Prvýkrát sa táto zbierka objavila pred piatimi rokmi v bibliofilskom vydaní v kurióznom počte jeden kus. Skôr ako snobstvo to bol pravdepodobne pokus o dosiahnutie jedinečnosti a nereprodukovateľnosti poézie, snaha preveriť ono rakúsovské „literárny text sa kompletizuje až v momente jeho dotyku s čitateľom“. Krása (aj) poézie spočíva v tom, že v nej nejde o pravdu a tak ani v tomto „spore“ netreba byť rozhodcom. Chválabohu.

Litvákove verše prilietajú na jednoduchých vtáčích krídlach. Nie však v zmysle plochosti či jednorozmernosti interpretácie, pri čítaní ma skôr prepadajú upokojujúce pocity nesamozrejmej nekomplikovanosti, ktorú mám tak rád. Nie je to náhoda, obaja sa radi dotýkame reality poetikou Východu, potešení tým, že personálny átman poľahky migruje kultúrami vediac, že porozumenie jazyku poézie je univerzálne.

Nebeské vtáctvo máva svojimi anjelskými krídlami medzi riadkami ľahúčko, niekedy nebadane inokedy s prirodzenou naliehavosťou pomôcť pri zrode Naozajstného. O iné ako Naozajstné totiž v poriadnej poézii nejde, lebo ísť nemôže. Nie pravda s jej násilím, ale autentickosť kryje slovo zmyslom.

Zamúčenou rukou dotkla si sa brány.

Deti nespia. Ešte ani chvíľu neboli sme sami.

Za úsmevom skrytá hĺbaš, či ťa uteším, či zraním,

keď rozviažem uzlík s príhodami.

Jeho váha sa stáva absolútnou, dosah univerzálnym. Opúšťame reč, ktorej vládneme a práve preto sa nedokážeme zmocniť všetkých jej významov, aby sme vstúpili do jazyka a nechali sa prestúpiť jeho zmyslom.

Obyčajnosť presahuje hranicu profánnosti, alebo ešte lepšie: stiera hranice a dvíha závory, pretože už niet miesta pre nezázračnosť. To najdôležitejšie sa odohráva vždy medzi Tebou a Mnou, vlastne to je to jediné, o čom možno vypovedať a netliachať pritom do vetra…

Večeru prihrievaš mi už po štvrtý raz.

Potom sa tiene spustia z marhuľových stromov.

Susedovie pes s brechotom sa vešia na reťaz,

čo ako tíško zakrádam sa domov.

Kedysi v hlbinách vekov bolo stanovené, že vyslovené má byť len to podstatné. Odvtedy sa pýcha človeka viaže na bohorovnosť definovania onoho podstatného. Cesta bola bezpečne opustená, oko hľadalo na horizontoch (lebo pri putovaní nikdy nie je len jeden) abstraktné Absolútno alebo absolútne Abstraktno – upachtená mája, matrix pracne budovaný stále pre tie iné, ďalšie generácie. A pritom stačilo chvíľu postáť a prijať Zasvätenie:

Do štrku sadím osiky, do snehu mak.

Neveríš, že som zasvätený do tajomstiev zeme?

Ibaže na zemi je všetko naopak.

My, ktorí toho inak veľa nevieme, to vieme.

Navrátenie sa k prirodzenosti ide vždy ruka v ruke s prijatím ľudskej mierky pri vstupe do vzťahu s človečou bytosťou. Uprieť pohľad na človeka a pri tom aj ostať. Nejsť ďalej ani vyššie, pretože aj tak tam nič viac nie je.

S prižmúrenými očami sa slníš na priedomí.

Záhradu nečujne zaplavuje burina.

Vietor mi jednu rajčinu zlomil.

Mala sa pred ním lepšie uhýnať.

Z Východu prišiel obraz, spôsob, akým sa dá myslieť i cítiť. Pieseň, báseň, rozprávanie o Hrdinstve. Miniatúra detailu sa práve takto stáva výpoveďou o univerzálnom Princípe, ktorú do Podnebesia priviedli taoistickí pustovníci. Takto sa pozerali na svet, o ktorom vedeli, že je jediný, že zázrak i samozrejmosť sú v ňom odjakživa a navždy prítomné rovnako ako etika a vojenské umenie.

Strnádky trepocú sa na stebielkach žita,

pre kvapku smotany sa mačka k mojim lýtkam tíska.

Žmurká na kozu. Pekne je, a nechce sa jej myši chytať.

Hľa – žiadna bytosť nepriateľstva nebojí sa.

Pokoj nie je stagnáciou, vyrovnanosť neznamená pasivitu. Radosť je bytostný stav človeka a dosiahnuť ju v silách každého. Byť tu, na tomto svete, znamená, že je dobre usporiadaný a že stačí (na)sledovať prirodzený chod Univerza. Teda načúvať svojmu vnútru. Teda neklamať si a pozerať sa na seba priamo, s čistou mysľou a otvoreným srdcom.

Úchvatné postavy vtáčích božstiev na kryštáloch

našli by horlivých uctievačov všade,

ale mňa by viac zaujímať malo,

koľko vtáčkov nachodí útočisko v mojom sade.

Človek vedomý si svojej sily nezasahuje do prirodzenosti, nenarúša to, čo žije, rastie, dýcha svoju vlastnú existenciu. Nechať bytie plynúť a tešiť sa z toho, ako stačí byť…

Na okne nôžkami vtáča šramotí.

stajím dych, aj keď od pierka je ľahší,

a hoci zvedavosť ma zmáha, okno nechám zastreté,

len nech ho nevyplaším.

Poetické filmové rozprávanie o tichom násilí, driemajúcom v každom z nás. Vizuálne a umelecky brilantný snímok o tancovaní na pomedzí vysneného a možného. Lyrické zrkadlo všetkých opustených duší. (Ne)uveriteľná romanca. Skrátka, osemdesiatosem minút, ktoré z vás urobia šťastnejšeho človeka, než ste boli predtým. Bin Jip (Prázdne domy).

Zo zdravého rozumu sa čoraz viac stáva rozum dravý. Je orientovaný na úžitok a ľudia okolo nás sú často iba prevodové páky k jeho dosahovaniu. Denno-denne na seba nazeráme ako na prostriedky uspokojenia vlastných záujmov. V obchode, na úrade, pri káve s priateľom v obývačke. Ten mi pomôže v tom, skrz neho sa mi otvoria dvere hentam. Vo všetkom hľadáme skryté zámery a úmysel. Z každého rohu trčia predsudky, tvrdé racio a logika, ktorá údajne nepustí. A čo sa jej vzpiera, to nás privádza do šialenstva…

Kórejský filmový režisér Kim Ki-duk by na to možno povedal, že máme zavreté srdcia.

Kto si myslí opak, nech si sám pre seba urobí malý myšlienkový experiment: predstavte si, že prídete domov po týždňovej dovolenke pri mori a v spálni nájdete spať úplne cudzieho človeka. Vaša prvá reakcia asi bude otázka: „Nie je nič poškodené, všetko je na svojom mieste, nič nezmizlo?“

A to sú tie predsudky.

Lenže nič nezmizlo, všetko je na svojom mieste a nič nie je poškodené. Naopak, hi-fi veža, ktorá roky nefungovala, funguje a hora prádla, ktorú nemal kto oprať, je čistá a vyžehlená. Takýto takmer anarchistický a voľnomyšlienkársky život žije vo filme „Bin Jip“ Tae-suk, osamelý mladý chalan okolo dvadsiatky, ktorý nevlastní nič, len jednu motorku. Tae na kľučky od vchodových dverí pripevňuje reklamné pizza-letáky a pozoruje, či ich domáci zvesia. Ak nie, na pár dní sa do nich nasťahuje – takpovediac sa pozve na návštevu. Uvarí si obed, oblečie ich šaty, vyspí sa v ich posteliach, popočúva ich hudbu….a potom požičané prirodzene vráti. Celý dom uprace, poleje kvety, vyperie, zavesí prádlo, opraví, čo je pokazené. Čo je však najdôležitejšie, opusteným príbytkom dáva svojou srdečnou starostlivosťou dušu. Ešte spoločná fotka s portrétom rodiny a Tae je preč. Prídete z dovolenky a nič nezistíte…

Možno je takýto spôsob šťastného života zvláštny. Otázka je, či sa taký nezdá byť iba preto, že ten náš pocit šťastia je priveľmi zošnurovaný. A napokon, čo ak je Tae-ov spôsob poslednou zostávajúcou nádejou, ako sa dnes ľuďom a ich inak zatvoreným srdciam ešte vôbec dá pravdivo priblížiť?

Teda, prídete z dovolenky a nič nezistíte – no Tae zistí niečo o vás. Narúšanie súkromia, poviete si a máte bezpochyby pravdu. Je ale zarážajúce, koľko ľudí na svojom súkromí nebazíruje preto, aby v ňom opatrovali krehkú intimitu niečoho pekného, ako skôr z dôvodu, že majú čo skrývať. Napríklad násilie. Zákernosťou násilia okrem iného je, že hoci chce šíriť strach, hanbí sa a preto sa schováva. Číha. Necháva za sebou odkazy, ktoré šikovne maskuje. Napriek tomu po celý ten čas ticho napína svaly a symbolicky materializuje samé seba – aj v našich obývačkách.

Trebárs ako nástenná fotka boxeristu po úspešnom turnaji, ktorá druhým ticho odkazuje „nezhrávajte sa so mnou, lebo, viete…ja som boxerista.“ Niečo také voláme spomienky, úspech, hrdosť.

Alebo ako golfová sieť na záhrade, do ktorej si cez úder do loptičky môžeme z celej sily vystrieľať všetky naše frustrácie z aktuálneho dňa. Toto pre zmenu voláme relax.

A napokon, ako týranie – to vtedy, keď hrdosť ani relax nestačí. Pod pláštikom sľubu „v dobrom aj zlom“ si fyzicky uľavíme na našich najbližších – Sun-hwa-in muž to v našom filme volá manželstvo.

Tae-suk by to asi nazval „prichytený“ – pretože taký skutočne bol, keď sa na toto „manželstvo“ počas jedného zo svojich ďalších bytových dobrodružstiev neplánovane díval. Spoza závesu videl uplakanú, zbitú ženu a nepríčetného muža, sýriaceho od zlosti a rozkoše. Kto má otvorené srdce, nepotrebuje priveľa intuície na to, aby sa dovtípil, že osamelý Tae a osamelá Sun sa budú od tohto okamihu do prázdnych domov implantovať spolu. Budú v nich spolu prať, jesť, počuvať cingot cudzích príborov, spať v cudzích posteliach, tešiť sa a utekať, keď budete na ceste späť z dovolenky… A pomstychtivý manžel Sun-hwa-i bude zúriť a hrať golf.

Zatiaľ čo sa násilie materializuje, láska robí pravý opak – zhadzuje zo seba všetko nepotrebné. Čisté a úprimné chvenie duší nepotrebuje zhola nič, dokonca ani slová. Tie sú samé poznačené, zaťažené balastom a špinavé. Vyhrážku druhým pomocou slov voláme spomienka, agresiu relax a tyraniu manželstvo. Vieme nimi napríklad povedať, že sa nám niečo páči a pritom si myslíme niečo iné. Dokážeme nimi niekomu niečo sľúbiť a potom to nedodržať. Tae a Sun spolu preto počas celého filmu neprehovoria vôbec. Ani slovo.

Zmôže ale v našom nerozprávkovom svete akési neviditeľné puto (láska) čosi popri materializovanej hrubej sile (násilie)? Tae-suk si najprv myslel, že zmôže – a ukázalo sa to ako sen. Človek by musel žiť neviditeľný, aby niečomu takému (vplyvný manžel) dokázal odolávať/uniknúť – a paradoxne, tento bláznivý nápad sa pre Tae-a a Sun ukázal byť realitou.

Že nechápete?

Vtip je v tom, že hoci „je miestami ťažké povedať, či svet v ktorom žijeme, je realitou alebo snom“, niekde medzi nimi leží neveľká fuga, v ktorej sa predsa šťastne žiť dá.

Len treba mať otvorené srdce.

——————————-

Kim Ki-Duk: juhokórejský režisér a scenárista. Narodil sa v dedinke Bonghwa v Kórei, ako deväťročný sa s rodičmi predsťahoval do Soulu. Vyučil sa za poľnohospodára, bol v námorných službách armády, staral sa o zrakovo postihnuté deti. V roku 1990 absolvoval zahraničné štúdium vo Francúzsku, kde začal maľovať a predávať svje obrazy. K natáčaniu sa dostal ako bez extra vzdelania ako amatér, všetky potrebné zručnosti ako samouk nazbieral priamo pri natáčaní svojich filmov. S kamerou a filmom ako médiom rád experimentuje, na medzinárodných festivaloch v Berlíne a v Benátkach bol  aj vďaka tomu ocenený za najlepšieho režiséra (filmy: 3-Iron / Samaritan Girl). K jeho filmografii patria medzi inými snímky 3-Iron (2004) / Samaritan Girl (2004) / Spring, Summer, Autumn, Winter… and Spring (2003).

Názov filmu: Bin-jip (alebo aj: Prázdne domy, Golfová palica, 3-Iron) / Pôvod: Južná Kórea / Rok vzniku: 2004 / Dĺžka: 88 minút / Réžia: Kim Ki-duk / Scenár: Kim Ki-duk / Kamera: Jang Seung-back / Hudba: Slvian / Hrajú: Lee Seung-yeon, Jae Hee, Kwon Hyuk-ho, Ju Jin-mo

Upútavku na film si spolu s krásnou titulnou piesňou od Natachi Atlas môžete pozrieť a vypočuť kliknutím sem

Lenže Samkov vozík je v oprave a alkoholik Gusto mu osudovo vyveštil – a tak neostáva 44 ročnému Komárňanovi iné, ako stať sa spisovateľom. Druhýkrát. Lebo čo je osudové, to je povinné.

„No nie? No áno!“

Rozumné pravidlá ako toto držia pokope svet. Keby neexistovali alebo sa pričasto menili, mali by sme v ňom chaos – a Samko chaos rád nemá. Preto sú cigáňi s okuliarmi podozriví (kto to kedy videl?), umelci čudní a černosi by nemali nosit pionierske šatky. Slovákov má každý na svete rád, lebo sú to Slováci a Maďarov nemá rád nikto na svete, lebo sú to Maďari. Za buzerantov a lesbické sa treba hanbiť, lebo sa to nesmie.

A basta.

Vtipy o americkej potravinovej pomoci sú vážne a poučné a ukazovať holý pupok sa nepatrí. Treba podporovať naše oplátky a nie české – lebo sú dobré, zdravé a slovenské. Angelika Edésová by mala byť zakázaná. A napokon, teraz v demokraciji máme drahé papuče – kým tu bola Komunistická strana, boli papuče lacné.

„A iné“

Mentálne retardovaný Samko má vlastnú verziu sedliackeho rozumu. Choroba, ktorá má meno, ho oslobodzuje od akýchkoľvek socializačných zábran. Samko môže byť hrubý, krutý, nespravodlivý, rasistický, nekorektný a sám to ani nepostrehne. Môže jatriť čerstvé spoločenské rany a sypať do nich kýble soli. Môže vlastne čokoľvek, hlavne, že nebude vinovaty. On sám má v sebe vymaľované…a ostatní v ňom tiež. Spytovať svedomie sa napokon dá len tomu, kto koná úmyseľne a vedome, nie niekomu, kto nemá pohromade ani príslovečných všetkých päť.

„No nie? No áno!“

No nie celkom. Samko Tále totiž nie je iba blázonko vylúpený zo svojho malomestečka – on je jeho produktom.

Niet preto divu, že to v jeho malom všivákove vyzerá, akoby čas nedobehol sám seba. Ešte stále v ňom reálne pobehujú živé aj neživé fosílie už nereálneho socializmu. Tie živé v tele RSDr. Gunára Karola, ktorý je Samkovou najvelebenejšou autoritou a nevypchatou bustou dobrého človeka – tie neživé v azda nevykoreniteľných adaptačných vzorcoch správania sa: v strachu, pochlebovaní, klebetení, bonzovaní či nekritickom prijímaní informácií. Najväčším spoločenským maximom je vyzerať a smiať sa tak ako ostatní – najväčším nebezpečenstvom „robiť hluk“.

V tomto Samko vinovaty nie je. On „len“ ako mucholapka zachytáva väčšinové názory či nálady a neopracované ich prostoreko a so smrteľnou vážnosťou púšta ďalej do sveta. Samkovým zvráteným Bôžikom je totiž zvrat(e)né zámeno „sa“. A o tom, čo sa patrí alebo nepatrí, rozhodujú miestne davy. Keď je niečo ľuďom smiešne, je to smiešne aj Samkovi. Keď sa ľud nad čímsi udivuje, udivuje sa aj Samko. Nesmiať alebo neudivovať sa sa predsa nepatrí.

„A iné.“

Daniela Kapitáňová v jednom rozhovore Samkov kruto-humorný štýl rozprávania nazvala „poetikou bežnej hlúposti“ – a presne taký Samko je. Zhlboka sa nadýchne a s pomocou toho najspodnejšieho prúdu nezdravého rozumu strieľa zo seba vety ako z automatu. Niekedy to vyzerá, akoby rozohnený zabudol aj vydýchnuť. Dôvodí, vtipkuje, opakuje, recykluje, zdôrazňuje, vetví…a tým ešte viac vyzlieka samého seba z už aj tak neviditeľných šiat ľudskosti a normálnosti.

Čo je ale dôležité:  Samko nie je sam(k)orast. Bude vždy len taký vyspelý, aký sa nájde v ostatných naokolo. Keď budete najbližšie piť kefír, spomeňte si na to.

Lebo kefír je veľmi zdravý.

————————————–

Daniela Kapitáňová: spisovateľka, publicistka a divadelná režisérka. Vyštudovala divadelnú akadémiu múzických umení v Prahe. Výmyselníčka Samka Tále, s ktorým v roku 2000 pod týmto pseudonymom novelou Kniha o cintoríne debutovala. Okrem toho jej vyšiel detektívny román Nech to zostane v rodine a poviedky Vražda v Slopnej, jej texty môžete najsť aj v denníku SME.

Daniela Kapitáňová – Samko Tále : Kniha o cintoríne / Vydavateľ: Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group / Rok vydania: 2005 / Počet strán: 176

Dnes, 22. júna, si pripomíname 55 rokov od narodenia Marcela Strýka, košického undergroundového intelektuála.

Človeka, ktorého životné osudy a tvorba nám ukazujú, ako stáť vzpriamene bez ohľadu na momentálne vládnuci režim.

V reálnosocialistickom Československu existovali v podstate štyri centrá neoficiálnej kultúry – Praha, Brno, Bratislava a Košice (samozrejme, existovali aj miesta individuálneho exilu: Ivan Kadlečík v Pukanci, Ivan Laučík v Liptovskom Mikuláši, Pavel Hrúz v Banskej Bystrici, Rudolf Sloboda v Devínskej Novej Vsi…).

Aj v prostredí neoficiálnych komunít fungovali prirodzené väzby k duchovným spriaznencom v iných mestách. Kým Bratislava inklinovala k politickým, náboženským a sčasti aj k ochranárskym aktivitám, Košice boli „odjakživa“ spojené s Prahou svojou afinitou k umeniu a filozofii. Aj to bol v roku 1989 jeden z dôvodov, prečo tam vzniklo najprv Občianske fórum, až neskôr Verejnosť proti násiliu. Aj o udalostiach na Václavskom námestí vraj vedeli ľudia v Košiciach skôr ako v Bratislave.

To už ale teraz nie je dôležité. Podstatné je spomínané spojenie s Prahou, bolo totiž príčinou stretnutia dvoch výrazných individualít tamojších „podzemných“ intelektuálnych scén, Egona Bondyho a Marcela Strýka. Hoci obaja vyrástli z rozdielnych koreňov – jeden bol presvedčený ateista, druhý úprimne veriaci katolík – už v prvú noc v legendárnej Nerudovke zistili, že si budú mať čo povedať: „Bylo nezapomenutelné, když s rozšířenýma očima líčil zážitky v atmosféře mariánských poutí na Spiši – a já zase jsem nekompromisní ve svém ateismu, takže komunikace byla hned bez překážek, přetvářek a pokrytectví,“ spomínal na spoločné stretnutia Bondy.

Ich debaty sa sprvu týkali východných náboženských systémov, neskôr to už bolo aj kresťanstvo, filozofia, umenie. Obaja boli nekompromisní v obhajobe svojich postojov, zároveň však nikdy neuhýbali pred silou argumentov toho druhého. Poctivosť a kritika/reflexia premýšľania stála u oboch vyššie než čokoľvek iné. Obaja už vtedy chápali to, čomu mnohí nerozumejú dodnes: že bez intelektuálnej poctivosti a neustáleho spochybňovania vlastných záverov je každá námaha o duševný rast zbytočná.

Marcel Strýko bol samouk, prakticky celé obdobie reálneho socializmu pracoval ako traťový robotník na železnici. Napriek tomu sa stal prirodzenou autoritou v košickom undergrounde. Jeho charizma bola porovnateľná s tou, ktorú vyžarovali také esá vtedajšej intelektuálnej scény ako Egon Bondy či Milan Machovec. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že všetci svoj vplyv využili napríklad aj na organizovanie a vedenie bytových seminárov venovaných filozofii a umeniu.

Strýko nikdy nezabudol, z akých myšlienkových koreňov vyrástol. Underground preňho nebol epizódou v pohnutom živote, ale filozoficko-etickým základom, na ktorom ostal stáť aj v zmenených spoločenských podmienkach. Keď o mnoho rokov neskôr po vydaní komentoval zmysel Bondyho kultovej novely Invalidní sourozenci, nezabudol pripomenúť formotvornú jedinečnosť undergroundu v československých pomeroch:

„Román Invalidní súrodenci, to je vlastne akýsi katechizmus československého undergroundu. Preto československého, a nie všeobecného, že u nás sa táto forma životného prejavu v ničom neponášala na jej limonádový náprotivok v USA a západnej Európe. Tam dostával underground formy istej intelektuálno-artistnej deviácie s príťažlivým a často veľmi príjemným obsahom. U nás nadobudol formu hypostázy doslovného prekladu. Bolo to podzemie so všetkými jeho reálnymi atribútmi: nenávisťou okolia k čudákom, čo odmietajú participovať na síce hlúpej a nevzrušujúcej, ale zato bezbolestnej pakultúre establishmentu. A táto nenávisť, vhodne ďalej formovaná umocňovaná oficiálnou „nadzemnou“ propagandou, pripravovala vhodnú atmosféru na morálne a potom aj justičné odsúdenie podzemného umenia normalizovaného spoločnosťou.

Filozofickým pilierom undergroundu bola téza, že si musíme sami pre seba vytvoriť kultúru celkom nezávislú na oficiálnej, ktorá nás uspokojí. Išlo o sebestačnosť v duchovnej oblasti a odstránenie ponúkanej totalitnej nadstavby.“

Strýko patril ku kresťanom, ktorí sa nebáli premýšľať a neustále pochybovať o svojich vlastných presvedčeniach. Toto úsilie o permanentnú sebareflexiu však nebolo príčinou prechodu k stále módnemu relativizmu či nihilizmu. Jedným z jeho najznámejších textov je jeho „zmätená správa z Levoče“ s názvom Byť teraz a tu: „Púť ako protest je bez irónie niečím novým, čím do pokladnice svetovej religiozity prispela naša východná spoločnosť. Nové je aj to, že mnohí neveriaci znovu chápu kresťanstvo, ktoré púť vytvorilo, ako jednu zo záštit pre najobyčajnejšiu túžbu človeka po vyjadrení svojho presvedčenia o nutnosti spravodlivosti.“

Jeho filozofická a umelecká tvorba vychádzala z autentického zážitku myšlienkového undergroundu, ktorý odmietal komunikovať s vládnucim systémom akýmkoľvek spôsobom. „Na prvý pohľad by sa zdalo, že naša existencia, pretože má snahu byť mimo akýchkoľvek spoločenských väzieb, nechce ich meniť ani napádať, nechce tento svet robiť iným /podľa revolucionárov/ lepším atď., že táto naša existencia sa preto nestretne s represáliami spoločnosti, ktorú nechce zničiť, iba opustiť…. Spoločnosť má však tendenciu /a to pravdepodobne akákoľvek/ vyhlasovať sa za takmer dokonalú /aspoň čo sa týka historických podmienok/ a dokonca aj vyžaduje – a naša aj imperatívne, aby ju za takú považovali aj jej elementy – v tomto prípade aj my,“ napísal v auguste 1978 v eseji My a spoločnosť.

Okrem písania filozofických a umenovedných esejí sa Marcel Strýko venoval maľovaniu a písaniu poézie, s priateľmi založil hudobnú skupinu The Nace, ktorá bola okrem radikálneho upnutia sa k autentickému, spontánnemu známa aj tým, že svoju tvorbu nikde nezaznamenávala.

Pod plotom sedí tučný muž

kedyže začne pracovať už

veď sa už konečne vzmuž

ten hnusný rum nepi už

v spoločnosti uplatni sa už

a s pracovným kolektívom sa združ

Som na mol

 Som na molista

nerád počúvam o polnoci Franca Liszta

čo to tam dakto dristá

ci anci krista

si jak ateista

smrť sa stále na teba chystá

…………………………..

Marcel Strýko sa narodil sa 22. júna 1955 v Zborove v okrese Bardejov. V čase, keď sa ukončilo rozvodové konanie jeho rodičov, začal maľovať. V roku 1975 sa predčasne vrátil z vojenskej prezenčnej služby a začal pracovať ako technik v košickom štúdiu Československej televízie. O tri roky neskôr spoluzakladal hudobnú skupinu Nace (Lesní speváci) a podieľal sa na vydaní samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. V roku 1980 sa spoznal s Egonom Bondym, začali sa jeho pravidelné návštevy filozofických a teologických prednášok bytového seminára v Prahe pod vedením Balabána, Bondyho a Machovca. Dva roky pred Novembrom 89 bol účastníkom fóra Charty 77 v Prahe. Po odchode z televízie, kde mu prekážala participácia na výrobe lží, začal pracovať ako traťový robotník Československých dráh. V júli roku 1989 spoluorganizoval výstavu košických výtvarníkov v M-klube, 20. novembra spoluzakladal Občianske fórum v Košiciach. V roku 1990 sa stal kooptovaným poslancom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu, v prvých parlamentných voľbách kandidoval za VPN a bol zvolený za poslanca SNR. V roku 1991 aktívne vystúpil za zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. V roku 1992 kandidoval v parlamentných voľbách za Občiansku demokratickú úniu. V roku 1993 stál pri založení Stálej konferencie občianskeho inštitútu. V roku 1994 napísal svoj posledný literárny príspevok, venovaný antisemitizmu. Zomrel vo svojom byte v Košiciach medzi 3.-5. decembrom.

……………………………………..

Už neexistujúce košické vydavateľstvo Knižná dielňa Timotej kedysi vydalo jeho kľúčovú esej Medzi smrťou a lžou. Bola súčasťou filozofického dialógu s Egonom Bondym o povahe nesubstančného charakteru reality, kde Strýko zastával teistické stanovisko proti Bondyho ateistickému.

V roku 1996 vyšla o Marcelovi Strýkovi jediná publikácia, nesúca príznačný názov Za vlastný život. Zostavovatelia Ladislav Snopko, Daniel Liška a Zbyněk Prokop do nej zaradili (akoby v predtuche, že nič ďalšie už o Strýkovi nevyjde) reprezentatívny výber z jeho filozofickej, esejistickej a básnickej tvorby, ako aj reprodukcie jeho olejomalieb.  Dôležitou súčasťou knihy sú krátke spomienkové úvahy ľudí, ktorí boli nejaký čas v Strýkovej blízkosti.

Veľmi cenné sú jeho teoretické úvahy o hudbe a literatúre, najmä esej napísaná spolu s Erikom Grochom s názvom Na krídlach mlčania.

Dnes sú obe knihy prakticky nezohnateľné.

„…traumatický zážitok nemusí byť len niečím zlým. Veľká láska môže byť tiež traumatická a tým úžasná – môžu to byť momenty, počas ktorých sa človek nevie celkom ovládať.“,

vysvetľoval v roku 1998 v bavorskom rozhlase nemecko-izraelský básnik Yehuda Amichai.

Amichaiova poézia takéto bezhlavé okamihy, epické fragmenty všedného dňa, priam vyhľadáva a čoby okom fotoaparátu archivuje. Veď čo už môže byť v duši človeka užitočnejšie než trvalá stopa po udalosti, ktorá ním (ne)príjemne zatriasla? O to viac, ak je tou udalosťou sama láska – na jej tisíc a jeden spôsobov.

Rozmotať v sebe klbko vnemov vo víre preživania nie je pritom vôbec jednoduché, preto príjemne prekvapí, s akou ľahkosťou sa to Amichaiovi darí. Jeho básne sú akýmisi poctivo vydestilovanými kvapkami pravdy, ktoré na chvíľu kvapnú, aby sa hneď rozpadli a vyparili. Dá sa po nich doplávať do prúdov univerzálna, jeden si ale nikdy nie je istý, kam sa vlastne dostal – a napriek tomu (alebo práve preto?) ho táto neistá cesta priťahuje.

„Bože, duša, čo si mi dal, / je dym / z večného ohňa spomienok na lásku. Narodíme sa a začneme ich páliť, / až kým dym neumrie ako dym.“

Autentickosť silných emocionálnych zážitkov však Amichaj nielen citlivo identifikuje, dokáže ich aj ukladať do svojho spomienkového albumu a vyzdvihnúť ich tým na ich zaslúžený piedestál. Pocity skoro až mnemotechnicky situuje ku konkrétnym miestam, veciam, predmetom, k jazyku, aby si z nich utkal záchytnú sieť, cez ktorú viac neprepadnú.

„Čo je to? Je to stará kôlňa s nástrojmi. / Nie, je to veľká láska, ktorej už niet. / Úzkosť a radosť boli spolu v tejto tme, / a nádej. Možno som tu už bol, / neviem, nešiel som sa pozrieť.“

S istotou nezabudnutia sa však spája aj riziko – čo ak si spomenúť teraz jednoducho nechcem? Prečo sa lyrický subjekt do kôlne nešiel pozrieť, z čoho mal strach? Na druhej strane,ak sa spomienky patrične neuchovajú, rozpustia sa do neuchopiteľného prázdna.

„Pamätám si iba, / že bola hmla. A kto si pamätá iba hmlu, čo si pamätá?“

Koniec koncov, sám autor zdôrazňoval, že jeho myšlienky sú v prvom rade jeho vlastným súkromným archívom, pomocou ktorého dokáže nachádzať vnútornú rovnováhu. A preto hoci má azda každá jeho báseň v sebe zakódovanú intimitu (len) štyroch konkrétnych očí, pri ich čítaní táto nie je vôbec podstatná. Stavajúc na spirituálnych základoch si Amichaj môže pokojne dovoliť ‘venovať‘ verše tomu-ktorému človeku a ostatným pritom ponúknuť rôzne iné, avšak rovnako bohaté interpretačné línie napísaného. Práve biblické podobenstvá často nenápadne navrstvujú významy básní a dokazujú, že na rozprávanie o niektorých dilemach morálky niet krajšieho jazyka ako je jazyk náboženstva.

Amichaiovo zvnútornenie lásky vynikajúco ilustruje obálka útlej zbierky. Fotka siluety smutného dievčatka je momentkou z filmu francúzskeho umelca Pierre Huyghesa „One Million Kingdoms“ (2001), ktorý v ňom inak toto rozvážne dievča nechá mapovať akúsi futuristickú mesačnú krajinu. V nej sa všetky krátery, neotesané pohoria a skaly v sekundovom takte menia podľa intenzity a vĺn hlasu rozprávača-astronauta Neila Armstronga alias Julesa Verna.

Láska ako lunárna krajina – neprebádaná, fascinujúca a nebezpečná. Miesto, kde sa permanentne zakopáva o krátery, ktoré nemožno nájsť, pretože každý vlastný krok ich môže vyhĺbiť.

„Nedávali sme pozor, keď sme vraveli ,budúci rok‘ alebo ,pred mesiacom‘. Takéto slová sú ako úlomky zo skla, ktorými si možno ublížiť.“

Toto večné hľadanie, kresanie a obrusovanie skál a kráterov u Amichaia ale nevedie ku katarzii a trvalému pocitu naplnenia. Láska akoby musela ustúpiť niečomu ešte viac existencionálnejšiemu a hlbšie ukotvenému.

“V cudzej krajine musíš ľúbiť / dievčinu, ktorá je študentkou histórie. Ležíš s ňou v tejto tráve / na úpätí týchto kopcov / a medzi výskotom a vzdychmi / ti povie, čo sa tu kedysi dávno prihodilo.“

Radosť, nádej, presnosť, hĺbka, slasť, šťastie, pôžitok, ticho, krása, jemnosť, milovanie, spomienka, vážnosť, sviežosť, pamiatka, trpkosť, horkosť, úzkosť, bolesť, hrubosť, hluk, plač, tvrdosť, vzdialenosť, utajovanie, smrť – to všetko je láska. A napriek tomu -

„Láska nie je posledná izba. / Ešte sú iné pozdĺž dlhej nekonečnej chodby.“

…

Aké?

————————

Yehuda Amichai (1924 – 2000): Ako dvadsaťpäť ročňý sa stal spisovateľom. To už mal však za sebou  sťahovanie z rodného Würzburgu do vtedajšej Palestíny, boje v židovskej brigáde britskej armády a vo vojne za nezávislosť. Po službe v armáde študoval na Hebrejskej univerzite v Jerulazeme biblistiku a hebrejskú literatúru, kde pôsobil aj ako docent. Neskôr sa aktívne angažoval a podporoval mierové riešenia na Blízkom východe, spolupracoval s mnohými palestínskymi autormi. V roku 1955 mu vyšla prvá zbierka básní s názvom “Teraz a po iné dni”. Jeho diela boli preložené do viac než 40 jazykov, u nás vyšla zbierka “Láska” v rámci edície veršeonline v občianskom združení Slniečkovo.

————————

Yehuda Amichai: Láska / Vydavateľ: OZ Slniečkovo / Rok vydania: 2006-2007 / Počet strán: 22 / Preklad z anglického originálu: Ľubica Mrózová

Hoci názov knižky ako aj fakt, že sa Kertészovi ušla nálepka „spisovateľ jednej témy“, naznačujú isté obavy, novela „Likvidácia“ nie je ťažkým čítaním ležiacim v žalúdku ešte niekoľko dní. Kým český/slovenský názov v čitateľovi roztleje pocity drsnosti, úzkosti či akejsi totality smútku, maďarský originál „felszámolás“ - ako si všimol český spisovateľ Jiři Zeman – je k nemu zhovievavejší a možno aj priliehavejšie vystihuje esenciu napísaného – prvý kontakt s textom rozširuje totiž o asociáciu zániku a s ním súvisiaceho bilancovania.

A vskutku, „Likvidácia“ je akousi zbierkou vynútených ľudských bankrotov, prameniacich v európskom zážitku holokaustu a zároveň odvážnym pokusom o nájdenie východiska z ich slepej uličky. Je to strhujúca filozofická detektívka, v ktorej pán Trpký pár rokov po páde socializmu pátra po nezvestnom rukopise svojho mŕtveho priateľa B. – umelca, narodeného v koncentračnom tábore, ktorý si vzal život. Samotný holokaust je teda v knihe vytesnený na okraj a nasvietený z opačnej strany – ako sa dá/má žiť po ňom?

Jednotlivé postavy Kertészovej knihy sa s touto dilemou vyrovnávajú rôzne, konečným cieľom úsilia všetkých je ale celkom iste nájdenie „hmatateľnej stálosti“ vlastného ja, akási vnútorná rovnováha, opätovné nájdenie zmyslu v nezmyselnej ničote, doplnenie bielych kvapiek Jing v čiernom mori Jang. Aký náročný zámer to môže byť, ukazuje príklad spisovateľa B.

Hoci rozprávačom príbehu je Trpký, v jeho centre stojí práve záhadný B. Už jeho meno odkazuje na akési Kafkovské tajomno, zároveň je ako vypálená iniciála nepochybným dôkazom praxe KZ-tábora a svojou všeobecnosťou navyše pripomína masovosť a anonymitu moderny, v racionalite ktorej sa človek-milión rozpúšťa a stáva púhým číslom do štatistík. Pocit spoločenskej ľahostajnosti v B.-ho mene nie je vôbec náhodný. Práve on niekoľkokrát zdôrazňuje motív nevypovedateľnosti tragédie holokaustu a nemyslí tým len jeho „disneyfikáciu“ či jeho znázornenie ako emocionálneho gýča. B.-ov príbeh je k tomu všetkému silne paradoxný. Nevysvetliteľná sa zdá byť otázka, prečo  B., preživší koncentračný tábor a (s)pokojne žijúci v socializme, spáchal samovraždu práve po konci oboch totalít, keď sa mu dokorán otvorili dovtedy nepredstaviteľné vnútorné a vonkajšie svety?

Neschopnosť čitateľa nájsť odpoveď len podčiarkuje duševnú priepasť medzi „nimi“ a „nami“ – asi túto priepasť mal vo svojich esejách Kertész na mysli, keď písal o „osvienčimskej vylúčenosti po Osvienčime.“ Totiž, vypovedanie tragédie holokaustu sa často deje jazykom spred holokaustu. Masové vyhladzovanie sa vníma ako jednorázové „vybočenie z dejín“, ktoré ale nič nemení na údajne správnom smere európskej civilizovanej moderny – len sa z neho treba poučiť. Že toto tvrdenie neobstojí a holokaust nielenže nie je z moderny vylúpený ale naopak je jej integrálnou časťou, vyčerpávajúco popísal poľsko-britský sociológ Zsygmunt Bauman. Hrozivá je ale najmä nutná slučka smerom k obetiam. Keď bol/je holokaust len akýmsi „vredom na tele európskej civilizácie“, ktorého sa iba bolo treba zbaviť, koho majú ešte zaujímať skutočné trápenia jeho prežilcov – veď holokaust je už dávno preč?

K pred-osvienčimskému jazyku sa navyše primiešava sám „totalitný newspeak“ – rozprávanie o holokauste sa podľa Kertésza rozpadáva na vinníkov a obete, čo je mimochodom rovnaké rozmyšlanie ako u nacistov, len s opačným znamienkom. Kde nájsť ale ten zvyšok, kde je kultúrny, spoločenský, náboženský fundament 20. storočia, ktorý holokaust nechal narodiť sa a bujnieť až do absurdna? Je vôbec pre európske štáty a ich hrdé osadenstvo predstaviteľné pripustiť takýto fundament v sebe dodnes? Ak nie, neznamená to zvaliť ťarchu tejto tragédie na pár ľudí, ktorí sa navyše jej neustálym pripomínaním stávajú v dnes tak humanitnej Európe svojou ešte-prítomnosťou na obtiaž?

Krátko a stručne: kde sme v tomto rozprávaní o holokauste my všetci?

Kertészove lyrické myšlienky z esejí teda pekne dopĺňajú ešte rozmazanejšie motívy a obrazy (nielen) z „Likvidácie“ a pomáhajú pochopiť napríklad konanie B.-a.

„On chtěl načapat Osvětim ve svém vlastním každodením životě, v tom, jak jej žil. Chtěl registrovat ničivé síly, nutnost přežití, mechanismus přizpůsobení, jako když si dávni lékaři sami očkovali jed, aby na sobě vyskoušeli jeho účinky.“

Takýto zmysel a naplnenie života sa dá nájsť len v totalite, s jej koncom zmiznú viditeľné bariéry a stráca sa pôvodný zmysel prežívania – ten nenávrane odišiel aj u B.-a.

„Překážky padli, otevřel se před ním celý svět. A jeho už nebavilo hledat si nová vězení.“

Iný uhol interpretácie B.-ovej smrti súvisiaci práve s nemožnosťou rozpovedať „ten svoj holokaust“ ponúka Kertész v eseji „Vyhnaný jazyk“. Fakt, že v dvoch za sebou nasledujúcich totalitných režimoch je nemysliteľné slobodne vyložiť slovami zážitok nielen holokaustu, neprekvapí. V nich je jazyk z „logiky veci“ oklieštený na pre štát bezpečné a neznepokojivé minimum a za každé sebemenšie posunutie týchto hraníc si človek môže pripísať sám pre seba úspech. Spisovateľ sa navyše môže cítiť v polohe pomysleného hlasu väčšiny, čo takémuto disidentstvu dáva komunitný nádych a silu. Povedané plocho, nevypovedateľnosť holokaustu sa prekrýva s nevypovedateľnosťou iných tém a dá sa zvaliť na celkové pomery v krajine. Aké bolestivé ale musí byť zistenie, že ani demokratické kulisy a ich maximá nedávajú tragédii holokaustu punc vypovedateľnosti?

Kertészova „Likvidácia“ načrtáva viacero ciest pátrania po sebe samom, ten B.-ov je však nejakým spôsobom permanentne prepletený so všetkými ostatnými. Kým vydavateľ Trpký najprv lezie po skle vlastnej ľútosti, potom si svoje rozhrešenie nahovára, aby napokon zistil, že zástupné ciele nefungujú a on musí hľadať ďalej, B.-ova bývalá partnerka východisko nachádza v cite napospol univerzálnom. A ako to už pri univerzálnych, veľkých a hlbokých citoch býva, hranica medzi ich zbanálnením a zvnútornením je tenká:

„ADAM

Jak to myslíš…milovat?

JUDITA

To je naše jediná šance.

ADAM

Milovat! (Zničehonic se dá do smíchu)

JUDITA

Milovat! (I ona se nakazí hysterickym smíchem)“

—————————————–

Imre Kertész je maďarský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2002), ktorý sa ako malý chlapec ocitol v koncentračnom tábore. V slovenskom preklade vyšli jeho diela: Bezosudovosť, Kaddiš za nenarodené dieťa, Vyhnaný jazyk, Likvidácia. Toho času žije v Berlíne.

—————————————–

Imre Kertész: Likvidace / Vydavateľstvo: Academia – Praha / Rok vydania: 2006 / Väzba: tvrdá / Počet strán: 126

Imre Kertész: Vyhnaný jazyk (eseje) / Vydavateľstvo: Kalligram – Bratislava / Rok vydania: 2003 / Väzba: brožovaná / Počet strán: 179

Väčšinou si publikum fotí, nahráva umelcov aby na ich koncert mali spomienku. V pondelok večer to však STEVE CLARKE TRIO urobili trochu opačne. Odfotili si publikum. No fotením otvorená komunikácia nekončila. Ani jazyková bariéra nebola prekážkou.

Energia, ktorá sálala z ich hudby, napĺňala natrieskanú sálu až do prasknutia. Vynikajúci bubeník Chris Stanley predviedol neuveriteľne dlhé a premakané pasáže, ktoré vyzneli takmer ako nekončiaca kanonáda, pri ktorej si dal prestávku aj slávny basista Steve Clareke a ešte si ho stihol aj odfotiť (spolu s publikom). Dopĺňaní skvelým klávesákom Patom Mariafotom predviedli výborné kreácie, pri ktorých sa viacerí neudržali a začali tancovať. Gitarové sóla a samotný basista Steve Clarke boli neuveriteľné a z výrazov tváre tohoto umelca bolo cítiť absolútnu spätosť s hudbou, ktorú hrá. 

Koncertu sa zúčastnila aj rožňavská hudobná elita a na tvárach sa im zračilo nadšenie a radosť. Radosť však neskrývali ani ostatní diváci, ktorí po každom frázovaní obdarili umelcov dlhým potleskom. Nedovolím sa označovať za hudobného kritika, ale tento koncert bol podľa mňa hudobnou udalosťou roka v našom meste a všetci diváci dostali za 4,50 € absolútnu kultúrnu nadhodnotu, na ktorú budú ešte dlho spomínať. STEVE CLARKE TRIO prinieslo do Rožňavy život a energiu.

Foto & Video: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

V krajine, ktorá si priam systematicky pestovala „záľubu“ v povrchnosti, ohýbaní chrbtov, intelektuálnej plochosti a malomeštiackom vyzdvihovaní stádovitosti, bol po celý svoj život žiariacou hviezdou permanentnej revolučnej opozície.

Narodil sa pred osemdesiatimi rokmi ako Zbyněk Fišer do rodiny prvorepublikového generála, už na prahu dospelosti si však spolu so skupinou spriaznených umeleckých duší demonštratívne zmenil meno na židovský pseudonym Egon Bondy. Bola to spontánna mladícka reakcia na prvú vlnu protižidovských represií boľševického Sovietskeho zväzu po druhej svetovej vojne. Skôr ako drvivá väčšina pozdejších disidentov tiež prekukol nehanebné klamstvo sovietskych politických špičiek, ktoré frázami o socializme prikrývali vlastné imperialistické a totalitné vízie a plány.

V 50. rokoch v stalinských procesoch popravili jeho učiteľa a blízkeho priateľa Záviša Kalandru. Práve túto udalosť zdôraznil oveľa neskôr jeho priateľ, saxofonista Plastikov Vráťa Brabenec, keď ho obviňovali z konfidentstva v prospech Štb: Každému, kdo ho odsuzuje, říkám, uvědomte si, že to byl kamarád Záviše Kalandry, a když Kalandru pověsili v tom tunelu na Pankráci, tak Bondy prostě nechtěl být další v pořadí. A když se někdo divil, jak ho můžu obhajovat, tak jsem se ho vždycky zeptal: kolik ti oběsili kamarádů, ty vole? Bondy byl navíc upřímný v tom, že nás vždycky dopředu varoval: kluci nic mi neříkejte, já jim to musím stejně vyklopit.

Vyrástol na surrealizme, ovplyvnil ho Teige, priatelil sa s Hrabalom, Boudníkom, Vodseďálkom, Jirousom, Machovcom, s komunitou ľudí okolo kapely Plastic People of the Universe (ktorá zhudobňovala jeho básne), s Mišom Hvoreckým, s hudobníkmi Ľubomírom Burgrom (na jednom albume jeho kapely Ali ibn Rachid si zaspieval) a s Marekom Piačekom (s jeho kapelou Požoň sentimentál naspieval niekoľko pijanských pesničiek), s výtvarníkmi Jurajom Bartuszom a Lacom Terenom, úprimné priateľstvo ho spájalo s intelektuálom-solitérom košického undergroundu Marcelom Strýkom.

Zásadne ovplyvnený európskou avantgardou, Marxom, čínskym a indickým budhizmom, taoizmom, frankfurtskou školou, českými protestantskými intelektuálmi nebol nikdy súčasťou žiadneho oficiálneho alebo mainstreamového prúdu.

Písal poéziu, v ktorej zámerne provokoval nadávkami a do absurdna dotiahnutou oslavou boľševického režimu, ktorej iróniu a sarkazmus nerozoznal naozaj len málokto. Sám ju nazval „trapnou poesií“, odkazujúc tým na kvalitu života v boľševickom koncentráku 50. a 70. rokov. Jeho poetickou metódou bol tzv. totálny realizmus, založený na systematickom ignorovaní akýchkoľvek básnických figúr a trópov. Táto stratégia mu dovoľovala obnažiť existenciálnu absurdnosť života v totalitnom systéme. Z dnešného pohľadu nie je bez zaujímavosti, že už vtedy bol Bondy presvedčený o totalitnom charaktere spoločenského systému založenom na konzume, mediálnej a politickej manipulácii, celkovom živote na dlh prekvitajúcom na oboch stranách Železnej opony.

Vo svojich prózach vytvoril svety mimobežné s práve panujúcim „akožesocialistickým“ režimom. Jeho kultoví Invalidní súrodenci sa ešte občas konfrontujú s represiou, v poprevratovom Údolí už izolovanosť berie každý ako samozrejmosť. Hatto je temnou meditáciou nad zmyslom ľudskej existencie, Bratři Ramazovi rozprávajú tragicko-fraškovitý príbeh univerzálnej témy viny, trestu, pokánia a spásy, odohrávajúci sa v čase hlbokej normalizácie.

Jeho filozofické dielo, počnúc Otázkami bytia a existencie a končiac posmrtne vydaným Príbehom o príbehu, rozvíja jednu jedinú tému: ako sa bez Boha (boha) dopátrať zmysluplného usporiadania Univerza a miesta človeka v ňom. Ďalšou líniou boli jeho Poznámky k dejinám filozofie, v ktorých spracoval čínsku a indickú klasickú filozofiu, západnú antiku, renesanciu a začiatok novoveku i arabskú a židovskú filozofiu. V normalizačných časoch to bol jediný zdroj poznania dejín filozofie v krajine.

Beletristická tvorba Egona Bondyho patrí k tomu najoriginálnejšiemu a najinšpiratívnejšiemu, čo bolo napísané na území bývalého Československa.

Tieto Bondyho aktivity, hoci stojace samostatne, tvoria ucelenú umeleckú výpoveď o svete na povrchu preťatom politicko-ekonomickou zmenou. Pod týmto predelom však pulzuje (a vždy pulzovala) foucaultovská moc, raz viditeľná ako totalitná nadvláda a fyzické násilie, inokedy ako tekutá manipulácia médií a diktatúra konzumu.

Symptomatickými sú v tejto súvislosti dva Bondyho texty – novely Údolí a Hatto. Hoci sa oba príbehy odohrávajú v rôznych svetoch, to podstatné majú spoločné – definovanie ľudskej bytosti parametrami slobody, šťastia a hľadania zmyslu svojej existencie. Hraničná situácia všeobjímajúcej apokalypsy ukazuje postavy v ich nahote, žiadna už netrpí ilúziami očakávaní a optimistických nádejí v lepšiu budúcnosť.

Bondyho silnou stránkou je mrazivo jednoznačné vykreslenie prostredia príbehu. Spoločenské temno je kombinované nehostinným či až vyslovene nepriateľským počasím. Zmar, bieda a smrť spôsobované priam osudovo pravidelnými pustošivými nájazdmi barbarov.

Ani v jeho ostatných poviedkach a románoch sa postavy nepohybujú v pokojnom strednom prúde. Ich vytesnenie na okraj pritom berú s pokorou a zároveň dôstojne ako tú najprirodzenejšiu vec na svete. Zmierenosť so situáciou však nie je dôvodom na apatiu – práve vtedy prichádza čas odhaľovania zmyslu ľudskej existencie. Tento priestor sa veľmi často vypĺňa poznávaním: umením a nadobúdaním vzdelania.

V Bondyho prozaických textoch sa zaujímavo spájajú filozofické, teologické alebo umenovedné pasáže so samotným príbehom, v ktorom nie je núdza o vulgarizmy či kontroverzné témy. Takýto súbeh dvoch rôznych štýlov písania (a uvažovania) však nie je samoúčelný: vytvára fikčnú, literárnu podobu pravekého symbolu čínskeho predfilozofického myslenia jin-jang, v ktorom sa prelievajú tie najzákladnejšie – protikladné, no zároveň sa doplňujúce – kvality (života, textu, Univerza…).

Bondyho stratégia permanentnej revolúcie, ktorú okrem svojich textov úplne prirodzene uplatňoval aj vo svojom civilnom živote, je v tomto svete konformity ukrytej za povrchnú krikľavú rôznorodosť rozhodne jednou z najinšpiratívnejších. Nie je žiadny dôvod znova o nej nepopremýšľať.

„Neboť není vskutku ničeho krásnějšího na tomto světě a není větší blaženost v ničem než v nabývání poznání, které staví člověka na roveň andělú opěvujících nepřetržitě Pána a jeho Stvoření.“

——————————————-

Viac k Egonovi Bondym nájdete napríklad aj na českej wikipédii – klik TU.

Spolu s Jánom Johanidesom, Vincentom Šikulom, Jaroslavou Blažkovou, Petrom Jarošom či Pavlom Hrúzom bol tvorcom hádam poslednej autentickej generačnej výpovede v slovenskej literatúre. Rudolf Sloboda.

Slovenská tradícia generačných alebo poeticky spriaznených vystúpení básnikov, prozaikov a ich „dvorných“ literárnych kritikov nie je dlhá ani bohatá, napriek tomu si zaslúži pozornosť. V medzivojnovej avantgarde si našli svoje miesto intelektuáli zo socialistického zoskupenia DAV (Novomeský, Okáli, Poničan, Sirácky, Clementis), na surrealizmus napojení nadrealisti (Fábry) alebo básnici katolíckej moderny, jedinej unikátnej slovenskej avantgardnej skupiny (Silan, Veigl, Dilong…)

Po februárovom puči a temnote socialistického realizmu, umeleckom odraze reálneho socializmu v krajine, to boli Trnavská skupina/konkretisti (Šimonovič, Mihalkovič, Ondruš, Stacho), Osamelí bežci (Laučík, Štrpka, Repka) a Generácia 56, kto zásadným spôsobom zmenil pohľad na kvalitu umeleckého diela a nanovo sformoval jeho vzťah k spoločenskej realite a ku všetkým životaschopným literárnym trendom vo svete.

Napriek všetkému však bola výpoveď Generácie 56 výpoveďou vyhranených individualít. Prvýkrát dostali priestor v Mladej tvorbe, výnimočnom časopise, ktorý sa stal na krátky čas „zlatých šesťdesiatych“ priestorom umeleckej slobody. Po jeho zákaze sa ich cesty prirodzeným spôsobom rozišli. Mladá tvorba bola tým najlepším štartovacím médiom, v ktorom mohli začínajúci autori prezentovať a tvorivo konfrontovať svoje poetiky, svoje videnie sveta.

Hoci boli rozdiely medzi autormi viditeľné priam voľným okom – napríklad Vincent Šikula vychádzal z kresťanských koreňov, Peter Jaroš z farbami presýteného existencializmu, Jánovi Johanidesovi bol vlastný racionálny chlad nezúčastneného odstupu, Pavel Hrúz inklinoval k podpovrchovej irónii a sarkazmu – jedno mali spoločné: radikálne nový pohľad na človeka, jeho individualitu, na definovanie jeho miesta v spoločnosti. Práve týmto (okrem novátorského štýlu, ktorým tento nový obsah zachytili a spracovali) sa Generácia 56 navždy zapísala do histórie moderného slovesného umenia na Slovensku.

Sloboda prežil temer celý svoj život v Devínskej Novej Vsi, v tých časoch (normalizačné Československo) pokojnej oáze na kraji rozrastajúcej sa Bratislavy. Rieka Morava a jej slepé ramená, kopce Sandberg, Devínska kobyla a prítomnosť neznámeho Rakúska v bezprostrednej blízkosti boli prirodzenými orientačnými bodmi v priestore jeho próz.

Ďalším, hádam najdôležitejším, znakom jeho textov bola originálna hra s čitateľom, ktorého zneisťoval vpisovaním častí reálnych udalostí a osôb do svojich próz. A bol to najmä jeho vlastný život (a život jeho rodiny), ktorý mu slúžil ako nevyčerpateľná zásobáreň motívov transformovaných do príbehov.

Jeho debut Narcis bol literárnou udalosťou už v prvých momentoch od svojho vydania. Napísaný síce v tretej osobe jednotného čísla, nikoho nenechal na pochybách, že sa Sloboda provokatívne vpísal do hlavnej postavy, Urbana Chromého. Paralýza mladého človeka na prahu dospelosti, ktorý sa z vlastného naivného rozhodnutia ocitol vo veľkom meste, bola v čase vydania románu päsťou pod oko systému, ktorý si na optimizme budovateľského ošiaľu postavil vlastnú zvrátenú kariéru. Meno hlavnej postavy sa stalo svorníkom, v ktorom sa stretali vnútorné pnutia rozorvaného života „hrdinu“ s jeho navonok sa prejavujúcou aroganciou, tvrdohlavosťou, uzavretosťou, neistotou.

Urban prechádza iniciáciou, zasväcovaním do sveta dospelých, do sveta vládnuceho systému, do sveta práce i vzťahov so ženami. Je typickou neskoromodernou karikatúrou mladého chlapca v tradičnom kmeňovom spoločenstve, ktorý sa snaží dostať tam, kde tuší mnoho príjemného a zároveň sa priam bytostne vzpiera každej konvencii, ktorá je s týmto prechodom spojená. Toto napätie vyúsťuje do mnohovrstevnatého a často až nepríjemne komplikovaného vnútorného života, ktorým sa musí Urban priam predierať.

Orientácia na vnútorný svet postáv je pre Slobodu typická. Svet, v ktorom sú nútené žiť, je v podstate len akýmsi katalyzátorom, spúšťačom jeho akcií a reakcií. Je to nutná scéna, pódium, na ktorom stojí plachý introvert s bohatými snami, originálnym myslením a provokujúcimi názormi. Rubom nesmelosti je samozrejme agresivita, ktorá prepuká v tých najvšednejších situáciách.

Ďalším dôležitým prvkom v jeho textoch sú tzv. návratné témy: konflikty v rodine, konfliktný vzťah muža a ženy, konflikt jednotlivca s okolím, vzťah k Bohu, ku zvieratám. Tieto sa v najrôznejších variáciách opakujú, prelínajú a dopĺňajú a – čo je najzaujímavejšie – pri paralelnom čítaní s jeho denníkmi poskytujú zasvätený vhľad do procesu prenikania reálnej skutočnosti do fikčného románového alebo poviedkového textu a naopak.

Asi najznámejším Slobodovým románom je Rozum. Postava scenáristu, zmietaného medzi vedomím nezmyselných aktivít v zamestnaní a absurdnými konfliktami v rodine, je obdarená výnimočným vnútorným prežívaním. Jeho svet, to sú sny a spomienky, plné, živé, emóciami nabité stavy, ktoré jediné mu umožňujú vnímať seba samého ako plnohodnotnú ľudskú bytosť.

V snoch si projektuje stavy a utópie, ktoré vo svojom vlastnom živote nemá šancu uskutočniť, spomienky sa viažu temer výhradne k mŕtvemu otcovi a ranému detstvu svojej dcéry.

Slobodova záľuba vo filozofii, sociológii, politológii, teológii a psychológii nezostala v jeho textoch nepovšimnutá. Postavy, či už je to spomínaný scenárista v Rozume alebo gazda v románe Krv, svoju životnú múdrosť čerpajú z vlastnej autentickej interpretácie pramenných textov Kanta, Hegela, Nietzscheho alebo Marxa, neboja sa inšpirovať Freudovými terapeutickými zápiskami, hrdinsky sa púšťajú do kritického čítania Bhagavad Gíty, Koránu i Biblie.

Románové texty sa tak stávajú priestorom, v ktorom sú do seba s existenciálnou naliehavosťou a zároveň postmodernou hravosťou zaklinené dlhé pasáže monologických rozpráv o Marxovi a Ježišovi, nezúčastnený opis tých najbežnejších rodinných alebo pracovných konfliktov a priam dokumentaristicky presný záznam vlastných snov či zmien počasia v Devínskej Novej Vsi.

Iným charakteristickým znakom jeho príbehov je ironický odstup autora, resp. rozprávača od „svojich“ postáv. Sloboda úplne prirodzene akceptoval moderné opustenie konceptu „hrdinu“ so všetkým, čo k tomu patrí (typické vlastnosti, pátos, chýbajúci odstup…) a jeho nahradenie postavou. U Slobodu je tento princíp vygradovaný do extrému „nášho hrdinu“, ktorý sa v niektorých jeho textoch objavil ako karikatúra budovateľov reálneho socializmu v románoch a poviedkach z 50. rokov.

Rudolf Sloboda bol jedným z najvšestrannejších spisovateľov svojej doby. Okrem spomínaných románov a noviel písal aj príbehy pre deti, napísal množstvo poviedok, niekoľko divadelných hier a televíznych scenárov. Jeho denníky sú dnes unikátnym záznamom tvorby literárneho diela, keďže je v nich podrobne zachytený proces, akým jeho texty vznikali.

…………………………………………………………………………………………………………………………………….

BIBLIOGRAFIA  RUDOLFA  SLOBODU

ROMÁNY A NOVELY: Narcis (1965, ďalšie vydania: 1995, 2004), Britva (1967, ďalšie vydanie 2005), Šedé ruže (1969), Romaneto Don Juan (1971), Hudba (1977), Vernosť (1979), Druhý človek (1981), Rozum (1982, ďalšie vydania1990, 2002), Stratený raj (1983, ďalšie vydanie 1988), Uršuľa (1987), Rubato (1990), Krv (1991, ďalšie vydanie 2009), Jeseň (1994), Pamäti (1996), Láska (2002)

POVIEDKY: Uhorský rok (1968), Hlboký mier (1976), Dni radosti (1982), Pánsky flám (1986), Útek z rodnej obce (1992), Herečky (1995, ďalšie vydanie 1997)

Súbory poviedok: Do toho domu sa vchádzalo širokou bránou (2002), Rodné mestečko (2003), Jesenná (zato) silná láska (2003)

POÉZIA: Večerná otázka vtákovi (1977)

TVORBA PRE DETI: Ako som sa stal mudrcom (1987), Hraničný kameň (1989)

Prerozprávanie: Ílias (1973)

FILMOVÉ A TELEVÍZNE SCENÁRE: Milosrdný čas (1975), Prerušená hra (1979)

Nezrealizované: Karline manželstvá (1980), Dušička (1995)

DIVADELNÉ SCENÁRE: Armagedon na Grbe (1993), Macocha (1995)

Nezrealizované: Vojna s malým Holandskom (1965), Pašie (1972)

OSTATNÉ: Pokus o autoportrét (1988), Z tvorby (2002), Z denníkov (2002), Listy a eseje (2004)

“Literatúra je osud! Pri písaní prinášate vlastnú kožu na trh. Sám sa zdierate z kože! Písanie je smrteľne vážna práca.”

…povedal koncom 90tych rokov pre časopis Romboid Egon Bondy, kultová postava československého undergroundu. Nie je mnoho spisovateľov, o ktorých by bolo možné povedať čosi takéto bez zaváhania. Henry Miller však do tohto zoznamu určite patrí.

Hoci je vždy dobré, keď nestratíme zo zreteľa skutočnosť, že žiadne umelecké dielo nereflektuje skutočnosť vo jej komplexnosti, je potrebné uvedomiť si, že okrem textov založených na mystifikácii, hre a virtuálnom vytváraní a ukrývaní rôznych identít existujú aj také, ktoré idú na trh márnosti (hoci s umením) takpovediac zvlečené z vlastnej kože (či koží).

Tieto texty, podopreté, či skôr potvrdené životným étosom ich autorov, síce nevypovedajú o ich živote a povahe, sú však dokladom čohosi oveľa dôležitejšieho: sila autenticity a etickej integrity na strane reality dosvedčuje presvedčivosť fiktívneho sveta umeleckého textu. Vzťah implikácie, prostého vyplývania písania z reality, je nahradený dialektikou. Kvantitatívny nárast pozitívnej energie v živote a v mysli autora sa v istej chvíli preklopí na kvalitatívne novú úroveň, na ktorej môže vzniknúť umelecky hodnotný artefakt.

Miller naozaj, celkom v duchu Bondyho výroku, bral literatúru vážne. Len preto mohol písať s takým humorom, s takou drsnou iróniou, ako to môžeme čítať v Obratníku Raka: “Tak výborne si obaja rozumeli, že často, keď som o pol druhej navštívil Van Nordena, našiel som Bessie sedieť na posteli, prikrývky odhrnuté, a Van Norden ju nabádal, aby mu hladkala penis… “iba niekoľko hodvábnych pohladení,” vravel, “aby som nadobudol odvahu vstať.” Alebo ju žiadal, aby mu naň fúkala, a keď ani to nezabralo, chmatol si ho sám a triasol ním ako cengáčom, ktorým sa zvoláva na obed, a obaja sa dusili od smiechu.”

Miller nenávidel rasizmus a tak si uťahoval z nafúkanosti Židov, ktorí odporne zrelativizovali utrpenie zvyšku sveta tým, že to svoje postavili na piedestál a zabsolutizovali ho. Uťahoval si sám zo seba, keď sa nazval chodiacim pohlavným údom. Podľa neho by ľudstvo stratilo oveľa menej, keby privítalo svoju nízkosť, ako keď predstiera svoju výšku (civilizovanosť, humanitu).

Románom Obratník Raka spustil Miller lavínu rozhorčenia, odmietania a represie, ktorá sa v Spojených štátoch amerických skončila až 24. júna 1961. V prvom týždni po vydaní sa pritom  predalo 68 000 výtlačkov. Kvôli súdnym procesom bol Miller na verejnosti známy ako autor špinavej, nechutnej a odpornej knihy – a ľudia sa zrazu nemohli dočkať, kedy si ju prečítajú. Je zaujímavé, že po skončení oficiálnej cenzúry nastúpila cenzúra neoficiálna. Spustili ju americké feministky, ktoré ho obvinili z toho, že ženy v tomto románe vykreslil výlučne ako objekt ukájania mužských sexuálnych chúťok. Kým teda v 30. až 50. rokoch čelil útokom puritánov kvôli zobrazeniu ženského tela a pohlavného aktu ako takého, v 60. a 70. rokoch sa na ňom vybúrili feministické fanatičky kvôli jeho údajnému sexizmu. Vyčítali mu, že ženy vykreslil ako porazené bytosti, pretože sú povoľné i preto, že povoľné nie sú.

Nikto pritom nepochopil jednu základnú vec: a síce, že literatúra nie je zodpovedná za to, v akom stave je spoločnosť. Miller nebol sociálnym inžinierom, neprojektoval skutočnosť, nekonštruoval ju. V Obratníku Raka neobhajuje nerovnosť muža a ženy. Len ju umelecky zobrazuje a poukazuje na ňu. Ona totiž naozaj existovala bez ohľadu na to, či kdesi existoval a písal aj nejaký Henry Miller z Brooklynu. Ak však politické elity vyhlásia, že pre spoločnosť je škodlivé zobrazovať tieto veci v literatúre, ľudia možno nikdy nezistia, že to, čo im v skutočnosti škodí, je všade okolo nich. Občania v konzumnej spoločnosti (a na konzumný charakter Ameriky poukázal Miller už v 20. rokoch 20. storočia) majú totiž tú skvelú vlastnosť, že dokážu zo svojho vedomia vytesniť všetko, čo sa označí za nebezpečné pre ich konzumný životný štýl.

Podľa Eriky Jongovej, ženy, ktorá bola v jeho intímnej blízkosti mnoho rokov, sa v jeho knihách sex objavoval v záujme (aj) estetického osvietenia čitateľov, scitlivenia ich zmyslov: “Keď kráčam po bulvári de la Madeleine a dobiedzajú do mňa kurvy, striasa ma čo len pozrieť na ne. Je to vari preto, že sa mi vidia exotické, alebo dobre živené? Nie, zriedka človek nájde na bulvári de la Madeleine krásavicu. Ale u Matissa, v hľadačstve jeho štetca, nachádzame drobné záblesky ženskosti, ktoré zhmotňujú tie najpominuteľnejšie túžby.”

Je Obratník Raka pornografickým románom? Pornografia je masové produkovanie najrôznejších – a pritom takých rovnakých – zobrazení pohlavných aktov. Pornografické dielo je vytvorené za účelom dosiahnuť zisk a ďalej ho kumulovať. Za pornografickým textom nie je nič – len pohlavný akt. Miller zobrazenie tohto aktu využil na útok proti vtedajšiemu charakteru Ameriky. Jej puritanizmus mal tendenciu systematicky prehliadať všadeprítomnú pornografiu a divoko napádať umelecké diela so silným sexuálnym prvkom. Pokrytectvo amerických elít bolo v tom čase prakticky bezbrehé. Ako na to spomína Erika Jongová: “Predstavujem si zbožných južanských senátorov, ako idú z rannej modlitby a raňajok v Bielom dome, aby sa pozreli – prísnym cenzorským okom – na pornografické filmy, aby si zavystrájali so sekretárkami a potom schvaľovali zákony, ktoré zakazujú zvyšku Ameriky robiť to isté. Sex v Amerike nie je nič pre plebs.”

A pritom to bolo také jednoduché. A také absurdné. Vôbec nešlo o to, že by bol Miller pornografiou posadnutý grafoman. Bol len politicky nekorektný. Nebol však výnimkou – pred ním i paralelne s ním boli umlčiavaní mnohí iní spisovatelia. Už spomínaná Jongová ponúka tento postreh: “Keď bolo v rokoch 1914-1915 zakázané dielo Dúha D. H. Lawrencea, zdôvodňovalo sa to obscenitou, no v skutočnosti to bolo kvôli Lawrenceovmu protivojnovému sentimentu a kvôli skutočnosti, že mal za ženu Nemku v čase, keď u mnohých ľudí prevládali protinemecké nálady. Studňa osamelosti Radclyffa Halla bola v roku 1929 zakázaná navonok kvôli necudnosti a obscenite, v skutočnosti ale kvôli prezentovaniu lesbických postáv v dobrom svetle. Mnoho kníh o antikoncepcii a sexuálnych technikách bolo zakázaných, údajne opäť kvôli obscenite, ale v skutočnosti preto, že ženám umožňovali kontrolovať pôrodnosť a sexuálne prežívanie. Za tieto hriechy boli perzekuovaní  spisovatelia ako Margaret Sangerová alebo Havelock Ellis.”

A prečo odmietala Amerika vydať Obratník Raka Henrymu Millerovi? Mnoho môže naznačiť jedno portugalské príslovie, ktoré si nechal vytlačiť na každý list svojho dopisného papiera: “Keby sa hovná dali predávať, chudobní by sa rodili bez zadkov.” Miller veril v nevyhnutnosť zničenia západnej civilizácie, veril, že tento systém zvnútra rozožerie nesloboda, ktorú sám produkuje. Keďže bol typom povaľačského spisovateľa – teda spisovateľa, ktorý sa odmietal zapojiť do výrobno-predajného súkolia amerického kapitalizmu – nemohol mať rád Spojené štáty, ktoré jeho spôsob života považovali za necnostný, za morálne zlyhanie. Aj preto je Obratník Raka zasadený do prostredia Paríža. V New Yorku by to mohlo byť uveriteľné akurát vtedy, keby sa rozhodol napísať sci-fi alebo lacnú paródiu.

V Európe bola chudoba len nedostatkom šťastia, v Amerika bol umelec ako taký zločincom (ak nepísal bestsellery). Ak bol k tomu ešte aj chudobný, správal sa neamericky. George Orwell raz trefne postrehol, že “kým Francúz Céline z tohto života v biede, špine a spoločenskom opovrhnutí urobí román, ktorý je jednou-jedinou stokou kliatia, nenávisti a vzdoru, Američan Miller sa naopak v tomto prostredí cíti šťastný, všetko ho zaujíma, stále niečo obdivuje a napíše románovú ódu na radosť zo slobody a voľnosti, ktorú v Paríži cíti. A táto extatickosť je vlastne jediným tmelom príbehu podávaného útržkovito a na preskáčku” V texte je to však miestami problematické: “Paríž pripomína kurvu. Z diaľky vás očarí, už sa nemôžete dočkať, kedy mu padnete do náručia. O päť minút vás zaplaví prázdnota, zhnusíte sa sám sebe. Akoby vás niekto podviedol.” tento citát je tiež dôkazom, že Miller v sebe nosí hlboký étos a nadhľad.

Erika Jongová zase si spomína na Millerovo zhrnutie sveta práce v New Yorku okolo roku 1920, keď začal pracovať vo Western Union: “Celý systém byl tak prohnilý, tak nehumánní, tak všivý, tak beznadějně korumpovaný a komplikovaný, že by bylo třeba génia, aby do něj vnesl pořádek či smysl, nemluvě o lidskosti nebo dústojnosti. Byl jsem zcela proti celému systému amerického zaměstnávání, který je shnilý zevně i zevnitř… Z ptačí perspektivy jsem viděl celou americkou společnost. Byl jsem jako stránka, vytržená z telefonního seznamu. Abecedně, číselně, statisticky to dávalo smysl. Ale když jste se na to podívali zblízka, když jste prověřili každou stranu zvlášť, nebo každou část zvlášť, když jste prověřili každou jednu individualitu a to, z čeho se skládá, prověřili jí dýchaný vzduch, život, který vede, šance, které riskuje, uzříte něco tak hnusného a ponižujícího, tak nízkého, tak mizerného, tak naprosto beznadějného a nesmyslného, že je to horší než pohled do nitra vulkánu. Uzříte celý americký život – ekonomicky, politicky, morálně, spirituálně, umělecky, statisticky, patologicky. Vypadá jako velký syfilitický vřed na z poklopce trčícím čuráku…

Pri uvažovaní o Obratníku Raka možno okrem problému pornografie naraziť aj na problém gýča. Je Millerov Obratník Raka gýčový?

Podstata a zákony krásna sa menili stále s príchodom nového umeleckého obdobia. Kristus na kríži sa raz zobrazoval krvavo ako nepríjemná výčitka, inokedy zženštilo či transcendentne umelo. Kedy išlo o gýč? Alebo je gýč samotné ukrižovanie Krista? Gýč je artefakt, ktorý predstiera, že je niečím, čím nie je, ale čím v podstate ani nechce byť. Predstiera, že je umením a zároveň dáva najavo, že s ním nemá nič spoločné. Túto paradoxnú situáciu dokáže navodiť preto, lebo je komerčným tovarom, určeným na spotrebu, zároveň však vypĺňa ten priestor, ktorý predtým “patril” umeniu.

Gýč kompromituje umenie tým, že sa naňho navonok v mnohom podobá. Je však prázdny, bez étosu, nie je zhmotnením tvorivosti a životného údelu umelca. Je produktom masovej výroby. Nie je v ňom nič okrem toho, z čoho bol vyrobený. Gýč sa preto nedá interpretovať. Neskrýva v sebe nekonečnú mnohoznačnosť umeleckého artefaktu. Je formou, absolútnou kópiou, odliatkom určeným výlučne na konzumáciu. Okrem snahy páčiť sa, vykazuje už len jeden atribút a tým je emocionálnosť. Práve emócie ako nižšie city pôsobia na masového spotrebiteľa a vzbudzujú v ňom dojem, že to, čo vníma, je umenie, lebo pri kontakte s ním sa v človeku niečo pohlo. To “niečo” však nie je intelekt ani vyšší cit. Len živočíšna emócia skrížená s konzumným pudom.

Je teda Obratník Raka pornografický gýč? Rozhodne nie. Miller totiž používa obscénnosť, aby čitateľa šokoval a tak ho prebudil, ale akonáhle je prebudený, tak ho – slovami Eriky Jongovej – vezme ku hviezdam. Sám Miller k tomu povedal: “Je Milenec lady Chatterleyovej obscénny? Ak áno, ako je obscénnosť ospravedlnená?”, pýta sa. Žiadne ospravedlnenie nie je potrebné, odpovedá si. “Život je obscénny a zázračný a ani pre neho nie je žiadne ospravedlnenie.” A na inom mieste: “Moderný spisovateľ používa obscenitu rovnako ako starí spisovatelia používali sviatosť.” Obscénnosť Obratníka je teda znakom, ktorým gýč nikdy nedisponoval, ani disponovať nebude. Miller ním oslobodzoval Ameriku z puritánskej neľudskosti, ktorá jej ordinovala hriech v dávkach, ktoré by ju museli skôr či neskôr položiť.

V podstate možno povedať, že platí zhruba toto: obscénnosť, pornografia je gýčom, keď jej chýba estetický a etický (axiologický) rozmer. Je spotrebným tovarom určeným na konzumáciu. No keď sa ňou zobrazí niečo, čo čitateľovi (divákovi, poslucháčovi) ponúkne ďalšie interpretácie, ide už o umelecké dielo. Ako ďalší príklad, na dôkaz, že Henry Miller nebol výnimkou, možno uviesť  Arta Spiegelmanna, ktorý vytvoril román Maus - a tento mal komiksovú podobu. Témou však bola kritická reflexia a vyrovnanie sa s holokaustom. Profesor filozofie a estetik Tomáš Kulka to komentoval takto: “Podařilo se mu vyhnout kýči právě prostřednictvím toho média, které je kýči vlastní – což je svým zpúsobem geniální” Opačným príkladom môže byť Picassova Holubica, z ktorej sa stal gýč len preto, že ju komunistický režim transformoval do ideologického symbolu. Je zaujímavé, že práve Picassove kresby zdobia slovenské vydanie Millerovho Obratníka.

“Kolik středozemního slunce je v Millerově próze, třebaže se plazí po zašlých dírách velkoměst! Nemúžeme než souhlasit s Georgem Orwellem, který o Obratníku Raka napsal: Tato kniha je dílem šťastného člověka.” hovorí slovinský literárny kritik Mitja Čander.

A čím iným než šťastím dáva človek najavo svoju ľudskosť?

…………………………………….

Henry Miller: Obratník Raka

pôvodné vydanie: Obelisk Press, Paris 1934

Tatran 1970

preložil Jozef Kot

doslov napísal Dušan Slobodník