Tento portál pravidelne navštevujem asi od novembra minulého roku, teda takmer od jeho vzniku. Veľmi krátko na to, ako som ho objavila (teda – poradil mi ho môj brácho Attila), som si ho uložila medzi stránky, ktoré sa mi po zapnutí internetu automaticky otvárajú. Prečo?

Vždy tu nájdem niečo nové, informácie, ktoré sú mi blízke, lebo sa väčšinou týkajú kultúry, životného štýlu, života v Rožňave. Zo začiatku som ich len vnímala ako čitateľ, neskôr som sa začala zapájať do diskusií na rôzne témy. A došlo mi, že sú veci, ktoré sa dajú vyriešiť, i keď sú pre bežného, pohodlne mysliaceho občana, takmer neriešiteľné. A často možno oveľa jednoduchšie, než sa zdajú. Možno je to len ilúzia, ale mám pocit, že vďaka tomuto portálu sa niektorí Rožňavčania preberú a začnú sa viac zaujímať o dianie v meste, a nielen zaujímať, ale aj konať. A bude ich stále viac.

Taktiež sa mi páči poctivý prístup k práci. Poctivý prístup k informáciám (jasné, mnohí budú oponovať, ale to je už normálne, všetci máme svoj názor), poctivé uvádzanie čísiel, štatistík… a ešte mnohého iného. A nezabúdajme ani na slušnosť. Každý si môže povedať svoj názor, ale v rámci slušnosti, ktorá by mala byť pre inteligentných ľudí samozrejmosťou. Tu sa ľudia učia útočiť na názory, nie na samotných prezentérov týchto názorov. Učia sa neurážať človeka. Učia sa byť ľuďmi. A nebudem písať v tretej osobe – aj ja sa učím byť človekom.

A v neposlednom rade je tu Literárna čajovňa, ktorú rozbehli mladí ľudia pôsobiaci na tomto portáli. Jedna vec je diskutovať s niekým na skle, druhá stretnúť sa s ním osobne. A pre mňa bolo príjemné zistenie, že som sa v nich ani trochu nesklamala – práve naopak. Objavila som v nich ešte čosi viac, čo virtuálne stretnutia nemôžu ponúknuť. Čo, to si už každý definuje sám.

Je zvlášte, že odkedy poznám “inforožňavákov”, oveľa viac uvažujem o živote, o jeho hodnotách, o zmene životného štýlu, o presmerovaní energie k zmysluplnejším veciam. Zvyknem sa zamýšlať nad tým, prečo je to tak… a došla som k jedinému záveru: lebo títo ľudia robia niečo, čo nie je ich prácou. Je to ich presvedčenie, v týchto písmenkách (a nielen v písmenkách) je kus ich srdca. Jednoducho – nerobia to pre peniaze. Robia to pre ľudí. Pre druhých ľudí. Preto sa od nich chcem učiť. A preto sem chodím, už takmer rok. A dúfam, že ešte dlho, predlho budem.