V medziach zákona je dovolené tieto postoje v istých medziach aj propagovať. Každý má právo veriť v to, čo uzná za vhodné a čo prináša do jeho života radosť. Neraz sa však stáva, že napr. cirkevnú propagandu nájdeme aj tam, kde nemá podľa mňa čo robiť.

Uvediem aj konkrétny príklad, ktorý sa síce stal bežným javom, no ani za roky „praxe“ som si naň nezvykol a ani nezvyknem.

Nie tak dávno som šiel z autobusovej stanice v Rožňave na tamojšie Námestie baníkov. Pri vstupe naň ma oslovili dve ženy v stredných rokoch. Tlačili mi do rúk časopisy, jedna dokonca knihu a keď som slušne odmietol, bolo mi povedané, že svoje rozhodnutie oľutujem, lebo práve som odmietol Boha.

Tieto slová ma doslovne urazili. Bral som ich ako prázdnu vyhrážku, akými sa cirkvi a ich stúpenci vyhrážajú ostatným odpradávna. Navyše, svoje postoje mám ujasnené natoľko, že koncepciu Boha tých paní odmietam.

Nie som kresťan a otvorene priznám aj to, že pri poslednom sčítaní obyvateľstva som si do vierovyznania zapísal pohanstvo. Nikomu ho ale nevnucujem. V mnohých prípadoch novodobejších náboženstiev a ich zvyklostí pritom pozorujem odkopírované tradície, ktoré si cirkvi privlastnili práve z tohto oveľa staršieho zdroja.

Moje rozhodnutie byť pohanom nie je ovplyvnené ani tým, že by som nepoznal bibliu či inú z uctievaných kníh. Možno ich poznám lepšie ako väčšina veriacich. Vybral som si ale podľa svojej vôle a svedomia. Práve v tom vidím obrovské rozdiely. Každé z novodobých cirkví, náboženských spoločností a siekt prehlasuje, že práve oni sú tí praví. Už len pre tú ich neomylnú sebaistotu, ktorá sa neraz otriasla v základoch, sa môže stať, že prestanú byť tí praví pre ľudí samotných – tak ako aj pre mňa.

Niektoré cirkvi využívajú dokonca ešte horšie praktiky. Pri dverách vlastného bytu vám zazvoní dvojica väčšinou dosť mladých ľudí a začnú vám horlivo hovoriť o Bohu. Do rúk vám pritom strčia svoje propagačné materiály a už sa aj pýtajú, či môžu ísť ďalej, prípadne či si nedohodnete ďalšie stretnutie. Zo svojho pohľadu to vnímam tak ako s letákmi, ktoré putujú denne do schránok. Ak si ich neželám prijímať, stačí mi iba nalepiť na schránku, že ich nechcem a nenájdem ich tam. Ak si ale neželám takéto návštevy, mám si začať lepiť niečo podobné v tomto duchu na dvere bytu?

Zástupcovia cirkví prenášajú svoje presvedčenia aj oveľa skrytejšími formami. Medzi ne patrí okrem iného aj organizovanie rôznych táborov pre deti a dospievajúcich. Často sa o náboženských aktivitách rodičia pri zápise detí do tábora vôbec nedozvedia. Neraz sa tak stáva, že ich ratolesť po večeroch musí pozerať náboženské filmy, rozprávať sa o nich, prípadne chodiť bosá. Nikomu pritom ani na um nezíde, že možno rodina, v ktorej dieťa vyrastá, nie je stúpencom ich náboženstva, alebo pochádza z ateistického prostredia a želá si to tak aj zachovať.

Nemám nič proti žiadnej z cirkví a ich organizácií. Formy presadzovania ich záujmov, ktoré sa tiahnu cez školy, ulice, politiku, tábory, ale dokonca už aj súkromie vlastných bytov, vyvolávajú vo mne neraz prinajmenšom rozčarovanie. Každý človek by mal mať právo výberu. Ak je však výber podmienený neustálym nátlakom, stáva sa z neho iba bezbrehé lovenie.

Foto: InfoDobsina.sk

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Pán poslanec Focko (Smer-SD) v priamom prenose mestskej televízie RVTV priznal, že mu bol poskytnutý videozáznam príslušníkom mestskej polície, na ktorom bol snímaný priestor prístupný verejnosti.

A čo na to hovorí zákon?

Priestor prístupný verejnosti možno podľa § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Z daného vyplýva, že osobné údaje získané kamerovým systémom, sa neposkytujú tretím osobám a nevzťahujú sa na ne ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov.

Osobné údaje, získané kamerovým systémom, sa používajú na prevenciu kriminality v obci pri vykonaní dôkazov v správnom konaní v prípadoch, kedy sú osobné údaje získané kamerovým systémom používané ako dôkazy v prebiehajúcom správnom konaní. Vo veciach podozrení alebo konaní o priestupkoch a trestných činoch sa osobné údaje poskytujú príslušníkovi Policajného zboru v čase výkonu služby, vykonávajúcemu objasňovanie, vyšetrovanie, preverovanie, alebo operatívne šetrenie vo veci, ktorej sa kamerovým systémom získaný osobný údaj týka.

Osobné údaje sa likvidujú automatickým odstraňovaním digitalizovaných dát, ukladaných kamerovým systémom na internom záznamovom médiu, súčasťou ktorých sú aj osobné údaje bez zásahu oprávnenej osoby. Likvidácia osobných údajov získaných činnosťou kamerového systému je zabezpečená automaticky programovanou činnosťou systému.

Ak vyhotovený záznam nie je využitý na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, záznam sa automaticky zlikviduje programovou činnosťou systému podľa § 13 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov a to v lehote siedmich dní odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený.

Prevádzkovateľ a oprávnené osoby sú povinní zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch, ktoré získali pomocou obecného kamerového systému. Povinnosť mlčanlivosti zaniká, ak je to potrebné na plnenie úloh orgánov činných v trestnom konaní, správnom a priestupkovom konaní a právnych veciach. V takomto prípade povinnosť mlčanlivosti zaniká len vo vzťahu k uvedeným orgánom.

Oprávnená osoba získané osobné údaje nesmie využiť na iný účel ako je stanovený v zákone, nesmie ich poskytnúť, zverejniť a ani sprístupniť ďalšej osobe. Povinnosť mlčanlivosti platí aj pre iné osoby, ktoré v rámci svojej činnosti (údržby, opravy a servis) prichádzajú do styku s osobnými údajmi, získanými kamerovým systémom. Povinnosť mlčanlivosti trvá aj po zániku funkcie oprávnenej osoby alebo po skončení jej pracovného pomeru.

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že pokiaľ poslanec František Focko (Smer-SD) nie je orgánom činným v trestnom konaní, správnom a priestupkovom konaní a v právnych veciach, tak Mestská polícia v Rožňave porušila zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov a to tým, že poskytla videozáznam, na ktorom bol snímaný priestor prístupný verejnosti.

Vladimír Polóny

Ilustračné foto: Archív infoRoznava.sk

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Bolo by to azda vzájomne na prospech a mohlo by to pomôcť zefektívniť rokovania.

Čo teda k tomu chýba? Zdá sa, že nič, len väčšinová vôľa riadiť sa zdravým rozumom.

Dnes sa však pozrieme na iný rozmer miestnej komunálnej politiky - (ne)vytváranie poslaneckých klubov.

Poslanecké kluby sú prirodzenou súčasťou parlamentarizmu, vytvárajú ich spravidla politické strany, ale aj nezávislí poslanci. Ich spojivom je programová zhoda, ktorú sa poslanecký klub snaží spoločne presadzovať. Celkom normálne to takto funguje nielen v štátnom parlamente, ale aj v mnohých mestách a obciach Slovenska.

Dnes by sme mohli povedať, že istým spôsobom je to súčasť politickej transparentnosti, aby bolo aj verejnosti zjavnejšie, “kto za koho kope.” V rožňavskom parlamente je vytvorený len jeden, zato však väčšinový Klub nezávislých poslancov.

Napriek módnemu názvu – dnes by chcel každý v politike deklarovať predovšetkým nezávislosť, sú paradoxne jeho členmi aj dvaja poslanci za stranu Most-Híd. V 17-člennom mestskom parlamente je ešte jeden poslanec za stranu Smer-SD a traja za OKS.  Všetci ostatní boli zvolení ako nezávislí.

Tú potrebnú mieru nezávislosti si však každý môže udržať aj v poslaneckom klube. Pre voličov je dôležité rozoznávať výsledky práce poslancov aj prostredníctvom existencie poslaneckých klubov. Sú istou značkou, ktorá indikuje základnú líniu spravovania spoločného majektu, ale tiež kultúru verejného, či skôr občianskeho priestoru v miestnej politike.

Je preto veľkou škodou, že tí poslanci, ktorí sa pred voľbami združili okolo primátorského kandidáta Ivana Kuhna (OKS) a takto sa aj verejne v kampani prezentovali, nedokázali ani po roku túto naformulovanú alternatívu Rožňavčanom ponúknuť.

Namiesto toho sme svedkami individuálnych snažení, ktoré však túto klubovú silu v mestskom parlamente z podstaty nemôžu mať a ani ju širšej verejnosti zrozumiteľne fixovať.

A pritom by stačilo celkom málo: vytvoriť formálne klub a dať tejto spoločnej snahe jednoduché pomenovanie, napr. Občiansky klub, zvoliť si spomedzi seba hovorcu a pred každým zasadnutím zastupiteľstva si nájsť trochu času na prerokovanie pokiaľ možno spoločného postupu.

Na mocenských pomeroch vnútri zastupiteľstva by to síce fakticky nič nezmenilo, no verejnosť by takto mala šancu vnímať pod jedným menom zoskupenie, snažiace sa o reformu modus vivendi našej samosprávy, neskôr avizujúce kandidátov do volieb.

A to nemusí byť predsa málo.

Súvisiace články: Rok na dedine (1) : mestská rada

Ilustračné foto: infoRoznava.sk

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Zastavme sa dnes pri jednom z nich.

Už krátko po voľbách, keď si do mestského parlamentu získalo potrebnú dôveru až 9 novicov z celkového počtu 17 poslancov, vznikol prvý „procedurálny“ stret názorov. Týkal sa voľby mestskej rady, ktorú zákon predpokladá, no nenariaďuje.

Poslanci mestskú radu zrušili ale neuchýlili sa ani k tomu, aby v rokovacom poriadku zakotvili jej vymedzený ekvivalent v podobe predsedov komisií, ktorí by spoločne s primátorom pripravovali program jednotlivých zasadnutí zastupiteľstva. A tak sme svedkami opakujúcej sa situácie, keď je návrh početných bodov programu len v rukách a zodpovednosti primátora, a často aj prekvapením pre samotných poslancov.

Pritom to, aby bol program zasadnutí zastupiteľstva navrhnutý primátorom až po odsúhlasení predsedami komisií, by zjavne prospelo lepšej práci celého zastupiteľstva. Do návrhu programu by šli len tie body a v takom poradí a počte, na ktorých by sa zhodli predsedovia komisií, viazaní ich uznesením.

A predsedovia komisií (v zastúpení podpredsedovia alebo poverení členovia z radov poslancov) by mali byť schopní body, ktorých je ich komisia garantom, na rokovaní zastupiteľstva aj uvádzať – namiesto prednostky, vrátane odporúčania komisie k hlasovaniu. Tak je to aj v štátnom parlamente a azda nič nebráni tomu, aby si tento osvedčený spôsob osvojili aj naši najbližší poslanci.

Ak majú mať komisie, v ktorých navyše väčšinu tvoria občania – odborníci, naozaj zmysel a relevantnú váhu, potom niet efektívnejšieho riešenia. Veď ako výraznejšie sa má rešpektovať i motivovať toľko dnes skloňovaná participatívnosť – spoluúčasť občanov na správe vecí verejných, ak nie práve takto?

Zdanlivo procedurálne riešenie môže tak byť na prospech občianskej verejnosti a zároveň šetriť čas a nervy. Všetkým.

Ilustračné foto: Stock.xchng

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Pri nedávnej ceste južným Slovenskom, niekde na rozhraní okresov Veľký Krtíš a Levice, som si mimovoľne znovu musela spomenúť na moju starú matku, ktorá sa zaiste „obracia v hrobe“ nad toľkou neúctou k „božiemu daru“: Vedľa cesty, na malom odpočívadle pre motoristov vyznačenom plechovým odpadovým košom sme v širokej priekope na hromade plesnivého sena a odpadkov uvideli neslýchaný „odpad“: bochník chleba a vedľa neho ešte polovicu ďalšieho bochníka. S priateľmi, ktorí mi vyhotovili fotografie tohto „smetiska“, sme museli s údivom konštatovať, že to asi na Slovensku so životnou úrovňou nebude až také zlé, keď si môžeme dovoliť vyhadzovať do odpadkov celé chleby.

Viackrát vídavam aj v našom meste na chodníkoch (hlavne v blízkom okolí škôl) zahodené zvyšky obložených žemlí, rožkov, bagiet, často aj celé žemle, rožky či rôzne pečivo. V školských jedálňach zostávajú na tanieroch neraz nezjedené aj celé porcie jedla, lebo deti, dokonca, ba skoro výlučne aj z tých najchudobnejších rodín, sú prejedené sladkosťami. Pritom deti zo sociálne slabých rodín majú stravu v školských jedálňach skoro úplne zadarmo – možno práve preto si ju vôbec nevážia.

Čo by boli dali za takéto vymoženosti deti mojej generácie, ktoré navštevovali školy bez akejkoľvek školskej jedálne – čo znamená bez obeda, takže po príchode zo školy domov už boli také hladné, že aj jednoduché varené zemiaky s cibuľou a kyslým mliekom boli pre ne kráľovskou hostinou. A krajec chleba s lekvárom z domácich zásob musel stačiť na olovrant i na večeru; častejšie to však bol iba čistý chlieb pokropený vodou a posypaný trochou cukru.

Pamätám sa: mali sme v prvých ročníkoch základnej školy spolužiaka z cigánskej osady (nebudem písať romskej, bolo by to neprirodzené). Malé chlápätko – volal sa Karas: chudučký, hlava s čiernou neposlušnou šticou. V tých rokoch boli zimy tuhé; rodičia nás vozili do školy na sánkach zababušených do „berliniek“ (tak sa volali veľké čierne vlniaky, ktoré nosili hlavne staršie ženy namiesto kabátov). A náš spolužiak Karas prichádzal do školy v hnedých nohavičkách po členky a kabátiku so zdvihnutým golierom, ktorý si pridržiaval oboma rukami pod krkom. Na nohách mal len tak ledabolo zašnurované hnedé baganče, ktoré mu boli zjavne veľké. Keď trasúc sa od zimy vošiel do triedy a sklopil golier na sáčku, a keď si sadol do lavice, všetci sme videli, že pod týmto chatrným oblekom nemal žiadnu bielizeň, iba holé telo. Rovnako v bagančiach chýbali akékoľvek ponožky. Dodnes neviem pochopiť, ako toto dieťa vôbec mohlo prežiť zimu. Do tretej triedy už s nami nechodil a z našej obce sa vytratil.

Mala som ešte jednu spolužiačku – Romku, krásavicu, ktorá bola nemanželským dieťaťom a žila so svojou drobnou hrbatou mamičkou v prístavku vedľa obecnej pastierne. Nedokážem si predstaviť, z čoho tie dve žili, lebo matka, vzhľadom na svoju telesnú deformáciu, ktorá jej mimoriadne sťažovala čo i len bežnú chôdzu, nebola schopná ťažšej práce (predpokladám, že dostávala na dcéru nejaké alimenty, lebo mali rozdielne priezviská). Často sme s kamarátkou chodievali k obecnej pastierni a nosili sme našej spolužiačke maškrty, ktoré si ona nemohla dovoliť – väčšinou domáce koláče alebo nedeľné zákusky. Dodnes vidím vďačnú tvár jej mamky (s rysmi svojej krásnej dcéry) ktorú táto naša starostlivosť veľmi dojímala. Tiež sme ju chodievali doučovať, lebo sme nechceli, aby pre svoje biedne pomery musela znovu opakovať ročník. Najmä v letných mesiacoch sme sa však chodievali učiť radšej do parku, lebo u nej doma sa to nedalo. Jednak pre veľkú tmu v kutici (mala len jedno okienko), ktorá bola ich obydlím: kuchyňou s drobnou valcovou liatinovou pieckou, na ktorej si aj varili (zmestil sa na ňu vždy len jeden hrniec) i spálňou zároveň, ale hlavne kvôli neznesiteľnému zápachu z hnojiska, ktoré patrilo k pastierni a ktoré bolo rovne pred ich dverami. Kvôli tomu bola zima pre ne vyslobodením – aspoň vtedy si oddýchli od čpavkového smradu, ktorý sa stal každodennou súčasťou ich života. Neskôr, keď už nemal kto vykonávať funkciu obecného pastiera, bola pastiereň zrušená a matka s dcérou sa nasťahovali do nej. Až keď sa dcéra vydala, s pomocou šikovného manžela sa im postupne podarilo starú budovu z nepálených tehál opraviť, aby sa v nej dalo slušne bývať. Čo by boli tieto dve bytosti dali za čo i len kilo múky, ryže či cestovín, keby im to niekto podaroval. Takáto sociálna pomoc v tom čase neexistovala. Neexistovala žiadna charita, žiadne charitatívne akcie, žiadne zbierky šatstva, potravín či iných potrieb. Existovali len sociálne dôchodky, ktoré málokedy prekračovali sumu 200 korún československých.

V Betliari v tom čase žila maliarka – bratislavská Nemka Margareta Pfeiler-Csisková vysídlená sem po tom, čo jej skonfiškovali všetok majetok. Zostalo jej len pár rodinných šperkov, ktoré si stihla narýchlo vziať a ukryť. Bývala v studenom bytíku po andrássyovských slúžkach, v ktorom si kúrila len drevom zozbieraným v parku a blízkom lese. Ako odmenu za ukradnutý majetok jej štát pridelil sociálny dôchodok vo výške 125 korún. Za mlieko, chlieb a pár vajec bola nútená hlboko pod cenu rozpredať všetky rodinné šperky. Podobne si zaobstarávala živobytie za obrazy, ktoré maľovala a ktoré boli v Betliari veľmi obľúbené. Istý čas učila základom maliarstva aj výtvarne nadané deti – aj z toho jej sem-tam pribudla nejaká korunka, ktorá však stačila len na to, aby prežila. Poznala som tiež podobný osud slávnej netere svetoznámeho maliara Mednyánszkeho Margity Czóbelovej, ktorá žila v dvoch miestnostiach svojho kaštieľa v Strážkach pri Kežmarku z rovnakého sociálneho dôchodku ako betliarska teta Gréta. Aj jej štát zobral všetko a okrem biedneho sociálneho dôchodku jej nikdy nedal žiadnu múku, žiadnu ryžu ani žiadne cestovniny zdarma.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia som pochodila skoro celú Oravu. V čase vrcholného obdobia budovania socializmu som tam videla nesmierne veľa biedy, chudoby, ale na severnej Orave aj silné náboženské cítenie, ktoré týmto ľuďom pomáhalo prežiť. Už v tom čase som obdivovala obyvateľov Habovky či Zuberca, ktorí sa chopili príležitosti a prispôsobili so svoje domy tak, aby v nich mohli ubytovávať početných turistov navštevujúcich Roháče. Museli to však robiť cez Čedok, ktorému odvádzali percentá zo zarobených peňazí, lebo živnosť si zriadiť nemohli. Boli však nútení sa uskromniť, lebo aj na Orave nie každý mohol byť zamestnaný v Tesle Nižná alebo v Kovohutách Istebné.

Podobne to bolo napríklad s profesionálnymi ľudovými remeselníkmi. Často som chodievala do Šivetíc, kde žil a tvoril jeden z našich najvýznamnejších hrnčiarskych majstrov. Tak rada by som si bola od neho niečo kúpila, nemohol mi však nič predať, lebo pracoval pre ÚĽUV a súkromný predaj mal zakázaný. Napriek tomu som sa informovala, čo mu platí ÚĽUV za výrobky. Bolo to okolo 25 – 30 Kčs. V predajni ÚĽUV-u v Bratislave sa však jeho výrobky predávali za cenu 200-400 Kčs.

V priebehu ďalšieho desaťročia som zase mala možnosť spoznať biedny život lazníkov v okolí Žarnovice a Novej Bane – život poznačený alkoholizmom a jeho degeneratívnymi dôsledkami. Neskôr som zase pochodila hodný kus stredného Slovenska v okresoch Rimavská Sobota, Lučenec a Veľký Krtíš. Keď sa pritrafilo, že sa so mnou do terénu dostali moji kolegovia z Bratislavy, Nitry alebo Komárna, nechceli veriť, že sú na Slovensku. Také biedne dediny s takou nízkou životnou úrovňou obyvateľstva na západnom Slovensku veru nikdy nevideli.

Dalo by sa tu ešte pospomínať všeličo. Napríklad zdevastovaný vzťah roľníkov k pôde následkom spoločného „hospodárenia“ v jednotných roľníckych družstvách stopercentne dotovaných štátom (s nezdanenými príjmami), neuveriteľne hrozné pracovné podmienky žien vo výrobni vianočných ozdôb v Štítniku či v bývalej sódovkárni v Rožňave, baníkov s pľúcami zničenými silikózou, ktorá sa nezlepšila ani po týždennej rekreácii ROH v Tatrách, časté rakovinové ochorenia v Dobšinej, arzénom zničené ovocné sady v slanskej doline, rovnako zničené sady, ale aj celá príroda v okolí magnezitových závodov v Lubeníku a Jelšave, ale to by som už asi odbiehala od pôvodnej témy. Tu mi však neodbytne prichádza na um jedna príhoda z deväťdesiatych rokov 20. storočia. V januári sme služobne navštívili obec Magnezitovce, kde sme mali rokovanie na obecnom úrade. Keď nás pán starosta vyprevádzal, všimla som si čosi nezvyčajné: čerstvo napadaný sneh sa v slnečnom svite belel, až oči boleli. – Čo sa stalo, že už nemáte červený sneh (tradične sfarbený magnezitovým prachom)? Touto otázkou som sa obrátila na starostu, ktorý mi vysvetlil, že, chvalabohu, konečne sa dočkali v závode filtrov, ktoré im čistia vzduch. – Ale ľudia zas len hundrú! -, dodal. – A to už prečo? – znela začudovane moja otázka. – Nedostávajú príplatky za prašnosť!

Edita Kušnierová

Foto: I. Koreňová

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Vraj objavili Higgsov bozón. Vianoce ponúkajú nádej, že Autorovi spomínaného bozónu (nie objaviteľovi ale Tvorcovi), Tomu, čo vykreoval celý obdivuhodný vesmír, vrátane človeka, Bohu Stvoriteľovi na nás záleží. Že sú to len slová? Veď práve. Vianoce pripomínajú, že Ten, ktorý je mimo priestoru a času sa v konkrétnom čase (Lk2,1-2) narodil na konkrétnom mieste (Lk 2, 4.6). Reálne vstúpil do histórie ľudstva. Evanjelista Ján to vo svojom prológu vyjadril “Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami”.

Boh sa oddávna snažil komunikovať s ľuďmi. Často narážal na nepochopenie a strach. A tak sa Ten, ktorého meno sa starí Izraeliti báli čo len vysloviť, narodil ako obyčajné bezbranné bábätko. Všemohúci sa urobil závislým od človeka. Doslova.

Keď vyrástol, “z prvej ruky” nám komunikoval, kto je Boh.

Jeho definície sú jednoduché: Boh je Láska. Otec. Je blízko pri človeku. Fandí nám. Mne. Tebe. “Človečina” mu nesmrdí. Veď keď zvládol betlehemskú maštaľ…

Dostávame sa ku dôvodom, prečo môžu byť Vianoce radostné. Ak sa (vraj) niekto chce dostať k lukratívnemu biznisu, potrebuje, aby za ním stál niekto vplyvný. A ak za mnou stojí Najvyšší? Veď prišiel na svet nato, aby mohol byť “Emanuel”, “Boh s nami”. S Jeho podporou sa aj nemožné stáva uskutočniteľným. Slová ako odpustenie (ako opak hnevu či nenávisti), nádej (ako opak apatie až zúfalstva) prechádzajú z abstrakcie do reality. Tu končia predsudky a strach. Začína osobný vzťah, postavený na dôvere. Boh verí človeku a človek sa učí dôverovať Bohu. Akokoľvek neuveriteľne to znie. Miestom tohto dialógu je ľudské svedomie. Modlitba…

Človek je obdarovaný. Nie preto, že by si to zaslúžil. To by už nebol dar, ale výplata. Dôvodom obdarovania je láska. Mimochodom, tu kdesi možno nájsť veľmi pozitívny aspekt vianočnej hojnosti, nákupov a honby za darčekmi. Nechcem tu vyhlasovať amnestiu na nákupnú horúčku. Ale to Boh prvý obdaroval človeka. Cítime sa byť obdarovaní?

Vedomie obdarovanosti ilustruje, že som milovaný. Vytvára sa mikroklíma nádeje. Že to tu má zmysel. Svet. Život. Všetko. Vrátane písania tohto článku. Také drobné všedné ľudské radosti. Z ktorých sa postupne skladá mozaika šťastia.

V mene rožňavských saleziánov prajem obyvateľom nášho krásneho mesta radostné vianočné sviatky a šťastný nový rok 2012.

Paľo Piatrov, sdb

Ilustračné foto: NASA / Záber vesmíru z Hubblovho teleskopu

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Primátora Rožňavy Vladislava Laciaka (nez.) sme už mali možnosť najmä na rokovaní zastupiteľstva viackrát počuť, ako prezentoval otvorenosť mesta k občanom, ako zverejňujú na stránke mesta dokumenty, ktoré im zákon neprikazuje a sú zverejňované nad jeho rámec, ako víta záujem občanov a ako sa nebráni ďalšiemu zverejňovaniu.

Všetko samozrejme podmienil časovou a hlavne finančnou náročnosťou.

Ale ako je to s informáciami, ktoré mesto nezverejňuje, ale majú o ne občania, alebo média záujem, resp. ako sa k nim môžu dostať?

Odpoveď znie: Niekedy veľmi ťažko, priam nemožne.

Každému, kto sa rozhodne získať informácie z mestského úradu či už otázkou položenou na rokovaní zastupiteľstva, alebo písomnou formou, si odporúčam pripraviť veľkú dávku trpezlivosti. Možno sa potom k odpovedi po kadejakých peripetiách, niekedy arogantných, niekedy smutne humorných odpovedí, k tej správnej odpovedi dopracuje. Moje skúsenosti ohľadom položenej jednoduchej a jasnej otázky si môžete prečítať v článku Minister Mikloš o predaji TEKO-Ru.

No nie len otázky občanov a médií sú kladené mestskému úradu, ale svoje otázky položia aj poslanci mestského zastupiteľstva. O tom, ako sú vybavované, alebo ako odpovede niekedy vôbec neprídu, informoval poslanec Rado Kovács (nez.) prostredníctvom svojej internetovej stránky v článku Odpovede na niektoré moje doterajšie poslanecké otázky. On sa niektorých odpovedí zatiaľ nedočkal ani z februára 2011 a v niektorých ani tak nejde o odpoveď, ako skôr o obhajovanie konania, spomenutého v otázke.

Myslím si, že niektoré odpovede, alebo skôr spôsob ako neodpovedať na otázku, by sa dali považovať za umenie a poniektorí zamestnanci mestského úradu by sa určite uplatnili, ako vyučujúci nového smeru na VŠMÚ pod názvom ”komunálny herec”. Z niektorých odpovedí priam cítiť tvorivosť a je jednoznačne vidieť tímovú spoluprácu viacerých pracovníkov.

Pokiaľ tieto svoje schopnosti a tímovú spoluprácu prenesú aj do pracovných povinností, tak budeme mať určite to najlepšie obsadenie mestského úradu a niečo také, ako pokuta za dopísanie skorého dátumu do zmluvy, už v takom prípade určite mestu hroziť nikdy nebude.

Vladimír Polóny

Ilustračné foto: Autor

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

13. decembra prišla Lucia. V podvečer hlava rodiny delila kúsok cesnaku na chlebíku a pila sa pálenka, tzv. bungarka. Vraj preto, aby ich pri práci v poli v budúcom roku neštípali komáre, po dobšinsky bungare. Potom gazda potieral cesnakom zárubne dvier, a to aj na maštali, aby strigy nemali moc nad zvieratami a neovplyvňovali ich dojivosť.

Od 1. decembra začal advent. V tých dobách sa chodilo na šiestu hodinu rannú do kostola na roráty. 24. decembra, v deň, ktorý nazývame vigília (vilia), sa už od rána sledovalo kto kýchol. Bolo to dôležité znamenie, lebo veštilo prežitie ďalšieho roku. Gazdovia ktorí chovali ovce, si potrpeli na to, aby neprišla v ten deň do domu žena. Keď sa to stalo gazda si zanadával, že vraj na svet ovciam prídu samí barani.

Predvečer chodil miestny pastier aj s manželkou a deťmi trúbiť a gazdovia vychádzali pred dom s výslužkou, ktorá obsahovala koláč, makový závin, pálenku, klobásu i peniaze. Proste všetko čo kto mohol dať. V ten deň sa ozdobovala aj jedlička, na ktorej nesmeli chýbať jablká, do pozlátka zabalené vlašské orechy a medovníčky.

Tak nasledovala spoločná večera, kde nesmel chýbať nik z domácich. Položením prázdneho taniera na stôl sa pamätalo aj na nebohých členov rodiny, ako aj na tých čo si nik na nich nespomenie. Na ďalší osobitý tanier sa po kúsku z lokší nadelilo pre každé zviera v dome. Otec mal za úlohu rozkrojiť jablko naprieč. Keď sa ale jadierka rozkrojili vznikla obava, že sa niekto z rodiny vytratí.

Pri prípitku sa vinšovalo „radšej o jedného viac ako menej“. Potom nasledovala večera. Pozostávala z kapustovej hríbovej polievky, makových lokší a kysnutých koláčov. Na kraj sa pod obrúsok dal malý bochníček z chleba, aby nechýbal po celý rok. Taktiež nechýbal ani zasiaty, vzídený ovos. To všetko zostalo na stole až do Troch kráľov.

Potom sa išlo na polnočnú omšu do kostola. Po návrate sa tradične jedávala údená klobása. Na Silvestra sa spoločná večera opakovala a v novom roku nasledovala koleda a pokračovala až do Troch kráľov. Kňazi v minulosti chodili v adventnom čase posväcovať aj stromček. Nevydaté dievčence v tom dome sa potom snažili po príchode kňaza stiahnuť obrus zo stola. Ktorej sa to podarilo tak, že kňaz nič nespozoroval a neobzrel sa, mala nádej, že sa do roka vydá.

Pavol Burger

Ilustračné foto: InfoDobsina.sk

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Od 18. novembra je poverený vedením redakcie Pavol Lacko, študent politológie, písať mu môžete na email lacko@inforoznava.sk. Naďalej samozrejme platí náš redakčný email redakcia@inforoznava.sk, ktorým oslovíte naraz celú redakciu a v platnosti ostávajú aj redakčné emaily editorov jednotlivých sekcií: Juraj Karika – dobsina@inforoznava.sk, Katarína Prékopová – krasnahorka@inforoznava.sk a Gabriel Bischof – stitnik@inforoznava.sk. Administrátora portálu Michala Valašteka, zodpovedného predovšetkým za technickú prevádzku portálu, zastihnete, ak mu napíšete na email valastek@inforoznava.sk. Pripomienky z hľadiska dizajnu portálu si prečíta Gabriel Vjeszt ml., ak mu ich pošlete na email vjeszt@inforoznava.sk.

A ešte niekoľko praktických informácií:

Ak chcete vedieť hneď o každom novom článku, aktivujte si službu RSS kliknutím sem, alebo si nás pridajte na sociálnej sieti Facebook kliknutím sem. V prípade, že chcete u nás zverejniť bezplatnú občiansku inzerciu, kliknite sem, ak si chcete objednať bannerovú reklamu, píšte na email reklama@inforoznava.sk. Pre tých, ktorí chcú u nás publikovať (správu, názor, oznam, reportáž…), platí náš redakčný email redakcia@inforoznava.sk. K dispozícii je aj naša odkazová služba, ak však chcete na svoj odkaz odpoveď, mali by ste vo svojom texte uviesť kontaktný email. No a ak vás už nebaví čítať, môžete si 24 hodín denne vyskúšať on-line pohľad na rožňavské Námestie baníkov kliknutím sem.

Celkom na záver si vás dovoľujeme upozorniť na Pravidlá diskusie (nájdete ich aj pod týmto textom), ktoré platia pre zverejňovanie komentárov pod jednotlivými článkami. Naším cieľom sú kultivované diskusie, ktoré budú obohatením samotných článkov bez pocitu znechutenia pre ostatných čitateľov a sme presvedčení, že toto je inteligentnejšia a zmysluplnejšia cesta, než hra na slobodu prejavu za každú cenu a najmä na úkor vnímania portálu ako kultivovaného prostredia pre vecnú diskusiu pod článkami, ktoré čitateľom spoločne denne prinášame. Pre bezbrehé a spravidla hlúpe diskusie, vzdialené od témy článkov, sú na internete k dispozícii rôzne iné možnosti typu Pokec.sk apod., primárnym obsahom nášho portálu sú však vlastné redakčné materiály.

Ďakujeme vám za vašu doterajšiu dôveru a priazeň.

Redakcia

Súvisiace články: Štyri

Kauza zbitej študentky je od samého začiatku sprevádzaná hrubými pochybeniami slovenských orgánov. Tie medzičasom pripustil aj vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Šéf rezortu vnútra Daniel Lipšic dal prípad preveriť ministerskej inšpekcii.