Pavol Lacko / Keď máme kríže na háku

Apríl 16, 2009 | Prečítané 1 279x

O rožňavských symboloch neslobody, tolerancii väčšiny  a koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Najefektívnejším zhmotnením akejkoľvek idey je symbol, ktorý jej – navrstvený o všetky plánované aj podružné obsahové letokruhy – zaručene zabezpečuje miesto chrobáka v našej hlave. Ako tvorcovia metafor to vedia ideológovia, filozofi, klerici, estetici, politici (a všelijakí iní …-ici), ako hostiteľ  nejakého  „chrobáka”  s tým bezpečne žije každý z nás.

Možnosť vnímať tieto obrazy a ikony vizuálne zvyšuje za normálnych okolností ich zapamätateľnosť až do nepríčetnosti, až kým ich – v tomto prípade negatívna  - aura časom nevyprchá ako zvetrané pivo. A to, že v Rožňave konotácie  „hákenkreuzov” masívne nehýbu ohryzkami v krkoch, je teraz na prvý pohľad viac než zjavné.

Popravde, neznepokojuje primárne ani tak fakt, že sa takéto výjavy na múroch objavili - disharmónia symbolov ľavicového a pravicového extrémizmu na budove evanjelického kostola skôr dáva tušiť, že zo zakázaného chceli ochutnať  nevedomé decká –  ako skutočnosť, že tam ešte stále sú.

Nielen totalitná lož, ale zjavne aj demokratická pamäť má krátke nohy.

V koncentračnom tábore…

Tu sa nikto neusmieva, tu nikto nepohne brvou. Neplatia tu základné kognitívne zákony, všetky pocity sa už programovo kanalizujú do triády „stiesnenosť, skľúčenosť, úzkosť”. Človek – pešiak sa prechádza, rukotras bezprízorne ťuká do audiosprievodcu, ucho počúva. Pravé počúva a neverí, ľavé počúva a nechce veriť. Potom človek milión – citovo vyprahnutý, informačne zabitý a v ten deň neschopný akejkoľvek ďalšej činnosti – z koncentračného táboru Sachsenhausen odchádza.

Asi 200 000 politických a etnických väzňov  pred 80-timi rokmi také šťastie nemalo.  Neprechádzali sa, ale trpeli. Nebojovali so skľúčenosťou ale s oveľa existenciálnejšími pocitmi.  Nechceli veriť, no boli nútení. A hlavne – nemohli odísť, museli ostať a desaťtisíce umrieť.

Sachsenhausen bol telom lágrov národno-socialistickej chobotnice, ktoré v rokoch 1936-1945 kontrolovalo každé jej jedovaté chápadlo. Tu bola centrálna správa všetkých „pracovných táborov”. Tu sa rozhodovalo, kto, kam a ktorým vlakom smrti pôjde. Tu sa otročilo a týralo. Tu sa falšovali anglické libry (akcia Bernhard), aby potom v Anglicku  porozhadzované a infiltrované do obehu vyvolali hyperinfláciu.

Tu v Sachsenhausene sa vytvorila a zvnútornila jedna vrstva symbolu, ktorý módne tróni aj na rožňavských budovách.

Tolerancia väčšiny?

Nadväzujúc na  úvod môže základná  všeobecná otázka na „tú príslovečnú väčšinu” (na mesto, správcov bytov či vlastníkov nehnuteľností)  bez  zbytočnej hystérie znieť nasledovne:

Chceme práve takéto vrstevnice histórie – napriek bezosporu nemalým (časovým, finančným) nákladom na ich odstránenie a napriek riziku, že nevyžiadaný sprejový spam možno zavíta opäť  - v našej hre na demokraciu na verejne viditeľných miestach ponechať?

A…neznamená mlčať svedčiť?

—————————————-

POZVÁNKA: V sobotu 18. 4. 2009 o 14-tej sa v 100Pke /za malým trhom/ uskutoční premietanie a diskusia s Fedorom Gálom a ďalšími autormi projektu Krátká dlouhá cesta.

Foto: Inforoznava sk / Pavol Lacko  

Koncentračný tábor Sachsenhausen

Autor: Palo Lacko, zást. šéfeditora redakcia@inforoznava.sk · © Inforoznava.sk 

Reklama

  • Prihláste sa

PRAVIDLÁ DISKUSIE

Diskutujúci nesie za svoj diskusný príspevok zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Redakcia nezodpovedá za obsah diskusných príspevkov. Komentáre alebo ich časti nebudú zverejnené najmä v prípade, ak nie sú zamerané k téme článku, obsahujú vulgarizmy, rasistické výrazy alebo sú osobným útokom na autorov redakčných príspevkov a iných diskutujúcich a tiež v prípade, ak budú odkazovať na iné stránky. Oneskorenie zverejnenia komentára môže nastať, ak nie je k dispozícii ani jeden z editorov portálu, ale tiež z technických príčin. ODKAZY PRE REDAKCIU nebudú zverejňované, píšte ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk, alebo použite odkazy pre redakciu.

Chcete niečo k téme článku napísať?

Komentárov: 5 k príspevku “Pavol Lacko / Keď máme kríže na háku”

  1. Edita Kušnierová IP 78.98.148.1 Apríl 16th, 2009 18:58

    Pokiaľ mi pamäť siaha, sporadicky sa hákové kríže objavovali na rôznych budovách na rôznych miestach Slovenska. Pokladám to vo veľkej miere za púhe výtržníctvo. Áno, správcovia budov by ich mali ihneď odstrániť, len čo sa objavia – ale aj farby na fasády niečo stoja, no, a pred samotným natieraním je potrebné fasádu upraviť – aj to niečo stojí. Čo tak radšej požiadať mestskú políciu, aby sa pokúsila takýchto výtržníkov vypátrať a úpravu poškodenej fasády im dať k náhrade! Som presvedčená, že z hľadiska podstaty veci nám oveľa viac, ako hákové kríže na múroch budov, kazia renomé existujúce pamätné tabule, hrob s neexistujúcimi ostatkami prezidenta vojnového slovenského štátu a uniformovaní holohlaví mládenci (aj devy) okolo nich. Tí sa totiž nedajú len tak jednoducho pretrieť fasádnou farbou. Toto odstrániť či revitalizovať už bude ťažšie.

    [Reagovať]

  2. Pavol Lacko IP 77.132.216.41 Apríl 16th, 2009 19:40

    Suhlasim bezo zvysku pani Kusnierova, len dodavam, ze mojim zamerom bolo otvorit a posunut debatu aj smerom k uplne trivialnym a zdanlivo neskodnym obrazcom na stenach.

    Jednak preto, lebo je to hmatatelny a konkretny sposob, ako kazdy dotkuty moze zaujat obcianske stanovisko (Pracu policie ovplyvnit nemozme, ani nemozme nikomu nalievat lievikom iny pohlad na vec ;o)
    Bezpochyby je to sposob nakladny ale na druhej strane – pravo vlastnit majetok v mojich ociach znamena aj povinnost ho AJ vzhladom na nepriaznive okolnosti patricne spravovat /sloboda nezbavena zodpovednosti/, ale v poriadku, hranica je tu tenka a ja som mozno nezdravy idealista.

    A druhak preto, ze s takymito a inymi symbolmi je to ako s teoriou kopy piesku. Clovek pred sebou priklada zrnko po zrknu, nezda sa mu to najprv ako ziadna velka kopa, a az ked sa obzrie inde, zisti ze je nou zasypany.

    [Reagovať]

  3. Edita Kušnierová IP 78.98.148.1 Apríl 17th, 2009 7:19

    S tou kopou piesku ste to vystihli. Uvediem paralelu: Spomínam si na prvé prejavy prízemného nacionalizmu hneď po “nežnej”: v tom čase to ešte nebol Slota, ale Pánis, Moric, Hornáček a pod. Už vtedy sme upozorňovali na nebezpečie tohto prúdu, a veru, nik iný, ako sám Fedor Gál reagoval na to tak, že to si ani nemusíme všímať, lebo je to len okrajová záležitosť. Už vtedy som upozorňovala na stránkach nejakých novín (nepamätám si už, ktorých), že okrajová záležitosť môže veľmi ľahko prerásť do centrálneho problému – a žiaľ, mala som pravdu. Fedor Gál tomu asi neveril rovnako, ako som neverila ja, že sa niekedy Československo roztrhne na dva štáty. To ma poučilo, že z toho nášho idealizmu sa musíme neustále liečiť.

    [Reagovať]

  4. Daniel Dudinsky IP 85.216.187.92 Apríl 18th, 2009 12:24

    ono by bolo fajn, aby kazdy u nas aspon raz zavital aspon do jedneho koncentracneho (pracovneho) tabora. Aby prisiel, pozrel, vypocul, precital a POCHOPIL. Pochopil, ze hakovy kriz na akejkolvek stene (vynimajuc pravu podstatu svastiky v budhizme ci hinduizme) je symbolom cohosi, za co sa nesmie hanbit len tretia risa, ale za co sa musi hanbit kazdy. Najma z ruk “deti” je preto dnes skor prejavom nepochopenia. Raz slovensky velvyslanec vo Finsku povedal, ze “Finsko uci cloveka pokore.” Podla mna navsteva koncentracneho tabora robi cloveka pokornejsim!

    [Reagovať]

  5. Jerry.Tomasik IP 89.184.43.193 Jún 3rd, 2010 21:49

    …To chcete s tema koncetrakama strasit narod vzdy kdyz ,,Vam,, tece do bot? Je to uz trapne,uplne stejna pisnicka jako kdyz se cikan ohrazuje rasizmem.Lidi vam to uz nezerou……

    [Reagovať]




 zostávajúcich znakov