Jedna z najmladších rožňavských škôl vznikla 1. septembra 1948 ako Stredisko výchovy banského dorastu v Rožňave. Spočiatku sa vyučovalo v drevenom baraku postavenom v záhrade Baníckeho múzea, neskôr si stredisko prenajalo budovu bývalého evanjelického gymnázia. V školskom roku 1948/49 sa na banícke povolania začalo pripravovať prvých 17 frekventantov. Ubytovanie mali zabezpečené „v bývalom chudobinci sv. Františky“(týmto chudobincom mohla byť dojčenecká útulňa – budova vedľa Baníckeho múzea alebo evanjelický sirotinec, ktorý stál na mieste dnešnej VÚB-ky – obidve dala postaviť Františka Andrássyová; možno ešte žije v Rožňave alebo na okolí niekto z týchto prvých baníckych učňov, ktorý by mohol túto informáciu potvrdiť).

Otvorením Preškoľovacieho ústavu baníckeho dorastu v Rožňave s dvojročným učebným obdobím sa vytvorili podmienky pre perspektívne zabezpečenie kvalifikovaných pracovných síl. Praktická výučba baníckych učňov prebiehala na banskom úseku Štefan, ktorý dostal prívlastok „školský revír“.

Od roku 1950 strediská pracujúceho dorastu a ústavy baníckeho dorastu premenovali na základné odborné školy banícke. Vyučovalo sa v nich dva dni a praktický výcvik bol štyri dni v týždni. Výučba bola dvojročná a končila sa záverečnými skúškami. Po ich úspešnom vykonaní získali absolventi kvalifikáciu pomocného haviara.

Od roku 1952 prešli zariadenia na výchovu baníckeho dorastu do systému štátnych pracovných záloh. Poslaním tohto systému bolo vychovávať kvalifikované pracovné sily pre rozvíjajúci sa priemysel, teda aj pre baníctvo. Zariadenie na výchovu baníckych učňov v Rožňave bolo premenované na Banícke učilište štátnych pracovných záloh (BU ŠPZ). Školský rok 1952/53 začal nielen s novým názvom školy, ale, čo bolo hlavné, vyučovať sa začalo v novej modernej budove postavenej na tento účel. Zároveň s učilišťom bol postavený aj internát, telocvičňa, športové ihrisko, garáže a i. V roku 1953 sa začala výstavba slobodárne na Vargovom poli pre 72 absolventov učilišťa.

Od roku 1958 rožňavské učilište zabezpečovalo výchovu učňov prevažne profesie strojný zámočník a automechanik. Pre tieto profesie však boli objekty dielní malé a strojové zariadenie zastarané. V rokoch 1968-71 boli preto dielne rekonštruované a zmodernizované. V školskom roku 1978/79 sa zaviedli na učilišti nové učebné odbory – obrábač kovov a elektromechanik. Súčasne sa otvorilo štvorročné štúdium odboru baník-mechanizátor. V roku 1980 sa uskutočnila 4. etapa prestavby učňovského školstva a Stredné odborné učilište banícke v Rožňave bolo postavené na úroveň ostatných stredných odborných škôl. Vyučovali sa tu tieto profesie: baník-mechanizátor, mechanik strojov a zariadení, obrábač kovov, elektromechanik a mechanik opravár, obidve s odborným zameraním na stroje a zariadenia.

Od školského roku 1983/84 bol otvorený štvorročný študijný odbor mechanik strojov a zariadení. V školskom roku 1988/89 sa vybudovala učebňa výpočtovej techniky a v školskom roku 1990/91 sa zmenil názov školy na Stredné odborné učilište. Vzhľadom k útlmu baníckej výroby v Rožňave a okolí bola zrušená výučba všetkých baníckych odborov a začalo sa s výučbou nových učebných a študijných odborov. V školskom roku 2008/2009 zmenil názov školy na Strednú odbornú školu.

Náročky som vyššie spomenula útlm baníckej výroby, nie zánik. V súvislosti s úspešne sa rozvíjajúcou ťažbou mastenca v Gemerskej Polome a práve prebiehajúcou revitalizáciou bane Mária v Rožňave nie je vylúčené, že sa na bývalom Baníckom učilišti v Rožňave ešte v budúcnosti budú otvárať banícke študijné odbory.

Edita Kušnierová

(Spracované podľa publikácie: Kočiš, J., Makovíny, J., Reiser, M.: Baňa Rožňava historická a súčasná, Košice 1990).

Predchádzajúce časti seriálu Rožňava včera a dnes si môžete pozrieť kliknutím sem

Za obdobie posledného polstoročia stratila mnoho svojich pôvodných domov, ktoré padli za obeť veľkoplošným asanáciám. Najviac utrpela východná strana ulice, kde najprv na hornom konci zmizli domčeky na pravom brehu Drázusu, aby uvoľnili miesto bytovkám. V roku 1965 sa spriechodnilo ústie ulice z Námestia baníkov asanáciou budovy starej lekárne, čím sa otvoril priehľad na zaujímavé východné domoradie, ktoré začínalo vyústením priečnej Normovej ulice (či skôr uličky) pri nároží pekného prízemného klasicistického domu s veľkou oblúkovou bránou, vedľa ktorého stála starobylá poschodová budova bývalého hostinca Havran. Za ňou nasledoval rad prízemných rodinných domov stavaných do hlbokých úzkych dvorov.

Domy boli charakteristické pravidelne ustupujúcimi fasádami, čo umožňovalo umiestniť aspoň jedno okno na severnú stranu domu smerom k Čučme. Všetky boli obývané a udržiavané. V priebehu 70. rokov 20. stor. boli zbúrané, aby uvoľnili miesto pre novú obrovskú budovu pošty a telekomunikácií. Jej výstavbou bola zlikvidovaná aj bývalá Normová ulica, cez ktorú sme kedysi chodievali do základnej umeleckej školy. Na násype, ktorým bola ulička zasypaná, bolo vybudované parkovisko pre poštu. Z Normovej ulice zostal kanál zarastený burinou. Dnes je už aj budova novej pošty minulosťou. Pracoviská pošty sa z nej vysťahovali do svojich starých priestorov na Šafárikovej ulici a obrovská budova je z väčšej časti prázdna.

Škoda, že Rožňava kvôli tejto, dnes už nepotrebnej nevzhľadnej budove stratila jednu zaujímavú pamiatku, ktorou bol bývalý hostinec Havran. Táto baroková budova s peknými klenbami v interiéri bola totiž s veľkou pravdepodobnosťou postavená na základoch stredovekej čučmianskej brány, ktorou sa na severnej strane uzatvárali mestské hradby.

Viaže sa k nej aj iná, tragická udalosť. Vo vojnovom roku 1944 od apríla do júna tu bolo židovské geto, v ktorom bolo sústredených 327 ľudí židovského pôvodu zbavených slobody, voľného pohybu a ľudských práv. Stiesnené a neľudské podmienky mali za následok veľký počet ochorení, samovrážd a úmrtí. Odtiaľ potom fašisti odviezli v známych železničných vagónoch pre dobytok 303 ľudí, medzi ktorými bolo aj hodne detí, žien a starcov, do koncentračného tábora Osvienčim, kde ich čakala istá smrť. Toto miesto však dnes už ničím nepripomenie Rožňavčanom, čo sa tu kedysi stalo, a už žije len málo ľudí, ktorí si pamätajú, keď ako mladí študenti nosievali tajne svojim židovským spolužiakom do geta potraviny.

Západná strana Čučmianskej ulice bola postihnutá asanáciami v menšej miere: najprv zbúrali niekoľko domov kvôli výstavbe budovy tlačiarne, vedľa ktorej sa zachovalo novoklasicistické krídlo biskupského paláca, v ktorom sa nachádza historická diecézna knižnica. Táto budova je dodnes výraznou dominantou ulice, ktorá až na dve poschodové budovy (bývalý notársky úrad a neskôr učňovská škola povyše bývalej budovy pošty a oproti nej bývalé sídlo stavebnej firmy Pamiatkostav) ja zastavaná prízemnými domami. Väčšina z nich si dodnes zachovala pôvodné historizujúce fasády a veľké oblúkové brány, najmä domoradie na hornom konci ulice, ktoré bolo prerušené v tomto prípade nutnou novou ulicou vedúcou k nemocnici. Na fasáde jedného z týchto domčekov sa dodnes zachovala pôvodná konzolová lampa prvého elektrického osvetlenia mesta z roku 1895.

Prechádzku po starej Čučmianskej (v jazyku Rožňavčanov Čučomská ulica – Csucsomi utca) ukončíme, už smerujúc do kúpeľov, nad budovou starého mlyna, ktorý sa ešte zázrakom zachoval, i keď už nie v pôvodnej podobe. Mlynov bolo na vodnatom Drázuse niekoľko. Súčasťou jedného z nich boli stupy (valcha) na výrobu súkna valcovaného z ovčej vlny pomocou mlynského kolesa na vodný pohon. Ešte začiatkom 70. rokov 20. stor. sa dali nájsť poniže dnešnej starej budovy mlyna zvyšky tohto dreveného zariadenia, ktoré sa neskôr úplne rozpadlo. Priložená stará fotografia zachytáva časť budovy valchy s vodným kolesom.

Edita Kušnierová

Predchádzajúce časti seriálu Rožňava včera a dnes si môžete pozrieť kliknutím sem

Rožňavské kúpele sú dnes minulosťou. Zostali po nich tri kúpeľné domy na dvoch brehoch vodnatého a ešte vždy čistého potoka Drázus, ktoré boli počas posledných 50 rokov viackrát prestavované a upravované. Najzásadnejšie zmeny postihli hlavný kúpeľný dom, ktorý stratil hodne zo svojho bývalého pôvabu odstránením drevených poschodových vyrezávaných terás a nevhodnou modernou prístavbou zo 70. rokov 20. storočia, keď ešte fungoval ako reštaurácia.

Rožňavské kúpele v r. 1867. Takýto koč privážal kúpeľných hostí.  

Z nádherného upraveného parku s elektrickým osvetlením, upravenými chodníkmi, záhonmi kvetov a lavičkami zostali len prestarnuté stromy, krovie a burina a terénne terasy spojené schodiskami. Nezachovala sa ani kolkáreň umiestnená na najvyššej terase, ani tenisový dvorec, ani detské ihrisko. Na mieste romantického jazierka pod parným kúpeľom je dnes lesný porast, z veľkého jazera, kde sa dalo kedysi kúpať i člnkovať, je súkromný rybník s veľkochovom kaprov a pstruhov.

Kúpele fungovali už v 19. storočí vďaka niekoľkým výdatným prameňom liečivej vody, ktorá bola mierne rádioaktívna a bola vhodná na pitie i kúpeľné vaňové kúry. Už vtedy tu boli dva kúpeľné domy a bohatá klientela, ako to vidno na starej rytine. Začiatkom 20. stor. sa stala majiteľom kúpeľov rožňavská sporitelňa (Rozsnyói takarékpénztár); prebudovala ich a rozšírila o ďalšie objekty.

Jazierko pri parnom kúpeli. Kúpeľný park s hosťami.

Člnkovanie na jazere v kúpeľnom parku

Vďaka výborným klimatickým podmienkam, ktoré poskytovalo podhorie Volovca s hustými ihličnatými lesmi sa tu úspešne liečili nervové choroby, migréna, reuma, dýchacie cesty, chudokrvnosť, obezita, ženské choroby, a bolo to tiež veľmi vhodné miesto na rekonvalescenciu. Hlavne však to bolo obľúbené letovisko. Mnohí mešťania tu mali vlastné letné vilky a chatky, ktoré aj prenajímali, ďalší tu trávili nedeľné popoludnia pri promenádnych koncertoch, v kolkárni alebo pri člnkovaní.

Hostia sem prichádzali na týždňové i dlhšie kúry z celého Rakúsko-Uhorska kočmi z Rožňavy, ktorá už mala železničné spojenie s Budapešťou a Viedňou prostredníctvom trate Bánréve – Dobšiná. Nevedno, či sa zachovali knihy kúpeľných hostí; o jednom, skutočne prominentnom hosťovi, slávnom rakúskom lekárovi–psychiatrovi a zakladateľovi psychoanalýzy Sigmundovi Freudovi sa zachovala správa v miestnych novinách, ktoré spomínajú jeho liečebný pobyt v rožňavských kúpeľoch. Je možné, že sem pricestoval na pozvanie vedúceho lekára kúpeľov Dr. Póscha, ktorý ho mohol poznať počas svojho účinkovania vo Viedni.

Kúpeľný dom v r. 1900, resp. 1903

Dnes sa možno v rožňavských kúpeľoch ubytovať v jedinom penzióne, ktorý bol prestavaný z bývalého parného kúpeľa. Tunajšie zdevastované prostredie však zaiste priláka len veľmi málo záujemcov o takýto pobyt. Aj to je jeden z faktorov, ktoré tiež prispievajú k tomu, že sa v posledných rokoch prestáva hovoriť o našom meste ako stredisku gemerského turizmu. Na čelnej strane reklamného bulletinu, ktorý vyšiel začiatkom 20. stor. sa ešte o jeho kúpeľoch píše takto: „…Hegyi nyaralóhely, Gömöri turistacentrum“ (horské letovisko, turistické centrum Gemera).

Kúpeľný dom v 50. rokoch 20. storočia. Kúpeľný park

Parný kúpeľ. Vaňový kúpeľ

Edita Kušnierová

 Dnešný stav:

 

 

Stál v blízkosti veľkého kostola a mal charakter chudobinca a starobinca, resp. nálezinca. Mestská rada vykonávala nad ním len hospodársky dozor, mestský chirurg sa len príležitostne staral o chorých obyvateľov.

V roku 1710 zhorela časť námestia aj so špitálom a o rok na to postihla mesto cholera, ktorá výrazne zdecimovala počet obyvateľstva, takže zriadenie nemocnice sa stalo nevyhnutnosťou. V ťažkej finančnej situácii pomohol mestu krásnohorský zemepán Juraj Andrássy, ktorý pravdepodobne na ruinách starého špitála dal postaviť z vlastných prostriedkov novú nemocnicu, pre ktorú zriadil základinu pre chudobných bez ohľadu na náboženstvo.

Tento šľachetný čin krásnohorského zemepána pripomína mramorová pamätná tabuľa na priečelí budovy s vyzláteným latinským textom s chronostichmi udávajúcimi dva letopočty: 1712 a 1719. Prvý rok je rokom výstavby, druhý s najväčšou pravdepodobnosťou rokom osadenia pamätnej tabule.

V prvej časti textu v preklade čítame: Na slávu Božiu dal postaviť tento rožňavský špitál dedičný pán Krásnej Hôrky Juraj Andrássy starší. V druhej časti: Stalo sa za pričinenia starého verného služobníka správcu Rozmániho (ten dal pravdepodobne vyhotoviť a osadiť túto tabuľu a prispel i na výstavbu). Pod tabuľou sa zachoval drobný výklenok s dvomi kovanými pohyblivými polkruhovými ramenami, ktoré pôvodne zvierali pokladničku na milodary a boli uzavreté visacou zámkou.

V mestských knihách sa špitál spomína ako mestská epidemická nemocnica, lebo mesto ju vydržovalo pre prípad ďalšej epidémie. Nemocnica mala spočiatku 8 postelí, lekárske ošetrenie zaobstarával mestský lekár a ošetrovanie mužský ošetrovateľ. V prípade potreby prijali príležitostných ošetrovateľov. R. 1917 počet ošetrovaných bol 12. Budova slúžila aj na dočasné umiestnenie choromyseľných.

Budova nemala vždy dnešnú podobu. Na starej vedute mesta z konca 18. stor. mala murovaný štít, ktorého pozostatkom je dnešná atika s tromi kamennými súsošiami vo výklenkoch. Tieto sa sem dostali až po roku 1837, keď sa špitál na základe rozhodnutia cirkevnej rady premenoval na katolícky a začal fungovať len pre katolíkov.

Kamenné súsošia pochádzajú pravdepodobne zo zrušených starších barokových prícestných stĺpov a predstavujú Korunovanie Panny Márie, Pietu a sv. Floriána (na detaile rytiny si všimnite, ako kedysi vyzeral susedný dom – dnešná budova tlačiarne ROVEN, ktorá mala na priečelí tri okná, bránku a dve brány (jedna z brán už patrila susednému františkánskemu kláštoru; brány sú tam dodnes, jedna z nich je však zamurovaná).

Neskôr mala budova rôznorodé využitie; v 30.-40.rokoch 20. stor. tu sídlil napríklad aj spolok Krajcár, po poštátnení tu bola v 50. a 60. rokoch 20. stor. poisťovňa a vyťažovacie stredisko, posledných 40 rokov je tu pracovisko pamiatkarov, ktorí v 1. polovici 90. rokov zabezpečili komplexnú obnovu objektu a reštaurovanie súsoší a pamätnej tabule. V súčasnosti je budova opäť majetkom rím. kat. cirkvi a sídli tu Krajský pamiatkový úrad Košice, pracovisko Rožňava.

S témou starého rožňavského zdravotníctva úzko súvisí lekárnictvo. Mnohí Rožňavčania si ešte pamätajú pôvabnú budovu starej barokovej lekárne, ktorá stála kedysi na mieste vyústenia námestia do Čučmianskej ulice. V roku 1965 bola zbúraná kvôli zabezpečeniu dvojsmernej premávky motorovými vozidlami. Dnes by nám z uvedeného dôvodu až tak neprekážala, beztak je do tejto ulice z čučmianskej strany zákaz vjazdu. Nádherné zariadenie lekárne sa podelo nevedno kam.

Edita Kušnierová

Poznámka: Niektoré historické údaje sme čerpali z 1. zväzku rožňavskej mestskej kroniky, ktorú viedla v 60. a 70. rokoch 20. stor. Ilona Strompová a zo separátu článku Norberta Duku-Zólyomiho: Vývin verejného zdravotníctva mesta Rožňavy uverejnenom vo Vlastivednom časopise začiatkom 70. rokov 20. stor.

Všetky časti seriálu si môžete prečítať kliknutím sem

Ak však prichádzame od juhozápadu, z rudnianskeho kopca, z ktorého uvidíme mesto ako na dlani, nemôžeme nepostihnúť v jeho južnej časti mohutnú hmotu evanjelického kostola. Miestny staviteľ Ján Mayer zvládol skutočne bravúrne objednávku rožňavských evanjelikov s dodržaním všetkých podmienok tolerančného patentu cisára Jozefa II. ( kostol mohol byť postavený len na okraji mesta v uzavretom priestore, kam nebol priamy prístup z ulice, nesmel mať vežu ani zvony). Mohutná sieňová stavba s dvomi vysokými protiľahlými štítmi a vysokou sedlovou strechou sa stala aj napriek obmedzeniam dominantou južnej časti mesta, a aj bez veže je dobre viditeľná v jeho panorámach. Postaveniu tejto stavby však predchádzala na udalosti bohatá ale pohnutá história.

Reformačné hnutie, ktoré sa v Európe rozhorelo na začiatku 16. storočia, malo v Rožňave od začiatku živnú pôdu, ktorú preň pripravili nemeckí osadníci a neskôr aj husiti, ktorí sa sem dostali s vojskom Jána Jiskru z Brandýsa (rožňavskú pevnosť mali v moci skoro 20 rokov). Po roku 1570 už väčšina rožňavského obyvateľstva bola protestantská a evanjelici zaujali načas aj rožňavský chrám pôvodne zasvätený Panne Márii.

Začiatkom 18. storočia však reformačné hnutie zastavila rekatolizačná činnosť jezuitov vyslaných z Ríma. Títo najprv získali späť rožňavský chrám, prevzali miestne nižšie a vyššie školy a na ruinách starej radnice dali vystavať vlastný kostol. Po porážke povstania Františka Rákócziho II. v roku 1711 bola protestantská viera prísne zakázaná a mestské výsady Rožňavy stratili platnosť. V meste sa nesmeli odbavovať evanjelické bohoslužby a evanjelickí kňazi mali vstup do mesta zakázaný. Evanjelickí veriaci chodievali preto do neďalekého Brzotína, kde si tamojší veľkostatkári Mariássyovci a Szirmayovci vydržiavali vlastných kňazov. Tu sa po celé desaťročia zhromažďovali na bohoslužby, ktoré sa často konali len pod holým nebom. Sústavné, aj fyzické útoky, pokuty a väzenie, strata majetku, vyhnanstvo, nespravodlivé súdne procesy a ďalšie príkoria prinútili rožňavských evanjelikov obrátiť sa k panovníčke Márii Terézii, ktorá napokon dovolila vstup do mesta luteránskym a kalvínskym kňazom. Vykonávať bohoslužby im však ešte nebolo dovolené.

V roku 1783 sa konali na Spiši veľké vojenské cvičenia, na ktorých sa zúčastnil aj Jozef II. Pri tejto príležitosti panovník navštívil aj Rožňavu a vtedy tunajším evanjelikom povolil vystavať si kostol. Snaha o vlastný duchovný stánok bola taká veľká, že evanjelici neváhali prispieť nielen peniazmi, materiálom, ale aj vlastnou prácou; jeden z nich daroval aj pozemok, na ktorom bol kostol za krátke dva roky postavený a vysvätený 3. decembra 1786. Kostol patrí medzi najvýznamnejšie stavby jozefínskeho klasicizmu na Slovensku. Jeho veľkolepý jednoliaty priestor zakrytý klenbami a pôsobivo prečlenený hlbokými arkádami nesúcimi murované empory má nielen výtvarné kvality, ale aj výbornú akustiku. Drevený krov nesúci strechu kostola je svojou konštrukciou mimoriadnym tesárskym dielom, aké široko-ďaleko nemá páru. V kostole je nádherný stĺpový oltár od rožňavského majstra, pôvodom Bratislavčana Jozefa Godeho. Po komplexnej obnove kostola v r. 2002-2004 sa však, žiaľ, už späť nevrátili pôvodné lavice a seniorské a biskupské stolice vyhotovené rožňavským stolárskym majstrom Jánom Gertnerom v jednotnom luiséznom slohu, čím je pôvodný výraz interiéru značne ochudobnený.

Edita Kušnierová

Vďaka histórii tunajšieho školstva, ktorá bola, vzhľadom na veľkosť mestečka, skutočne bohatá. Najstaršiu zmienku o mestskej škole v Rožňave máme z roku 1525. Mohla existovať len pri farskom kostole, lebo učiteľmi boli miestni kňazi ako jediní vzdelanci. Výdavky mesta na chod školy sa spomínajú v pokladničných knihách aj v roku 1566, 1569 a 1603.

S príchodom reformácie sa už objavuje čím ďalej viac správ o školách v meste i blízkom okolí, na ktorých učili absolventi väčšinou nemeckých univerzít, opäť, samozrejme vysvätení kňazi. V protireformačnom období založili v Rožňave svoju školu jezuiti. Sídlila v dome na námestí, ktorý neskôr pohltila novostavba biskupskej rezidencie.

V rokoch 1705 – 1708 bola v Rožňave protestantská škola, ktorá mala takú vysokú úroveň, že si získala vynikajúcu povesť v celom Uhorsku. Po násilnom prerušení počas rekatolizácie bolo vyučovanie na škole obnovené až v roku 1798. V roku 1782 sa už spomína ako nižšie gymnázium, o umiestnení ktorého nemáme žiadne údaje.

Až v roku 1818 začali stavať novú budovu gymnázia na pravom brehu potoka Drázus na ul. Zeleného stromu. Dnes je v nej základná škola, v priebehu 20. stor. tu niekoľko rokov sídlila aj maďarská stredná pedagogická škola, ktorej cvičná základná škola bola oproti, na ľavom brehu potoka v poschodovej budove, ktorá musela ustúpiť novostavbe autobusovej stanice.

                                    V jej blízkosti, v starom dome, ktorý Rožňavčania volali Sovím hrádkom (Tichy Kálmán: Bagolyvár) bolo alumneum, kde sa žiaci gymnázia za symbolický poplatok, chudobnejší aj zadarmo, kedysi stravovali. Budova alumnea bola začiatkom 70. rokov 20. stor. zbúraná. Dnes je na jej mieste parkovisko taxíkov.

Katolícku školu v Rožňave prevzali po odchode jezuitov františkáni. Aj z tej sa neskôr vyvinulo gymnázium, ktoré viedli od roku 1802 premonštráti (budova bývalej detskej nemocnice na ul. Akademika Hronca). Tí postavili pre svoje gymnázium novú budovu, ktorú neskôr rozšírili o ďalšiu, postavenú v roku 1906 (dnes Gymnázium P. J. Šafárika). Oproti nej stojí dodnes rozľahlá štvorkrídlová budova bývalého biskupského seminára, kde vychovávali budúcich katolíckych kňazov.

Budova dnešnej Základnej umeleckej školy bola postavená na začiatku 20. storočia ako základná katolícka chlapčenská škola. Základnú katolícku dievčenskú školu viedli rádové sestry vincentky vo svojom kláštornom komplexe, postavenom v roku 1866. Na Brzotínskej ulici (dnešnej Šafárikovej) bola v r. l897 postavená reprezentatívna budova evanjelickej dievčenskej meštianskej školy.

                 V 20. stor. bola Rožňava skutočným študentským mestom. Okrem základných škôl a gymnázia tu bola stredná zdravotnícka škola, stredná pedagogická škola, stredná priemyselná škola stavebná, rozľahlý komplex baníckeho, neskôr odborného učilišťa, učňovská škola, po zrušené pedagogickej pribudla stredná ekonomická škola so sociálno-právnou nadstavbou, odborné učilište služieb. Napokon, v 21. storočí, i keď len na krátky čas, sme mali dokonca aj vysokú školu.

Edita Kušnierová

Je pamiatkou na chýrne rožňavské jarmoky, ale aj na obchodný a spoločenský život v meste od stredoveku. Bolo tradíciou u európskych stredovekých miest, že na hlavnom námestí – rínku stávala radnica, okolo ktorej sa koncentroval spoločenský život mesta.

Ten zahrňoval aj dennú starostlivosť o nákup potravín. Predávalo a kupovalo sa prevažne na rínku v blízkosti radnice, kde boli mestské váhy a predaj sa dal kontrolovať. Tu mali svoje stále miesto mäsiari, ktorí predávali mäso priamo z výseku (v českých krajinách sa preto vžilo pomenovanie „masné krámy“). Tu sa čapovalo víno z mestských pivníc, ktoré sa dodnes zachovali a boli tu aj mestské kúpele s barbierom, ktorý nielen holil a strihal, ale aj púšťal žilou a ťahal zuby.

                                      Krámy boli murované, ale aj drevené, a mestskú vežu s radnicou (neskôr kostolom jezuitov) obklopovali z dvoch strán, ako to vidno na starej rytine. Drevené časti vznikom nových predajní na rožňavskom námestí zanikli ešte v priebehu 19. storočia, murované obchodníky sa zachovali, a dodnes plnia svoju pôvodnú funkciu.

Začiatkom 70. rokov 20. storočia, keď sa pripravovali prvé oslavy 700. výročia založenia mesta (mimochodom, nepodložené nijakým historickým dátumom), plánovalo vedenie mesta krámiky zbúrať a namiesto nich postaviť pamätník v podobe siedmich baníckych kahancov.

Pracovníci len nedávno vzniknutej okresnej pamiatkovej správy mali čo robiť, aby krámiky zachránili. Dokonca ich v tomto úsilí podporili aj kolegovia z družobného pracoviska v Olomouci, ktorým sa nepodarilo zabrániť zbúraniu posledných zachovaných „masných krámů“ v Čechách, v Jihlave.

Pamiatkový výskum komplexu rožňavských krámikov potvrdil ich stredoveký pôvod, čo spolu s ich jedinečnosťou (posledné v Československu) bolo tým rozhodujucim dôvodom, že boli ušetrené asanácie. Pre sedem baníckych kahancov (akad. soch. D. Kövesd) bolo vybraté miesto po zbúranom domoradí Šafárikovej ulice, kde ich môžete vidieť dodnes.

Edita Kušnierová

Fotky si zväčšíte kliknutím na ne. Doterajšie časti serálu si môžete pozrieť kliknutím sem

 

Veď banská ťažba a spracovanie rúd vyžadovali množstvo sprievodných výrobkov, a nie všetok tovar bolo množné dostať na trhoch. Remeselníci sa združovali do cechov. Okrem baníckeho cechu tu pracovali cechy kováčov, mečiarov, zámočníkov, stolárov, debnárov, mäsiarov, remenárov, tkáčov, krajčírov, čižmárov, ale aj klobučníkov, súkenníkov, kožušníkov, gombičkárov, hrnčiarov a i.

                 Od 18. storočia boli najpočetnejšími remeselníkmi garbiari a farbiari plátna, ktorých domy bývali postavené blízko seba a tvorili samostatné štvrte, resp. ulice. Štvrť farbiarov sa rozkladala na ľavom brehu potoka Drázus, v priestore dnešného supermarketu TESCO; donedávna ešte Krásnohorská ulica (obr. č. 1,2). Domy garbiarov boli zoskupené prevažne v miestach dnešného parkoviska a predajne BILLA, predtým Jovická ulica (obr. č. 7,8).

    Farbiarske domy mávali veľké oblúkové brány a široké podjazdy (tzv. dufarty). V jednom z nich sa zachovala veľká kamenná kaďa tvaru válova so zvyškami modrej farby v zárezoch jej kamenných bokov.

Tesne pred zbúraním domu v 70. rokoch 20. storočia nás na túto zaujímavú technickú pamiatku upozornil vtedajší majiteľ domu, známy rožňavský učiteľ hry na klavír pán Szatmáry, ktorý tento cenný predmet daroval miestnemu múzeu. Tam si ho vo vstupnej predsieni hlavnej budovy múzea môžete kedykoľvek pozrieť, lebo vzhľadom k svojej váhe nie je súčasťou expozície.

V rade bývalých farbiarskych domov stál aj prízemný dom s vyzdobenou secesnou fasádou, v ktorom bola dlhé roky stará pošta (obr.3). Dnes stojí na jej mieste nevzhľadná kotolňa (v pozadí novostavby).

   Garbiarske domy mávali drevené pavlačové nadstavby, ktoré slúžili na sušenie spracovaných koží. Na dvoch kresbách zachytil ich podobu aj rožňavský maliar Kálmán Tichy (obr. 9,10). Podobnú nadstavbu sme videli aj v predchádzajúcom príspevku na budove kožiarskej manufaktúry.

    

                    Podľa nej sme v závere 70. rokov 20. storočia, kedy už boli domy na Jovickej ulici zbúrané, našli v Rožňave ešte jeden bývalý garbiarsky dom na ulici Zeleného stromu, stojaci tesne vedľa budovy bývalého evanjelického gymnázia, ktorý mal síce prestavanú čelnú fasádu, ale v dvorovej časti mal úplne zachovanú drevenú nadstavbu (obr. č. 5,6).

        

                 Na obr. č. 4 – dole, ktorý je výrezom zo starej kolorovanej pohľadnice (úvodná fotka), vidieť časť pôvodnej čelnej fasády domu (vľavo), ktorá bola veľmi reprezentatívna so svojimi klasicistickými pilastrami a archivoltami, presne takými, aké sú dodnes na budove bývalej kožiarskej manufaktúry. V tomto dome začas sídlilo aj riaditeľstvo bývalej Okresnej pamiatkovej správy v Rožňave a oddelenie ochrany prírody.

      Dom bol v dobrom stave ešte na začiatku 90. rokov, nevedno, kvôli čomu bol zbúraný, keď na jeho mieste dodnes nič nové nie je postavené a je tam len kopa sutín a buriny. Pritom to bol jediný, skoro intaktne zachovaný remeselnícky dom v Rožňave – aj napriek tomu sme sa ho úplne nezmyselne a ľahkovážne zbavili. Takže v súčasnosti nemáme v meste už ani jednu pamiatku na jeho bohatú remeselnícku minulosť.

Edita Kušnierová

Všetky fotografie si otvoríte, resp. zväčšíte kliknutím na ne.

Doterajšie časti seriálu si môžete prečítať kliknutím sem: ROŽŇAVA VČERA A DNES

V tridsiatych rokoch 19. stor. tu vyrástol z cechovej garbiarskej dielne a z bývalej manufaktúry veľký podnik na spracovanie kože, ktorý založil Jozef Markó, príslušník starej rožňavskej rodiny (viď. obrázok rodového erbu).* Podnik mal sklady a komisionálne predajne v Košiciach, Prešove, Martine, Debrecíne, Miškolci a Veľkom Varadíne a svoje výrobky vyvážal i do cudziny.

Hlavným objektom podniku bola stará klasicistická dvojpodlažná budova, postavená ešte v roku 1782, ktorá ako jediná sa zachovala dodnes. Markova továreň na spracovanie kože podľa našich vedomostí fungovala do roku 1925 (možno, že Ing. Peter Marko by mal aj podrobnejšie údaje, ktoré nám chýbajú, lebo je vlastne priamym dedičom podniku, i keď ho vlastne nikdy nezdedil pre známe udalosti po „Víťaznom februári ” 1948).

Ak sa dobre, vlastne hmlisto pamätám, tesne pred vojnou a asi aj po vojne tam bola začas octáreň, neskoršie tam sídlil okresný stavebný podnik (kam sme ako gymnazisti chodievali na brigády). Keď si OSP postavil poniže novú budovu, došlo k búraniu starej továrne, až na vstupný objekt s hodnotnou klasicistickou fasádou.

Aj o ten sa však čoskoro začali zaujímať buldozéry hlavne z toho dôvodu, že na mieste objektu sa malo vybudovať parkovisko novej budovy OV KSS (dnes v nej sídli mestský úrad). Rožňavskí pamiatkári vtedy vynaložili veľa úsilia na záchranu budovy, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou.

Premnohé rokovania sa napokon skončili priaznivo: budova mala byť zachovaná pod jednou podmienkou, že v nej Banícke múzeum zriadi novú expozíciu dejín robotníckeho hnutia a budovania socializmu v okrese Rožňava. V rokoch 1973 – 77 bola budova komplexne obnovená a zničené dvorové krídlo bolo dostavané ako moderná prístavba (na obraze K. Tichyho Dvor Markovej továrne, olej na plátne, 1924, súkromná zbierka, ho ešte môžeme vidieť v jeho pôvodnej kráse).

Následne tu Banícke múzeum zriadilo na svoju dobu veľmi progresívne a moderne koncipovanú expozíciu, ktorá bola po roku 1989 preinštalovaná na tzv. otvorený depozit, kde sú návštevníkom sprístupnené jeho najzaujímavejšie zbierky.

Budova bývalej kožiarskej manufaktúry na Šafárikovej ulici v Rožňave je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok obdobia klasicizmu na Slovensku. Jej geometricky vyvážená čelná fasáda so sústavou pilastrov a štukovou výzdobou je riešená s veľkým umeleckým citom.

V oblúkových archivoltách nad oknami prízemia sú umiestnené antikizujúce figurálne reliéfy, znázorňujúce jednotlivé fázy kožiarskej výroby, v rohoch nad vstupnými portálmi sú znaky mäsiarskeho cechu.

Jedna z najvýznamnejších slovenských historičiek umenia Dr. Alžbeta Güntherová-Mayerová sa v roku 1966 o tejto pamiatke vyjadrila ako o slovenskom unikáte. Aj toto hodnotenie v mnohom prispelo k jej záchrane, ktorá zároveň znamenala aj vytvorenie dôstojných priestorov pre stálu vlastivednú expozíciu. Je skutočne hodnotná, oplatí sa ju navštíviť.

Edita Kušnierová

*Príbuznými rožňavských Markóovcov bola aj slávna levočská maliarska rodina Markóovcov (otec a 4 deti), z ktorej otec, Karol Markó starší (1791-1860) sa stal maliarom európskeho významu. Počas svojho šesťročného pôsobenia v Rožňave v službách biskupa Eszterházyho v r.1820 nakreslil a namaľoval na plátno veľkých rozmerov mapu biskupských lesov (v archíve Bisk. úradu). Pre ilustráciu jeho maliarskeho majstrovstva pripájame jednu z jeho olejomalieb vytvorenú počas pobytu v Taliansku.

Budova je dnes sídlom Baníckeho múzea:

Doterajšie časti seriálu si môžete prečítať kliknutím tu: Rožňava včera a dnes

Nevedeli sme sa zhodnúť na tom, kde v Rožňave je to miesto, ktoré maliar Kálmán Tichy namaľoval ako pôsobivú zimnú predvianočnú náladu. Sľúbila som, že uverejním jednu staršiu fotografiu toho miesta, ktoré označili niektorí naši čitatelia. Tu je: Nie je to síce žiadna nádhera, ale je to skutočnosť z roku 1966.

Na fotografii vidieť ešte nezregulovaný potok Drázus, zadnú fasádu a bránu poschodového domu, ktorý bol v 70. rokoch 20. stor. zbúraný. Dnes je tam zablatený priestor, ktorý vôbec nesvedčí okresnému mestu, akým je Rožňava. Keď výdatne prší, dážď pomaly odplavuje z tejto plochy zrnká pôdy a robí za nás „archeologický výskum“ odhaľujúc murivo mohutných základov starej stavby. Za budovou bol v minulosti most, ktorý na fotografii chýba. Stará mapa však dokazuje, že tam skutočne bol.

Na maliarovom obrázku však nevidieť širokú oblúkovú bránu, ktorá je na našej fotografii a ktorá tam bola odjakživa. Podľa mapy aj domčeky z rozsvietenými oknami veľmi nesedia. Takže aká-taká štylizácia na maliarovom obrázku predsa len bude.

                     Dnes však chceme hovoriť o veľkom dome, v ktorom, ak sa dobre pamätám, bola ešte začiatkom 70. rokov 20. stor. opravovňa rádioprijímačov a televízorov. Dom mal renesančné a barokové klenby a klasicistickú fasádu. Na priečelí obrátenom do Krásnohorskej ulice bola široká oblúková brána do podjazdu, ktorým sa vchádzalo do dvora obklopeného zo západnej a severnej stany prízemnými hospodárskymi staviskami; tie sa využívali ako stajne pre ťažné zvieratá a šopy na uskladnenie ovsa a sena.

Z východnej strany bol dvor ohraničený potokom. Do domu a jeho rozľahlého dvora sa bolo možné dostať z dvoch strán: z južnej a zo severnej dvomi veľkými oblúkovými bránami. Brány boli preto také široké a vysoké, aby cez ne mohol prejsť voz (koč) s koňmi. Ak vošiel voz z južnej strany, mohol výjsť cez severnú bránu a opačne. Táto priechodnosť a rozľahlý dvor pre možnosť „parkovania“ povozov bola charakteristická pre zájazdové hostince, ktoré sa nachádzali spravidla vo všetkých mestách, ale stáli aj mimo miest pri významných obchodných cestách (typický príklad takého objektu nájdeme za obcou Gemerská Poloma smerom na Podsúľovú – viď obrázok).

            V Rožňave boli takého hostince dva a obidva boli zbúrané. Jedným z nich bol poschodový dom na Krásnohorskej ulici, druhým bola tzv. krčma U Zeleného stromu, ktorá bola zbúraná kvôli výstavbe autobusovej stanice. Aj túto budovu zvečnil na svojej kresbe Kálmán Tichy (viď reprodukciu). Tiež mala veľkú oblúkovú bránu a vedľajšiu budovu stajní.

Prícestné hostince mávali aj hlboké pivnice na uskladnenie ľadu, mäsa a vína. Bolo by zaujímavé vykonať archeologický výskum na zablatenej ploche pred krčmou Baník. Je nesporné, že by sa v zasypaných pivniciach niekdajšieho hostinca mohli objaviť zaujímavé nálezy.

Historik Gemera Ladislav Bartolomaeides vo svojom historicko-geografickom opise Gemerskej župy vydanom v Levoči v rokoch 1806-08 spomína v Rožňave aj miesto zvané Hušták (Hustag). Slovo je skomoleninou nemeckého Hofstadt a označovalo miesto, kde stával mestský hostinec s dvorom (r Hof). Môžeme sa oprávnene domnievať, že to bol práve veľký poschodový dom na Krásnohorskej ulici, z ktorého zostali iba základy.

Edita Kušnierová

Foto: Inforoznava.sk / Michal Valaštek

Doterajšie časti seriálu si môžete pozrieť kliknutím sem