bytie v Zemplínskych Hámroch sa jednoducho vyklbuje z tradičných pántov a nevkĺzava do žiadnych nových. Len si tak visí vo vzduchu – samé samučičké.

Samota na dedine však nie je ako jej mestská kamarátka výrazom slobody a nezávislosti. Nie je to snaha odlíšiť sa od ostatných, nebyť len ďalšou tehlou v stene. Líhať si večer do postele s jednou perinou je tu etiketou zlyhania, zaseknutým klinom v roztočenom kolese dejín. Nezadaný dedinčan tak nie je rovnocenná možnosť ale neschopnosť, ťarcha, ktorú zo seba sobášom treba zhodiť.

Žiadne páry – žiadne rodiny. Žiadne rodiny – žiadne deti. Žiadne deti – vyľudnené Hámre…Slovensko…Zem? A čo je horšie – desiatky prefláknutých ľudských osudov, každý starajúci sa len sám o seba. Kde je radovanie/trápenie sa bok po boku, solidarita partnera s partnerom, pomoc manželov vymierajúcej obci?

Asi takéto obavy museli trápiť dobromyseľného starostu – generála obce. Preto sa ten, hnaný väčšou myšlienkou než je človek sám, rozhoduje nešťastnú single-generáciu do jej šťasťia donútiť a zorganizuje dedinské mecheche pre „nezavrabčených“ z okolitých dedín. Títo sa majú zoznamovať, ako na povel má preskočiť iskra a…majú sa plodiť deti. Čím skôr, tým lepšie. Najlepšie ešte v ten istý večer. Len tak je možné znovunastoliť prirodzený poriadok dostatočne opeľujúcich sa partnerov.

Zvesť, že v životnom hypermarkete už nie je v ponuke iba jedna prirodzenosť, že tá sa v tekutom svete pomaly rozpúšťa, sa do Obecného úradu v Hámroch zjavne nedoniesla.

Tiež odtiaľ asi ťažko vidno prepletenosť rôznych prekérnych cestičiek, ktoré ľudí vedú k emigrácii na ostrovček osamelosti. Pracovné (ne)možnosti, jednoliatosť okolia, vzdelanie, autoritatívna výchova, rodové stereotypy, strach rodičov, strach detí, alkohol, pohodlnosť – to všetko sa navíja do zauzleného klbka, z ktorého potom sveter na celý život žiadny partner pre seba pliesť nechce. Rozštrikovať takéto klbko trvá dlho, výsledok je neistý a na ihliciach zanovitého ľudského ega sa človek môže riadne dopichať.

Preto sú dobromyseľné, intuitívne a skratkovité riešenia zložitých ľudských problémov na prvý pohľad také sympatické – a aké sú sympatické, také sú aj nebezpečné.

Niekde medzi vznešenou ideou a sociálnym inžinierstvom je totiž nenápadná hranica prirodzenosti. Na ceste k nej je možné získať si človeka dotknutím sa ho zvnútra, po jej prekročení sa začína balada subtílneho násilia. Na jednej strane hranice pryští radosť srdca z maličkej osobnej zmeny, na tej druhej trpí ľudská česť a dôstojnosť.

Ako v ten večer v Hámroch.

———————-

Názov filmu: Nesvadbovo / Krajiny pôvodu: Česká republika, Slovenská republika / Rok vydania: 2010 / Réžia, námet a scenár: Erika Hníková / Dĺžka: 72 minút

Sakrálne a smrteľne vážne je nám tento svet často predstavovaný aj v našich školách – podľa mnohých z nich pasuje ku každému dielu len jedna jeho správna interpretácia, do ktorej sa navyše môže trafiť len ten, kto daný tlstopis starostlivo prelúskal.

Priam rúhavo preto musí pôsobiť nadpis knihy, ktorá vtipne tvrdí, že o knihách sa dá zmysluplne rozprávať, aj keď sme ich nečítali. Alebo dokonca (len) vďaka tomu, že sme ich nečitali!

Francúzsky psychoanalytik a docent literatúry Pierre Bayard sa takýchto zdanlivo nezmyselných paradoxov nebojí. Naopak, vo svojich esejách „Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali“ šarmantne vydymuje zatuchnuté kutice literárnych svätýň a vháňa do nich čerstvý vzduch – vzduch kreatívneho, hravého nečítania.

Pri Bayardovi sa však netreba nechať oklamať – totiž, nie je nečítanie ako ,nečítanie‘. Akákoľvek kniha sa dá v zásade spoznať letmým prelistovaním či prečítaním recenzie, k jej podstate sa dá dostať cez počutie alebo v diskusii s niekým iným. Pri každom z týchto dotykov s literatúrou vieme o nej získať približne tú istú (viac-menej kvalitnú) sumu informácií, ani jeden by sme ale nenazvali jej čítaním. Zároveň je to však iné ‘nečítanie’, ako keď zarytí knižní barbari už len pri spomenutí slova ,kniha‘ preventívne vyťahujú cesnak.

Navyše, takéto “aktívne nečítanie” knihy ponúka oproti klasickému čítaniu – prekvapujúco – isté výhody. Neponorením sa do matérie konkrétneho textu si človek zachováva orientáciu a prehľad. Sprostredkovane sa zoznámi už len s jeho vydestilovanou esenciou, ktorú potom môže pedantne uložiť do svojich pamäťových skúmaviek – všetok balast ide bokom. Vášnivý čitateľ robí v podstate to isté, akurát, že ten si svoj extrakt v mori písmen prekvapkáva cez filter dôležitosti pracne sám.

Tak alebo onak, obaja sú na tom v konečnom dôsledku rovnako – aktívny nečitateľ ako aj nepolepšiteľný knihomil sa vzdávajú (lebo musia) pôvodnej knihy, aby sa dostali k jej vytúženému výťažku. Viac, než tento nasýtený roztok, si aj tak v hlave neuchovajú ani uchovať nemôžu – kto neverí, nech si sám pre seba skúsi osviežiť nejakú knižku spred piatich rokov.

Takéto konštatovanie iste vyvolá zhrozenie milovníkov kníh a pedagógov, v tomto prípade nie je ale namieste. Bayard samozrejme vie, že samotný proces čítania nie je nahraditeľný. Len v intímnom duete knihy a čitateľa sa rúcajú naše zamurované svetonázorové Jerichá. Len cez zvnútorňovanie umeleckých obrazov sa stávame krajšími, jemnejšími a tým ľudskejšími. Iba vstup do vymysleného/vysnívaného sveta kníh nám môže otvoriť oči a ukázať, že realita môže byť aj iná, ako ju aktuálne prežívame.

Toto všetko Bayard dobre vie. Koniec koncov, svoje myšlienky o literatúre nám v týchto esejách neponúka len tak spakruky, ale prostredníctvom plejády literárnych velikánov – Umbertom Ecom začínajúc, Grahamom Greenom a Marcelom Proustom pokračujúc a Oscarom Wildom končiac. Berie nás na dobrodružnú výpravu do hory literárnych (a teda fikčných) textov, počas ktorej ako poľovnícky pes hľadá stopy po rozpravaní o knihách, ktoré ich rozprávač nečítal. Bayard tým robí presne to, čo by literatúra robiť mala a čo z nej dokáže vyštekliť len skutočne vášnivý čitateľ – zvádza do vymysleného sveta kníh, aby ukázal, že v tom našom to môže fungovať aj inak. Že o knihách sa dá plnohodnotne rozprávať, hoci sme ich nečítali a že by sa (aj) takéto rozprávanie  v našom svete každopádne pestovať malo.

Že prečo?

Totiž, Bayard vie aj to, že literatúra sa často berie smrteľne vážne, hoci vôbec nie je smrteľná. A rovnako vie aj to, že akýkoľvek náruživý čitateľ je pri dnešnej inflácii kníh v prvom rade nečitateľom. Žiaľ (alebo našťastie?) nie je v našich silách a možnostiach pochutnať si ani na tých najkvalitnejších kúskoch z knižných bonboniér, nieto ešte na všetkých, a tak sme vždy nutne odkázaní aj na sprostredkované informácie.

Prečo to vlastne nevyužiť?

Veď planéta kníh nie je len o pôvodnom materiálnom texte ale aj o atmosfére myšlienok okolo neho. O fragmentoch z napísaného, o nanovo vypovedaných príbehoch, o pracne vylovených perlách, ktoré si potom žijú svojím vlastným životom bez ohľadu na to, z ktorej 500-stranovej ustrice vypadli. Toto všetko je produktom pôvodných kníh - produktom, ktorý sa od nich síce emancipoval, ale ktorý môže byť v rozhovoroch rovnako podnetný ako kniha sama. Neexistuje jeden rozumný dôvod vzdávať sa inšpiratívnych rozhovorov o ‘neprečítaných’ knihách alebo sa za niečo také nebodaj hanbiť. O to viac, keď platí smutná Bayardova pravda, že aj ten najzarytejší knihomoľ vlastne viac nečíta ako číta.

Bolo by však chybou – hoci logickou – myslieť si, že Bayard túto „ódu na nečítanie“ napísal, aby od čítania niekoho odrádzal. Nápadom rozprávať o knihách, ktoré sme nikdy reálne nedržali v ruke, akurát vyhnal do absurdna jeho hlavnú (aj keď v texte nevypovedanú) tézu, a síce že literatúra nesmie žiť v autizme, nesmie existovať len sama pre seba a pre svoju vlastnú pýchu. Nemôže pred čitateľom knihy a ich vraj jedinú správnu hlavnú myšlienku zamkýnať na tri zámky do trezoru. Naopak, musí sa mu otvoriť a poddať. Napokon, ako Bayard správne poznamenáva, knižky sú „len“ podnetom na to, aby každý z nás pomocou nich písal ďalej svoj vlastný životný príbeh.

Ergo, priestor literatúry nie je nedotknuteľný posvätný chrám strážený bradatými druidmi, vedátormi a knihomoľmi s fakľou v ruke, v ktorom sú naveky vytesané správne významy diel a ich interpretácie.

Je to skôr obrovský hárok papiera, na ktorom je napísana začiatočná veta…

…a zvyšok si sami pre seba musíme dotvoriť sami.

—————————-

Pierre Bayard: Jak mluvit o knihách, které sme nečetli / Vydavateľstvo: Host / Rok vydania: 2010 / Počet strán: 200 / Väzba: brožovaná

Kniha českého reportéra Ľubomíra Smatanu začína zľahka, opisuje kultúrne rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi. Takisto historické pozadie našich vzťahov, ich vývoj a súčasný stav. Už po prvých pár stranách mi bolo jasné, že autor vie o Slovensku ohromné množstvo informácií, znalosťami prevyšuje častokrát stereotypného Blaváka, ktorý sa zvykne chváliť, že najďalej na východ bol v Nitre.

Okrem perfektného geografického mapovania sa autor častokrát nehanbí povedať aj čosi naviac. Miestnu zvláštnosť a zaujímavosť. Nevyhýba sa ani regiónom, o ktorých netušia ani Východniari, Stredoslováci či Západniari. Dokonca sa spomína v rámci opisu malých pivovarov aj Rožňava, čo mňa ako správneho lokálpatriota zahrialo pri srdci.

Kniha o holubičom národe

Čo sa mi však páči, nemazná sa s čitateľom (teda najmä slovenským ale aj českým). Bez okolkov sa rozpisuje o tom, prečo 3/4 obyvateľov Slovenska nemá rado Bratislavu a dodnes ju len s ťažkým srdcom berie ako hlavné a najvzdialenejšie mesto Slovenska. Podobne sa rozpíše aj o kulte Jánošíka a nenapodobiteľnej verzii Paľa Bielika.

Nevyhýba sa však ani zdôvodneniu, prečo sú síce Slováci pohostinný národ, ale pri poskytovaní služieb častokrát uplatňujú pravidlo „vaše prianie je mi sťažnosťou“. Taktiež hovorí aj o českých turistoch, ktorí častokrát naše hory a veľhory poznajú lepšie ako samotný Slováci. Popisuje tiež mýtus, podľa ktorého v Tatrách umiera najviac českých turistov práve kvôli ich českej povahe a skúsenostiam zo Sňežky. Nezakrýva si oči ani pred problémom s rómskou populáciou a akosi nadčasovo hovorí aj o samosprávach, ktoré si Rómovia sami spravujú.

Pre mňa však neoceniteľná a z duše hovoriaca časť bola o hejslovákoch, slovenskom nacionalizme a spornom prístupe niektorých cirkevných predstaviteľov a historikov k farskej republike a polarizovanie našej spoločnosti vo vzťahu k Slovenskému štátu. Veľmi všímavo sa však vyjadruje aj ku vzťahu Slovákov k Maďarom (najväčší problém s nimi majú tí, kde žiadni nežijú), náš nezáujem o našich Maďarov. Ako príklad uvádza kapelu slovenských Maďarov z Galanty – Ghymes, ktorú pozná len veľmi málo Slovákov.

Nevyhýba sa však ani top-témam, v tomto prípade spornému jazykovému zákonu, ktorý nereflektoval žiadnu reálnu potrebu Slovákov chrániť si svoj jazyk, ale skôr záujem politikov odviesť pozornosť od zlej ekonomickej situácie. Vyvracia Slotov mýtus o maďarizácií Slovenska a venuje sa aj slovenskej kolonizácií maďarského vidieka. Komentuje aj dlhotrvajúcu izoláciu Slovenska a Maďarska (neexistujúce diaľničné spojenie, chýbajúce mosty cez Ipeľ).

Všetky tieto problémy sú doplňované výpoveďou ľudí, žijúcich na Slovensku. Nehovorí však iba o problémoch. Hovorí aj o úspechu, ktorý však tiež prinášal a prináša aj problémy. Ako veľmi majú Slováci radi Kórejcov, ktorí dali Žiline prácu. Prečo sme sa tak radi vzdali koruny a s láskou prijali Euro. A ako dlho sa stavia diaľnica na Slovensku.

Od Tisa po Fica

Asi najzaujímavejšia časť knihy je venovaná našim politickým osobnostiam a socho-stavebníctve na Slovensku. Ako prvému sa venuje Andrejovi Hlinkovi, ktorého telesné pozostatky nevedno kam po vojne zakopala štátna bezpečnosť. Spomína aj na Ficovo odhaľovanie sochy Štefánika v areáli rozostavanej Eurovei.

K doktorovi Tisovi sa autor špeciálne nevyjadruje, iba zbiera postrehy národne uvedomelých historikov, vyhlásenia členov SNS a občanov z jeho rodnej Bytče, kde má postavenú pri rodnom dome sochu (jedna jeho socha je ešte v Čakajovciach). Nepovšimnutá v tomto smere neostáva ani Dubčekova busta pred parlamentom, čo zaručilo parlamentu peknú adresu: námestie Alexandra Dubčeka č. 1. Prekvapivé je, že pod bustou je len strohý nápis: Alexander Dubček, slovenský štátnik 1921-1992.

V Dúbravke zas chceli odhaliť pamätnú tabuľu Dubčekovmu protipólu - Husákovi, pri príležitosti jeho 95. výročia narodenia, narazilo to však na tvrdý odpor médií, keďže Husák sa so svojimi odporcami, či už v Bratislave po r. 1948 alebo za čias normalizácie, nehral.

Našim „demokratickým“ osobnostiam, otcovi národa Mečiarovi a Ficovi, sa venuje veľmi podrobne. Ani neviem, či si až takú pozornosť zaslúžia. V prípade „doktora“ opisuje kruté 90-te roky, divokú privatizáciu, rozmach mafie a iné neduhy, ktoré priniesla na Slovensko jeho vláda. V prípade Fica však už hovorí o veľmi skúsenom a politickým marketingom vyobšívanom politikovi. Spomenie mnohé momenty jeho 4-ročnej vlády, nevšimnutie si Novembra ´89, boj s novinármi či kauzu Malinovej. Všíma si aj jeho správanie a večnú zlosť, ktorú v sebe nosí.

Pre mňa je táto kniha pekným súhrnom toho, čo to je Slovensko. Aké má krásy, ako veľmi kašleme na národnú kultúru a koľko sa toho musíme ešte naučiť, aby sme turistov neplašili ale naopak priťahovali. Páčilo sa mi, keď autor rozlišoval a všímal si aj Čechov, žijúcich na Slovensku.

Kto totiž vie o tom, že železnicu v Čiernom Balogu zachránilo občianske združenie, na čele ktorého je Čech? Kto vie o tom, že ešte aj strojvodcovia vlakov v Čiernom Balogu sú Česi a sú to väčšinou železničiari na dôchodku, ktorí to robia dobrovoľne?

Myslím, že po Nežnej revolúcií a osamostatnení sme toho veľa zabudli. Radi zvaľujeme všetko zlé na Čechov a absolútne zabúdame na to, kto zakladal univerzity na Slovensku, učil v školách, budoval národné povedomie a kto dopomohol k tomu, aby sme dnes mali kultivovaný štát, v ktorom funguje zdravotníctvo, školstvo, polícia a armáda.

Radšej hovoríme o tom, že ktosi „škrabe ako český žandár“ alebo používa čechizmy (napr. ja sám netuším, aký je rozdiel medzi jak a ako). Bez dôkazov obviňujeme Čechov, že nám zabili Štefánika, Dubčeka a pritom si za tie najväčšie „národné“ pohromy môžeme sami. Mečiarovi nedali moc Česi, ani Ficovi. Naopak, Česi spravili z bačov národ a bez nich by sme sa asi ťažko mohli zaradiť do civilizovaného stredoeurópskeho sveta.

Herta Müller, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2009), rozpráva v knihe Rozhoupaný dech mäkkým, nežným ba až poetickým jazykom o živote v sovietskom pracovnom tábore. Paradox? Nanajvyš na prvý pohľad.

Chýbal ani nie rok do ukončenia Druhej svetovej vojny, keď fašistické Rumunsko obsadila Červená armáda. Atrament na zmluve o prímerí ešte nestihol poriadne zaschnúť, no Stalin nad rumunských (sedmohradských) Nemcov už už rozprestrel závoj kolektívnej viny. Čo Nemec, to vraj nacistický kolaborant – a čo Hitlerov kolaborant, to povinnosť splatiť vojenské škody matičke Rusi. A tak všetci práceschopní civilli v dobytčiakoch namašírovali do ukrajinských Arbeitslágrov. Sedemnásťročný Leo Auberg, rozprávač príbehu v knižke Herty Müller, bol medzi nimi.

Na pozadí Leovho minimalistického príbehu dostane čitateľ šancu nazrieť do útrob sovietského táborového obludária. Navštívi pracovné brigády vápnoženiek, táborové korzo, uhoľné jamy či nevinný zepelín, v ktorom sa za chrbtami sovietských vojakov stretávali táborové ženy s nemeckými zajatcami. ,Ochutná‘ skromné jedlo (jedlo?) väzenskej kantíny, ,nechá sa ošetriť‘ lágrovými felčiarkami, ktoré na každú chorobu vtierajú ichtyol. Kniha je vlastne akýmsi lyrickým „turistickým“ sprievodcom rôznymi dennými zastávkami lágrového života, ktoré majú však všetky jedno spoločné – v každej počuť škvrkot prázdnych žalúdkov.

Tam, kde existuje trvalý nedostatok jedla, panuje železnou rukou „anjel hladu.“ Anjel hladu je v prvom rade  zúfalým spoločníkom, ktorý sa vznáša nad každým zoslabeným táborníkom, zároveň je však aj jeho anjelom strážnym. Komu ešte mrazivo dýcha na krk, ten síce hladuje, halucinuje a neľudsky trpí – ale žije. Ešte žije – kým neúprosného anjela hladu opäť nezabudne nakŕmiť.

Ale ako nasýtiť anjela hladu, keď v sovietskom lágri niet dostatok potravy ani pre seba samého?

Hladného rozhodcu nad životom a smrťou treba obalamutiť – napríklad hutnými predstavami utkanými z aktuálne dostupného. Také sliny má každý a v pracovnom tábore, kde sa stavia, je aj veľa čierneho dymu. Čierny dym spolu s premiešanými slinami chutia ako klobása, stači oboje spolu dobre požuť. Tehál je tiež dosť, ich prach vonia ako červená paprika – to už máme paprikovú klobásu. Aspoň na chvíľu dá anjel hladu Leovi pokoj.

Inokedy sa dá anjel podviesť jednoduchými počtami. Keď pri hltaní polievky človek lyžice ráta, je ich vždy nejaký presný súčet. Ak ale rátať ,zabudne‘, môže byť polievky o dve lyžice viac. A napokon, ak všetko zlyhá, dá sa o jedle ešte snívať a vykŕmiť anjela hladu v spánku až na prasknutie.

Ľudská myseľ je v existenciálnych situáciach schopná všeličoho – dokáže oklamať samu seba a zázračne sa tak samoliečiť. Mimo narábania s hladom aj tým, že jej prostredie krutého pracovného tábora prirastie k srdcu.

Ako každý väzeň-robotník aj Leo Auberg bol denne prehnaný cez rôzne defilé vynútených činností – práca v koksárni, vstávanie, nástupy, rozdávanie jedla, naťahovačky o obed, práca v cementárni… Postupnou rutinou zistil, v ktorých denných staniciach sa cíti menej vyčerpaný a v ktorých viac. Ktoré ho unavovali na smrť a ktoré len na život. A tie čo i len o chlp príjemnejšie si obľúbil. Mal svoju “lopatu-srdcovku“, s ktorou pri lopotivom vykladaní uhlia “tancoval tango” - a bol na tie strojovo naučené a anjelom hladu krvavo vypotené pohyby hrdý.

To preto ten Müllerovej nádherný jazyk, ktorým – na prvý pohľad paradoxne – opisuje hrôzy ukrajinských lágrov. V situácii, keď je všetko naokolo kruté a neľudské, je životne dôležité nájsť si aj v tých najodpornejších a najponižujucejších veciach čosi radostné. Je to vlastne jediná možnosť ako v takom prostredí nastaviť svoje vnútorné hodiny aj na pozitívne očakávania a tešiť sa z ich naplnenia. Akási náhradná psychická hygiena, keď sa myseľ biedu a špinu fyzična snaží prekryť bohatstvom fantázie srdca – a aj v zverských pomeroch nachádza stratenú dôstojnosť človeka pred sebou samým. Nachádza, lebo musí.

Odkiaľ to Müllerová všetko vie? Samotnému písaniu knihy predchádzalo starostlivé rešeršovanie, cesta na Ukrajinu do niekdajších sovietských lágrov a najmä dlhé rozhovory s rumunským básnikom Oskarom Pastiorom, ktorý ten láger prežil. Odtiaľ tá autentickosť, odtiaľ tie skvelé obrazy a metafory. A od neho Müllerová brilantne vypozorovala aj rôzne „fyzické poškodenia“, ktoré preživším táborantom ich negatívny zážitok “telesne” sprítomňujú dodnes – a tým sa nemyslí pracovnou drinou naštrbené zdravie.

Totiž, spomienka na láger nie je iba prchavou myšlienkou ako väčšina iných, ktoré v stotine sekundy prídu a už sú aj preč. Je to telesná spomienka táborovou praxou, starostlivo uložená do tých najhlbších pórov. Nie len do pamäti ale aj do tela sú vrastené isté pohyby, návyky, vzorce správania sa, ktoré ani mnohé roky „po“ nevybehnú z vychodených tratí – akýsi lágrový habitus. Ako Müllerová pripomína, niekdajší obyvateľ tábora bude vždy šúpať zemiaky na jeden raz tak, aby z nich ostala čo najpriesvitnejšia šupka a čo najviac zemiaku. Vždy bude považovať vietor za horšiu pliagu než je sneh, lebo vietor v zime iba štípe a zo snehu sa dá aspoň napiť. A keď si chtiac-nechtiac spomenie na čas strávený v pracovnom tábore, nebude mu len smutno, nebude mať len strach, pocit úzkosti. Nebude to “len” pocit.

Reálne mu zovrie hrdlo,  rozkmitajú sa mu pľuca a bude mať

rozhúpaný dych.

—————————

Herta Müller: nemecko-rumunská spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2009), ktorá v svojích dielach tematizuje najmä rumunský diktátorský režim po 2. svetovej vojne. Narodila sa v Rumunsku, v rodine patriacej do nemeckej banátskej menšiny. V roku 1979 sa  musela pre neochotu spolupracovať s rumunskou komunistickou tajnou službou Securitate vzdať práce prekladateľky, vtedy začala s písaním kníh. O osem rokov neskôr emigrovala do Nemecka, kde publikuje romány, kratšie prózy, eseje a umelecké texty. V súčasnosti žije v Berlíne.

Herta Müller: Rozhoupaný dech (Pôvodný názov: Atemschaukel)/ Preklad: Radka Danemarková / Vydavateľstvo: Mladá fronta / Rok vydania: 2010 / Počet strán: 296

]]> http://www.inforoznava.sk/recenzie/herta-muller-rozhupany-dych/feed 7 http://www.inforoznava.sk/recenzie/film-biela-stuha http://www.inforoznava.sk/recenzie/film-biela-stuha#comments Fri, 07 Jan 2011 23:06:23 +0000 Palo Lacko, zást. šéfeditora http://www.inforoznava.sk/?p=41906

“Dal som Bohu možnosť, aby ma zabil. Neurobil to, takže je so mnou spokojný. Nechce, aby som zomrel.”

Keď si pozriete tento film, nebudete po jeho konci vedieť, o čom presne bol. Ostanete len zmätene prikovaní v kresle so skľúčujúcim pocitom, že sa v ňom udialo niečo zlé. Veľmi zlé. A že sa to možno deje dodnes.

Príbeh snímky rakúskeho režiséra Michaela Hanekeho je pri tom vcelku jednoduchý. Severonemecká protestantská dedinka Eichwald si krátko pred vypuknutím Prvej svetovej vojny žije zabehaným životom. Učiteľ učí, farár káže, lekár lieči, barón šéfuje a ľud pracuje. A keďze „všetci sme len ľuďia“, lekár ubližuje blížnemu svojmu, farár nespravodlivo trestá a barón si na úkor práce iných užíva zdedený majetok. Rodičia vychovávajú deti prísne podľa dobovej morálky – keď neposlúchajú, sú za hriechy trestané trstenicou a do vlasov (alebo na rameno) im uviažu bielu stuhu, ktorá im má pripomínať ich niekdajšiu čistotu. Zrazu sa však v inak pokojnej komunite začnú diať zvláštne veci.

Niekto cez dva stromy úmyselne natiahne železný drôt, o ktorý sa miestny lekár pri jazde na koni potkne a ťažko zraní. Žena pracujúca na poli má zvláštnu nehodu, pri ktorej príde o život. Barónovho syna zmlátia, postihnutého chlapca zmrzačia.

Akási neviditeľná sila brutálne trestá drobné pokrytectvá a nespravodlivosti každodenného života. Azda tak starostlivo vychované deti?

Na „Bielu stuhu“ sa dá pozerať nietzscheovsky a vidieť v nej zhubný vplyv náboženstva, ktoré z inak dobrých alebo neutrálnych ľudí robí ľahko manipulovateľných hriešnikov, pretože ich pred Bohom pravidelne núti cítiť sa vinnými za sebemenšie banálnosti. Keď je niekto bielym pásikom symbolicky označkovaný za „nečistého“, asi ťažko bude seberovným partnerom pre ostatných. A ešte menej ním bude, keď sa mu jeho údajne hriešna povaha natrvalo vštepí do duše ako niečo nemenné. Tomu, kto má veľké anti-kresťanské kladivo, môže teda tento film pripadať ako zo steny trčiaci klinec.

Konzervatívne založení si naopak nájdu svoj uhol pohľadu a poukážu na to, čo sa môže stať, keď sa úprimné kresťanské hodnoty dodržiavajú len naoko. Keď sa viera skutočne nežije ale len neskutočne okázalo káže.

Ani jedna z týchto interpretácii však asi netrafí nerv tohoto filmu. Ten v skutočnosti nie je o žiadnom konkrétnom náboženstve, ako skôr o presvedčení, že „z každej idey možno dospieť až k terorizmu, ak sa berie doslova a uplatňuje absolútne.“ (Michael Haneke)

Pri akejkoľvek vznešene znejúcej myšlienke potrebuje kriticky pochybujúci človek manévrovací priestor, v ktorom si bude môcť jej konkrétne dogmy takpovediac ušiť na seba. Problém sa začína rodiť vtedy, keď je niekomu samostatné narábanie s ideami odopierané a nanucuje sa mu len jeden správny výklad – navyše osobami, ktoré si ho sami ohýbajú ako sa im hodí.

Haneke túto dvojtvárnosť morálky zachytáva nenápadne no precízne – napríklad aj metaforickými strihmi medzi scénami. V jednej sme svedkami dohovárania otca-kňaza, ktorý svojho syna varuje, aby sa nehral s najjemnejšími nervami svojho žiaducého tela, pretože na to môže zomrieť (syn bol neskôr priviazaný k posteli, aby nepodľahol pokušeniu). Strih, zrazu sme niekde inde – v dome lekára, ktorý sa práve ukája na opatrovateľke svojich detí, ktorou až neľudsky pohŕda. Ako to potom je, u niekoho majú byť pudy v mene vyšších hodnôt potláčané a u iného nie?

Ergo, “všetci sme len ľuďia” a zlo v nás sa začína prebúdzať vtedy, keď sa podaktorí tvária, že nimi nie sú, že sú niekým viac. Za naše morálne poklesky nás prehnane trestajú, hoci sami majú vídatne naložené za ušami. Brutálne telesné tresty a nekonečné výčitky však nemajú výchovný význam, slúžia len na vzbudzovanie strachu, umelé nafúknutie ega a posilnenie vlastných sociálnych pozícií. Vtedy cítime nahú nespravodlivosť a túžbu požičané vrátiť. A nevedome tým roztáčame špirálu subtílneho násilia…

…ktorá v Bielej stuhe symbolicky vyvrcholí vo vypuknutí Prvej svetovej vojny. Samozrejme, dianie v malej nemeckej dedinke na priebeh udalostí žiaden vplyv nemá a ani mať nemôže. To len Haneke naznačuje, ako sa z malého zla môže vyliahnuť zlo obludných rozmerov. Koniec koncov, nezačína každá vojna v rodine?

Existuje pocit, s ktorým sa ulietaný a večne zaneprázdnený človek večer vrhá na dobrý film. Dúfanie v akési vzácne a tajomné intímno, umocnené tmou, pokojom a očakávaním, že po záverečných titulkoch ostane príjemne znepokojený a o trošku iný, než deň predtým. Presne toto s vami Biela stuha urobí.

Len nebudete vedieť prísť na to, čo to vlastne bolo.

A preto si ju pozriete znova.

————————

Názov filmu: Biela stuha (Das weiße Band – Eine deutsche Kindergeschichte) / Krajiny pôvodu: Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Taliansko / Pôvodný jazyk: nemecký / Rok vydania: 2009 / Dĺžka: 138 minút / Režisér: Michael Haneke