Odkaz Februára
Február 23, 2008 | Prečítané 639x
Je 21. februára roku Pána 1948 a do Prahy prichádza námestník sovietskeho ministra zahraničných vecí Zorin. Stretáva sa s Klementom Gottwaldom, predsedom vlády povojnového Československa.
O obsahu ich rozhovoru sa nevie nič konkrétne, hneď po ňom však začína konať. Ešte v ten istý deň na manifestácii vyzýva “ľud”, aby sa chopil moci. Práve prebiehajúca vládna kríza bola efektívne využitá.
Reklama
Akčné výbory miestnych komunistických aktivistov, vyzbrojených zhabanými zbraňami (neskôr neslávne známe Ľudové milície) sa postarali o to, že ulica okamžite pripadla boľševikom.
25. februára doručil Gottwald zoznam nových členov vlády prezidentovi Benešovi, ktorý, hoci pred Hradom stáli tisíce proti komunistom demonštrujúcich študentov, už nemal silu (či vôľu) odolávať. Prevrat bol dokonaný.
Je pomaly koniec februára roku Pána 2008 a ja v českom časopise Respekt čítam, že pražským gymnazistom chýbajú ucelené informácie o tých štyridsiatich rokoch, keď sa ich rodičia a starí rodičia museli báť povedať nahlas, čo si myslia bez toho, aby prišli o zamestnanie, či neskončili vo väzení, ba dokonca na šibenici.
O tých štyridsiatich rokoch, keď sa kvalitná literatúra a hudba museli pašovať zo zahraničia alebo potajomky rozmnožovať na podomácky vyrobených cyklostyloch.
Keď sa problémy miestnych komunít riešili na straníckych schôdzach, keď stačilo dôjsť na zjazd Strany a posťažovať sa politbyru, aby sa “veci” začali hýbať.
Radi by o tom vedeli čosi viac, napríklad na úkor národnoobrodeneckej borby českých národovcov 19. storočia. A že vraj im už učitelia vychádzajú v ústrety.
K nám zas chodia diskutovať iní páni. Nedávno napríklad prezident republiky, právnik odkojený systémom, ktorý – keď bol vo svojej najväčšej forme – vešal ľudí za ich názory.
Jasné, on pri tom nebol, on bol zvolený v demokratických voľbách.
Tak čo.
Tak nič. A to je práve ono.
Predstavil som si, aké by to bolo, keby tí chalani a dievčatá, ktorých ročník narodenia je kdesi za rokom ostatného “prebratia moci” (pre zábudlivých: rok 1989) poznali súvislosti, ovládali históriu našej krajiny, keď si ešte hovorila Slovenský štát, potom že vraj socialistická a teraz vraj zase kapitalistická.
Či by sa ozvali, protestovali, či by nahlas nesúhlasili s pravicovou i ľavicovou propagandou, ktorá sa Karpatskou kotlinou preháňa už sedemnásty rok.
Či by si nechali skákať po hlavách od funkcionárov, ktorí už z princípu nemôžu ponúkať slobodné alternatívy a možnosti voľby.
Najdesivejšie je však jedno: decká, ktoré nezažili ľavicových a pravicových diktátorov pri práci alebo aspoň o ich praktikách nedostali relevantnú sumu informácií v im prístupnej forme, vyrástli v referenčnom rámci, ktorý im nedovoľuje brániť sa.
A tak sú nútené nechávať sa manipulovať, klamať a zneužívať bez toho, aby o tom čo len tušili.
© Inforoznava.sk Rado Kovács kovacs@inforoznava.sk
Facebook.com
Vybrali.sme.sk
Twitter.comReklama
PRAVIDLÁ DISKUSIE
Diskutujúci nesie za svoj diskusný príspevok zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Redakcia nezodpovedá za obsah diskusných príspevkov. Komentáre alebo ich časti nebudú zverejnené najmä v prípade, ak nie sú zamerané k téme článku, obsahujú vulgarizmy, rasistické výrazy alebo sú osobným útokom na autorov redakčných príspevkov a iných diskutujúcich a tiež v prípade, ak budú odkazovať na iné stránky. Oneskorenie zverejnenia komentára môže nastať, ak nie je k dispozícii ani jeden z editorov portálu, ale tiež z technických príčin. Pre komunikáciu s redakciou píšte na redakčný email redakcia@inforoznava.sk, alebo použite odkazy pre redakciu.Reklama
Chcete niečo k téme článku napísať?
Komentárov: 6 k príspevku “Odkaz Februára”
Reklama
Najdiskutovanejšie za posledných 10 dní
Posledných 30 komentárov >>
Reklama
Reklama
Servis
Reklama
Hmm takže naša generácia je pre daľšie dianie kľúčová?
[Reagovať]
Bingo
a hneď na prvýkrát :p
[Reagovať]
Pán Rado Kovács, hlboko sa klaniam. VY MÁTE DANOSTI!!! Blanka
[Reagovať]
Február 1948 nebol násilným ozbrojený pučom, ako sa snažia verejnosť presvedčiť ponovembroví „víťazi“, ale bol hlbokým a demokratickým revolučným procesom vyjadrujúcim vôľu drvivej väčšiny spoločnosti, uskutočneným s jej aktívnym súhlasom.
Na tejto skutočnosti nič nezmenia ani určité momenty utilitaristického využívania mocenského aparátu KSČ uplatňované predovšetkým v päťdesiatych a čiastočne v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, zahrňujúce aj niektoré excesy, ani vonkajší tlak vtedajšieho vedenia ZSSR, ktorý viedol k opusteniu špecifickej československej cesty k socializmu a nekritickému prevzatiu sovietskeho modelu, svojim dopadom v konečnej inštancii nevhodného pre československé pomery.
Na tomto fakte nezmenia nič ani deformácie prvej formy socializmu, hlavne vykonštruované politické procesy a antihumánne formy mocenského tlaku použitého proti odporcom, ale i proti mnohým nevinným občanom, vrátane komunistov a stúpencov socializmu.
K tomuto však musíme dodať, že mnohí zahraniční a taktiež domáci odporcovia socializmu a nimi zneužití dezorientovaní ľudia neuznali demokraticky prijaté riešenie februárovej krízy v roku 1948 a legitimitu socialistického zriadenia. V rozpore zo záujmami väčšiny zahájili aktívny odpor. K jeho rôznym formám, ku ktorým patrili sabotáže, teror a ničenie spoločného majetku sa dnes hrdo hlásia a požadujú, aby boli ich aktivity ocenené ako „tretí odboj“. Aj oni nesú nemalú zodpovednosť za atmosféru a obete 50. rokov. Spolu so svojimi mnohými novembrovými a ponovembrovými následníkmi nesú ale aj zodpovednosť za to, že nebolo možné pokračovať po ceste sociálnej spravodlivosti a že obnovená zbohatlícka elita a jej pravicová politická reprezentácia dnes vedú nemilosrdnú ofenzívu proti politickej slobode, životnej úrovni a sociálnym istotám väčšiny občanov.
Československo sa po druhej svetovej vojne, spolu s ďalšími krajinami, dalo na dovtedy nikým neprebádanú cestu výstavby sociálne spravodlivej spoločnosti – socializmu.
Je historickou skutočnosťou, že práve zásluhou februára 1948 boli z každodenného života československej spoločnosti odstraňované také dovtedy bežné javy, akými boli hlad, bieda, neistota, vykorisťovanie a nedôstojný život pracujúceho človeka. Vďaka socializmu sa radový občan dočkal osem hodinového pracovného času, bezplatného a pre každého dostupného vzdelania, kde rozhodovali schopnosti a nie peniaze. Bezplatná a kvalitná zdravotnícka starostlivosť sa stala samozrejmosťou každodenného života. Právo na prácu., plnohodnotný život v starobe, zabezpečené dôchodkovými dávkami, odchod do dôchodku u žien v 55 a u mužov v 60 rokoch boli výdobytkom práve socializmu minulého storočia. Všetky tieto uvedené výdobytky radového človeka, ale i mnohé iné sú už len minulosťou.
Ak existuje v dejinách Slovenska obdobie zlatého veku, tak to boli roky po februári 1948. Je to obdobie 40. rokov, počas ktorých zažilo predovšetkým Slovensko rozvoj dovtedy nebývalých rozmerov. Obrovská premena zaostalej poľnohospodárskej krajiny na krajinu s modernou strojárenskou výrobou, na priemyselnú a strojársku veľmoc, na krajinu s vysoko rozvinutou poľnohospodárskou veľkovýrobou, ktorú k nám chodili obdivovať z celého sveta, krajinu s obrovským vedeckým potenciálom, bezplatným zdravotníctvom a školstvom. Na krajinu v ktorej sociálne zabezpečenie občanov bolo na takej úrovni, že nám to závidel celý svet. Dnes je už priam neuveriteľné pochopiť silu ekonomiky, ktorá za 40 rokov bola schopná dosiahnuť všetko to, čo na Slovensku bolo postavené. To všetko, všetky tie investície boli realizované popri vysokom sociálnom zabezpečení občanov.
Dnes, s odstupom času, po mnohých udalostiach ktoré nasledovali a predovšetkým po spoločensko – politických zmenách, po kontrarevolúciách koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré neobišli ani vtedajšie Československo vieme, že Sovietsky model socializmu, ktorý bol realizovaný v samotnom ZSSR a v krajinách bývalého východného bloku z viacerých objektívnych ale i subjektívnych dôvodov neprežil. Treba si zároveň uvedomiť, že chyby vždy robia ľudia a v tomto prípade mnohokrát zlyhali práve ľudia a nie idea sociálnej spravodlivosti – socializmu.
Komunisti na Slovensku si berú ponaučenie z vlastných chýb i z chýb modelu prvej historickej formy socializmu, aplikovaného v československých pomeroch práve po februári 1948. Zároveň sme hrdí a plne sa hlásime k všetkému pozitívnemu čo sa pre človeka podarilo dosiahnuť.
Hlavné poučenie z tohto obdobia i zo samotného februára 1948 vidíme v tom, že nová forma socializmu musí vznikať na overených teoretických i praktických základoch komunistického hnutia, avšak podmienkam 21. storočia adekvátnym, primerane humánnym spôsobom, musí mať demokratický a samosprávny charakter a opierať sa o aktívnu podporu a dôveru občianskej verejnosti. Toto je naše dnešné ponaučenie ktoré si práve teraz my komunisti pripomíname.
[Reagovať]
to Paga>
nehnevajte sa, ale nemozem s vami suhlasit. Februar bola velmi precizne zorganizovana akcia a plebs bol jednoducho opity rozkom. nebolo to prvy ani posledny raz. O hovorit o socializme v kontexte krajin Varsavskej zmluvy nie je nic ine len devalvacia tohto pojmu. Co tak pomenovat to “statnym kapitalizmom”? ale aj prvky toho sme prebrali zo ZSSR.
Milada Horakova, Zavis Kalandra boli zavrazdeni, rovnako ako stovky inych – neprisposobivych.
v 70tych rokoch dtto – masove zatykania a buzeracia. v com vy, preboha, vidite Zlaty vek? v plnych bruchach a vikendovych chalupach? A prave tu je pes zakopany: znova sme sa ocitli pred podobnou situaciou. a znova ju plebs riesi podobne.
predpokladam vsak, ze ako clenovi KSS som Vam to pisal zbytocne
[Reagovať]
Hmm mne sa ešte Február 1948 nezdá ako to najhoršie z socializmu, jednoducho sa presadili istý ľudia a istým spôsobom sa nastolil poriadok, avšak v ľudoch sa po tých 20 -tich rokoch opät prejavila taká túžba po väčšej voľnosti a chceli Dubčkov Socializmus ľudksou tvárou. A vtedy bolo to najväčšie svinstvo aké sa udialo za celé obdobie socializmu, vojská pod zámiekou “varšavskej zmluvy” nás nasilu udržali v režime ktorý už v ČSSR pomaly nikto nechcel. Myslím si že ked niečo bolo najhoršie tak to bolo toto, lebo to bol masový útlak občianskych práv občanov celej ČSSR. Ale myslím si že rozoberať to teraz a zo všetkého viniť IBA komunistou nieje správne. Keby o nás stáli západný spojenci tak by nás nehodili najprv nemecku a potom ZSSR. Myslím si že pre súčastnosť je podstatné aby sme sa a svoju kultúru integrovali do európy a vyznávali isté demokratické princípy v politike. (sorry for gramar nikdy mi nešla dobre)
[Reagovať]